Nedeľná Pravda, január-marec 1976 (IX/1-13)
1976-01-02 / No. 1
V päťročnici, ktorú sme práve zavŕšili, sme pracovali statočne a dosiahli sme úspechy, na ktoré môžeme byt hrdí Právom. Vychodí nám to tak, že sme urobili viac, ako sme si pftdsavzali. Je známe, že náš fud je pracovitý, húževnatý i učenlivý. To sa opäť potvrdilo hádam viac, ako kedykoľvek predtým. Mali by sme byt teda spokojní a bez výčitiek svedomia zaželať si aj do nového roko všetko najlepšie Ale práve pri takýchto slávnostných a povznesených chvíľach sa stáva, že sa nám do vedomia alebo podvedomia dotieravo natíska otázka, ktorá nás znepokojí: Urobil si všetko, čo bolo v tvojich silách, aby si mal naozaj dôvod no oslavu? Nepremárnil si chvíle, ktoré sa už nik dy nevr.átia? Zanechal si po sebe aspoň stopu niečoho, čo si spoločnosť od teba zaslúži? Ne pomýlil si sa niekde a neurobil si dajakú chybu alebo hlúposť? Spomínal som, že môžeme byt spokojní s našimi pracovnými výsledkami. Čísla o tom hovoria jasnou rečou. Ale čísla nemôžu postihnúť všetky tie zložité procesy a javy, ktoré v živote spoločnosti prebiehajú. Javy veľmi rozmanité, pozitívne aj negatívne Tie negatívne istotne všetci poznáme, len si ich často nevšímame: nevieme, alebo niekedy ai nechceme všimnúť Určite žijú aj vo vašom okolí ľudia, ktorí si budovanie'socializmu zamieňajú s budovaním osob ného blahobytu. Pravdaže so pritom odvolávajú na to, že cieľom ekonomickej politiky .KSČ je neustále zvyšovanie životnej úrovne pracujúcich, že konajú teda správne. Nie je to demagógia? Zabúdajú na jedno: že cieľom je zvyšovanie národného produktu, ktorý so potom podľa zásluh rozdeľuje medzi všetkých pracujúcich, že zmyslom socialistického spoločenského poriadku je predovšetkým oslobodiť človeka, oslobodiť ho od hmotných starostí, oslobodiť ho od strachu o vlastnú existenciu a to všetko preto, aby sa umožnil každému jednotlivcovi rozvoj všetkých jeho schopností, aby umožnil plnú realizáciu ľudskej osobnosti. Jednotlivci, ktorých mám no mysli, vidia celý zmysel svojho života v budovaní - často bezohľadnom — svojho hmotného blahobytu. Veci sú im mierou všetkých hodnôt. Typické malomeštiacke zmýšľanie: úspešným a preto váženým človekom je pre nioh ten, kto má dom, auto, chatu, a pretože sami chcú byť vážení, zháňajú peniaze no dom, auto, chatu. Lebo to je pre nich hlavné meradlo „schopností“ človeka. To, pravda, vôbec neznamená, že by naši ľudia nemali mat rodinné domy či vitky a autá, veď aj na to sme hrdí, že ich majú, ale nie je správne, ak žijú iba preto, aby ich mali. Títo ľudia sa uzatvárajú do ulity svojho súkromného života a jeho prosperity a s naprostou ľahostajnosťou sa správajú k všetkému, čo sa okolo nich deje. Užívajú i využívajú všetky výhody socialistickej spoločnosti, ale jej osud ich ne zaujíma, veľký zápas o jej zdokonalenie akoby sa ich netýkal; žijú medzi nami ako cudzinci. A nájdu sa niekedy medzi nimi aj statoční a dobrí pracovníci. Hovorievajú: ja si svoju robotu riadne urobím, ale o politiku sa nezaujímam. Kam by ale dospela naša spoločnosť, keby sa všetci správali podľa tejto zásady? Isteže, zvyšky malomeštiactva vo väčšej či menšej miere sú v každom z nás. Proces prevýchovy človeka, jeho myslenia, jeho vedomia je proces dlhodobý, pomalý a najťažší. Nedá sa nadiktovať, nedá sa preskočiť. Možno ho však statočným úsilím každého z nás urýchliť, a preto mi hádam prepáčite, že v týchto slávnostných chvíľach pripomínam vecí, ktoré nás musia znepokojovať. Ak platilo v minulosti porekadlo: Čo ťa nepáli, nehas!, tak v socialistickej spoločnosti musí platiť pravý opak. Musíme hasiť aj to, čo nás nepáli, čo nám neprinesie osobný prospech, ale navyše nám ešte môže narobiť starosti, ba nebodaj i nepriateľov. Republika, v ktorej žijeme, je naša republika, naša vlasť, náš domov. A keď v nej kdekoľvek niečo horí, tak to horí u nás. Vtedy treba pomáhať aj za cenu, že to nebude populárne. Musíme sa preniesf cez osobný egoizmus, aj