Nedeľná Pravda, júl-september 1974 (VII/27-39)
1974-07-05 / No. 27
Ročník VII. —i ------------------------------------------------------------------27 Ceno Kčs 1.— 5. VII. 1974 * IRENA GRMANOVÄ Máme všelijaké porekadlá a staré múdroslovia. Jedným z nich je aj ono známe „kde sa dobre varí, tam sa dobre darí“ a patrí medzi málo tých, ktoré dokonca platia, ak by sme ich povedali — obrátene! Ale kecľže dnes nemáme v úmysle hovoriť o varení a jedení, chceli sme iba naznačiť, že všade tam, kde ťudia navzájom dobre vychádzajú, kde si rozumejú, kde nevymýšľajú zbytočné problémy, ani intrigy, ba ani nepestujú ten prazvláštny „šport“ hádzania si polien popod nohy, tam potom dokážu aj niečo dobré, užitočné urobiť a to i z vlastnej iniciatívy a dobrej vôli, teda bez toho, aby ich niekto k tomu mal, ako sa povie, nasilu. Význam Iniciatívy pracujúcich sme si v poslednom čase zvykli skloňovať vo všetkých pádoch. Na prevažnej väčšine pracovísk prináša svoje dobré plody, prospieva národnému hospodárstvu konečne nám všetkým. Je napokon znáa me, ako to ocenilo i plénum ÜV KSČ a ÚV KSS v novembri minulého roka. konštatujúce, že sa výraznejšie orientuje pozornost na kvalitatívne plnenie plánu. Dokazuje to prírastok národného dôchodku, ktorý je z 95 percent vyvážený rastom spoločenskej produktivity práce, znižovaním výrobnej spotreby a aj rastom iniciatívy pracujúcich. Ak sa na dobrých výsledkoch v celom rade pracovísk podielu aj iniciatíva pracujúcich, nemožno si nevšimnú', že sú i také pracoviská, kde sa akurát v tomto smere len tak akosi přešlapuje z miesta na miesto. Zaujímavý prieskum osobných názorov na rozvoj iniciatívy pripravila Ústredná rada odborov. V an ketovej previerke odpovedalo 3700 pracovníkov, z ktorých sa približne jedenásť a pol percenta vyslovilo asi v tom zmysle, že účast na rozličných formách iniciatívy im vlastne ani nepomáha, alebo vôbec nepomáha. Keby sme skúmali podrobnejšie každý jeden z týchto negatívnych názorov na iniciatívu, prišli by sme isto-iste k záveru, že niečo nie je v poriadku priamo na ich vlastnom pracovisku. Tvrdíme to preto s takou určitosťou, lebo vari niet človeka (až na vyslovených lajdákov], ktorý by sa rád nepreukázal schopným, šikovným, cenným pre kolektív, s ktorým sa denne stýka a trávi s ním osem hodín. Niet človeka, svedomitého, statočného človeka, ktorý by nemal radosť z dobre vykonaného diela navyše vtedy, ak bol sám jeho iniciátorom alebo spolutvorcom. Každý z nás je rád, ak si ho aj iní vážia ako dobrého pracovníka a nie je na tom nič zlého, ak sa dokonca pochváli i sám doma v rodine s úspechom, ktorý dosiahol na pracovisku. Piavda, aj na to, aby fudia dokázali spoločne vykonať čosi, čo si zaslúži pochvalu a obdiv, aj na to sú potrebné určité podmienky. Do velkej miery si ich vytvárajú zase len ťudia sami. Vzťahy na pracovisku sú vážna, velmi vážna vec, možno neraz si to ani neuvedomujeme; dobre sa nám pracuje iba tam, kde sa dobre cítime. Vzájomná úcta k práci iného, náročnosť, súdružská spolupráca — to sú predpoklady pre vzťahy, ktoré napomáhajú, aby sa na pracovisku vytvoril schopný a iniciatívny kolektív. A predsa nie je to tak všade. Ešte na mnohých miestach sa stretávame napríklad s ľahostajnosťou. Neraz stačia v kolektíve niekoľkí takí ľahostajní, alebo takí, čo majú, ako sa itmtnutie po rokoch Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sme školu opúšťali chvatom, len sme si tak z diaľky volali, kam ktorý pôjdeme — či ďalej do školy, či už do praxe. Boli sme však dobrí kamaráti. Možno nás spojili nadobro tie školácke huncútstva, možno bezhraničná ochota pri našepkávaní, možno školské výlety. Faktom ostalo, že hoci sme všetci prešli už kus života, mali veľa nových spolužiakov. koleqov, tí prví — meštiankári — ostali a ostávajú medzi nimi na prvom mieste. Stretávali sme sa najprv len náhodou. Potom už oficiálne. Až sme sa dočkali dvadsiateho piateho výročia onoho bleskového rozchodu s naším tradičným „Ahoj”. Prichádzali listy i telegramy z rôznych kútov našej vlasti s očakávaným oznamom: Pri* dem! Až na troch, stretli sme sa všetci. Čakalo nás milé prekvapenie: prvý, kto nás 5 vystretou pravicou vítal, nebol[ nik iný ako naša prísna a spravodlivá „matikárka” dobrá, milá, starostlivá triedna učiteľka Mária Pavlovičooá. Pravda, mali sme ešte veľa ďalších učiteľov, profesorov, avšak ona nám ostala akosi najhlbšie v pamäti i v srdci. Aj po toľkých rokoch nás poznala všetkých. je už dôchodkyňou. Celý život venovala výchove detí. „V nich som nachádzala všetku svoju radosť', spomínala nám. Ožili sme v jej očiach ako školáci, čo hneď po vojne zasadli do školských lavíc. Ožil nielen celý triedny menoslov, dvojice v laviciach, ale aj naše úspechy, neúspechy, zbojstvá. (Pokračovanie na 2. str.) hovorí „obe ruky ľavé“, aby znechucovalí ostatných. Inde sú to vyslovení závistlivci a intrigáni, schopní urobiť všetko pre to, aby zmarili dobrú vec. V liste, ktorý sme dostali prednedávnom, sťažovala sa pracovníčka oddelenia expedície v istom menšom závode, že sa jej návrhu na urýchlenie balenia určitého tovaru, ostatné spolupracovníčky — vysmiali. „Má to potom cenu,“ pýtala sa nás v liste „niečo vymýšľať, počúvnuť, čo od nás každého spoločnosť žiada?“ Má, stokrát a tisíckrát má cenu stať si do nespočítateľného radu tých, ktorí statočnou prácou a vlastnou iniciatívou napomáhajú pri budovaní takého veľkolepého diela, akým je budovanie komunistickej spoločnosti! Význam dobrých, súdružských vzťahov na pracovisku nie je zanedbateľnou záležitosťou. Aby sa takéto vzťahy vytvárali, aby sa odstraňovalo to, čo ich narušuje, kazí, čo prekáža iniciatíve, to je predovšetkým povinnosťou komunistov, vedúcich, odborárskych funkcionárov napokon každého z nás. Že je to i možné, o tom svedčia príklady brigád celých dielní socialistickej práce. Snažme sa teda o to všetci, ide predsa o to, aby sme sa na pracoviskách všetci dobre cítili, aby sme spoločne vytvárali dobré dielo. Aby sa nám — ako v tom porekadle — všetkým statočným — dobre darilo. «/> 3 >"DcCO O J*E Vi