Pravda, február 1968 (XLIX/31-59)

1968-02-14 / No. 44

je to pomoc alebo chytráčenie ? Poľnohospodári od nepamäti kal­kulujú spotrebu krmovín od jed­nej do druhej žatvy. Tohto roku by však nie z vlastnej vôle túto rozumnú tradíciu mali porušiť. Aj by tak urobili, keby to bolo v tomto štáte aspoň pre niekoho hospodársky výhodné. Lenže nie je, a preto sa dožadujú, aby ich partner pri plnení predpisov o rozdeľovaní nárokového krmiva — ústredný podnik Poľnohospo­­dárskeho nákupu a zásobovania — postupoval podľa tejto, od ne­pamätí zaužívanej praxe, a nie podlá vlastných predstáv. Aby ne­zneužíval svoje postavenie mono­polného distributéra tohto krmi­va, aby neobmedzoval podnika­teľskú slobodu socialistických poľnohospodárskych podnikov. O čo vlastne Ide. Poľnohospo­dári v Západoslovenskom kraji vlani prekročili spoločenskú ob­jednávku na obilie. Prídel krmív z centrálnych fondov tohto roku nepredstavuje u nich ani štvrtinu toho, čo spoločnosti v obilí pre­dali napríklad len v jedinom pro­dukčnom okrese. Nie je ani na úrovni množstva otrúb, ktoré sa z obilia kúpeného v kraji získa. Vo svojich plánoch živočíšnej vý­roby preto rátali s nákupom ná­rokových krmív — podľa do­terajšej praxe, t. j. celoročný prí­del využiť do novej úrody. Podľa platných predpisov poľ­nohospodárske podniky v okre­soch ako celok majú nárok na 50 kg kŕmnych zmesí za každých 100 kg predaného bravčového mä­sa. Úhrn tohto nárokového príde­lu je známy na celý rok, lenže poľnohospodári ho nepotrebujú po celý rok. Sú dokonca podni­ky, ktoré ho vôbec nepotrebujú, alebo ak, nuž len v obmedzenom množstve a obyčajne pred, a nie po žatve. Ani v družstvách slab­šie zásobených krmivom. Výrobné ■poľnohospodárske správy mohli preto s nárokovým krmivom rie­šiť situáciu najpotrebnejších vý­robcov a v čase, ked to najviac potrebovali. Slovom s tým, čo im patrilo, mohli slobodne narábať, podnikať. Tak to bolo ešte v mi­nulom roku a rátali, že bude aj v tomto. Tohto roku Im však ostal len nárok na krmivo a z nepochopi­teľných príčin sa zmenila prax jeho rozdeľovania. Monopolný di­stributér rozhodol, že VPS a OPZ nedá ako dosiaľ k dispozícii ce­loročnú kvótu nárokového krmi­va, ale štvrťročne ho bude pri­deľovať po štvrtinách. Prestal reš­pektovať jedine rozumnú zásadu — hospodáriť krmivom od žatvy do žatvy, lebo hospodársky rok vraj začína 1. januárom a končí 31. decembrom. Toto prekvapivé rozhodnutie vyvoláva veľa problémov. Neho­voriac už o tom, že poľnohospo­dári na jatočné zrelom dobytku, ktorý nemá odbyt už tri mesiace, stratili vyše 7 miliónov korún, te­raz preto, že zaúradoval šimeľ, stratia ešte viac. A nielen oni, ale aj spoločnosť, lebo ošípané cho­vané na záchovných, alebo zníže­ných dávkach krmiva znamenajú vyháňanie peňazí z vreciek celej spoločnosti. Pri doterajšej praxi rozdeľova­nia nárokového krmiva, ani jeden okres nesklamal ústredné riadia­ce orgány. Predali prinaimenšom toľko mäsa, ako ho mali predať podľa odobraného množstva náro­kového krmiva. A zrazu sa im ne­verí?! Ale prečo — toto treba, ak niekto má na to argumenty, odô­vodniť. Ťažko to však môže uro­bit, a ak, tak len s neprijateľný­mi alebo špekulačnými argument­mi. Čudné rozhodnutie v poľnohos­podároch vyvoláva nedôveru, čo sa prejavuje aj v opatrníckom uzavieraní zmlúv na pokrytie spo­ločenskej objednávky vo výrobe bravčového mäsa. Termíny sa pre­tiahnu, uzavrieme zmluvy so za­hraničím, a to bude oveľa drah­šie. Nakoniec sa však vrátime k starému — na dôvere voči poľ­nohospodárom postavenému — rozdeľovaniu nárokového krmiva, zvýši sa výroba bravčového mä­sa a zasa budú problémy z rela­tívnej nadvýroby. Požiadavka dať celoročný 'prí­­del nárokových krmív za bravčo­vé mäso k dispozícii na použitie VPS a OPZ podľa ich uváženia, to by v súčasnosti nemala byť požia­davka, ale samozrejmosť. Inak­šie sa môže stať, že po žatve bu­deme mat dosť krmiva, ale ne­dostatok bravčového mäsa. Na­koniec ešte otázka — kto uhradí národohospodársku škodu z tohto neuváženého, na nedôvere voči poľnohospodárom postaveného rozhodnutia? arnoSt bak