Pravda, február 1968 (XLIX/31-59)
1968-02-14 / No. 44
je to pomoc alebo chytráčenie ? Poľnohospodári od nepamäti kalkulujú spotrebu krmovín od jednej do druhej žatvy. Tohto roku by však nie z vlastnej vôle túto rozumnú tradíciu mali porušiť. Aj by tak urobili, keby to bolo v tomto štáte aspoň pre niekoho hospodársky výhodné. Lenže nie je, a preto sa dožadujú, aby ich partner pri plnení predpisov o rozdeľovaní nárokového krmiva — ústredný podnik Poľnohospodárskeho nákupu a zásobovania — postupoval podľa tejto, od nepamätí zaužívanej praxe, a nie podlá vlastných predstáv. Aby nezneužíval svoje postavenie monopolného distributéra tohto krmiva, aby neobmedzoval podnikateľskú slobodu socialistických poľnohospodárskych podnikov. O čo vlastne Ide. Poľnohospodári v Západoslovenskom kraji vlani prekročili spoločenskú objednávku na obilie. Prídel krmív z centrálnych fondov tohto roku nepredstavuje u nich ani štvrtinu toho, čo spoločnosti v obilí predali napríklad len v jedinom produkčnom okrese. Nie je ani na úrovni množstva otrúb, ktoré sa z obilia kúpeného v kraji získa. Vo svojich plánoch živočíšnej výroby preto rátali s nákupom nárokových krmív — podľa doterajšej praxe, t. j. celoročný prídel využiť do novej úrody. Podľa platných predpisov poľnohospodárske podniky v okresoch ako celok majú nárok na 50 kg kŕmnych zmesí za každých 100 kg predaného bravčového mäsa. Úhrn tohto nárokového prídelu je známy na celý rok, lenže poľnohospodári ho nepotrebujú po celý rok. Sú dokonca podniky, ktoré ho vôbec nepotrebujú, alebo ak, nuž len v obmedzenom množstve a obyčajne pred, a nie po žatve. Ani v družstvách slabšie zásobených krmivom. Výrobné ■poľnohospodárske správy mohli preto s nárokovým krmivom riešiť situáciu najpotrebnejších výrobcov a v čase, ked to najviac potrebovali. Slovom s tým, čo im patrilo, mohli slobodne narábať, podnikať. Tak to bolo ešte v minulom roku a rátali, že bude aj v tomto. Tohto roku Im však ostal len nárok na krmivo a z nepochopiteľných príčin sa zmenila prax jeho rozdeľovania. Monopolný distributér rozhodol, že VPS a OPZ nedá ako dosiaľ k dispozícii celoročnú kvótu nárokového krmiva, ale štvrťročne ho bude prideľovať po štvrtinách. Prestal rešpektovať jedine rozumnú zásadu — hospodáriť krmivom od žatvy do žatvy, lebo hospodársky rok vraj začína 1. januárom a končí 31. decembrom. Toto prekvapivé rozhodnutie vyvoláva veľa problémov. Nehovoriac už o tom, že poľnohospodári na jatočné zrelom dobytku, ktorý nemá odbyt už tri mesiace, stratili vyše 7 miliónov korún, teraz preto, že zaúradoval šimeľ, stratia ešte viac. A nielen oni, ale aj spoločnosť, lebo ošípané chované na záchovných, alebo znížených dávkach krmiva znamenajú vyháňanie peňazí z vreciek celej spoločnosti. Pri doterajšej praxi rozdeľovania nárokového krmiva, ani jeden okres nesklamal ústredné riadiace orgány. Predali prinaimenšom toľko mäsa, ako ho mali predať podľa odobraného množstva nárokového krmiva. A zrazu sa im neverí?! Ale prečo — toto treba, ak niekto má na to argumenty, odôvodniť. Ťažko to však môže urobit, a ak, tak len s neprijateľnými alebo špekulačnými argumentmi. Čudné rozhodnutie v poľnohospodároch vyvoláva nedôveru, čo sa prejavuje aj v opatrníckom uzavieraní zmlúv na pokrytie spoločenskej objednávky vo výrobe bravčového mäsa. Termíny sa pretiahnu, uzavrieme zmluvy so zahraničím, a to bude oveľa drahšie. Nakoniec sa však vrátime k starému — na dôvere voči poľnohospodárom postavenému — rozdeľovaniu nárokového krmiva, zvýši sa výroba bravčového mäsa a zasa budú problémy z relatívnej nadvýroby. Požiadavka dať celoročný 'prídel nárokových krmív za bravčové mäso k dispozícii na použitie VPS a OPZ podľa ich uváženia, to by v súčasnosti nemala byť požiadavka, ale samozrejmosť. Inakšie sa môže stať, že po žatve budeme mat dosť krmiva, ale nedostatok bravčového mäsa. Nakoniec ešte otázka — kto uhradí národohospodársku škodu z tohto neuváženého, na nedôvere voči poľnohospodárom postaveného rozhodnutia? arnoSt bak NAJLEPŠIA