Pravda, apríl 1971 (LII/77-101)
1971-04-20 / No. 92
Hovoríme $ ministrom kultúry SSR MIROSLAVOM VÄLKOM Cieľavedome v kultúre ■ Súdruh minister, od aprílového pléna GV KSC v roku 1969 uplynHli dva roky. Za tento čas značne pokročila konsolidácia nášho spoločenského života. Predchádzajúce krízové obdobie však zanechalo pravicovým oportunizmom a revizionizmom silne narušený aj kultúrny a umelecký front. Keby ste mohli v krátkosti charakterizovať príčiny a dôsledky tohto stavu, ako ich zastihlo aprílové a májové plénum OV KSC. Pokial ide o príčiny, musíme sa vrátiť trocha dozadu a skúmať — ako už vela ráz — ako a kde sa rodili zárodky konfliktov, ktoré v roku 1968 nadobudli takú hrozivú podobu. Myslím, že už dlho pred rokom 1968 sa oslabila ideologická práca strany, stala sa pasívnou, sledovala najmä každodenné potreby politiky, nadobudla prakticistický charakter. To viedlo k tomu, že v oblasti kultúry narastali liberalistické tendencie, do myslenia značnej časti predstaviteľov kultúrnej obce, predovšetkým predstaviteľov umeleckej kritiky a teórie, prenikali prvky idealistických filozofických systémov. Umelecká kritika a teória ako celok opúšťala pozície marxizmu, preberala cudzie hodnotiace kritériá a prispievala tak, či už vedome alebo nevedome, k posunu spoločenského vedomia, k utvoreniu falošného a skresleného obrazu o stave nášho umenia, obrazu, ktorý bol v podstate schematický a vulgarizátorský. Podľa toho obrazu všetko, alebo takmer všetko, čo v oblasti umenia vzniklo v 50. rokoch, bolo zlé a mnohé z toho, čo bolo poplatné mysleniu západného malomeštiaka a čo našlo svoj výraz v našom umení, bolo progresívne a podnetné. Tento mýtus, ktorý sa utváral celé roky, prispel značnou mierou k dezorientácii verejnej mienky, k dezorientácii tvorcov a prijímatefov kultúrnych hodnôt, k vážnemu narušeniu hodnotového systému socialistického umenia. Liberalizmus a mechanické uplatňovanie trhových vzťahov začali čoraz viacej prenikať aj do edičnej oblasti. Téza o práve na ničím a nikým neregulované informácie sa v tejto oblasti v konečnom dôsledku prejavila ako škodlivý, liberalistický anarchizmus, umožňujúci rozširovanie brakovej literatúry a svojím mechanizmom potláčajúci rozširovanie literatúry naozaj hodnotnej. Podobná situácia panovala aj v iných oblastiach umenia. Napríklad vo filme, divadelnom umení atd. Nesprávne sme chápali aj úlohu tvorivých umeleckých zväzov, ktoré sa postupne vzďaľovali od svojho pravého poslania a menili sa na mocensko-politické nástroje pravice tak rýchlo a v takom rozsahu, ako rýchlo a do akej miery sa exponentom pravice v týchto zväzoch podarilo potlačiť odpor marxisticky orientovanej časti členov. K tomu, aby sa zväzy premenili na takéto nástroje, mali všetko, čo potrebovali, ako rozsiahle publikačné možnosti, dobrú materiálnu základňu i ďalšie účelové zariadenia, pomocou ktorých mohli v prípade potreby svoju činnosť finančne dotovať. Od marxisticky principiálneho chápania sa v tomto období ustúpilo aj v oblasti osvetovej práce. Znižovala sa dôležitosť dobrovoľných osvetových pracovníkov, profesionálna osveta strácala svoj triedny a politický charakter a tam, kde neprešla na pravicové pozície, obmedzovala sa čoraz viac na metodickú činnosť. Mohli by sme pokračovať ďalej. Myslím však, že na ilustráciu stačí to, čo som už uviedol. Dôsledky deštrukčného spoločenského pohybu v oblasti kultúry a umenia pociťujeme na mnohých úsekoch ešte aj dnes a budeme ich pociťovať ešte dlho. Obdobie aprílového a májového pléna v r. 1969 je obdobím