Nedeľná Pravda, január-marec 1985 (XVIII/1-13)
1985-01-04 / No. 1
PAVEL BUNČÁK Zimná krajina Zase je biela moja krajina, koľkokrát zostarla matka ubolená, toľkokrát omladla znovunarodená, ľúbostná horela a zase zhasína tak ako jedlička, čo rástla zo semena, zelená, zlatá a dnes obelená. Povedz mi, kde si, vetrom odviata, za ktoré more odplavená, bolesťou klesla na kolená, či ešte stále poznám ťa, keď človek každým dňom sa mení, aspoň ty ostaň bez premeny. Celučká celá vo mne spíš, môj vlastný dych ťa kolíše, odlietam s tebou najvyššie, kde láska môže doletieť, krajina iná, ty môj svet, sama ho vo mne zobudíš. Zo zbierky básní Klopanie na okná, 1983 ROČNÍK XVIII. 4.1.1985 Kčs 1,V ČÍSLE: Ján Havrilla: PO STUŽKE KOĽAJNÍC ■ Irena Roháčová: BOJ O EXISTENCIU, BOJ O BUDÚCNOSŤ ■ Jana Šimulčíková: VÝVOJKOU Z NAŠEJ KRVI ■ Vladimír Nakariakov: PREČO USA ÚTOČIA NA UNESCO Čo to znamená bojovať za správnu vec? Správna vec je pojem pôsobiaci neurčito. Nie je to kategória žiadnej vedeckej disciplíny. Pri výklade jej obsahu hrozí veľký subjektivizmus. Každý vidí správnu vec ináč a v inom. A predsa sa nazdávame, že viete, čo máme na mysli. Totiž niet takej kategórie ani z oblasti filozofie, ani etiky, ktorá by obsiahla to, čo správna vec. Bojovať za pravdu? Bojovať za mravnú pevnosť a čistotu? Bojovať za spravodlivosť? Bojovať za pokrok? Bojovať za dobro? Bojovať za ľudskosť? To všetko sa dá zhrnúť pod boj za správnu vec. Bojovať za správnu vec v socialistickej spoločnosti znamená bojovať za všetko, čo prospieva socializmu, čo je na dobro celospoločenského záujmu. Na pohľad veľmi jednoduché. Lenže znamená to zároveň bojovať proti všetkému, čo socializmu škodí. A bojovať za niečo všeobecné, hoci aj nie proklamatívne, ale úprimne a s osobným nasadením, je vždy ľahšie, ako bojovať proti niečomu konkrétnemu, či proti niekomu konkrétnemu, ktorý svojimi činmi, postojmi pácha veľa zla. Bojovať za správnu vec si žiada odvahu. Okrem odvahy je však treba niečo iné. Vedieť rozlíšiť v konkrétnych životných situáciách, čo je správne a čo nie, za čo sa vyplatí zasadiť. Zdanlivo prostá vec, ktorej sme sa učili ako deti predškolského ĽUBOŠ KRÍŽ veku - rozoznať dobro od zla - je v dospelom veku niekedy tvrdý oriešok. V jednom rozhlasovom rozhovore vystúpil skúsený pedagóg, ktorý vyslovil na pohľad kacírsku myšlienku. Netvrdil, že dnešná generácia to má ľahšie ako tie pred ňou. Hmotne je lepšie zabezpečená a má výborné materiálne podmienky pre vývoj. Ibaže vyznať sa v živote a nájsť si správne miesto, v tom to má zložitejšie. „Naša generácia“ - povedal - „vedela veľmi dobre, kde je dobro a kde zlo, všetko bolo jednoznačnejšie a jasnejšie, vedeli sme, čo je dobré a čo zlé, dnes sú vzťahy komplikovanejšie, hľadanie mladých oveľa náročnejšie...“ A vskutku dnešné rozprávky už nie sú také čiernobiele, ako boli naše v detstve. Dobré postavy boli číre, ba zidealizované a zlé dostali „zaslúženú plácu“. Dnešné rozprávky sa viac podobajú životu. Aj kladní hrdinovia sa občas mýlia a vyvedú lotrovinu, a aj na tých záporných je aspoň črta, skutok alebo jedna vlastnosť sympatická a možno i príkladná. Je to správne, aby deti museli niekedy tuho rozmýšľať, kto je dobrý a kto zlý? Bolo by azda lepšie pripravovať ich, že sú iba ježibaby, draci na jednej strane a iba statoční Jankovia a Marienky a smelí princovia na strane druhej? Ľudia sú mnohorakí, zložití a deti by mali zavčasu vedieť odhaľovať v nich aj to dobré, aj to zlé. Jednoducho svet je farebnejší a sociálny život vo všetkých oblastiach je zložitejší. Tento fakt, že v mnohých životných situáciách a medziľudských vzťahoch sa človek niekedy dosť (Pokračovanie na 2. str.) • Zaslúžilý umelec Martin Martinček: Liptovská dedina - k článku na strane 6 i Ě /% (t - v