keď je to niekedy veľmi bolestné. Pripomeňme si v tejto súvisv losti slovo Ľudovíta Štúra, ktorý príhovore pred stotridsiatimi rokmi ku krajanom slovenským povedal: „Ten, kto si pospolitosť váži, kto len nie vonkoncom se ba, svoju pohodlnosť a svojich najbližších rád vidí, kto veci pospolitej srdečne praje a komu ona celkom na srdci leží, ten sa nikdy na malicherných ohľadoch o prekážkach nezastaví, ale za vec pospolitú všetko to, čokoľvek má a slušné je, urobí; nebude ten hľadieť no tie alebo tie osoby, nebude mu prekážkou tá alebo tá podmienka, ale urobí vždy, urobí ochotne, urobí bez ohľadov všetkých to, čo vec pospolitá požaduje, bez čoho ona povstať a žiť nemôže, čo je k jej žiVotu, k jej trvaniu nevyhnutne potrebné, urobí to, čo len v jeho silách, v jeho moci stojí . . . Čas je, čas, krajania slovenskí, aby sme tohoto sebeckého, nízkeho, troškärskeho, chúlostivého ducha zo všetkých koncov a kútov národa nášho, kde je aký, povyháňali, čas je, aby sme ľudí našich k po spolitosti vyučovali, šľachetnejších dobrým príkladom predchádzali . . . Boli a sú i v našom národe šľachetní jednotlivci, ktorí nielen rozumeli, čo je pospolitosť, ale aj za ňu konali, pracovali a obetovali." Iba tí ľudia, ktorí so vedia vypnúť k nadosobnej, obetavej službe národu a spoločnosti tvoria lepšiu budúcnosť nás všetkých. Vqrf či sa pýtali komunisti v časoch prvej republiky, keď bojovali za práva robotníckej triedy, keď viedli náš proletariát do bojov čo z toho majú? Pýtal sa náš vojak v Svobodovej armáde alebo partizán v Slovenskom národnom povstaní, čo z toho má? Kde by bol tento národ, keby nebol vydal takých statočných synov, ktorí so obetovali pre šťastnú budúcnosť našich národov? Bez nadosobných obetí v službďch ideálu niet pokroku, niet budúcnosti. Veľa sme toho zdedili, za čo naši otcovia a starí otcovia tvrdo platili odriekaním, utrpením a často i krvou. Máme svoju reč a môžeme ňou slobodne hovoriť. Mali sme ju aj v minulosti, ale kto sa opovážil hlásiť sa k nej, toho vyobcovali z „uhorskej vlasti". Zdedili sme ju ako vzácny poklad, ale ako s ňou narábame, ako ju zveľaďujeme, ako si ju vážime? To si tiež zaslúži zamyslenie na prahu nového roku. Máme v našich dejinách osobnosti, ktoré sa priam odriekali osobného života, len aby poslúžili tomuto národu v boji proti národnému i sociálnemu útlaku Ale ako si pestujeme pamiatku tých, ktorí nám tu zanechali také skvelé dedičstvo? Kde sú dobré filmy, hry, televízne inscenácie ale i romány o velikánoch našich dejín, ktoré by ukázali mladým ľuďom príklad hrdinov, ktorí videli zmysel svojho života v službe pospolitosti, ktoré by ich vychovávali v pocitoch hrdosti k príslušnosti k tomuto národu a k zodpovednosti zo to, čo nám treba rozvíjať?! Veru I tu máme ešte veľké dlžoby. Nie, nie som pesimista. Chcel som noozaj I ja vysloviť svoju úprimnú radosť nad úspechmi našej spoločnosti, nás všetkých. A azda práve preto sa mi do mysle zavŕtal ten červík, ktorý nás núti zamyslieť sa nad tým, čo,nám ešte kalí túto radosť. Áno, mnohí a mnohí dávajú spoločnosti veľa, dávajú seba, prinášajú i obete. Nehľadia na osobný prospech. Predierajú sa za svojím-naším cieľom bez ohľadu na prekážky, úsměšky aj porážky. Mať so dobre, to je pre nich príliš malicherný cieľ. Chcú v živote zmeroť svoje sily a urobiť niečo mimoriadne Oni sú soľou zeme, jej istotou, zárukou budúonosti národa i spoločnosti. Im patrí naša vďaka, im patrí naša úcta. Do nového roku sme vstúpili optimisticky, s dobrou náladou, veselým smiechom. Zo srdca žičím ľuďom tieto chvíle šťastia a radosti, lebo tohto životodarného elixíru nie je nikdy dosť Všetkým ľuďom dobrej vôle — aby som zachoval starý zvyk — lebo k tomu, čo sa od každého z nás očakáva, treba vlastne predovšetkým — dobrú vôľu. Pevné zdravie, veľa úspechov v práci aj osobnom živote v novom roku všetkým čitateľom želá redakcia ZMERAJME SVOIE SILY SO ŽIVOTOM Národný umelec VILIAM ZÄBORSKÝ • MLADOSŤ Snímka P. MELUŠ