KNIHA Vo Vydavateľstve politickej literatúry bola včera malá slávnosť. Šéfredaktor Ing. Štefan Žolnay odovzdal ceny vydavateľstva prof. dr. J. Cvetlovi za knihu Štruktúra a funkcia marxistickej filozofie, ktorú vyhodnotili ako najlepšiu publikáciu edície Filozofické aktuality. V mladej, len dvoročnej edícii, vyšla už desiatka prác, zväčša našich autorov. Z nich Richtova práca Civilizácia na rázcestí dosiahla už dve vydania. Práca dr. J. Cvekla zodpovedá kritériám, ktoré si redakčná rada edície vytýčila: na neveľkom priestore provokuje filozofické myslenie a pomkýna ho vpred. (vz) KVETOV NEÚREKOM Násada kvetov ovocných stromov 0 celej republike — jadrového ovocia 1 kôstkovín— je tohto roku podlá pozorovania Šlaehtiteľskej stanice ovocinárskeho a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho v Želešiciach pri Brne dobrá. Pekné jablone, čerešne, marhule i slivky pokvitnú — ak nezapríčinia škody silné predjarné mrazy. Stromy v teplejších oblastiach sa začínajú prebúdzať k vegetácii uí teraz. No silné mrazy koncom februára a v marci môžu nádeje na úrodu zmenšit. (et) Sekundy tragédií ■ Na Bratislavskej ceste v Holíči vodič nákladného auta Ľubomír F. dával na vzdialenosť asi 25 metrov výstražné znamenie cez cestu prechádzajúcej 82-ročnej Berte J. Napriek tomu ju zachytil. Ťažkému zraneniu podľahla pri prevoze do nemocnice. ■ Michal D., František M. a Izidor B. Cigáni z Kuchyne sa na železničnej stanici v Kuchyni z ničoho nič pobili s Jánom B. Pri vyšetrovaní sa zistilo, že si ho pomýlili s niekým z predchádzajúcej nedeľnej bitky. Za tento omyl búde Ján B. „platiť“ sedemtýždňovým liečením. ■ Na slepačej farme JRD v Diakovctach, okres Galanta, vznikol v pondelok požiar. Zhorela strecha a zariadenia vykurovacích telies. Škoda je asi 20 000 korún. B Na železničnej stanici v Sail rušeň idúci z Trnovca do Galanty zachytil 27-ročného Milana H., zamestnanca ČSAD v Sali. Milan H. po kúpení cestovného lístka vyšiel z čakárne na koľaj, kde ho usmrtil prechádzajúci rušeň. fl Zo zatiaľ nezistených príčin na ceste medzi Žilinou a Strečnom došlo k požiaru motora osobného auta, ktoré viedol vodič Eduard M. ■ V Západoslovenskom a Stredoslovenskom kraji bolo v pondelok 9 dopravných nehôd, jedna osoba bola usmrtená, 3 zranené a celkové škody sú 26 500 korún. (fä&uMví&a, FEBRUÁRA 13-teho februára sa zišla mimoriadna schôdzka vlády, lotorá mala prerokovať zákon o národnom poistení. Mala mať slávnostný charakter, a preto prišli aj filmári. Ale nič nenakrútili. Zákon namiesto do parlamentu sa dostal do pripomienkového pokračovania. Pravica cieľavedome rozpútala boj okolo otázok bezpečnosti. Začal ho minister spravodlivosti Drtina. Vyčítal ministrovi vnútra najmä to, že vytláča z bezpečnosti a veliteľských miest príslušníkov nekomunistických strán a uvádzal, že najmä štátna bezpečnosť a zpravodajská služba, až na výnimky, je v rukách komunistov. Zabudol pritom, pravda, pripomenúť, že uňho v rezorte boli výnimkou príslušníci komunistickej strany. Po Drtinovom' prejave sa rozprúdila vášnivá diskusia. Počas debaty ministrov Drtinu a Ripku odrazu vyvolali zo zasadacej miestnosti na chodbu, kde im národnosocialistický poslanec Hora oznámil najnovšiu zprávu, že zemský veliteľ SNB vydal vraj deň predtým rozkaz, podľa ktorého osem obvodných veliteľov SNB vo Veľkej Prahe pozbavili svojich funkcií a premiestnili do správnej služby. Ale zamlčali, že išlo už o dávnejšie pripravované opatrenie a o osoby, ktoré sa pre svoju predmníchovskú činnosť a činnosť za okupácie nemohli považovať za spoľahlivých veliteľov. Drtina a Ripka sa vrátili do zasadacej miestnosti a zprávu ešte poriadne zdramatizovali. Prišla im vhod, ako na objednávku. Rozvinula sa nová ostrá diskusia. Minister Nosek sa na zasadaní vlády nezúčastnil, lebo bol chorý. Klement Gottwald - predseda vlády a ostatní komunistickí ministri — poukazovali na to, že premiestňovanie príslušníkov i nižších veliteľov v rámci rezortu je záležitosťou príslušného ministra, že to nie je v