Nové Slovo, leden-červen 1971 (XIII/2-25)

1971-04-08 / No. 14

VLADIMÍR TRVAT. Ä odbornosť v kádrovej prací Političnosť a odbornosť v kádrové] práci, Ich správ­ny vzájomný vzťah Je častým podnetom k diskusiám. A nie bez dôvodu. Ich nesprávne, zjednodušené chá­panie malo v minulosti škodlivé následky v praxi. Političnosť sa v niektorých prípadoch chápala len ako triedny pôvod, dĺžke členstva v strane a podob­ne. Na druhé] strane pravicoví oportunisti dávali akcent na odbornosť, za ktorú považovali len do­siahnutý stupeň školského vzdelania. Politické po­žiadavky zatlačovali do pozadia, tvrdili, že sú pre­žitkom dogmatizmu, ktorý brzdí napredovanie spoloč­nosti. Revizionisti a pravicoví oportunisti absoluti­zovali zmeny vo vývoji spoločnosti. Na začiatku šesťdesiatych rokov začínajú prenikať poznatky o nastupujúcej vedeckotechnickej revolúcii. Časť pracovníkov teoretického frontu nedokázala no­vé poznatky, informácie dostatočne strávit a z hle­diska marxizmu-leninizmu prehodnotiť. Spolu s tým nekriticky preberali aj niektoré výsledky buržoáznej spoločenskej vedy. Tento nezdravý vývoj napomohla aj tá skutočnosť, že stranícke orgány neriadili do­statočne rozvoj marxisticko-leninskej teórie v našich podmienkach. Naše spoločenské vedy neprihliadali dostatočne na nové poznatky iných strán, predovšet­kým KSSZ, z marxistických hľadísk neprehodnotili i racionálne jadro toho, čo priniesla buržoázna veda na Západe, ale naopak, prevzali často všetko, aj s buržoáznymi politicko-ideologickými aspektmi. Začalo sa síce hovoriť o zvedečtení riadiacej čin­nosti, ale už menej sa pre to urobilo. Ak nejaký po­hyb neriadi strana a socialistický štát, rozvíja sa na iných platformách, často socializmu nepomáhajúcich alebo dokonca smerujúcich proti nemu. A] to je jedno z poučení z minuloročného vývoja. Tieto nedostatky dali v šesťdesiatych rokoch podnet k novej vlne re­­vizionizmu, ktorá sa oproti roku 1956 niesla už na celkom novej argumentácii. Sprevádzala ju nielen kritika kultu osobnosti, ale aj netriedne názory v sú­vislosti s narastajúcou vědeckotechnickou revolú­ciou. Vědeckotechnická revolúcia má nesmierny dopad na vývoj celej spoločnosti. Má vplyv nielen na tech­niku, ale aj na myslenie a spôsob života Iudí, na ria­diace procesy a metodologické prístupy. Vyžaduje si kvalitatívne zmeny v rozvoji spoločnosti, ale v roz­voji danej spoločnosti, danej spoločensko-ekono­­mickej formácie. Hoci sociálny dopad vedeckotechnic­kej revolúcie je nedozerný, neprestáva byť kapita­lizmus kapitalizmom a socializmus socializmom. Aj keď vo vyspelých kapitalistických štátoch dosiahli očividné výsledky využitím modernej techniky, auto­matizácie, kybernetiky, kapitalizmus nie je schopný riešiť do dôsledkov všetky problémy svojich vnútor­ných antagonistických rozporov. Zatial čo marxisticko-leninské jadro v KSC sa sku­točne snažilo o nápravu chýb z minulosti, pravicoví oportunisti a revizionisti zneužili sebakritiku strany, zneužili kritiku deformácií na rozprúdenie vášni a zhanobenie celej naše] histórie strany. Ak sa spo­čiatku kritizoval „stalinizmus“, potom neskoršie — otvorene roku 1968 — sa nezakryte povedalo, že ide o kritiku vývoja hnutia od nástupu Lenina. Išlo teda o kritiku leninizmu, alebo dokonca o kritiku „starého Marxa“ v protiklade s Marxom „mladým“. Všetko, čo pochádza z obdobia nástupu Lenina, je vraj deformáciou autentického marxizmu. Línia reprezen­tovaná Leninom vraj zahrdúsila životné marxistické učenie. Názory tohto druhu boli uverejnené dokonca i v teoretickom časopise OV KSČ Nová mysl, napr. v č. 8 z roku 1968 na tému nového modelu socializ­mu. Z takejto argumentácie vyplývalo, že by nemala byť ani Velká októbrová socialistická revolúcia, budova­nie socializmu v ZSSR ako dielo leninizmu, snáď naj­väčším „hriechom“ našej strany bol V. zjazd strany, nástup Gottwaldovho vedenia, boľševizácia