Nedeľná Pravda, apríl-júl 1988 (XXI/13-26)

1988-04-01 / No. 13

MIENKA ČITATEĽA Neviem, prečo u nás niektoré, najmä stavebné organizácie nedokážu po ukonče­ní stavebných prác zanechať po sebe čisté okolie. Zostávajú po nich ..pomníky", ktoré nie vždy pôsobia príjemne a nie vždy sú najlacnejšie. V Snine sa staval závod JAS Ten už vyäe troch rokov pracuje, stavbári dávno odišli, ale železobetónové stĺpy, ktoré im slúžili na rozvod elektrickej energie, stoja naďalej okolo závodu ako nejaká okrasa. Je ich tam trinásť, vrátane držiakov a nepoško­dených izolátorov. Elektrické vedenie je dávno prerušené... Podobný monument som videl aj na lendackých lúkach. Tam si chcel nejaký podnik zrejme postaviť rekreačné zariade­nie. Aby mohli začať, potrebovali elektrickú pripojku. Postavili sa štyri stĺpy a jeden železný stožiar s kompletným vedenim, no stoja už viac rokov bez úžitku Stavbu museli totiž prerušiť, rozrýpané lúky a elek­trické vedenie dodnes ,,krášlia" tatranskú prírodu... Podobných pomníkov je u nás mnoho. Hnevá ma, že neraz aj denne chodia okolo nich zodpovední ľudia a tvária sa. akoby ich nevideli. Zdá sa mi, že v podobných prípa­doch nesú vinu aj národné výbory, ktoré si takýto neporiadok nevšímajú a nedajú prí­kaz na jeho odstránenie. Ide jar, s ňou jarné upratovanie. Bolo by dobre, keby sa zodpovední riadne poobze­rali okolo seba, aby využili svoju právomoc na to, aby sme sa podobných ..okrás" zbavili. Ak chceme mat pekné a čisté vlast­né záhradky, nezabúdajme aj na verejné priestory a prírodu. JURAJ PAVLÍK, Snina Dunaj, ktorému už nestačilo jeho koryto, a nevľúdne počasie vítali približne 3500 bežcov, ktori sa zúčastnili na 41. ročniku VÍKEND národného cestného behu Devín - Bratislava. Ani tieto nepriaz­nivé okolnosti nemohli však stlmiť nadšenie športovcov - účast­níkov tohto tradičného podujatia. V súťaži žien sa zrodil dokonca OBJEKTÍVE nový traťový rekord, o ktorý sa postarala víťazka Ľudmila Melicherová. V súťaži mužov zvíťazil už tretí raz Liberčan Zdeněk Pešek (na snímke). Text a snímky Pravda - PAVEL MELUš Narodil som sa neďaleko jej brehov Brehy Váhu boli nesčiselnekrát miestom našich detských hier. S údivom sme pozorovali, ako sa vedel meniť. Nevinný, nenápadný tok na jar zmohutnel. hladina sa zdvihla, až naháňala strach Vtedy bolo jeho dravý hukot počuť nocou doďaleka, a nám deťom vchádzal do nepokojného spánku Ráno sme prichádzali k jeho brehom, naplneným na prasknutie Vo vode plávali brvná, vŕby, niekedy aj mŕtve zvieratá. Najhoršie to bývalo pri povodni Vtedy už s Váhom neboli žiadne žarty... Najviac radosti poskytoval Váh nám deťom v lete Mali sme obľúbené miesta, kde sme sa kúpali. Vystrájanie v čistých vodách patrilo k radostiam prázdnin. Koľkokrát nás prehnali rybári, ktorým sme plašili kŕdle rýb! Udalosťou pre nás bola aj stavba nového mosta. Akoby sme viac než dospelí cítili, že to nie je len ďalšie spojenie dvoch brehov. Nám deťom sa zdalo, že si tu niekto úprimne podáva ruky priateľstva. Rástli sme a prichádzali do obdobia splnených a nesplne­ných túžob a želaní, do obdobia závratí. Nestačili sme si ani uvedomiť, že Váh v okolí Ružomberka nepríjemne zapácha a vytratil sa z neho život Napokon, po rokoch sa aj to zmenilo. Pod mestom vyrástla čistička. Na vlastné oči som videl, ako rybár vytiahol rybu tam, kde roky rýb nebolo. Je pravdou, že čistota Váhu ani dnes nie je ideálna, ale veľa sa zmenilo k lepšiemu. Častokrát som sa popri ňom prechádzal. Vždy sa vo mne rodilo predsavzatie napísať smutnú báseň Chcel som v nej vysloviť výčitku rieke, ktorá je nemá a necitlivá. Vo svojich BOHUMIL MOTEJLEK vlnách, tak ako čas, odniesla žeravé uhlíky našich lások, spolu so všetkým, čo pominulo. Náš život je oproti jej časomiere len malým zlomkom. Dnes som rád, že som ju nenapísal. Viem, že rieku v celej jej veľkosti a nekonečnosti, od prameňa až k ústiu nepochopí každý . Človek musí prežiť všetko, čo má, radosti i žiale, úspechy i sklamania. Až ošľahaný stane sa skutočným človekom. . Keď kráčam popri Váhu do práce, k textilnému závodu, vidím i druhú rieku. Z riavy ľudí vytvára sa jej živý prúd pri striedaní smien. Riekou je i prúd tovarov a materiálu prichá­dzajúci železničnými vagónmi a na autách. Rovnako tak z podniku vychádza rieka hotových tkanín. Samotný výrobný proces v mnohom pripomína rieku. K jej plynulému toku by mali prispievať všetci pracovníci. Je to vždy tak? O opaku presviedčajú nemalé sumy, ktoré treba aj v tomto podniku platiť za nekvalitné výrobky Ochu­dobňujú výsledky podniku voči spoločnosti a nepriamo aj doslova ochudobňujú aj vrecká pracujúcich. Prirovnanie výroby k rieke je najbližšie azda vo finálnej prevádzke rybárpoľskej textilky, v zošľachťovni. Jednotlivé technologické operácie nasledu|ú nadväzne za sebou a rieka tkanín prechádza zo stroja na stroj. Preto zodpovednosť pracovníkov na každom stroji je veľká, lebo opak nenávratne poškodí celý kolektív zamestnancov podniku. Napriek tomu je percento pokazeného tovaru z tohto oddelenia (a nielen z tohto) nad očakávanú normu. Ako je to možné? Veď dnes predsa vedieme evidenciu takmer o každom metri vyrobenej tkaniny. Ľahko si môžeme spočítať za sledované obdobie, ktorý pracovník koľko tovaru pokazí Otázne je však azda aj to, či a do akej miery nekryjú zodpovední pracovníci notorických neplničov kvality Lebo niekedy by asi podľa množstva pokazených metrov tkanin museli ísť v deň výplaty niektorí pracovnici domov bez peňazí. Je to známy príklad s reťazou, ktorá je pevná, ale trhá 5a pri polovičnom zaťažení jej najslabších článkov. Dobrý hospodár slabé články dá opraviť, aby bola pevná celá reťaz. (Pokračovanie na 2. strane) • Vlado Mach

Next