Nedeľná Pravda, júl-september 1981 (XIV/26-38)
1981-07-03 / No. 26
/ V ČÍSLE: Ján Riška: PREČO SÚ MOCHOVCE MIMORIADNOU STAVBOU Ján Havrilla: ĽUDIA, AUTÁ, DOVOLENKY ■ Nikolaj Nejč: TREŤJAKOVKA - PÝCHA RUSKÉHO UMENIA ■ Jana Šimulčíková: Z LATÉ ZRNÁ DO ÚRODNEJ PÔDY Zdena Frýbová: KDE VZBLKLA HRANICA RNDr. Anton Hajdúk: PERSPEKTÍVY LETOV DO VESMÍRU PhDr. Igor Mráz: LETNÉ FUTBALOVÉ DUMKY ROČNÍK XIV. 3. VII. 1981 Kčs 1, 26 • Žatva sa začala aj v JRD Vajnory. Na snímke členovia žatevnej osádky kombajnlsta Viliam Hatala a Miroslav Onger • Snímka PRA VDA - P A VEL MELUŠ B I m^pr B B ilirMI I I^r I B B ^B S ^nn BI <&a Í3^ŕ*&. 3/Y í^fkl V# B Chotár si obliekol svoje najkrajšie sviatočné šaty. Tmavozelené rubáše, svetlozelené sukienky. Teraz sa začina parádiť - priberá žlté zástery utkané z klasov jačmeňa a belavé plášte pšeníc s vlčimi makmi a stračími nôžkami na golieri. Pero básnika by napísalo nejednu oslavnú ódu. No agronóm nie je básnik, ba v zhone každodenných starostí nemá na poéziu čas. Alebo predsa? Veď deň čo deň hľadí do roztvorenej múdrej knihy prírody, no skúsenosti a pocity neskladá do veršov, lež do stĺpcov cifier, výkazov, hlásení, správ. A výsledok je najkrajšia óda, báseň všetkých básní - chlieb. A kde je chlieb, tam je aj zdravie, život, pieseň i radosť. ■ PREDNOVOK - čas napätého očakávania roľníkov všetkých čias a všetkých svetadielov. Ing. Alexander Iványi, hlavný agronóm Jednotného roľníckeho družstva Socialistického zväzu mládeže v Kolárove, máva v tieto dni stiesnené pocity. Posledná, v poradí už tretia biologická inventarizácia potvrdila, že na každom hektári vyrástlo šesť až sedem ton zrna. Vyrástlo, ale sa ešte neurodilo. Je na koreni a nie v prítmí sýpok a síl, a to je ako sa patrí rozdiel. Obloha sa zatemňuje každú chvíľu. Čo keď prudký lejak či nebodaj ľadovec vymláti klasy? Aj žeravé slnko v čase predžatevnom robieva galibu - obilie zahorí a plánované hektárové úrody sú fuč. Rieky tiež zavše bývajú nepokojné - vylejú sa do medzihrádzového priestoru, na obilné lány vystúpi spodná voda a potom niet kombajnistu, čo by sa osmelil zájsť na rozmočenú zem. A čo škodcovia, choroby, požiare? Eh, všeličo.môže preškrtnúť dobré plány a pekné predsavzatia. - Ako v tom nešťastnom sedemdesiatom druhom roku - spomína agronóm Iványi, a je mu z toho smutno. - Uprostred júla stúpol Váh aj Malý Dunaj, vravíme, že opuchli. Voda cez milióny podhrádzových kanálikov prenikla ďaleko do chotára. Žali Sme vtedy od pätnásteho júla do prvého septembra, to v Kolárove nikdy nebývalo. - Ach, kdeže by sme boli žali, len sme kradli dozreté obilie. A dívali sa, ako si steblá s rozpadávajúcimi sa klasmi líhajú do zelenkastej -mláky. Mali sme taký pocit, ako keď sa dieťa topi v rieke a záchranca len bezradne pobehuje po brehu, lebo nevie plávať ani inak pomôcť. Pravda, teraz si zaiste pomyslíte: oni sa len pozerali a nič neurobili pre záchranu. Verte, nemáte pravdu. Kombajny sme presúvali čo najúčelnejšie, na stroje sme montovali pásy, aj kosy do ruky chytili, aj tak zostalo vo vode obilie zo sedemdesiatich hektárov. Akokoľvek to rátam, okolo štyristo ton, nehovoriac o stratách zŕn vypadnutých z klasov pre neskorú kosbu. Bol som vtedy druhým rokom hlavným agronómom na tomto družstve, vravím, smutný začiatok, len čo je pravda. Lebo človek, čo cíti so zemou, nevyhnutne cíti aj s úrodou. Nie pre peniaze, ktoré pre rozmary prírody spoločné gazdoysťvo navždy stráca, skôr pre vedomie, že sme dali menej spoločnosti, nesplnili sme to, čo od nás očakávala. Lebo keď žitnoostrovský človek žne, nikdy nevidí len seba, ale aj sestru v Ostrave či strýka v Bratislave, kde sa zrno nerodí,a ktorým ho tiež treba dorobiť ... Samozrejme, že nie každý rok bol taký krušný. Povedzme vlani. Peknú úrodu sme zobrali za desať dní. Ani vtedy to všetko neklapalo ako hodinky, no ľudí nebolo treba agitovať, hnať do roboty. Každý chápal, že neradno otáľať, nuž robili sme - ako vravievame - od nevidíš do nevidíš. Tri štvrtiny zrna dozrelo do štandardnej vlhkosti, takže ani sušiť sme veľa nemuseli. Keď sme skončili, bolože to radosti, hoci len málokto ju vyjadril slovami. Bodaj by bolo tak aj toho roku. Zatiaľ však je ešte prednovok, tak radšej neurieknime. Pre každý prípad sme sa pripravili aj na najhoršie podmienky. , PŠENICA - jedna z najstarších chlebovín, v súčasnosti strategicky dôležitá rastlina. Pestovali ju už v 10.-8. tisícročí pred naším letopočtom, v ranom veku poľnohospodárstva. Z Iraku, Iránu, Sýrie, Palestíny, Malej Ázie a priľahlých oblastí Ruska sa v 5.-3. tisícročí pred naším letopočtom dostala do Európy. Zhruba v tom čase sa objavila aj v Karpatskej kotline. Spolu s ryžou dnes kryje dve tretiny kalorickej výživy ľudstva. Od začiatku tohto storočia sa jej plocha zvýšila dvojnásobne, úroda štvornásobne. V Československu na začiatku dvadsiatych rokov sa hektárové úrody pohybovali okolo 1,6 tony, na Slovensku dokonca len 1,3 tony. V polovici sedemdesiatych rokov sa už z hektára zberalo 3,9 tony, na Slovensku 4,2 tony. Pravdaže, vývoj sa nezastavil - na JRD SZM v Kolárove tohto roku rátajú z každého hektára 5,8 tony. Pritom pšenicu pestujú na úctyhodnej výmere 1665 hektárov, to je plocha dvoch stredne veľkých družstiev spred dvadsiatich rokov. Aj agronóm Iványi má túto plodinu najradšej zo všetkých... - Je v tom kus tradície, aj vedomie, že so pšenicou už vieme ako, obyčajne nás nezaskočí. Vie byť vďačná, pravda, keď dostane dobrú agrotechniku. Nemožno ju však nechať napospas osudu. Keď (Pokračovanie na str. 3)