strany ako proces leninizácie a jej uschopneníe zohrať skutočne avantgardnú úlohu v spoločnosti. Podlá receptov „obroditelov“ marxizmu treba ča­kať, až „samovoľne“ pride spoločnosť plnej hojnosti a „absolútnych“ slobôd človeka v „demokratickom socializme“. Skutočná sloboda človeka je možná len v komu­nistickej spoločnosti, no nie v kapitalistickej. Cesta k dosiahnutiu tejto spoločnosti má určité objektívne zákonitosti. Aj keď v robotníckom hnutí a v komunis­tickej strane sa vyskytli chyby a omyly, nie je možné „zmazať“, „odstrániť“ objektívnu úlohu robotníckej triedy, ktorá k dosiahnutiu svojho objektívneho da­ného cieľa — komunizmu — formuje svoj predný od­diel, komunistickú stranu. Tento cieľový spoločenský pohyb sa realizuje v ur­čitých konkrétnych, reálnych spoločenských, politic­kých podmienkach a nie v autonómne nezávislých sférach, ktoré umele vykonštruovali oportunisti a sú­­bežci pri kávovej usadenine. Medzi tieto faktory pat­ria útrapy z vykorisťovania pracujúcich, dobyvačné imperialistické vojny atď. Mala sa robotnícka trieda a jej strana na to len azda prizerať, nebojovat, aby sa nedopustila chýb a mohla byt v histórii len a len „svätá“, neorganizovať boj pracujúcich proti tomuto zlu? Rozličné nesprávne názory na vývoj marxizmu vy­ústili v absurdné tvrdenie, že najväčšou zábranou uskutočnenia „autentického“ marxizmu je Sovietsky zväz, sovietsky model socializmu. Boli pokusy vytvo­riť „model demokratického socializmu s ľudskou tvá­rou“. V tomto modeli sa vychádzalo jednak z ne­správnych pozícií, jednak z utópií. Pri úvahách o pod­state a štruktúre štátu, politického systému a jeho fungovania treba vychádzať z reálnych politických vzťahov a nie z toho, čo bude vari o sto rokov. To sa týka otázok podstaty a formy demokracie, slobo­dy, kádrov a ich hesiel, ktoré sa vytyčovali. V zmys­le týchto hesiel sa strana mala vzdať vplyvu aj na oznamovacie prostriedky, aby si ich vzápätí mono­polizovali len určité skupiny ľudí. Napriek tomu, že v strane a v jej ústrednom vý­bore boli súdruhovia, ktorí problematiku chápali, usi­lovali sa na základe tvorivého rozvíjania teórie marxizmu-leninizmu v našich podmienkach riešiť chyby a nedostatky, neschopnosť starého vedenia viedla k subjektivizmu, ako presvedčivo ukazuje „Poučenie...“. To, pochopiteľne, vytváralo pre revi­zionistov podmienky na rozširovanie ich kritiky. Z jednotlivých kritických pohľadov sa čoraz viac vy­tvárali ucelenejšie názory, teórie, až napokon vyústili do určitého revizionistického modelu socializmu. Vedenie strany nedokázalo určiť správne vzťahy medzi politikou, Ideológiou a vedou a tieto vzťahy realizovať. Nutným dôsledkom toho bolo, že veda, lepšie povedané pseudoveda, začala suplovať politiku. Strana do značnej miery improvizovala, nemala rozpracovaný dlhodobý program, stratégiu a z nej vyplývajúci taktický postup. So zdanlivo vedeckými, strategickými a programovými myšlienkami prichá­dzali ľudia typu Sika, Mlynára, Machonina a ďalších. Marxizmus-leninlzmus sa postupne znevažoval ako dajaký kánon, katechizmus, neživotné dogmy. Abso­lutizovali sia niektoré stránky teórie i praxe kapita­listických štátov a zároveň sa zamlčovali úspechy socialistických krajín, najmä Sovietskeho zväzu vo vede a technike. Neprincipiálny prístup k vede, nerešpektovanie sku­točnosti, že veda sa stáva výrobnou silou a neroz­­pracovanie nutných väzieb, cestou ktorých by veda vstupovala do politiky, viedlo k tomu, že na jednej strane niektorí vedúci činitelia robili silné gestá a sektárske vyhlásenia ku všetkému novému, a na druhej strane otvárali brány revizionistickým názo­rom. Základnou otázkou, ktorá vyhraňovala diferenciač­ný proces v strane, bola otázka triedneho prístupu k hodnoteniu spoločenských procesov vo svete. Pra­­vicovooportunistický prúd popiera — ako vieme — triedny prístup k vysvetľovaniu spoločnosti. Ak kri­tizujeme