Nedeľná Pravda, január-marec 1980 (XIII/1-13)
1980-01-04 / No. 1
BOHUŠ TRÁVNIČEK Dnešný moderný človek nemá veľmi zmysel pre symboly a emócie. Môže ho síce vzrušiť, ale práve tak nevyrušiť, že sme vykročili do rokov osemdesiatych, že čas začal odkrajovať prvé dni nového roku. Predsa však v týchto dňoch je nejeden z nás vnímavejší a ľahšie sa v jeho vnútri rozohrajú strunky, ktoré v toku každodennosti zvyčajne mlčia. Preto je vari vhodný čas aj na malé súkromné bilancie prežitého a vykonaného - i na plány a predsavzatia pre dni budúce. Na predsavzatie moje, tvoje, naše - osobné i spoločenské. Alebo som so všetkým spokojný, ku všetkým nedostatkom ľahostajný, riadim sa svojou súkromnovlastníckou a individualistickou filozofiou? Alebo som už otrávený rečami, šikanovaním a intrigami, ktoré sa na mňa zosypali, keď som sa snažil byť otvoreným, kritickým a zásadovým? Alebo mám ešte úprimný záujem, aby moje pracovisko prosperovalo, aby sa zlepšovali a obohacovali medziľudské vzťahy, aby postupne prevládala socialistická morálka? Otázok a otáznikov je viac ako dosť. A práve tak som presvedčený, že odpovede na ne by boli rôznorodé i protichodné. Tak ako sme rôzni a rozdielni ľudia, náš spôsob myslenia a konania, tak sú rozličné naše hodnotové kategórie i kritéria' na - podstatné i nepodstatné - otázky a problémy. Podľa toho, ako mám rozvinutý „kult“ vlastnej osoby, ako dokážem spájať moje a naše a či chápem zložitosť a komplexnosť úloh našich i mojich;podmienenosť rastu mojej životnej úrovne s kvalitou a výsledkami našej práce. Plány a predsavzatia? Kto ich nemá! Také i onaké, múdre i nedomyslené, vecné i prízemné, malicherne subjektivistické i so širšou spoločenskou platnosťou. Možno si kde-kto zahreší, iný sa uškrnie, ďalší pohodí rezignovane rukou - ale neodmietajme dopredu, čo si odmietnutie nijako nezasluhuje: čo keby sme si dali také úprimné, čestné predsavzatie - budem robiť tak, aby každá moja práca mohla mať značku dobrej kvality. Je to zbytočné, nereálne, neúčelné či nepotrebné? Hlboko som presvedčený, že opak je pravdou. Pracovať čestne, fortieľne a kvalitne je dnes nielen výsostnou požiadavkou, ale kategorickým príkazom doby. Pracovať na úrovni ako výrobca, aby som ako spotrebiteľ mal morálne právo uplatňovať vysoké nároky na tovar, ktorý kupujem. Niekto úprimne môže namietať: dobre-dobre, ale pre kvalitnú prácu, kvalitný výrobok iba snaha a dobrá vôľa nestačia. Vo výrobnom procese pôsobí veľa činiteľov nezávisle - a často proti tejto dobrej vôli - ktoré ja v princípe nemôžem riešiť, odstránit’často ani eliminovať ich negatívny dopad. Nadhodená námietka je v mnohom odôvodnená a podstatne zložitejšia. Nadstavme jej však verné zrkadlo a pozrime sa na ňu z tej najprozaickejšej stránky. Začiatok, štartovacia plocha každej kvalitnej práce je osobná pracovná disciplína. Od nej sa logicky odvíja niť úsilia o zvýšenú či vysokú kvalitu všetkej práce. To je základná konštanta, fakt sto a tisíckrát preverený kritériom praxe, ktoré nikto neodškriepi. A - predsa... Ako často, ako nezodpovedne a ako ľahkomyseľne dokážeme neraz porušovať práve pracovnú disciplínu. Súdnemu človeku často zastane rozum čo dokáže vyparatiť ľahostajnosť, nezáujem, ľahkovážnosť a iné a ďalšie prejavy nedisciplinovanosti. Niekedy sú názory a postoje niektorých jednotlivcov prejavom skarikovaného chápania socializmu; akoby nedisciplinovanosť bola výrazom a prejavom slobody či demokracie, akoby bola div nie jeho nevyhnutným sprievodným javom. Jednotlivec, ktorý takto uvažuje sa kruto a totálne mýli, poškodzuje seba, kolektív i spoločnosť a nemá morálne právo na požadovačnosť a stále sa zvyšujúce osobné nároky. Ak teda začať púť za prácou so značkou dobrej kvality, nemôžeme ju nastúpiť nijako ináč a inde-iba od podstatného zvýšenia vlastnej pracovnej disciplíny. A nielen jej - ale aj štátnej, hospodárskej a občianskej disciplíny. Je predsa otrasné počuť myšlienku - pravdivú a reálnu, že by sme sa mali vari dvojnásobne lepšie, keby každý z nás pracoval normálne a disciplinovane. Co nám stojí v ceste, aby tomu tak bolo? Nech by boli prekážky 'akokoľvek zložité - pritom mnohé z nich také vôbec nie sú - treba ich nekompromisne odstraňovať a dôsledne riešiť. To znamená nielen riešiť a odstraňovať subjektívne príčiny nedostatkov a mobilizovať existujúce rezervy, ale u niektorých ľudí-v ich hlavách, postojoch a konaní - dosiahr'ďzmenu v hodnotových kategóriách, nazeraní a cnápaní predností socializmu. Ani tento spoločenský poriadok neprodukuje svoje vymoženosti automaticky, bez pričinenia a práce "ľudí; (Dokončenie na 2. str.) • V DIELACH DNEŠKA ŽIJE ODKAZ OSLOBODITEĽOV - činnosť atómovej elektrárne V-1 a výstavba V-2 v Jaslovských Bohuniciach je názorným a výstižným príkladom plodnosti a prospešnosti československo-sovíetskej spolupráce. Snímka ČSTK