zlomovým. Tieto pléna zastihli kultúrnu oblasť v čase, keď ďalekosiahle posuny spoločenského vedomia boli ešte živé. Inštitucionálna sféra kultúry bola v podstate v stave rozkladu. Vplyv štátnych a straníckych orgánov na túto oblasť bol minimálny a musel sa od základu obnovovať. Niekedy sa hovorí, že v roku 1969 sme začínali z ničoho, že sme začínali všetko od začiatku. Nie je to celkom tak. Začínali sme veci naprávať po období intenzívneho, a treba dodať, že v mnohých smeroch účinného pôsobenia nepriateľa — nepriateľa, ktorý ešte nezložil svoje zbrane a zďaleka nestratil možnosti na to, aby ich využíval. Taká je pravda, taký bol stav v apríli 1969. ■ Aprílové a najmä májové plénum ÜV KSC z roku 1969 prinieslo mnohé objasnenia politickej situácie minulého obdobia. Ako sa to odzrkadlilo na umeleckom a kultúrnom fronte na Slovensku, ako sa vyvíjala situácia v Hmeleckých zväzoch a kultúrnych inštitúciách v nasledujúcom období? Politická konsolidácia, teda aj konsolidácia v oblasti kultúry, je — to dnes chápe každý — procesom. Nemohli sme si preň vybrať nijaké iné obdobie, nijaké iné objektívne podmienky, nijaké iné miesto. Odohrával a odohráva sa na bojisku. Ak aprílové a májové plénum Ov KSC z roku 1969 vyslovilo jasné tézy k niektorým základným politickým otázkam minulého obdobia, malo to pre kultúrny a umelecký front na Slovensku najmä ten význam, že sa ešte zreteľnejšie rozdelili fronty, že sa podstatnou mierou posilnili pozície tých príslušníkov kultúrneho frontu, ktorí uplatňovali marxistický pohľad na problematiku tejto oblasti aj pred plénami. Bezprostredne po plénach nijaký ma-sový presun v rozdelení síl nenastal. Vždy hovorievam, že skutočná konsolidácia sa odohráva v hlave a že väčšina tých, čo sa „konsolidujú“ prirýchlo, má na to iné príčiny než svoje úprimné presvedčenie. Slovenský kultúrny a umelecký front bol rozdelený už pred augustom 1968. Dokonca už pred rokom 1968. Prvým vážnym protisocialistickým vystúpením pravice v tejto oblasti bol IV. zjazd Zväzu československých spisovateľov v júni 1967 v Prahe. Myslel som sl a myslím si aj teraz, že zjazd bol pripravený úzkou skupinou ľudí pravicovoorientovaných, že však to mala byť predovšetkým politická manifestácia svojho druhu a že samotní jeho organizátori boli neskôr prekvapení, aké priaznivé možnosti im ponúka politický vývoj. Tento fakt sa týka psychického pozadia pravice v oblasti kultúry a dalo by sa ním mnohé z toho, čo nasledovalo neskôr, vysvetliť. O to však teraz nejde. Chcel som iba povedať, že už tento zjazd rozdelil slovenských spisovateľov a v podstate celú kultúrnu obec a že už v roku 1967 sa približne črtali fronty, ktoré nadobudli jasné obrysy neskôr. Aprílové a májové plénum z roku 1969 našlo teda kultúrnu obec na Slovensku, povedal by som, v značnom stupni diferenciácie. To nebolo zlé, lebo bolo na čo nadväzovať. Prvé vyhlásenia umeleckých zväzov, ktoré sa po plénach publikovali v tlači, boli vecou „zdravého rozumu". Stáli za nimi marxisticky orientovaní predstavitelia vedeni týchto zväzov. Ostatní ich akceptovali, pretože taká bola logika situácie. Členská základňa zväzov a jej názor na novú politiku zväzov sa postupne vyvíjali a vyvíjajú sa, pochopiteľne. aj teraz. Bolo to obdobie, keď sa okrem politickej práce a politických argumentov používali aj metódy administratívne tam, kde by politické metódy boli neúčinné alebo zbytočné. Rozpustil sa napríklad FITEZ — Zväz filmových a televíznych pracovníkov, ktorý bol aj na Slovensku priamou expozitúrou pravice. Uskutočnili sa aj ďalšie