kompetencii vlády. Prísľub predsedu vlády, že minister vnútra podá na budúcej schôdzi vlády vysvetlenie ku kritike, ktorú vzniesol minister Drtina, pravicovým ministrom nestačil. Národní socialisti presadili, že väčšina vlády sa uzniesla, aby minister vnútra zrušil príkaz zemského veliteľa a aby dočasne upustil od zmien vo veliteľskom sbore. Bolo jasné, že celá akcia pravicových ministrov bola pripravená a koordinovaná. Bol to zásah do právomoci ministra v jeho neprítomnosti, t. j. keď nemal možnosť vysvetliť a obhajovať svoj postup. Chceli zdiskreditovať ministra-komunistu. Pravicová tlač jasala. Národní socialisti ako hlavní iniciátori akcie sa cítili v povzbudenej nálade. A podľa vonkajších znakov mali na to aj určité dôvody. Veď dvakrát v priebehu týždňa sa im podarilo zjednotiť pod svojím vedením protikomunistický blok vo vláde a komunisti zostali v menšine. Udalosti v priebehu ďalších dní získavajú na gradácii. Obe strany prepracúvajú a spresňujú taktickú stránku svojho postupu. Konflikt sa z vlády čoskoro prenáša do širších dimenzií, vťahujú sa doň silou logiky mocenského boja ďalšie skupiny a najmä tí, ktorých sa to najviac týka - masy pracujúcich. -íl- Hoci v chemickom kombináte Dusia Šaľa vlani prekročili dodávky dusíkatých hnojív pre poľnohospodárov Západoslovenského kraja o 1338 ton, zvýšený záujem o tieto hnojivá pre nedostatok základnej suroviny čpavku na ich výrobu nebudú môcť tejto jari uspokojiť. Zlepšenie nastane až koncom tohto roku, keď v závode začne vyrábať čpavok ďalšia výrobňa, ktorú postavili nákladom takmer 500 miliónov korún. Na obr.: nová výrobňa. Foto Cích — ČTK SNEH NAD DUNAJOM Bratislava (ap) — Včera ráno boli na západnom Slovensku hmly. V Bratislave sa predobedom rozplynuli, ale okolo 10. hodiny sa zase zotmelo a po chvíľke začal padať sneh, dokonca celé snehové chumáče. Onedlho sa zmenil na pľačkanicu. Leteckú dopravu Bratislave to nenarušilo, jedine v v dvoch prípadoch museli vymeniť stroje — IL 18 za IL 14 — lebo limit viditeľnosti pre osemnástky nestačil. Horšie bolo v Piešťanoch, celodenná hmla Ietište vyradila z orevádzky. Ostatné letiská v republike prijímali. Podobné ranné počasie bolo aj nad Balkánom, hlavne v Juhoslávii, ale aj v časti Maďarska a v ojedinelých mestách NSR. Zaujímavá bola dnešná situácia v Šnanielsku — v severnej časti (okolo Biskajského zálivu) namerali + 16 'Cat južnom Šnanielsku. ako aj v severnej Afrike okolo +10. SAMOPAL V STROME Trnava j Oba) — V lesnom noraste pri obci Trakovice v Trnavskom okrese našiel Pavol P. v dutine starého stromu samonal s piatimi zásobníkmi nlnými ostrých nábojov. Zbraň hneď odovzdal na Okresnom oddelení VB v Leopoldove. Podrobným vyšetrením sa zistilo, že zbraň „zabudol“ v dutine stromu vojak trnavskej nosádbv. TRI PÍSMENA Bratislava (ani — Predvčerom začali na Mestskej správe VB v Bratislave vvdávať novú sériu čísel označujúcich osobné autá a malé motorové vozidlá. Je to tabuľka. skladajúca sa z troch oísmen BAA a štvormiestneho čísla. Do včera vydali tabuľky až po číslo BAA 00—68. Takto po Prahe íkeď vydali všetky čísla série AM, zaviedli označenie ABA), aj Bratislava dostala trojpísmenové označenie vozidiel. TURECKÁ GUĽA Nové Zámky fzkl — Včera niekoľko desiatok náhodných chodcov obzeralo na Dottwaldovom námestí v Nových Zámkoch nezvyklý ..úlovok“ nracovníkov Donrastavu. Pri konaní rýh pre kanalizáciu totiž našli nred vinárňou Bašta kanónová guľu, ktorá najpravdepodobnejšie pochádza z obdobia tureckého obliehania novozámockého hradu. Potvrdzujú to historické záznamy, nodľa ktorých v čase obliehania hradu tureckými vojskami mala novozámocká posádka 3010 pešiakov i 5110 jazdcov a Turci proti nej nasadili silnú delostreleckú paľbu. Ai ďalší záznam potvrdzuje nánor tureckých delostrelcov presne uvádza, že ostreľovali peva nosť 35-, 48- a R5-fnntnvými guľami. Vvstreliii ieb 18 non. Včera obdivovaná guľa má veľkosť priemerne! lonty a ie z dobrého materiálu. Asi ie nádej ai na ďalšie *»nümavé nálezy, ktoré po stáročia skrýva zem na iednei z dôležitých hradných héš* STOVKÄRI Brno — 104 rokov sa dnes dožíva Katarína Kirschová v Brne-Husoviciach ÍJiie u svna — jedného zo svoiich Štyroch detí. má už štyroch pravnukov a narodenín sa dožíva v zdraví. V ten ist* deň — nred 100 rokmi sa narodil aj Tan Přikryl zn Svatnbořic, okres Hodonín. Mai íedinéhn potomka, ktorého nrežil a s ním oslavuie narodeniny v zdraví, iba zrak má slabý. 