Nové Slovo, leden-červen 1971 (XIII/2-25)
1971-04-08 / No. 14
VLADIMÍR TRVAT. Ä odbornosť v kádrovej prací Političnosť a odbornosť v kádrové] práci, Ich správny vzájomný vzťah Je častým podnetom k diskusiám. A nie bez dôvodu. Ich nesprávne, zjednodušené chápanie malo v minulosti škodlivé následky v praxi. Političnosť sa v niektorých prípadoch chápala len ako triedny pôvod, dĺžke členstva v strane a podobne. Na druhé] strane pravicoví oportunisti dávali akcent na odbornosť, za ktorú považovali len dosiahnutý stupeň školského vzdelania. Politické požiadavky zatlačovali do pozadia, tvrdili, že sú prežitkom dogmatizmu, ktorý brzdí napredovanie spoločnosti. Revizionisti a pravicoví oportunisti absolutizovali zmeny vo vývoji spoločnosti. Na začiatku šesťdesiatych rokov začínajú prenikať poznatky o nastupujúcej vedeckotechnickej revolúcii. Časť pracovníkov teoretického frontu nedokázala nové poznatky, informácie dostatočne strávit a z hlediska marxizmu-leninizmu prehodnotiť. Spolu s tým nekriticky preberali aj niektoré výsledky buržoáznej spoločenskej vedy. Tento nezdravý vývoj napomohla aj tá skutočnosť, že stranícke orgány neriadili dostatočne rozvoj marxisticko-leninskej teórie v našich podmienkach. Naše spoločenské vedy neprihliadali dostatočne na nové poznatky iných strán, predovšetkým KSSZ, z marxistických hľadísk neprehodnotili i racionálne jadro toho, čo priniesla buržoázna veda na Západe, ale naopak, prevzali často všetko, aj s buržoáznymi politicko-ideologickými aspektmi. Začalo sa síce hovoriť o zvedečtení riadiacej činnosti, ale už menej sa pre to urobilo. Ak nejaký pohyb neriadi strana a socialistický štát, rozvíja sa na iných platformách, často socializmu nepomáhajúcich alebo dokonca smerujúcich proti nemu. A] to je jedno z poučení z minuloročného vývoja. Tieto nedostatky dali v šesťdesiatych rokoch podnet k novej vlne revizionizmu, ktorá sa oproti roku 1956 niesla už na celkom novej argumentácii. Sprevádzala ju nielen kritika kultu osobnosti, ale aj netriedne názory v súvislosti s narastajúcou vědeckotechnickou revolúciou. Vědeckotechnická revolúcia má nesmierny dopad na vývoj celej spoločnosti. Má vplyv nielen na techniku, ale aj na myslenie a spôsob života Iudí, na riadiace procesy a metodologické prístupy. Vyžaduje si kvalitatívne zmeny v rozvoji spoločnosti, ale v rozvoji danej spoločnosti, danej spoločensko-ekonomickej formácie. Hoci sociálny dopad vedeckotechnickej revolúcie je nedozerný, neprestáva byť kapitalizmus kapitalizmom a socializmus socializmom. Aj keď vo vyspelých kapitalistických štátoch dosiahli očividné výsledky využitím modernej techniky, automatizácie, kybernetiky, kapitalizmus nie je schopný riešiť do dôsledkov všetky problémy svojich vnútorných antagonistických rozporov. Zatial čo marxisticko-leninské jadro v KSC sa skutočne snažilo o nápravu chýb z minulosti, pravicoví oportunisti a revizionisti zneužili sebakritiku strany, zneužili kritiku deformácií na rozprúdenie vášni a zhanobenie celej naše] histórie strany. Ak sa spočiatku kritizoval „stalinizmus“, potom neskoršie — otvorene roku 1968 — sa nezakryte povedalo, že ide o kritiku vývoja hnutia od nástupu Lenina. Išlo teda o kritiku leninizmu, alebo dokonca o kritiku „starého Marxa“ v protiklade s Marxom „mladým“. Všetko, čo pochádza z obdobia nástupu Lenina, je vraj deformáciou autentického marxizmu. Línia reprezentovaná Leninom vraj zahrdúsila životné marxistické učenie. Názory tohto druhu boli uverejnené dokonca i v teoretickom časopise OV KSČ Nová mysl, napr. v č. 8 z roku 1968 na tému nového modelu socializmu. Z takejto argumentácie vyplývalo, že by nemala byť ani Velká októbrová socialistická revolúcia, budovanie socializmu v ZSSR ako dielo leninizmu, snáď najväčším „hriechom“ našej strany bol V. zjazd strany, nástup Gottwaldovho vedenia, boľševizácia