NAJLEPŠIA KNIHA Vo Vydavateľstve politickej lite­ratúry bola včera malá slávnosť. Šéfredaktor Ing. Štefan Žolnay odovzdal ceny vydavateľstva prof. dr. J. Cvetlovi za knihu Štruktúra a funkcia marxistickej filozofie, ktorú vyhodnotili ako najlepšiu publikáciu edície Filozofické ak­tuality. V mladej, len dvoročnej edícii, vyšla už desiatka prác, zväčša našich autorov. Z nich Richtova práca Civilizácia na ráz­cestí dosiahla už dve vydania. Práca dr. J. Cvekla zodpovedá kri­tériám, ktoré si redakčná rada edície vytýčila: na neveľkom prie­store provokuje filozofické mysle­nie a pomkýna ho vpred. (vz) KVETOV NEÚREKOM Násada kvetov ovocných stromov 0 celej republike — jadrového ovocia 1 kôstkovín— je tohto roku podlá po­zorovania Šlaehtiteľskej stanice ovo­cinárskeho a skúšobného ústavu poľ­nohospodárskeho v Želešiciach pri Brne dobrá. Pekné jablone, čerešne, marhule i slivky pokvitnú — ak ne­zapríčinia škody silné predjarné mra­zy. Stromy v teplejších oblastiach sa začínajú prebúdzať k vegetácii uí te­raz. No silné mrazy koncom februára a v marci môžu nádeje na úrodu zmenšit. (et) Sekundy tragédií ■ Na Bratislavskej ceste v Holíči vodič nákladného auta Ľubomír F. dával na vzdialenosť asi 25 metrov výstražné znamenie cez cestu pre­chádzajúcej 82-ročnej Berte J. Na­priek tomu ju zachytil. Ťažkému zra­neniu podľahla pri prevoze do ne­mocnice. ■ Michal D., František M. a Izidor B. Cigáni z Kuchyne sa na železnič­nej stanici v Kuchyni z ničoho nič pobili s Jánom B. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že si ho pomýlili s niekým z predchádzajúcej nedeľnej bitky. Za tento omyl búde Ján B. „platiť“ se­demtýždňovým liečením. ■ Na slepačej farme JRD v Dia­­kovctach, okres Galanta, vznikol v pondelok požiar. Zhorela strecha a zariadenia vykurovacích telies. Ško­da je asi 20 000 korún. B Na železničnej stanici v Sail rušeň idúci z Trnovca do Galanty za­chytil 27-ročného Milana H., zamest­nanca ČSAD v Sali. Milan H. po kú­pení cestovného lístka vyšiel z ča­kárne na koľaj, kde ho usmrtil pre­chádzajúci rušeň. fl Zo zatiaľ nezistených príčin na ceste medzi Žilinou a Strečnom došlo k požiaru motora osobného auta, kto­ré viedol vodič Eduard M. ■ V Západoslovenskom a Stredo­slovenskom kraji bolo v pondelok 9 dopravných nehôd, jedna osoba bola usmrtená, 3 zranené a celkové škody sú 26 500 korún. (fä&uMví&a, FEBRUÁRA 13-teho februára sa zišla mimoriadna schôdzka vlády, lotorá mala prerokovať zákon o národnom poistení. Mala mať slávnostný charakter, a preto prišli aj filmári. Ale nič nenakrútili. Zákon na­miesto do parlamentu sa dostal do pri­pomienkového pokračovania. Pravica cieľavedome rozpútala boj okolo otázok bezpečnosti. Začal ho minister spravod­livosti Drtina. Vyčítal ministrovi vnútra najmä to, že vytláča z bezpečnosti a veliteľských miest príslušníkov neko­munistických strán a uvádzal, že najmä štátna bezpečnosť a zpravodajská služ­ba, až na výnimky, je v rukách komu­nistov. Zabudol pritom, pravda, pripo­menúť, že uňho v rezorte boli výnim­kou príslušníci komunistickej strany. Po Drtinovom' prejave sa rozprúdila vášnivá diskusia. Počas debaty minis­trov Drtinu a Ripku odrazu vyvolali zo zasadacej miestnosti na chodbu, kde im národnosocialistický poslanec Hora oznámil najnovšiu zprávu, že zemský veliteľ SNB vydal vraj deň predtým roz­kaz, podľa ktorého osem obvodných ve­liteľov SNB vo Veľkej Prahe pozbavili svojich funkcií a premiestnili do správ­nej služby. Ale zamlčali, že išlo už o dávnejšie pripravované opatrenie a o osoby, ktoré sa pre svoju predmní­chovskú činnosť a činnosť za okupácie nemohli považovať za spoľahlivých ve­liteľov. Drtina a Ripka sa vrátili do za­sadacej miestnosti a zprávu ešte po­riadne zdramatizovali. Prišla im vhod, ako na objednávku. Rozvinula sa nová ostrá diskusia. Mi­nister Nosek sa na zasadaní vlády ne­zúčastnil, lebo bol chorý. Klement Gott­wald - predseda vlády a ostatní komu­nistickí ministri — poukazovali na to, že premiestňovanie príslušníkov i nižších veliteľov v rámci rezortu je záležitosťou príslušného ministra, že