nevyhnutné opatrenia, no väčšina z nich politickou, nie administratívnou cestou. Utvorili sa predpoklady pre obnovenie vplyvu štátu na riadenie kultúry a tento vplyv sa postupne prehlboval. Normalizovala sa situácia vo výmene kultúrnych hodnôt so socialistickými krajinami, utvoril sa priestor pre uplatnenie socialisticky a marxisticky orientovaných tvorcov tohto umenia. Prirodzene, nešlo to bez komplikácií a nešlo nám ani o to, aby sme potláčali rôznosť umeleckých názorov a vkusu. Slo o obnovenie socialistického charakteru nášho umenia a aj v budúcnosti pôjde o to isté. Nijaká pozícia, nijaký zisk v tejto oblasti sa nedosahuje navždy a nestáva sa definitívnym. To je špecifikum kultúry, s ktorým treba rátať. ■ Vášmu srdcu je z umeleckých zväzov iste najbližší Zväz slovenských spisovateľov. Ako hodnotíte príspevok tohto zväzu a samotných spisovateľov ku konsolidácii nášho umeleckého, ale aj verejného života? Najbližší ako najbližší! Každý umelecký zväz, teda aj zväz spisovateľov, je sám osebe abstraktný a všeobecný pojem. Na konkrétnu skutočnosť sa mení až vtedy, ked sa zaľudni, keď dostáva svoj obsah a keď takto začína mať ozajstný zmysel. Pokiaľ Ide o Zväz slovenských spisovateľov, bol v minulosti svojho druhu kľúčovým zväzom. V podstate v ňom sa rozhodovalo o postojoch a pozíciách predstaviteľov slovenského umenia, ak mali byť reprezentované inštitucionálne. Domnievam sa, že tento zväz zohral v minulosti vážnu úlohu pri obhajobe socialistických pozícii slovenského umenia, a verím, že rovnako vážnu úlohu bude zohrávať aj naďalej. Ani tento zväz však neexistoval a neúčinkoval mimo spoločnosti, aj on bol súčasťou toho, čo sa u nás odohrávalo, aj v ňom sa v plnej miere prejavili protiklady a paradoxy doby, aj on má svoje víťazstvá a prehry, spojené s dobou, ľuďmi a problémami, ktoré táto doba prináša. Úspechy nikdy a nikde neprichádzajú samy od seba. To je pochopiteľné. Ani pri nás nezostávajú, ak ustavične a systematicky neutvárame predpoklady pre dosiahnutie ďalších. Do obdobia príprav XIV. zjazdu vstupujú slovenské umelecké zväzy celým radom konkrétnych výsledkov v konsolidačnom úsilí. Niektoré z nich sa môžu pochválit aj konkrétnymi umelecky angažovanými dielami. Vzniklo mnoho nových hudobných skladieb aj výtvarných diel s tematikou boja robotníckej triedy proti buržoázii, s tematikou rozvoja socialistickej vlasti. Vzniklo viacero nových angažovaných krátkych filmov to 50. výročiu KSČ a začalo sa pracovať na filmoch celovečerných. Súťaže, ktoré mali podnietiť vznik nových literárnych diel, sa budú čoskoro uzatvárať, a dúfame, že ich výsledky budú takisto potešiteľné. Slovenské umelecké zväzy vstupujú však do tohto obdobia aj s nedoriešenými problémami. Stoja napríklad pred úlohou pretvoriť sa na ideovovýberové zväzy — to prináša so sebou množstvo konkrétnych problémov, týkajúcich sa konkrétnych ľudí. Aj tieto problémy treba vyriešiť. Do zjazdov umeleckých zväzov, z ktorých väčšina bude na jeseň t. r., treba definitívne vyriešiť postavenie zväzov v našej spoločnosti, nielen v polohe teoretickej, ale aj praktickej. Komunisti v umeleckých zväzoch sa musia plne zaangažovať do riešenia tých otázok, ktoré sú doteraz otvorené, o ktorých sa diskutuje, ale ktoré sa neriešia. Akýkoľvek vplyv bývalých exponentov pravice v oblasti kultúry sa musí zo života tvorivých zväzov vylúčiť. Ak hodnotíme konsolidáciu v oblasti kultúry z hľadiska stavu, v akom sa táto oblasť nachádzala v rokoch 1968—1969, dosiahlo sa veľa. Ak ju hodnotíme z hľadiska cieľov, ku ktorým