strany ako proces leninizácie a jej uschopneníe zohrať skutočne avantgardnú úlohu v spoločnosti. Podlá receptov „obroditelov“ marxizmu treba čakať, až „samovoľne“ pride spoločnosť plnej hojnosti a „absolútnych“ slobôd človeka v „demokratickom socializme“. Skutočná sloboda človeka je možná len v komunistickej spoločnosti, no nie v kapitalistickej. Cesta k dosiahnutiu tejto spoločnosti má určité objektívne zákonitosti. Aj keď v robotníckom hnutí a v komunistickej strane sa vyskytli chyby a omyly, nie je možné „zmazať“, „odstrániť“ objektívnu úlohu robotníckej triedy, ktorá k dosiahnutiu svojho objektívneho daného cieľa — komunizmu — formuje svoj predný oddiel, komunistickú stranu. Tento cieľový spoločenský pohyb sa realizuje v určitých konkrétnych, reálnych spoločenských, politických podmienkach a nie v autonómne nezávislých sférach, ktoré umele vykonštruovali oportunisti a súbežci pri kávovej usadenine. Medzi tieto faktory patria útrapy z vykorisťovania pracujúcich, dobyvačné imperialistické vojny atď. Mala sa robotnícka trieda a jej strana na to len azda prizerať, nebojovat, aby sa nedopustila chýb a mohla byt v histórii len a len „svätá“, neorganizovať boj pracujúcich proti tomuto zlu? Rozličné nesprávne názory na vývoj marxizmu vyústili v absurdné tvrdenie, že najväčšou zábranou uskutočnenia „autentického“ marxizmu je Sovietsky zväz, sovietsky model socializmu. Boli pokusy vytvoriť „model demokratického socializmu s ľudskou tvárou“. V tomto modeli sa vychádzalo jednak z nesprávnych pozícií, jednak z utópií. Pri úvahách o podstate a štruktúre štátu, politického systému a jeho fungovania treba vychádzať z reálnych politických vzťahov a nie z toho, čo bude vari o sto rokov. To sa týka otázok podstaty a formy demokracie, slobody, kádrov a ich hesiel, ktoré sa vytyčovali. V zmysle týchto hesiel sa strana mala vzdať vplyvu aj na oznamovacie prostriedky, aby si ich vzápätí monopolizovali len určité skupiny ľudí. Napriek tomu, že v strane a v jej ústrednom výbore boli súdruhovia, ktorí problematiku chápali, usilovali sa na základe tvorivého rozvíjania teórie marxizmu-leninizmu v našich podmienkach riešiť chyby a nedostatky, neschopnosť starého vedenia viedla k subjektivizmu, ako presvedčivo ukazuje „Poučenie...“. To, pochopiteľne, vytváralo pre revizionistov podmienky na rozširovanie ich kritiky. Z jednotlivých kritických pohľadov sa čoraz viac vytvárali ucelenejšie názory, teórie, až napokon vyústili do určitého revizionistického modelu socializmu. Vedenie strany nedokázalo určiť správne vzťahy medzi politikou, Ideológiou a vedou a tieto vzťahy realizovať. Nutným dôsledkom toho bolo, že veda, lepšie povedané pseudoveda, začala suplovať politiku. Strana do značnej miery improvizovala, nemala rozpracovaný dlhodobý program, stratégiu a z nej vyplývajúci taktický postup. So zdanlivo vedeckými, strategickými a programovými myšlienkami prichádzali ľudia typu Sika, Mlynára, Machonina a ďalších. Marxizmus-leninlzmus sa postupne znevažoval ako dajaký kánon, katechizmus, neživotné dogmy. Absolutizovali sia niektoré stránky teórie i praxe kapitalistických štátov a zároveň sa zamlčovali úspechy socialistických krajín, najmä Sovietskeho zväzu vo vede a technike. Neprincipiálny prístup k vede, nerešpektovanie skutočnosti, že veda sa stáva výrobnou silou a nerozpracovanie nutných väzieb, cestou ktorých by veda vstupovala do politiky, viedlo k tomu, že na jednej strane niektorí vedúci činitelia robili silné gestá a sektárske vyhlásenia ku všetkému novému, a na druhej strane otvárali brány revizionistickým názorom. Základnou otázkou, ktorá vyhraňovala diferenciačný proces v strane, bola otázka triedneho prístupu k hodnoteniu spoločenských procesov vo svete. Pravicovooportunistický prúd popiera — ako vieme — triedny prístup k vysvetľovaniu spoločnosti. Ak kritizujeme