netriedny prístup, treba zároveň povedať, že je krajne škodlivé pripustiť deformovaný pojem triednosti. Deformovaným chápaním triednosti a de­formovanými záujmami robotníckej triedy (ich reduk­ciou len na bezprostredné záujmy) bola v predjanuá­­rovom období snaha bojovať neudržateľným spôsobom proti liberálnooportunistickým názorom. Pretože ar­gumentácia bola často plytká, neadekvátna, zname­nala fakticky stále väčší ústup liberálnooportunistic­kým názorom. Tak sa napríklad prestalo hovoriť o existencii triedneho boja, vytvárali sa ilúzie, akoby parlamentný prechod k socializmu bol zákonitosťou tejto epochy, šírili sa názory, akoby naša socialistic­ká spoločnosť bola všeľudová, s bezrozpornou morál­­no-politickou jednotou. Tieto názory sprevádzala absolutizácia kritiky teó­rie zostrovanía triedneho boja, ktorá viedla fakticky k popieraniu triedneho boja vo svetovom meradle a jeho vplyvu na socialistické štáty. Vyvodzovalo sa, že u nás už niet vlastníkov výrobných prostried­kov, že niet ekonomickej základne triedneho nepria­teľa, a teda triedny boj vo vnútri socialistického štá­tu nejestvuje. Triedny boj sa uznával v najlepšom prípade len medzi kapitalistickou a socialistickou sústavou — .akoby sa zastavoval na hraniciach socialistického tábora, neprenikal do vnútra socialistických krajín a nemal rôzne vnútorné zdroje. Hrubo sa podcenili ideologické a psychologické zložky triedneho boja, hoci práve v tejto oblästi sa konzervovali a prenikali k nám rozličné maloburžoázne a buržoázne názory. S netriednymi pohľadmi bola spojená i otázka pre­chodu od kapitalizmu k socializmu. V propagande absolutizovali zmeny v niektorých krajinách tak, ako­by v súčasnosti bol parlamentný prechod k socializ­mu zákonitosťou. Nesprávne sa kvalifikovala aj úloha sociálnodemokratických strán a ich ideológie, vzťah komunistického hnutia k týmto stranám, resp. k cel­kovému buržoáznodemokratickému hnutiu vo svete. Zabudlo sa na niektoré základné poučky Lenina, kto­ré platia aj dnes. V oblasti teórie sa vyrážali dvere, ktoré boli Leninom už dávno otvorené. Práve mož­nosť prechodu k socializmu v niektorej krajine, za určitých podmienok, nenásilnou cestou formuloval už dávno Lenin. Nerobil z toho však zákonitosť. Ako nás doterajšia história presvedčila, niet nijakých ob­jektívnych príčin domnievať sa, že by sa kapitaliz­mus dobrovoľne vzdal svojich pozícií. Už Marx a En­gels v Komunistickom manifeste hovoria o nutnosti využiť demokratické hnutie v boji za ciele komuniz­mu. Lenin túto myšlienku ďalej rozvíja (napr. v práci Dve taktiky...) v podmienkach, keď existujú aj silné sociálnodemokratické strany a iní reprezentanti de­mokratického hnutia. Lenin a Komunistická interna­cionála považovali za nevyhnutné, aby komunisti pra­covali s členmi sociálnodemokratických strán, vy­užívali ich v boji proti imperializmu atď. To bolo v komunistickom hnutí v podstate jasné. Zároveň však Lenin bojuje proti reformizmu, ktorý sa stáva programom týchto strán, lebo toto hnutie v podstate nevychádza z rámca kapitalistického spoločenského poriadku. Lenin sa domnieval, že čím „Iavejšie“ je demokra­tické hnutie, tým lepšie môže byť využité a byť spo­jencom komunistického hnutia, ale za podmienok, že komunistická strana je pevná a ideologicky vyhrane­ná. Ak komunistická strana nie je ideologicky pev­ná, môže to mať opačný účinok — sociálna demo­kracia môže odvádzať robotnícku triedu od triedneho boja a od komunistickej strany. Preto tiež komunis­tické hnutie v určitých obdobiach pomerne ostro formulovalo svoje postoje k ľavej sociálnej demokra­cii. V tejto súvislosti treba vidieť aj pokusy niektorých našich pravicovooportunisticky orientovaných teore­tikov dokázat, že principiálne marxisticko-leninské postoje komunistického hnutia k demokratickému hnutiu a k sociálnej demokracii boli zárodkom sek­társtva, prejavom dogmatizmu