to nie je v kom­petencii vlády. Prísľub predsedu vlády, že minister vnútra podá na budúcej schôdzi vlády vysvetlenie ku kritike, kto­rú vzniesol minister Drtina, pravicovým ministrom nestačil. Národní socialisti presadili, že väčšina vlády sa uzniesla, aby minister vnútra zrušil príkaz zem­ského veliteľa a aby dočasne upustil od zmien vo veliteľskom sbore. Bolo jasné, že celá akcia pravico­vých ministrov bola pripravená a koor­dinovaná. Bol to zásah do právomoci ministra v jeho neprítomnosti, t. j. keď nemal možnosť vysvetliť a obhajovať svoj postup. Chceli zdiskreditovať minis­­tra-komunistu. Pravicová tlač jasala. Národní socialisti ako hlavní iniciátori akcie sa cítili v povzbudenej nálade. A podľa vonkajších znakov mali na to aj určité dôvody. Veď dvakrát v priebe­hu týždňa sa im podarilo zjednotiť pod svojím vedením protikomunistický blok vo vláde a komunisti zostali v menšine. Udalosti v priebehu ďalších dní získa­vajú na gradácii. Obe strany prepracú­­vajú a spresňujú taktickú stránku svoj­ho postupu. Konflikt sa z vlády čoskoro prenáša do širších dimenzií, vťahujú sa doň silou logiky mocenského boja ďal­šie skupiny a najmä tí, ktorých sa to najviac týka - masy pracujúcich. -íl- Hoci v chemickom kombináte Dusia Šaľa vlani prekročili dodávky dusíka­tých hnojív pre poľnohospodárov Zá­padoslovenského kraja o 1338 ton, zvýšený záujem o tieto hnojivá pre ne­dostatok základnej suroviny čpavku na ich výrobu nebudú môcť tejto jari uspokojiť. Zlepšenie nastane až kon­com tohto roku, keď v závode začne vyrábať čpavok ďalšia výrobňa, kto­rú postavili nákladom takmer 500 mi­liónov korún. Na obr.: nová výrobňa. Foto Cích — ČTK SNEH NAD DUNAJOM Bratislava (ap) — Včera ráno boli na západnom Slovensku hmly. V Bratislave sa predobedom roz­plynuli, ale okolo 10. hodiny sa zase zotmelo a po chvíľke začal padať sneh, dokonca celé snehové chumáče. Onedlho sa zmenil na pľačkanicu. Leteckú dopravu Bratislave to nenarušilo, jedine v v dvoch prípadoch museli vymeniť stroje — IL 18 za IL 14 — lebo li­mit viditeľnosti pre osemnástky ne­stačil. Horšie bolo v Piešťanoch, celodenná hmla Ietište vyradila z orevádzky. Ostatné letiská v repub­like prijímali. Podobné ranné po­časie bolo aj nad Balkánom, hlav­ne v Juhoslávii, ale aj v časti Ma­ďarska a v ojedinelých mestách NSR. Zaujímavá bola dnešná situá­cia v Šnanielsku — v severnej čas­ti (okolo Biskajského zálivu) na­merali + 16 'Cat južnom Šnaniel­sku. ako aj v severnej Afrike okolo +10. SAMOPAL V STROME Trnava j Oba) — V lesnom no­raste pri obci Trakovice v Trnav­skom okrese našiel Pavol P. v du­tine starého stromu samonal s pia­timi zásobníkmi nlnými ostrých ná­bojov. Zbraň hneď odovzdal na Okresnom oddelení VB v Leopoldo­ve. Podrobným vyšetrením sa zisti­lo, že zbraň „zabudol“ v dutine stromu vojak trnavskej nosádbv. TRI PÍSMENA Bratislava (ani — Predvče­rom začali na Mestskej správe VB v Bratislave vvdávať novú sériu čí­sel označujúcich osobné autá a malé motorové vozidlá. Je to ta­buľka. skladajúca sa z troch oís­­men BAA a štvormiestneho čísla. Do včera vydali tabuľky až po čís­lo BAA 00—68. Takto po Prahe íkeď vydali všetky čísla série AM, zaviedli označenie ABA), aj Brati­slava dostala trojpísmenové ozna­čenie vozidiel. TURECKÁ GUĽA Nové Zámky fzkl — Včera niekoľko desiatok náhodných chod­cov obzeralo na Dottwaldovom ná­mestí v Nových Zámkoch nezvyklý ..úlovok“ nracovníkov Donrastavu. Pri konaní rýh pre kanalizáciu to­tiž našli nred vinárňou Bašta ka­nónová guľu, ktorá najpravdepo­dobnejšie pochádza z obdobia tu­reckého obliehania novozámockého hradu. Potvrdzujú to historické zá­znamy, nodľa ktorých v čase oblie­hania hradu tureckými vojskami mala novozámocká posádka 3010 pešiakov i 5110 jazdcov a Turci pro­ti nej nasadili silnú delostreleckú paľbu. Ai ďalší záznam potvrdzuje nánor tureckých delostrelcov presne uvádza, že ostreľovali pev­a nosť 35-, 48- a R5-fnntnvými gu­ľami. Vvstreliii ieb 18 non. Včera obdivovaná guľa má veľkosť prie­merne! lonty a ie z dobrého mate­riálu. Asi ie nádej ai na ďalšie *»­­nümavé