smerujeme, máme pred sebou ešte more práce. Podliehame optickému klamu, ak všetko, čo chceme dosiahnuť, nazývame konsolidáciou. Musíme predsa odstraňovať nielen následky spoločenskej deštrukcie, ale aj následky dlhoročného obdobia, následky nesprávnych rozhodnutí, nedobrého vývoja. Musíme riešiť veci tak, aby sme utvorili dobré predpoklady pre dlhodobý úspešný rozvoj kultúry. Očakávame, že sa nám podarí skoncentrovať na riešenie najdôležitejších úloh všetkých schopných a rozumných pracovníkov v oblasti kultúry, že sa nám podarí zaangažovať do veci všetkých skutočných tvorcov umenia, pretože logika veci hovorí, že iba koordinovaná, cieľavedomá a systematická práca mnohých vedie k výsledkom, z ktorých majú úžitok všetci, celá naša socialistická spoločnosť. V tomto smere som optimistom a hoci viem, že nás na tejto ceste očakávajú problémy a ťažkosti, nevnáša to do môjho optimizmu nijaký nepríjemný tôn; ich prekonávanie považujem za normálne. Otázky položil: VL. ZABLOUDIL ■v ■ Gspechy, ktoré sa dosiahli za posledné dva roky pri realizácii kultúrnej politiky strany na Slovensku, neprišli samy od seba. Sme však v období príprav na XIV. zjazd strany a bezprostredne pred jeho začatím. Ako sa na zjazd pripravujú naši umelci a ako sa vám pre ďalšie obdobie javia perspektívy konsolidácie kultúrnej umeleckej obce a vôbec pera spektívy rozvoja slovenskej kultúry? Začali sa práce na Encyklopédii Slovenska Encyklopedický ústav Slovenskej akadémié vied dostal hneď pri svojom zrode dôležitú úlohu — spracovať a vydať Encyklopédiu Slovenska. Myšlienka vydania takéhoto diela nie je nová. A práve neúspech pri jej prvom realizovaní pred dvanástimi rokmi zaväzuje tak Encyklopedický ústav SAV, ktorý organizuje celý proces tvorby Encyklopédie Slovenska, ako aj jednotlivcov a inštitúcie, ktoré sa budú na prípravných prácach zúčastňovať, aby pri plánovaní .prác, ako aj pri ich realizovaní prihliadali na všetky okolnosti, ktoré môžu ovplyvniť jej vydanie. Práce na Encyklopédii Slovenska sa slubne rozbiehajú. Encyklopédia Slovenska bude špeciálna encyklopédia vlastivedná. národná. Jej poslaním bude zhrnúť slovníkovou formou abecedne zoradené poznatky o prírode, hospodárstve, ľude a kultúre Slovenska. Bude preto •obsahovať poznatky o prírode Slovenska a jej vývoji, o hospodárstve Slovenska a jeho vývoji od najstarších čias /po súčasnosť, o spoločenskom, kultúrnom a politickom vývine Slovenska od najstarších čias podnes, o spoločenskom, kultúrnom a politickom vývine národov a národností žijúcich na našom území a napokon o takých javoch a predstaviteľoch iných národov, ktoré sa síce neodohrali alebo nepôsobili na území Slovenska, ale majú význam a miesto v našich dejinách. Pokiaľ ide o štruktúru, Encyklopédia Slovenska sa člení na štyri lexikálne oblasti: príroda, ľud, hospodárstvo, kultúra. Každá oblasť sa ďalej člení na lexikálne skupiny (približne desať v každej oblasti). Štruktúra tu plní len funkciu pracovnej metódy slúžiacej na to, aby sa v spracúvanom materiáli encyklopédie nezabudlo na nič podstatné z našich národných dejín. Rozsah je rozvrhnutý na šesť zväzkov po 1000 tlačených strán, t. j. 18 000 strán rukopisného textu, z čoho má byť 4000 strán ilustrácií. Vrcholným orgánom pri spracúvaní materiálov encyklopédie je Hlavná redakcia Encyklopédie Slovenska, ktorá schvaluje celkovú koncepciu, generálny heslář a dáva imprimatur na každý zväzok. Na jej čele je predseda SAV akademik Karol Šiška a členmi sú redaktori lexikálnych oblastí: Za oblasť príroda akademik Oto Dub, za oblasť ťud