7ÁCICIKA DPP MDiJ? Trenčín (nec) — Pracujúci troch závodov, Bavlnářské závody V. I. Lenina v Rvbärpnli — základný závod. BZVIL v Zlatovciach a Zornica v Bánovciach nad Bebravou nriiali snnlnčnv záväzok, že do 20. marce pošlú do NDR zásielke flanelových košieľ. Ako prvý sa na zásielke zúčastňuje závod v Zlatovciach, kde main do 20. februára utkať 15 000 m flanelu. Do včerajška tu vvrnbili nž 12 500 m a do konca týždňa chcú vyrobiť zvyšu'úce množstvo. Zo Zlatovjec odošlú nnlosurovinn do zušľacbťovaciebn oddelenie základného závode v Rvbňrnoii. kd“ iei daiú konečné únravu, abv v Zornici mohli ušiť košele včas. V NDR ich chcú dať do predaja na predveľkonočný trh. Poc| maskou D uD^0[®-ff[£ BORIS N E Ď A L K O V Všetci mlčali a pozerali sa dosť vyjavené. „Nie,“ povedal ostro Cankov. „Nechajte lietadlá bokom. Vláda si nemôže dovoliť také dobrodružstvo.“ „To znamená, že ja som dobrodruh? Prečo teda so mnou strácate čas?“ „To som nechcel povedať.“ „Čo teda?“ „Ste mladý človek a vyhovuje tó vašej túžbe po hrdinských činoch na oltár vlasti, ale pre nás by to bolo šialenstvo, je to spoločný záujem, aby ste pracovali pod naším vedením," pokračoval ten stařík. „A netúžia po hrdinských činoch aspoň tu prítomní páni dôstojníci?“ Všetci sa naľakali, ale Canov pokračoval: „Nie, niel Vy musíte súhlasiť s tým, že budete pracovať pod naším vedením.“ „Neodmietam slúžiť vám verne a oddane. Ale poďte do Bulharska a tam ma veďte. Nie odtiaľto. Skúsení politici, ako ste vy, sú potrebnejší tam ako tu. Poďte tam a veďte svoj národ. Veďte národ, ktorý ste opustili.“ „Ja som politik!“ „Na tom nezáleží. Rozdelíme si prácu: vojenské veci my, vojaci, a politické politici.“ Všetci boli rozčúlení, ale mlčali. Cankov si dačo kreslil malíčkom na stole. Bolo mi jasné, že ani jeden z nich so mnou do Bulharska nepoletí. Preto som vstal a povedal im: „Tak teda zákonná bulharská vláda nemá o Bulharsko záujem?“ „To nie je pravda!“ „To nie je pravda!“ vykríkli všetci. „Ak nechcete so mnou odletieť, to znamená, že nemáte záujem. A ja sa teda rozlúčim. Bolo by pekné, keby ste odleteli, ale príjemnejšie je asi žiť si tu v pokoji a pohodlí a viesť »úporný boj« proti komunistom z tejto pracovne.“ „Velmi ľutujem, že nič nechápete. Ste príliš sebavedomý, mladý človek, ale naša vláda požiada nemecké velenie, aby vám neposkytovalo nijakú podporu.“ „Urobte to! Komunisti vám za to budú vďační. Do videnia, páni.“ A odišiel som. Hovoriaca bábika urobila predo mnou gracióznu poklonu a otvorila mi dvere. Provokácia Popoludňajšie februárové slnko prenikalo cez okná do mojej izby. Ležal som v posteli a čítal. Odpočíval som, lebo v noci som mal odletieť do Bulharska. Už druhý deň som čakal na priaznivú zprávu meteorológov, ale máme. Ale teraz vraj už možno očakávať pekné počasie. Už ma to z Viedne veľmi lákalo. Nič dobré ma tu viac nemohlo stretnúť. Iba nejaké nepríjemnosti. Blažilo ma, že som splnil všetky svoje úlohy. Od explózie v objekte FB 601 uplynuli ešte len tri dni, no mal som pocit, že to všetko bolo už veľmi dávno. Nemohol som si sťažovať. Celko ve som mal šťastie. Tešil som sa, že som živý a zdravý, že onedlho budem zas v Bulharsku, a tak som sa oddával sladkému ničnerobeniu. Ktosi zazvonil. Nikoho som nečakal. Myslel som si, že niekto možno hľadá moju domácu. Nastokol som si papuče a tak, ako som bol, v pyžame, som šiel ku dverám. Ani som neotvoril a spýtal som sa: „Kto je? Pani Marta nie ie doma.“ „Idem za vami,“ počul som mužský hlas. Bol som síce iba v pyžame, no keď je to muž, povedal som si môžem mu otvoriť. Otočil som kľúčom a otvoril som dvere. Predo mnou stál starší muž strednej postavy so svetlými fúzikmi, slušne oblečený. V ruke držal malý kufrík. „Čo si želáte, prosím?