nálezy, ktoré po stáročia skrýva zem na iednei z dôležitých hradných héš* STOVKÄRI Brno — 104 rokov sa dnes doží­va Katarína Kirschová v Brne-Hu­­soviciach ÍJiie u svna — jedného zo svoiich Štyroch detí. má už šty­roch pravnukov a narodenín sa do­žíva v zdraví. V ten ist* deň — nred 100 rokmi sa narodil aj Tan Přikryl zn Svatnbořic, okres Ho­donín. Mai íedinéhn potomka, kto­rého nrežil a s ním oslavuie naro­deniny v zdraví, iba zrak má sla­bý. 7ÁCICIKA DPP MDiJ? Trenčín (nec) — Pracujúci troch závodov, Bavlnářské závody V. I. Lenina v Rvbärpnli — základ­ný závod. BZVIL v Zlatovciach a Zornica v Bánovciach nad Bebra­vou nriiali snnlnčnv záväzok, že do 20. marce pošlú do NDR zásielke flanelových košieľ. Ako prvý sa na zásielke zúčastňuje závod v Zla­tovciach, kde main do 20. februá­ra utkať 15 000 m flanelu. Do vče­rajška tu vvrnbili nž 12 500 m a do konca týždňa chcú vyrobiť zvy­­šu'úce množstvo. Zo Zlatovjec odo­šlú nnlosurovinn do zušľacbťova­ciebn oddelenie základného závode v Rvbňrnoii. kd“ iei daiú konečné únravu, abv v Zornici mohli ušiť košele včas. V NDR ich chcú dať do predaja na predveľkonočný trh. Poc| maskou D uD^0[®-ff[£ BORIS N E Ď A L K O V Všetci mlčali a pozerali sa dosť vyjavené. „Nie,“ povedal ostro Cankov. „Nechajte lie­tadlá bokom. Vláda si nemôže dovoliť také do­brodružstvo.“ „To znamená, že ja som dobrodruh? Prečo teda so mnou strácate čas?“ „To som nechcel povedať.“ „Čo teda?“ „Ste mladý človek a vyhovuje tó vašej túžbe po hrdinských činoch na oltár vlasti, ale pre nás by to bolo šialenstvo, je to spoločný záujem, aby ste pracovali pod naším vedením," pokračoval ten stařík. „A netúžia po hrdinských činoch aspoň tu prí­tomní páni dôstojníci?“ Všetci sa naľakali, ale Canov pokračoval: „Nie, niel Vy musíte súhlasiť s tým, že budete pracovať pod naším vedením.“ „Neodmietam slúžiť vám verne a oddane. Ale poďte do Bulharska a tam ma veďte. Nie od­tiaľto. Skúsení politici, ako ste vy, sú potrebnej­ší tam ako tu. Poďte tam a veďte svoj národ. Veďte národ, ktorý ste opustili.“ „Ja som politik!“ „Na tom nezáleží. Rozdelíme si prácu: vojen­ské veci my, vojaci, a politické politici.“ Všetci boli rozčúlení, ale mlčali. Cankov si da­čo kreslil malíčkom na stole. Bolo mi jasné, že ani jeden z nich so mnou do Bulharska nepo­letí. Preto som vstal a povedal im: „Tak teda zákonná bulharská vláda nemá o Bul­harsko záujem?“ „To nie je pravda!“ „To nie je pravda!“ vykríkli všetci. „Ak nechcete so mnou odletieť, to znamená, že nemáte záujem. A ja sa teda rozlúčim. Bolo by pekné, keby ste odleteli, ale príjemnejšie je asi žiť si tu v pokoji a pohodlí a viesť »úporný boj« proti komunistom z tejto pracovne.“ „Velmi ľutujem, že nič nechápete. Ste príliš sebavedomý, mladý človek, ale naša vláda po­žiada nemecké velenie, aby vám neposkytovalo nijakú podporu.“ „Urobte to! Komunisti vám za to budú vďační. Do videnia, páni.“ A odišiel som. Hovoriaca bábika urobila predo mnou gracióznu poklonu a otvorila mi dvere. Provokácia Popoludňajšie februárové slnko prenikalo cez okná do mojej izby. Ležal som v posteli a čítal. Odpočíval som, lebo v noci som mal odletieť do Bulharska. Už druhý deň som čakal na priazni­vú zprávu meteorológov, ale máme. Ale teraz vraj už možno očakávať pekné počasie. Už ma to z Viedne veľmi lákalo. Nič dobré ma tu viac nemohlo stretnúť. Iba nejaké neprí­jemnosti. Blažilo ma, že som splnil všetky svoje úlohy. Od explózie v objekte FB 601 uplynuli ešte len tri dni, no mal som pocit, že to všetko bolo už veľmi dávno. Nemohol som si sťažovať. Celko ve som mal šťastie. Tešil som sa, že som živý a zdravý, že onedl­ho budem zas v Bulharsku, a tak som sa oddával sladkému ničnerobeniu. Ktosi zazvonil. Nikoho som nečakal. Myslel som si, že niekto možno hľadá moju domácu. Nasto­kol som si papuče a tak, ako som bol, v pyža­me, som šiel ku dverám. Ani som neotvoril a spý­tal som sa: „Kto je? Pani Marta nie ie doma.“ „Idem za vami,“ počul som mužský hlas. Bol som síce iba v pyžame, no keď je to muž, povedal som si môžem mu otvoriť. Otočil som kľúčom a otvoril som dvere. Predo mnou stál starší muž strednej postavy so svetlými fúzikmi, slušne oblečený. V ruke držal malý kufrík. „Čo si želáte, prosím?