Nedeľná Pravda, október-december 1974 (VII/40-52)
1974-10-04 / No. 40
/ • Podduklsanske premeny str. 3 Vojak, komunista Orol uniesol dieťa S. KLIMENKO OD DUKLY PO PRAHU Prechod stáných hraníc ZSSR Sovietskou armádou a boj za oslobodenie bratských národov Poľska, Československa, Rumunska, Bulharska, Juhoslávie a Madarska bola udalosť historického významu. Karpatská operácia bola nesmierne ťažká aj pre vojakov, ktorí si zvykli na boje v horách. V oblasti bez ciest, vo veľmi členitej krajine bolo treba pre konávat mocne opevnené priestory, ktoré nemecké velenie pripravilo dávno pred začatím bojov. Karpatské horské chodníky, po ktorých chodievali len drevorubači, neboli vhodné na prepravu diel, prísun streliva, pre automobily, pre všetko, čo treba vo vojne- Pritom preprava sa uskutočňovala v hmle, lejakoch, blate. Prvý boj na území Slovenska sa odohral na úseku Snina — Humenné. Začali sme ho útokom na kótu 1129. Dobyť kótu malo niekoľko úderných skupín, do ktorých vybrali odvážnych, vytrvalých a skúsených strelcov. Veliteľom skupín bol Hrdina Sovietskeho zväzu Tulinov. Hustá hmla zatiahla hory. Tmavé mraky obklopili vrchol kóty. Tulinov s nadporučíkom Arsenjevom viedli -úderné skupiny do útoku. Vojaci vystupovali potichu, aby nevyprovokovali nepriateľa k paľbe. Ked sme sa v polkruhu priblížili ku kóte, mínometníci presnou paľbou zasypali nepriateľa. Míny vybuchovali v úkrytoch, v spojovacích zákopoch aj v krytoch. Náš útok a sústredená paľba hitlerovcov prekvapili tak, že neboli schopní spustiť odvetnú paľbu a to ani vtedy, ked sa naše úderné skupiny priblížili na 40 metrov pred ich palebné postavenie. Útočníci vrhali granáty do ich palebných pozícií a spustili paľbu z guľometov. f Pokračovanie na 2. sir.: str. 6—7 str. 24 Nedeľná PRAVDA Ročník VII. 4. X. 1974 Cena Kčs 1. Smmfca K. STRÁNSKÝ M ožno sa ešte pamätáte na snímku, ktorú sme nedávno uverejnili na tomto mieste — šťastím rozžiarené tváre našich vojakov, ktorí sa po boku sovietskych bojových druhov cez krvou skropenú Duklu konečne prebili na pôdu svojej vlasti, samopaly vysoko nad hlavami, ramená vystreté akoby k objatiu. Poniektorí padli na kolená a skláňajú sa k rodnej zemi... Konečne doma! Pred ich zrakom je celá vlasť ... ale aj dalšie kruté boje, v ktorých vyhasne život ešte nejed ného z nich ... a predsa sú šťastní. Samopaly letia vysoko, navôkol sa ozýva radostné huráá ... Teraz sa na smrť nemyslí, prinášať obete za vlasť ie predsa samozrejmé, teraz sa myslí na život, na nový život, ktorý sa začne rozvíjať v ich stopách ... vo vlasti, ktorá je im taká drahá, srdcu milá, že si bez nej svoj život nevedia ani predstaviť. A my? . ■ . Ty? ...Čo pre teba znamená vlasť? Teraz, v čase mieru? Akú ozvenu vyvolá v tebe to prosté slovo? Aké obrazy, pocity, myšlienky, aktivitu? Dokážeš precítiť hlbku tohto slova, jeho bohatosť, krásu a dramatičnosí... a či ťa necháva necitným? Potrebuješ ho vôbec pre život alebo ti ani za máčny máčik nechýba ku šťastiu? Často vravievame, že u nás sme v minulých rokoch zanedbali výchovu k vlastenectvu. Azda sme ju naozaj až priveľmi zanedbávali a najmä v rodinách a škole. A nepostrehli sme ešte čosi, že často aj tam, kde sme volali po vlastenectve, čiže učili ctiť si domovinu, nebudovali sme pre túto stavbu najprv pevné základy... Nedávno bol som s istým zájazdom v Jerevane. Raz ráno prisadol si ku mne mladý človek z našej skupiny a vraví: „Konečne som pochopil čo je vlasť!“ „A je to také zložité?“ spýtal som sa. Chvíľu mlčal. Potom sa rozvravel, ako sa včera zoznámil s istým mladým Arménom, ktorý v Jere vane študuje na vysokej škole, ako ho pozval do svojho študentského domova, kde žije veľmi skromne, ako pri čaji dlho do noci debatovali a potom chodili mestom. „Možno si myslíte, že sme sa rozprávali o westernoch, fetovaní, chatách a autách- Nie, to mu je vzdialené. Žije skromne a zmysel života hľadá v čomsi inom. Rozprával mi o rodnom dome, o matke, priateľoch, o strastiplnej histórii Arménska. Potom mi oživil minulosť Jerevanu, jeho ulíc a budov. Dlho mi rozprával o drámach svojho ľudu, ktoré sa skončili až vytvorením Sovietskeho zväzu. Nesmejte sa mi, ale naozaj až ked som počul ako ľúbi svoju mať a otca, v akej úcte ma dom, v ktorom sa narodil, ako rád sa don vracia, aký krásny vzťah má k hlavnému mestu, k histórii svojho národa a k národom Sovietskeho zväzu, ktoré si navzájom nezištne pomáhajú, pochopil som čo preň znamená vlasť, prečo mu Je taká drahá ... a verte, až teraz som plne pochopil aj čo je — internacionalizmus... ved v šesťdesiatom ôsmom aj nám, mladým poriadne pomú tili hlavy .. “ Äno, študent z Jerevanu vložil nášmu mladíkovi do ruky kľúč k pochopeniu veľkých citov. K pochopeniu zmyslu života. Vrelý a činorodý vzťah k vlasti naozaj nedá sa vybudovať len na slovách, učení — nie je to predsa iba racionálny vzťah — ale musí najprv pevne zakoreniť v zemi. V úcte k rodičom, v úcte k rodisku, priateľom, známym, v úcte k starším ľudom. Vlasť nie je predsa niečo všeobecné, neosobné, či len krásne hory a roviny, to som predsa i ja, môj život, život mojich blíž kých, to sme my, to je naša história, naše pamätné miesta, pokrokové tradície, naši mŕtvi, a to je i dnešok. Naše úspechy, nádeje, naše perspektívy, istoty ale aj komplikácie a nezdary. Radosť i strasti. A nie je to len pocit, úsmev, hrdosť na úspechy našej republiky a našich ľudí. Sú to i činy. Najmä činy. Každého z nás. Odvaha prekonávať ťažkosti, ochota pomáhať iným, aktívne prispievať spoločnej veci. ale aj schopnosť v prípade potreby priniesť aj obete, tak. ako ich prinášali osloboditeľské vojská. Vlastenectvo je teda statočný život, statočná práca. V prospech našej vlasti aj celého socialistického spoločenstva V záuime i každého z nás. STEFAN ZOBER