“ spýtal som sa. Jednou rukou som sa opieraj o veraje a druhú som mal na kľučke. ‘ „Chcem s vami hovoriť,“ povedal neznámy, podal mi ruku a vstúpil do predsiene. Kto to je? Neznámy šiel istými krokmi do mojej izby. Vošiel som za ním a stále som nevedel pochopiť, čo asi chce. Napriek viedenským zvykom si neodložil kabát ani klobúk. Bez vyzvania si sadol na diván, na ktorom kedysi sedel prvý neznámy. Potiahol šnúrou stolnej lampy a rozsvietil ju. Potiahol ešte raz a lampa zhasla. Na kolenách držal kufrík. Vyzeral ako lekár, ktorý už prehliadol chorého, a je na odchode, ale ešte chce pacientovi dačo vysvetliť. Sadol som si do kresla oproti nemu. Medzi nami bol iba nízky stolík. „Čo si želáte, prosím?“ zopakoval som svoju otázku. „Hneď vám to poviem,“ povedal a podozrievavo sa obzeral. Potom si začal zvliekať kožené rukavice. „Môžete hovoriť z mosta do prostá!“ Neodpovedal, iba kývol hlavou. Rukavice mu asi boli malé, dlho mu to trvalo, :ým si ich stiahol. Že by to bol nejaký Cankov agent a chcel by ma zlikvidovať? Alebo hádam našli Nemci stopy po motocykle a nejaký náš človek ma prišiel varovať? Alebo je to niekto z gestapa? Dospel som k záveru, že náš to nebude. Aj teraz som mal síce dve pištole, ale boli mi na nič. Jedna visela v puzdre na vešiaku a druhá ležala pod vankúšom. Ten kus železa pod hlavou mi bol protivný, ale inak to malo blahodarný účinok — ako pilulky na spanie. Niekto berie prášky, ja som si dával pod vankúš pištoľ. Spomenul som si na to, čo mi povedal generál pri poslednom stretnutí: Máš tam jednu úlohu, jeden človek ťa vyhľadá, s jedným ťa spojí a nič viac. Keby tí niekto priniesol písomný príkaz s mojím podpisom, pokojne ho vyhoď, bol by to provokatér. Nezabúdaj na to. (Pokračovanie zajtra) I 14. FEBRUÄRA 1988 f «á Slovenský krátky film 1967 PRED VÝROČNOU BILANCIOU V nedeľu sa v bratislavskom kine Čas skončila spoločná akcia Čs. filmu a Mestskej správy kín, štyri nedele slovenského krátkeho filmu. Bola akoby predzvesťou výročného hodnotenia, ktoré sa tradične koná v marci a bude sa aj tohto roku — najprv v slovenskom rámci, potom na Dňoch krátkeho filmu v Karlových Varoch, celoštátne. Hodnotenie na pôde Čs. filmu a Sväzu filmových a televíznych pracovníkov prebieha medzi tvorcami a kritikou. V Karlových Varoch má však tá polointerná hodnotiaca časť verejnú protiváhu — predvádzanie filmov je verejné. Bratislavskému stretnutiu čosi podobné chýba — a tie štyri nedele možno takto chápať aj ako skromnú obdobu verejnej časti karlovarských DKF. Tešili sa veľkému záujmu, ktorý dokazuje, že majú divácku pôdu a asi by sa nemali obmedziť na Bratislavu. Použime túto prehliadku na zamyslenie sa nad stavom krátkeho filmu na Slovensku. (Pričom rad filmov vlaňajšej produkcie sa mi ešte nepodarilo vidieť, takže hodnotenia sú nutne medzerovité.) Celkový svetový ústup dokumentarizmu, ako ho signalizujú špecializované medzinárodné súťaže, slovenskú tvorbu vcelku nezasiahol — má neustále čo povedať a vie to povedať. Za posledný rok trochu zmenila tvár. Ak predvlani priniesla niekoľko filmov, ktoré siahli do kľúčových problémov súčasnosti, háklivé témy a najmä publicistický prístup roku 1967 ustúpili do úzadia. Príčiny asi ležia na dlani, ak uvážime, že z troch najvýznamnejších filmov tejto vetvy (Prišiel k nám Old Shatterhand, Zakliata dolina a Vlado, Marienka, Jojo a starý otec) obidva publicistické narazili, len posledný tento „kalich“ minul — a ten posledný nie je publicistikou a ani jeho téma nie je zďaleka taká háklivá. Zaangažovaná publicistika síce všade ■na svete musí rátať, že má najväčšie „šance“ naraziť — ale administratívne opatrenia proti nej nutne vyvolávajú opatrnosť. Ktože už má chuť neprestajne si páliť prsty? A tak sa publicistika vlaňajšej produkcie jednak najháklivejším témam vyhla, jednak filmy s publicistickým nábojom netvoria kvalitatívne čelo