“ spýtal som sa. Jednou rukou som sa opieraj o veraje a druhú som mal na kľučke. ‘ „Chcem s vami hovoriť,“ povedal neznámy, po­dal mi ruku a vstúpil do predsiene. Kto to je? Neznámy šiel istými krokmi do mojej izby. Vošiel som za ním a stále som nevedel pocho­piť, čo asi chce. Napriek viedenským zvykom si neodložil kabát ani klobúk. Bez vyzvania si sadol na diván, na ktorom kedysi sedel prvý neznámy. Potiahol šnúrou stolnej lampy a rozsvietil ju. Potiahol ešte raz a lampa zhasla. Na kolenách držal kufrík. Vyzeral ako lekár, ktorý už pre­hliadol chorého, a je na odchode, ale ešte chce pacientovi dačo vysvetliť. Sadol som si do kresla oproti nemu. Medzi nami bol iba nízky stolík. „Čo si želáte, prosím?“ zopakoval som svoju otázku. „Hneď vám to poviem,“ povedal a podozrieva­vo sa obzeral. Potom si začal zvliekať kožené ru­kavice. „Môžete hovoriť z mosta do prostá!“ Neodpovedal, iba kývol hlavou. Rukavice mu asi boli malé, dlho mu to trvalo, :ým si ich stiahol. Že by to bol nejaký Cankov agent a chcel by ma zlikvidovať? Alebo hádam našli Nemci stopy po motocykle a nejaký náš človek ma prišiel varo­vať? Alebo je to niekto z gestapa? Dospel som k záveru, že náš to nebude. Aj teraz som mal síce dve pištole, ale boli mi na nič. Jedna visela v puzdre na vešiaku a druhá ležala pod vankúšom. Ten kus železa pod hlavou mi bol protivný, ale inak to malo blahodarný účinok — ako pilulky na spanie. Niekto berie prášky, ja som si dával pod vankúš pištoľ. Spomenul som si na to, čo mi povedal generál pri poslednom stretnutí: Máš tam jednu úlohu, jeden človek ťa vyhľadá, s jedným ťa spojí a nič viac. Keby tí niekto priniesol písomný príkaz s mojím podpisom, pokojne ho vyhoď, bol by to provokatér. Nezabúdaj na to. (Pokračovanie zajtra) I 14. FEBRUÄRA 1988 f «á Slovenský krátky film 1967 PRED VÝROČNOU BILANCIOU V nedeľu sa v bratislavskom kine Čas skončila spoločná akcia Čs. filmu a Mestskej správy kín, štyri nedele slo­venského krátkeho filmu. Bola akoby predzvesťou výročného hodnotenia, ktoré sa tradične koná v marci a bu­de sa aj tohto roku — najprv v slo­venskom rámci, potom na Dňoch krátkeho filmu v Karlových Varoch, celoštátne. Hodnotenie na pôde Čs. filmu a Sväzu filmových a televíznych pra­covníkov prebieha medzi tvorcami a kritikou. V Karlových Varoch má však tá polointerná hodnotiaca časť verej­nú protiváhu — predvádzanie filmov je verejné. Bratislavskému stretnutiu čosi podobné chýba — a tie štyri ne­dele možno takto chápať aj ako skromnú obdobu verejnej časti karlo­varských DKF. Tešili sa veľkému zá­ujmu, ktorý dokazuje, že majú divác­ku pôdu a asi by sa nemali obmedziť na Bratislavu. Použime túto prehliad­ku na zamyslenie sa nad stavom krát­keho filmu na Slovensku. (Pričom rad filmov vlaňajšej produkcie sa mi ešte nepodarilo vidieť, takže hodnotenia sú nutne medzerovité.) Celkový svetový ústup dokumenta­­rizmu, ako ho signalizujú špecializo­vané medzinárodné súťaže, slovenskú tvorbu vcelku nezasiahol — má ne­ustále čo povedať a vie to povedať. Za posledný rok trochu zmenila tvár. Ak predvlani priniesla niekoľko filmov, ktoré siahli do kľúčových problémov súčasnosti, háklivé témy a najmä pu­blicistický prístup roku 1967 ustúpili do úzadia. Príčiny asi ležia na dlani, ak uvážime, že z troch najvýznamnej­ších filmov tejto vetvy (Prišiel k nám Old Shatterhand, Zakliata dolina a Vlado, Marienka, Jojo a starý otec) obidva publicistické narazili, len po­sledný tento „kalich“ minul — a ten posledný nie je publicistikou a ani je­ho téma nie je zďaleka taká háklivá. Zaangažovaná publicistika síce všade ■na svete musí rátať, že má najväčšie „šance“ naraziť — ale administratív­ne opatrenia proti nej nutne vyvolá­vajú opatrnosť. Ktože už má chuť ne­prestajne si páliť prsty? A tak sa publicistika vlaňajšej pro­dukcie jednak najháklivejším témam vyhla, jednak filmy s publicistickým nábojom netvoria kvalitatívne čelo produkcie. Najplodnejšie