netriedny prístup, treba zároveň povedať, že je krajne škodlivé pripustiť deformovaný pojem triednosti. Deformovaným chápaním triednosti a deformovanými záujmami robotníckej triedy (ich redukciou len na bezprostredné záujmy) bola v predjanuárovom období snaha bojovať neudržateľným spôsobom proti liberálnooportunistickým názorom. Pretože argumentácia bola často plytká, neadekvátna, znamenala fakticky stále väčší ústup liberálnooportunistickým názorom. Tak sa napríklad prestalo hovoriť o existencii triedneho boja, vytvárali sa ilúzie, akoby parlamentný prechod k socializmu bol zákonitosťou tejto epochy, šírili sa názory, akoby naša socialistická spoločnosť bola všeľudová, s bezrozpornou morálno-politickou jednotou. Tieto názory sprevádzala absolutizácia kritiky teórie zostrovanía triedneho boja, ktorá viedla fakticky k popieraniu triedneho boja vo svetovom meradle a jeho vplyvu na socialistické štáty. Vyvodzovalo sa, že u nás už niet vlastníkov výrobných prostriedkov, že niet ekonomickej základne triedneho nepriateľa, a teda triedny boj vo vnútri socialistického štátu nejestvuje. Triedny boj sa uznával v najlepšom prípade len medzi kapitalistickou a socialistickou sústavou — .akoby sa zastavoval na hraniciach socialistického tábora, neprenikal do vnútra socialistických krajín a nemal rôzne vnútorné zdroje. Hrubo sa podcenili ideologické a psychologické zložky triedneho boja, hoci práve v tejto oblästi sa konzervovali a prenikali k nám rozličné maloburžoázne a buržoázne názory. S netriednymi pohľadmi bola spojená i otázka prechodu od kapitalizmu k socializmu. V propagande absolutizovali zmeny v niektorých krajinách tak, akoby v súčasnosti bol parlamentný prechod k socializmu zákonitosťou. Nesprávne sa kvalifikovala aj úloha sociálnodemokratických strán a ich ideológie, vzťah komunistického hnutia k týmto stranám, resp. k celkovému buržoáznodemokratickému hnutiu vo svete. Zabudlo sa na niektoré základné poučky Lenina, ktoré platia aj dnes. V oblasti teórie sa vyrážali dvere, ktoré boli Leninom už dávno otvorené. Práve možnosť prechodu k socializmu v niektorej krajine, za určitých podmienok, nenásilnou cestou formuloval už dávno Lenin. Nerobil z toho však zákonitosť. Ako nás doterajšia história presvedčila, niet nijakých objektívnych príčin domnievať sa, že by sa kapitalizmus dobrovoľne vzdal svojich pozícií. Už Marx a Engels v Komunistickom manifeste hovoria o nutnosti využiť demokratické hnutie v boji za ciele komunizmu. Lenin túto myšlienku ďalej rozvíja (napr. v práci Dve taktiky...) v podmienkach, keď existujú aj silné sociálnodemokratické strany a iní reprezentanti demokratického hnutia. Lenin a Komunistická internacionála považovali za nevyhnutné, aby komunisti pracovali s členmi sociálnodemokratických strán, využívali ich v boji proti imperializmu atď. To bolo v komunistickom hnutí v podstate jasné. Zároveň však Lenin bojuje proti reformizmu, ktorý sa stáva programom týchto strán, lebo toto hnutie v podstate nevychádza z rámca kapitalistického spoločenského poriadku. Lenin sa domnieval, že čím „Iavejšie“ je demokratické hnutie, tým lepšie môže byť využité a byť spojencom komunistického hnutia, ale za podmienok, že komunistická strana je pevná a ideologicky vyhranená. Ak komunistická strana nie je ideologicky pevná, môže to mať opačný účinok — sociálna demokracia môže odvádzať robotnícku triedu od triedneho boja a od komunistickej strany. Preto tiež komunistické hnutie v určitých obdobiach pomerne ostro formulovalo svoje postoje k ľavej sociálnej demokracii. V tejto súvislosti treba vidieť aj pokusy niektorých našich pravicovooportunisticky orientovaných teoretikov dokázat, že principiálne marxisticko-leninské postoje komunistického hnutia k demokratickému hnutiu a k sociálnej demokracii boli zárodkom sektárstva, prejavom dogmatizmu a že