produkcie. Najplodnejšie dokumenty roka predstavujú podľa mojej mienky pokusy o sondáž pravej tváre reality, odhalenie jej hlbších významov a súvislostí, a pokusy o individuálny dokumentárny portrét, vyprovokované možno nedávnymi teóriami o nemožnosti riešiť túto úlohu v dokumentárnom kľúči. Prvú skupinu reprezentuje predovšetkým Hanákova a Niedbalského Omša, na pohľad objektívny záznam chrámového obradu na východoslovenskej dedine, v skutočnosti obraz odumierania koreňov náboženstva, toho, že viere chýba „dorast“ a že moderný život ju neúprosne podomieľa, robí z nej relikt. Na čele druhei stoja Skřipského Štyri dni Ľudovíta Čonku, portrét dobrovoľného Robinsona, siahajúci až k existenciálnej dileme modernej civilizácie a režijne riešený ako zámerný hold Flahertymu z obdobia nesmrteľného Nanuka. Kubenkovo Peklo je pozitívnym protipólom Skřipského skeptického pohľadu na šance, ktoré človeku dáva civilizácia. V celku tvorby však príliš vystupuje registratívny moment dokumentarizmu na úkor spoločensky angažovaného, a súhrnných či analytických pohľadov na väčšie sociálne jednotky tiež nie je dost. Na ich čele stojí Kudelkova pregnantná obrazovo-hudobná suita Muži zo skál. Kudelka je aj autorom sociologickej sondy do sociálnych a biopsychických koreňov vraždy, anketové poňatých Osudných okamihov. Druhú, spoločensky hodne komplexnú sondu vytvoril Poeran svojou otvorenou a pravdivou Cestičkou do školy. Už roky štúdio systematicky pestuje „rehabilitačno-retrospektívnu“ vetvu a prináša stále nové príšpevky k tomu, aby sa nad raz ustáleným sporným obrazom minulosti nemávlo rukou. Táto línia splňá závažné etic* ké poslanie — udržuje vieru, že raz vynesené hodnotenia nemusia ostať naveky platné a že sa vždy bude ďalej pátrať po pravom obraze doby a ľudí, čo ju spolutvortll. že pravda a krivda si nemusia navždy ostať rovné pod tou istou vrstvou zabudnutia. Tradične vysoký štandard si štúdio udržuje v spracúvaní kultúrnohistorických tém. Okrem „starých kozákov“ sa do tohto odvetvia úspešne púšťajú aj autori, ktorých ťažisko tvorby je Inde — najmä to platí o Koudelkovi. A Kubenko, ktorý sa tohto roku zjavne znova začína nachádzať, to popri Pekle preukázal najmä na tomto poli predovšetkým tým, ako citlivo vyriešil zákazkovú tému v Bienále ilustrácií pre deti. Ako vo svete dnes pozorovať už niekoľko rokov nástup krátkych foriem, snahy v tomto smere trpia u nás zatiaľ skôr porážky. Namiesto presnosti psychologického postrehu alebo ihravo komického či groteskného prístupu, ktoré predstavujú na tomto poli hlavné východiskové šance, tvorcovia sä stále kŕčovito držia snáh o veľké metafory a zložité „podtexty“ bez toho, abv najprv vybudovali solídny ..text“. V tomto roku je ukážkou toho Š Inkov Piesok do očí, ktorý sa vyznačuje rovnakou kultúrou realizácie ako s pozornosťou výDovede. Horňákov prepis Blokových Dvanásť zas určite patrí k aktívam štúdia, ale ako metrážou, tak aj štylistikou už nepredstavuje kráťky film a v tomto rá-mci ho ťažko hodnotiť. A kreslený film, benjamínik štúdia? Skoromonopol jednej osobnosti orientácie na špecifikum obrazovky a zrejme nevedie k rozvíjaniu talentov a ani nepredstavuje cestu k nemu. Jediné Skutočné dielo Skupiny, v ktorom o čosi ide, Kubalova Zem, jé už staršieho dáta a ostáva osamelým majákom, na ktorý sa, súdiac podľa výsledkov, zrejme nik, pravdepodobne ani jeho tvorca, už neorientuje. Táto skupina, s ktorou sa po nakrútení Zeme mohli oprávnene spájať nádeje, dnes profilom svojej produkcie vzbudzuje obavy. Súhrnom — ak animovaný film a rozmanité krátke hrané formy dnes výrazové aj myšlienkové v priemere prinášajú vo svete’ viac podnetov než dokumentaristika, u nás si dokumentaristika a klasický populárnovedecký film držia primát, všetko ostatné oproti nim veľmi nezaváži. Potešiteľná je však len prvá polovica tohto konštatovania. PAVOL BRANKO MAĎARSKÉ FILMY NA OBDOBNÚ TÉMU DVA ROZDIELNE Variácie zločinu a trestu Vojnové a okupačné témy nikdy nezostarnú. Darmo boli juhoslovanské kiná roky