dokumenty roka predstavujú podľa mojej mienky pokusy o sondáž pravej tváre reality, odhalenie jej hlbších významov a sú­vislostí, a pokusy o individuálny do­kumentárny portrét, vyprovokované možno nedávnymi teóriami o nemož­nosti riešiť túto úlohu v dokumentár­nom kľúči. Prvú skupinu reprezentuje predo­všetkým Hanákova a Niedbalského Omša, na pohľad objektívny záznam chrámového obradu na východoslo­venskej dedine, v skutočnosti obraz odumierania koreňov náboženstva, to­ho, že viere chýba „dorast“ a že mo­derný život ju neúprosne podomieľa, robí z nej relikt. Na čele druhei stoja Skřipského Štyri dni Ľudovíta Čonku, portrét dobrovoľného Robinsona, sia­hajúci až k existenciálnej dileme mo­dernej civilizácie a režijne riešený ako zámerný hold Flahertymu z ob­dobia nesmrteľného Nanuka. Kuben­­kovo Peklo je pozitívnym protipólom Skřipského skeptického pohľadu na šance, ktoré človeku dáva civilizácia. V celku tvorby však príliš vystupu­je registratívny moment dokumenta­­rizmu na úkor spoločensky angažova­ného, a súhrnných či analytických po­hľadov na väčšie sociálne jednotky tiež nie je dost. Na ich čele stojí Ku­­delkova pregnantná obrazovo-hudob­­ná suita Muži zo skál. Kudelka je aj autorom sociologickej sondy do so­ciálnych a biopsychických koreňov vraždy, anketové poňatých Osudných okamihov. Druhú, spoločensky hodne komplexnú sondu vytvoril Poeran svo­jou otvorenou a pravdivou Cestičkou do školy. Už roky štúdio systematicky pestu­je „rehabilitačno-retrospektívnu“ vet­vu a prináša stále nové príšpevky k tomu, aby sa nad raz ustáleným sporným obrazom minulosti nemávlo rukou. Táto línia splňá závažné etic* ké poslanie — udržuje vieru, že raz vynesené hodnotenia nemusia ostať naveky platné a že sa vždy bude ďa­lej pátrať po pravom obraze doby a ľudí, čo ju spolutvortll. že pravda a krivda si nemusia navždy ostať rovné pod tou istou vrstvou zabudnutia. Tradične vysoký štandard si štúdio udržuje v spracúvaní kultúrnohisto­rických tém. Okrem „starých kozá­kov“ sa do tohto odvetvia úspešne púšťajú aj autori, ktorých ťažisko tvorby je Inde — najmä to platí o Koudelkovi. A Kubenko, ktorý sa tohto roku zjavne znova začína na­chádzať, to popri Pekle preukázal naj­mä na tomto poli predovšetkým tým, ako citlivo vyriešil zákazkovú tému v Bienále ilustrácií pre deti. Ako vo svete dnes pozorovať už nie­koľko rokov nástup krátkych foriem, snahy v tomto smere trpia u nás za­tiaľ skôr porážky. Namiesto presnosti psychologického postrehu alebo ihra­­vo komického či groteskného prístu­pu, ktoré predstavujú na tomto poli hlavné východiskové šance, tvorcovia sä stále kŕčovito držia snáh o veľké metafory a zložité „podtexty“ bez to­ho, abv najprv vybudovali solídny ..text“. V tomto roku je ukážkou toho Š Inkov Piesok do očí, ktorý sa vyzna­čuje rovnakou kultúrou realizácie ako s pozornosťou výDovede. Horňákov prepis Blokových Dvanásť zas určite patrí k aktívam štúdia, ale ako met­rážou, tak aj štylistikou už nepredsta­vuje kráťky film a v tomto rá-mci ho ťažko hodnotiť. A kreslený film, benjamínik štúdia? Skoromonopol jednej osobnosti orientácie na špecifikum obrazovky a zrejme nevedie k rozvíjaniu talentov a ani nepredstavuje cestu k nemu. Je­diné Skutočné dielo Skupiny, v kto­rom o čosi ide, Kubalova Zem, jé už staršieho dáta a ostáva osamelým ma­jákom, na ktorý sa, súdiac podľa vý­sledkov, zrejme nik, pravdepodobne ani jeho tvorca, už neorientuje. Táto skupina, s ktorou sa po nakrútení Ze­me mohli oprávnene spájať nádeje, dnes profilom svojej produkcie vzbu­dzuje obavy. Súhrnom — ak animovaný film a rozmanité krátke hrané formy dnes výrazové aj myšlienkové v priemere prinášajú vo svete’ viac podnetov než dokumentaristika, u nás si dokumen­taristika a klasický populárnovedec­­ký film držia primát, všetko ostatné oproti nim veľmi nezaváži. Potešiteľ­ná je však len prvá polovica tohto konštatovania. PAVOL BRANKO MAĎARSKÉ FILMY NA OBDOBNÚ TÉMU DVA ROZDIELNE Variácie zločinu a trestu Vojnové a okupačné témy nikdy ne­­zostarnú. Darmo boli juhoslovanské kiná roky zaplavené