to bolo azda vôbec to najškodlivejšie v našom komunistickom hnutí. Z týchto pozícií kritizovali uznesenia Komunistickej internacionály a zjazdov KSC. Z dnešnej retrospektívy vidíme, prečo sa táto kritika rozvíjala. Mala za úlohu znehodnotiť revolučný marxizmus a rehabilitovať sociáldemokratizmus v podobe „demokratického socializmu s ľudskou tvárou“. Politickým výsledkom malo byť prevzatie moci sociálnodemokratickou stranou (alebo pretvorenie KSČ na stranu soc. dem. typu) a jej napojenie na západoeurópske sociálnodemokratické hnutie. Týmto záverom otvárali priestor a nahrávali i „teórie“, ktoré zdôrazňovali, že robotníckou stranou Je a môže byť iba tá strana, v ktorej sú organizovaní iba robotníci. To bola revizionistická mystifikácía. Na základe nej sa niektorí domnievali, že skutočnou robotníckou stranou je napr. labour party. V skutočnosti však robotníckou stranou môže byť len tá strana, ktorá vyjadruje objektívne historické záujmy a ciele robotníckej triedy, ktorej cieľom je nastolenie moci robotníckej triedy, diktatúry proletariátu a vybudovanie komunistickej spoločnosti za vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá sa riadi marxizmom-leninizmom. Triedny prístup nemožno zdôvodňovať len bezprosstrednými čiastkovými záujmami robotníckej triedy. V mene takýchto záujmov je tiež možné bojovať proti skutočnému spoločenskému progresu. Demagógia okolo rád pracujúcich je dostatočne známa. Marxizmus-leninizmus odvodzuje triedny prístup (ktorý je nepostrádateľnou súčasťou politického kritéria v hodnotení kádrov) k spoločnosti z historickej úlohy robotníckej triedy. Objektívnu úlohu robotníckej triedy, ktorá je povolaná oslobodiť nielen seba, ale celé ľudstvo, zdôvodnil Marx, Engels a Lenin. Ukázali reálne cesty oslobodenia človeka. Dokázali, že odcudzenie má svoju základnú príčinu v súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov a v z neho vyplývajúcom vykorisťovaní, v dôsledku čoho je Človek zbavený svojej ľudskej podstaty. Túto ľudskú podstatu mu môže vrátiť len socialistická spoločnosť. Preto základné východisko riešenia problémov odcudzenia človeka a jeho sebarealizácie videli v nastolení moci robotníckej triedy a vo vybudovaní komunizmu na základe rozvinutia výrobných síl spoločnosti. Základným kritériom triedneho prístupu je predovšetkým to, ako človek pomáha dlhodobému spoločenskému progresu a dosiahnutiu socialistickej a komunistickej spoločnosti. Tento boj za dosiahnutie cieľa — komunizmu — prebieha v rozličných rovinách, tak ako sa rozvíja spoločnosť. Na inej rovine a inými formami sa viedol boj za komunizmus v päťdesiatych rokoch minulého storočia, iné formy mal na prelome storočia, iné po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii a iné má v období nastupujúcej vedeckotechnickej revolúcie. □ □ Z vyslovených problémov vyplýva, že z metodologických východísk kádrovej politiky popredné miesto zaujíma triedny a konkrétno-historický prístup. Do popredia vystupujú všetky tie kritériá, tie schopnosti a politické, odborné, i morálne vlastnosti, ktoré sú v danej etape základným predpokladom ďalšieho, rýchleho pohybu vpred. V období boja proti kapitalizmu vystupovali do popredia také požiadavky, ako je agitačná schopnosť v masách. V období boja proti fašizmu museli stáť v popredí komunisti, ktorí mali predpoklady pre konšpiračnú prácu, ktorí boli fašistom málo známi. Nové požiadavky na kádre postavilo obdobie 1945—1948 a ďalšie etapy budovania socializmu. Pravicoví oportunisti a revizionisti šírili názory odporujúce historickému prístupu v kádrovej politike. Neprihliadali na vývoj triednej štruktúry, potreby spoločnosti, snažili sa dokazovať, že už pred dvadsiatimi rokmi bolo treba upustiť od triedneho prístupu v kádrovej politike a že tento triedny prístup brzdil rozvoj socialistickej spoločnosti. 3 NOVÉ SLOVO