zaplavené partizánskymi príbehmi, dnes dokáže na túto tému nakrútiť režisér ako Puriša Ďordevič niečo celkom iné a predovšetkým nové (aj keď z jeho trilógie sme videli iba Sen). Po juhoslovanskej a poľskej kinematografii, ktoré sa s tematikou okupácie a odboja vysporiadali dosial najdôkladnejšie — aj ked nie definitívne — začína sa teraz objavovať zaujímavý vzťah k týmto námetom v maďarskom filme. V dobrej pamäti divákov je dielo režiséra Andrása Kovácsa Chladné dni, ktoré nastolilo problém vojnových zločinov aj z dnešného hľadiska osobitne nástojčivo. Nekompromisnosť a úprimnosť tohto diela sme však plne nedocenili. Naše ústredné denníky — predovšetkým pražské — sa uspokojili s tým, že sa o filme referovalo pri príležitosti karlovarského festivalu a do normálnej distribúcie sa dostal film celkom nebadane a nenápadne, čo si ešte — pri záľubách nášho filmového obecenstva — žiaľ, nemôžeme dovoliť. Príbeh filmu Zoltána Fábriho KONIEC SEZÖNY, ktorý sa dostal do našich kín v týchto dňoch, zaoberá sa práve tak otvorene a zásadne problémom viny v časoch vojny, ako predtým Chladné dni, aj keď sa odohráva predovšetkým v dnešných dňoch. Dielo režiséra staršej generácie Zoltána Fábriho, vlastne veľmi výstižne dopĺňa film príslušníka strednej generácie a napokon aj príslušníka „novej vlny“ (maďarskej), Andrása Kovácsa. Hrdinami Fábriho diela sú starší ľudia, penzisti a dôchodcovia, ktorí sú —zdanlivo — so svojou minulosťou vyporiadaní. Myslia, zväčša, že už zložili účty a prípadné viny odčinili. Zoltán Fábri chápal KONIEC SEZÓNY ako tragikomédiu a sám povedal, že nevie, či je jeho film bližšie ku komédii, alebo k tragédii. Hrdina príbehu, bývalý lekárnik Kerekes sa stane obeťou žartu svojich priateľovpenzistov a začína si zrazu uvedomovať, že v jeho minulosti nie je všetko v najlepšom poriadku. A pán Kerekes je náhodou človek, ktorý ešte má svedomie. Konfrontácia Kerekesovho „prípadu“ s procesom s Adolfom Eichmannom môže pôsobiť na nášho diváka hádam trochu násilne, no musíme si uvedomiť, že Eichmannov „prípad“ sa viac a konkrétnejšie vzťahoval na Maďarsko, ako napríklad na naše územie. Konfrontácia s bývalým veliteľom, polície, ktorý si „odsedel“ desať rokov a cíti sa už celkom vyrovnane, i vzťah Kerekesa k bývalému generálovi Trappovi, pôsobia však už oveľa presvedčivejšie a konkrétnejšie. Vo Fábriho filme sa kladie vždy veľký dôraz na herecké výkony. Práve vo filme KONIEC SEZÖNY si uvedomujeme veľkú tradíciu maďarského herectva, ktorá vynikne práve pri obsadení toľkých postáv starších vekom. Okrem známych tvárí ako je Antal Páger (Kerekes), Lajos Básti (Hohl), alebo Klára Tolnayová (Szilágyiová'J oplatí sa zapamätať si mená hercov ako Sándor Kömives (Läufer), Károly Kovács (Bonta) a ďalších. Tragikomické zafarbenie filmu KONIEC SEZÖNY mu neuberá na psychologickej prekresienosti jednotlivých postáv. Pravda, spracovanie tematiky si žiada nielen náročnejšieho, ale predovšetkým citlivejšieho diváka, neotupeného záplavou povrchných dobrodružných filmov, ktoré šokujú skôr technickými vymoženosťami dnešného filmu a trikmi, ako reálnosťou príbehu a jeho zápletiek. Aj keď druhý maďarský film, PRSTEŇ S NYMFOU, o ktorom sa chceme tiež zmieniť, nepatrí celkom medzi tieto diela, predsa ich len dosť pripomína. Lucia z Lammermooru v Košiciach Donizettiho Lucia z Lammermooru patrí k vrcholom talianskej predverdiovskej tragickej opery. Pohľad na túto opernú epochu je u nás ešte stále pod vplyvom jednostranných, skresľujúcich, často z druhej ruky preberaných a lokálnym tendenciám prispôsobených hodnotení. Nemá zmyslu popierať v Lucii prítomnosť momentov melodramatických, vonkajškovo efektných či prepatetizovaných — vystúpia však v celkom inom svetle a dimenziách, ak si ani na chvíľu neprestaneme uvedomovať, že ide o vrcholne romantický a pritom špecifický taliansky operný prejav, ŕotom je tiež iba samozrejmé, že spevácka zložka v tejto opere dominuje, že je hlavným nositeľom dramatického výrazu. V košickom hudobnom naštudovaní