partizánskymi príbehmi, dnes dokáže na túto tému nakrútiť režisér ako Puriša Ďordevič niečo celkom iné a predovšetkým nové (aj keď z jeho trilógie sme vi­deli iba Sen). Po juhoslovanskej a poľskej kinematografii, ktoré sa s te­matikou okupácie a odboja vysporia­­dali dosial najdôkladnejšie — aj ked nie definitívne — začína sa teraz ob­javovať zaujímavý vzťah k týmto ná­metom v maďarskom filme. V dobrej pamäti divákov je dielo režiséra An­drása Kovácsa Chladné dni, ktoré nastolilo problém vojnových zločinov aj z dnešného hľadiska osobitne ná­stojčivo. Nekompromisnosť a úprim­nosť tohto diela sme však plne ne­docenili. Naše ústredné denníky — predovšetkým pražské — sa uspoko­jili s tým, že sa o filme referovalo pri príležitosti karlovarského festiva­lu a do normálnej distribúcie sa do­stal film celkom nebadane a nená­padne, čo si ešte — pri záľubách nášho filmového obecenstva — žiaľ, nemôžeme dovoliť. Príbeh filmu Zoltána Fábriho KO­NIEC SEZÖNY, ktorý sa dostal do na­šich kín v týchto dňoch, zaoberá sa práve tak otvorene a zásadne problé­mom viny v časoch vojny, ako pred­tým Chladné dni, aj keď sa odohráva predovšetkým v dnešných dňoch. Die­lo režiséra staršej generácie Zoltána Fábriho, vlastne veľmi výstižne do­pĺňa film príslušníka strednej gene­rácie a napokon aj príslušníka „novej vlny“ (maďarskej), Andrása Kovácsa. Hrdinami Fábriho diela sú starší ľu­dia, penzisti a dôchodcovia, ktorí sú —zdanlivo — so svojou minulosťou vyporiadaní. Myslia, zväčša, že už zložili účty a prípadné viny odčinili. Zoltán Fábri chápal KONIEC SE­ZÓNY ako tragikomédiu a sám pove­dal, že nevie, či je jeho film bližšie ku komédii, alebo k tragédii. Hrdina príbehu, bývalý lekárnik Kerekes sa stane obeťou žartu svojich priateľov­­penzistov a začína si zrazu uvedomo­vať, že v jeho minulosti nie je všetko v najlepšom poriadku. A pán Kere­kes je náhodou človek, ktorý ešte má svedomie. Konfrontácia Kerekesovho „prípa­du“ s procesom s Adolfom Eichman­­nom môže pôsobiť na nášho diváka hádam trochu násilne, no musíme si uvedomiť, že Eichmannov „prípad“ sa viac a konkrétnejšie vzťahoval na Maďarsko, ako napríklad na naše územie. Konfrontácia s bývalým veli­teľom, polície, ktorý si „odsedel“ de­sať rokov a cíti sa už celkom vyrov­nane, i vzťah Kerekesa k bývalému generálovi Trappovi, pôsobia však už oveľa presvedčivejšie a konkrétnejšie. Vo Fábriho filme sa kladie vždy veľký dôraz na herecké výkony. Prá­ve vo filme KONIEC SEZÖNY si uve­domujeme veľkú tradíciu maďarské­ho herectva, ktorá vynikne práve pri obsadení toľkých postáv starších ve­kom. Okrem známych tvárí ako je An­tal Páger (Kerekes), Lajos Básti (Hohl), alebo Klára Tolnayová (Szi­­lágyiová'J oplatí sa zapamätať si me­ná hercov ako Sándor Kömives (Läu­fer), Károly Kovács (Bonta) a ďal­ších. Tragikomické zafarbenie filmu KO­NIEC SEZÖNY mu neuberá na psychologickej prekresienosti jednot­livých postáv. Pravda, spracovanie tematiky si žiada nielen náročnejšie­ho, ale predovšetkým citlivejšieho di­váka, neotupeného záplavou povrch­ných dobrodružných filmov, ktoré šokujú skôr technickými vymoženos­ťami dnešného filmu a trikmi, ako reálnosťou príbehu a jeho zápletiek. Aj keď druhý maďarský film, PRSTEŇ S NYMFOU, o ktorom sa chceme tiež zmieniť, nepatrí celkom medzi tieto diela, predsa ich len dosť pripomína. Lucia z Lammermooru v Košiciach Donizettiho Lucia z Lammermooru pat­rí k vrcholom talianskej predverdiov­­skej tragickej opery. Pohľad na túto opernú epochu je u nás ešte stále pod vplyvom jednostranných, skresľujú­cich, často z druhej ruky prebera­ných a lokálnym tendenciám prispô­sobených hodnotení. Nemá zmyslu po­pierať v Lucii prítomnosť momentov melodramatických, vonkajškovo efekt­ných či prepatetizovaných — vystúpia však v celkom inom svetle a dimen­ziách, ak si ani na chvíľu nepresta­neme uvedomovať, že ide o vrcholne romantický a pritom špecifický talian­sky operný prejav, ŕotom je tiež iba samozrejmé, že spevácka zložka v tej­to opere dominuje, že je hlavným no­siteľom dramatického výrazu. V košickom hudobnom naštudovaní cítime