a že to bolo azda vô­bec to najškodlivejšie v našom komunistickom hnutí. Z týchto pozícií kritizovali uznesenia Komunistic­kej internacionály a zjazdov KSC. Z dnešnej retrospektívy vidíme, prečo sa táto kriti­ka rozvíjala. Mala za úlohu znehodnotiť revolučný mar­xizmus a rehabilitovať sociáldemokratizmus v podobe „demokratického socializmu s ľudskou tvárou“. Poli­tickým výsledkom malo byť prevzatie moci sociálno­demokratickou stranou (alebo pretvorenie KSČ na stranu soc. dem. typu) a jej napojenie na západoeu­rópske sociálnodemokratické hnutie. Týmto záverom otvárali priestor a nahrávali i „teó­rie“, ktoré zdôrazňovali, že robotníckou stranou Je a môže byť iba tá strana, v ktorej sú organizovaní iba robotníci. To bola revizionistická mystifikácía. Na základe nej sa niektorí domnievali, že skutočnou robotníckou stranou je napr. labour party. V skutoč­nosti však robotníckou stranou môže byť len tá stra­na, ktorá vyjadruje objektívne historické záujmy a ciele robotníckej triedy, ktorej cieľom je nastole­nie moci robotníckej triedy, diktatúry proletariátu a vybudovanie komunistickej spoločnosti za vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá sa riadi marxiz­­mom-leninizmom. Triedny prístup nemožno zdôvodňovať len bezpros­­strednými čiastkovými záujmami robotníckej triedy. V mene takýchto záujmov je tiež možné bojovať proti skutočnému spoločenskému progresu. Demagógia oko­lo rád pracujúcich je dostatočne známa. Marxizmus-leninizmus odvodzuje triedny prístup (ktorý je nepostrádateľnou súčasťou politického kri­téria v hodnotení kádrov) k spoločnosti z historickej úlohy robotníckej triedy. Objektívnu úlohu robotníc­kej triedy, ktorá je povolaná oslobodiť nielen seba, ale celé ľudstvo, zdôvodnil Marx, Engels a Lenin. Ukázali reálne cesty oslobodenia človeka. Dokázali, že odcudzenie má svoju základnú príčinu v súkrom­nom vlastníctve výrobných prostriedkov a v z neho vyplývajúcom vykorisťovaní, v dôsledku čoho je Člo­vek zbavený svojej ľudskej podstaty. Túto ľudskú podstatu mu môže vrátiť len socialistická spoločnosť. Preto základné východisko riešenia problémov odcu­dzenia človeka a jeho sebarealizácie videli v nasto­lení moci robotníckej triedy a vo vybudovaní komu­nizmu na základe rozvinutia výrobných síl spoloč­nosti. Základným kritériom triedneho prístupu je predovšetkým to, ako človek pomáha dlhodobému spoločenskému progresu a dosiahnutiu socialistickej a komunistickej spoločnosti. Tento boj za dosiahnutie cieľa — komunizmu — prebieha v rozličných rovinách, tak ako sa rozvíja spoločnosť. Na inej rovine a inými formami sa vie­dol boj za komunizmus v päťdesiatych rokoch minu­lého storočia, iné formy mal na prelome storočia, iné po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii a iné má v období nastupujúcej vedeckotechnickej revolú­cie. □ □ Z vyslovených problémov vyplýva, že z metodolo­gických východísk kádrovej politiky popredné miesto zaujíma triedny a konkrétno-historický prístup. Do popredia vystupujú všetky tie kritériá, tie schop­nosti a politické, odborné, i morálne vlastnosti, kto­ré sú v danej etape základným predpokladom ďalšie­ho, rýchleho pohybu vpred. V období boja proti kapi­talizmu vystupovali do popredia také požiadavky, ako je agitačná schopnosť v masách. V období boja proti fašizmu museli stáť v popredí komunisti, ktorí mali predpoklady pre konšpiračnú prácu, ktorí boli fa­šistom málo známi. Nové požiadavky na kádre posta­vilo obdobie 1945—1948 a ďalšie etapy budovania socializmu. Pravicoví oportunisti a revizionisti šírili názory odporujúce historickému prístupu v kádrovej politi­ke. Neprihliadali na vývoj triednej štruktúry, potreby spoločnosti, snažili sa dokazovať, že už pred dva­dsiatimi rokmi bolo treba upustiť od triedneho prístu­pu v kádrovej politike a že tento triedny prístup brzdil rozvoj socialistickej spoločnosti. 3 NOVÉ SLOVO

Next