cítime nedocenenie tejto priority spevu. Orchester pod taktovkou Jána Kendeho hrá čisto a presne, akoby podľa metronómu. Práve preto je výsledným dojmom hudobného naštudovania strohosť a chlad. Kende nepodopiera spevácky prejav, necíti spontánnosť a zdanlivú arytmičnosť talianskej spevnej frázy, necíti nevypočitatelné, ale logicky zo speváckeho prejavu vyplývajúce zmeny temp, necíti prosto to, čo túto na prvý pohľad priehľadnú partitúru umocňuje a zovnútorňuje. Tam, kde sa snaží z orchestra vyťažiť viac než sprievod, neraz prehlušuje neveľké hlasy sólistov. Je to škoda, pretože väčšine predstaviteľov sólových úloh je interpretá-Režisér Imre Míhályfi nakrútil dokonca dvojepochový film, približujúci divákovi spletitý dobrodružný príbeh z druhej svetovej vojny, ktorého zápletka sa vyrieši napokon až v dnešných dňoch. Aj tu ide o problém viny a trestu, prirodzene v zjednodušenej forme, ako to vyžaduje dobrodružný príbeh. Menej zjednodušené sú vzťahy medzi jednotlivými skupinami podzemného hnutia za okupácie, z ktorých jedna je napojená na anglickú výzvednú službu a polície i gestapa na druhej strane. Špionážno-dobrodružné filmy zvyčajne doplácajú na to, ked sa krížia s detektívnym žánrom a toto je hádam aj príklad scenára Prsteňa s nymfou. Režisér Imre Mihályt!, známy ako autor náročnejšieho televízneho filmu Mesačný deň — uvedeného u nás pred štyrmi rokmi v kinách, a odmeneného rok predtým na televíznom festivale v Cannes — mal prirodzene sťažené podmienky, keďže ako u nás, tak aj v Maďarsku sa dobrodružné filmy dosť podceňujú, najmä pokiaľ ide o investície, čo je napokon pri porovnávaní so západnými filmami tohto žánru miestami nepríjemné. Pravda, na herecké obsadenie sa tvorcovia filmu — a ani diváci ■— sťažovať nemôžu. Výrazný herec strednej generácie Zoltán Latinovits je obsadený v hlavnej úlohe a v epízodných postavách nájdeme nejedného zaslúžilého, prípadne aj národného umelca (Hilda Gobbiho, Sándor Pécsi atď.j. Porovnanie dvoch rozdielnych maďarských filmov ako sú KONIEC SEZÖNY a PRSTEŇ S NYMFOU je pre nás dosť poučné. Pri filmoch ako je Fábriho náročné dielo nevieme využiť istú výnimočnosť umeleckého zážitku, zatiaľ čo filmy ako PRSTEŇ S NYMFOU sú už od začiatku v nevýhode s konkurenciou výpravných dobrodružných veľkofilmov ako budú napríklad anglo-americkí Hrdinovia z Teimarku, ktorí práve čakajú na uvedenie. IVAN BONKO cia tohto typu opery blízka. Platí to hlavne o veľmi dobrej predstaviteľke titulnej úlohy L. Ganzovej, ktorá najmä v lyrických pasážach dokázala plne vystihnúť svet Donizettiho hudby, pričom nikde nepodľahla chladnej, na efekt vypočítanej virtuozite. Výkon, vzhfadom na nároky partu, ozaj úctyhodný: Pekne znie i barytón A. Hucíka (Ashton), chýba mu však javisková uvoľnenosť a väčšia snaha po vyjadrení toho, čo spieva. Zato výkon J. Regeca (Edgardo) je poznačený hlasovou únavou, ktorá sa prejavuje v častom distonovaní, v nepodopretosti a malej koncentrovanosti tónu, v šedej, bezvýraznej hlasovej farbe. Pekne vyšli v košickej inscenácii aj menšie postavy, najmä Raimondo, obdarený plným, širokým basom L. Neshybu a Buklaw, ktorého spieva mäkkým, farebným lyrickým tenorom St. Martiš. Hosťujúci režisér Branislav Kriška vytvoril čisté predstavenie. Uvedomil si, že nadmerná snaha po logike javiskového konania by sa neraz mojila nepríjemne biť s logikou hudby; preto nekúzlil, nechal dostatok priestoru spevákom, spolu s výtvarníkom J. Hanákom vytvoril príťažlivú, pochmúrnu romantickú atmosféru, najmä v exteriérových obrazoch. Možno mal viac pracovať s predstaviteľom Ashtona a šťastneišie aranžovať niektoré výstupy (napr. Raimondo — Ashton pri zprávě 0 pomätení Lucie, smrť Edgarda). To sú však iba detaily. Napriek výhradám k hudobnému naštudovaniu treba košickú inscenáciu Lucie privítať. Presvedčuje, že Opery tohto typu inscenovať ako realistické príbehy je nezmyslom, ich kvality spočívajú v hudobnej zložke, ktorej alfou 1 omegou je spevák. JAROSLAV BLAHO Záber z maďarského filmu Koniec sezóny