nedocenenie tejto priority spe­vu. Orchester pod taktovkou Jána Kendeho hrá čisto a presne, akoby po­dľa metronómu. Práve preto je výsled­ným dojmom hudobného naštudovania strohosť a chlad. Kende nepodopiera spevácky prejav, necíti spontánnosť a zdanlivú arytmičnosť talianskej spev­nej frázy, necíti nevypočitatelné, ale logicky zo speváckeho prejavu vy­plývajúce zmeny temp, necíti prosto to, čo túto na prvý pohľad priehľadnú partitúru umocňuje a zovnútorňuje. Tam, kde sa snaží z orchestra vyťažiť viac než sprievod, neraz prehlušuje neveľké hlasy sólistov. Je to škoda, pretože väčšine pred­staviteľov sólových úloh je interpretá-Režisér Imre Míhályfi nakrútil do­konca dvojepochový film, približujúci divákovi spletitý dobrodružný príbeh z druhej svetovej vojny, ktorého zá­pletka sa vyrieši napokon až v dneš­ných dňoch. Aj tu ide o problém viny a trestu, prirodzene v zjednodušenej forme, ako to vyžaduje dobrodružný príbeh. Menej zjednodušené sú vzťa­hy medzi jednotlivými skupinami pod­zemného hnutia za okupácie, z kto­rých jedna je napojená na anglickú výzvednú službu a polície i gestapa na druhej strane. Špionážno-dobrodružné filmy zvy­čajne doplácajú na to, ked sa krížia s detektívnym žánrom a toto je há­dam aj príklad scenára Prsteňa s nymfou. Režisér Imre Mihályt!, zná­my ako autor náročnejšieho televíz­neho filmu Mesačný deň — uvede­ného u nás pred štyrmi rokmi v ki­nách, a odmeneného rok predtým na televíznom festivale v Cannes — mal prirodzene sťažené podmienky, keďže ako u nás, tak aj v Maďarsku sa dob­rodružné filmy dosť podceňujú, naj­mä pokiaľ ide o investície, čo je na­pokon pri porovnávaní so západnými filmami tohto žánru miestami neprí­jemné. Pravda, na herecké obsadenie sa tvorcovia filmu — a ani diváci ■— sťažovať nemôžu. Výrazný herec strednej generácie Zoltán Latinovits je obsadený v hlavnej úlohe a v epí­­zodných postavách nájdeme nejedné­ho zaslúžilého, prípadne aj národné­ho umelca (Hilda Gobbiho, Sándor Pécsi atď.j. Porovnanie dvoch rozdielnych ma­ďarských filmov ako sú KONIEC SE­ZÖNY a PRSTEŇ S NYMFOU je pre nás dosť poučné. Pri filmoch ako je Fábriho náročné dielo nevieme vy­užiť istú výnimočnosť umeleckého zážitku, zatiaľ čo filmy ako PRSTEŇ S NYMFOU sú už od začiatku v ne­výhode s konkurenciou výpravných dobrodružných veľkofilmov ako budú napríklad anglo-americkí Hrdinovia z Teimarku, ktorí práve čakajú na uvedenie. IVAN BONKO cia tohto typu opery blízka. Platí to hlavne o veľmi dobrej predstaviteľke titulnej úlohy L. Ganzovej, ktorá naj­mä v lyrických pasážach dokázala pl­ne vystihnúť svet Donizettiho hudby, pričom nikde nepodľahla chladnej, na efekt vypočítanej virtuozite. Výkon, vzhfadom na nároky partu, ozaj úcty­hodný: Pekne znie i barytón A. Hucíka (Ashton), chýba mu však javisková uvoľnenosť a väčšia snaha po vyjad­rení toho, čo spieva. Zato výkon J. Regeca (Edgardo) je poznačený hla­sovou únavou, ktorá sa prejavuje v častom distonovaní, v nepodopretos­­ti a malej koncentrovanosti tónu, v še­dej, bezvýraznej hlasovej farbe. Pek­ne vyšli v košickej inscenácii aj men­šie postavy, najmä Raimondo, obda­rený plným, širokým basom L. Neshy­­bu a Buklaw, ktorého spieva mäk­kým, farebným lyrickým tenorom St. Martiš. Hosťujúci režisér Branislav Kriška vytvoril čisté predstavenie. Uvedomil si, že nadmerná snaha po logike ja­viskového konania by sa neraz mojila nepríjemne biť s logikou hudby; pre­to nekúzlil, nechal dostatok priestoru spevákom, spolu s výtvarníkom J. Ha­nákom vytvoril príťažlivú, pochmúrnu romantickú atmosféru, najmä v exte­riérových obrazoch. Možno mal viac pracovať s predstaviteľom Ashtona a šťastneišie aranžovať niektoré výstupy (napr. Raimondo — Ashton pri zprávě 0 pomätení Lucie, smrť Edgarda). To sú však iba detaily. Napriek výhradám k hudobnému na­študovaniu treba košickú inscenáciu Lucie privítať. Presvedčuje, že Opery tohto typu inscenovať ako realistické príbehy je nezmyslom, ich kvality spo­čívajú v hudobnej zložke, ktorej alfou 1 omegou je spevák. JAROSLAV BLAHO Záber z maďarského filmu Koniec sezóny

Next