prof. Miloš Gosiorovský, za oblasť hospodárstvo JUDr. Andrej Lantaj a za oblasť, kultúry člen korešpondent Alexander Matuška. Práce sa už začali. Zasadali všetky redakcie, ktoré majú schválených členov. Redakcie encyklopedických skupín pracujú už na heslároch. Podlá vypracovaného harmonogramu do júna 1971 majú spracovať hesláře, do júna 1972 texty a do polovice roku 1973 má byť pripravený prvý zväzok encyklopédie do tlače. Dúfajme, že tieto plány sa uskutočnia a že do konca sedemdesiatych rokov budeme mať dôstojnú a po každej stránke vyhovujúcu národnú encyklopédiu, ktorá bude slúžiť . ďalšiemu rozvoju našej socialistickej kultúry a zároveň nás bude dôstojne reprezentovať v cudzine. -is Viera Gergelová: Prelúdium /. S. cha, akvatinta, 1967 Ba Kniho o bojovom priateľstve Na obálke knihy sú nakreslené postavy vojakov — ruského a slovenského — a v pozadí rozvinuté trojfarebné plátno československej zástavy. Symbol priateľstva, ktoré spájalo naše národy v drsných časoch vojnových skúšok. Kniha sa aj tak nazýva — Stránky nerozborného priateľstva. Napísal ju sovietsky historik Ivan Gračucha, ktorý sa už oddávna zaoberá otázkami historických a kultúrnych stykov medzi národmi Sovietskeho zväzu a Československa. Knihu vydali v Odese — v meste, kde sa najvýraznejšie prejavili tieto styky v období uplynulej vojny. Stredobodom knihy je osud slovenských vojakov a dôstojníkov, ktorí v rokoch 1943—44 aktívne bojovali bok po boku so sovietskymi vlastencami proti spoločnému nepriateľovi — proti nacistickým okupantom. Autor podrobne rozpráva, ako sa medzi Slovákmi rodila opozícia voči tisovskému režimu, ako sa šírili protifašistické nálady medzi príslušníkmi smutne známej rýchlej a ochrannej divízie, ako mnohí zo slovenských vojakov prechádzali na stranu sovietskych partizánov a obrátili svoje zbrane proti Nemcom. Charkov a Dnepropetrovsk. Melitopol, Rostov Krym... V týchto miesa tach sa prvýkrát rozpútali boje medzi slovenskými antifašistami a ich včerajšími spojencami — hitlerovcami. A potom je tu už Odesa v októbri 1943. Slováci sa úplne húfne pridávajú k partizánskemu hnutiu proti nepriateľovi. I. Grečucha podrobne rozpráva, ako sa slovenskí antifašisti zapájali do boja, ktorý viedli sovietski vlastenci na čele s ilegálnymi komunistickými orgánmi. V zime 1943—44 pomáhajú Slováci partizánom tým, že im najprv dodávajú potraviny, zbrane a strelivo a neskôr vstupujú aj sami do partizánskych oddielov. Slovenským bratom v zbrani umožnli prístup do odeských katakomb — do legendárnej podzemnej základne partizánov, kam dovtedy ešte nikdy nevkročila noha cudzieho vojaka. Pred čitateľom defiluje celá galéria slovenských hrdinov — aktívnych účastníkov boja, ktorý sa v týchto končinách rozpútal: Michal Končitý, Ján Radič, Pavol Hajduška, Ján Krošlák, Ľudovít Laučík. V knihe sa uvádzajú mená aj tých slovenských vojakov a dôstojníkov, ktorých doposiaľ ešte nikdy v partizánskej literatúre nespomínali (napríklad Vojtecha Tischlera). S veľkými sympatiami píše autor knihy o Slovákoch, ktorí položili svoje životy v bojoch za oslobodenie Odesy v aprílových dňoch 1944 (Ján Pavlík). Spolu so sovietskymi vojakmi vítali obyvatelia Odesy aj svojich slovenských priateľov, ked 10. apríla nad Ich mestom zaviala zásta va slobody. Autor knihy, ktorý pú tavým spôsobom opísal bojové priateľstvo slovenských antifašistov a sovietskych vlastencov, nespúšťal zo zreteľa ani historické perspektívy. Podrobne charakterizuje situáciu v Československu tak počas druhej svetovej vojny, ako aj v predvečer jej vypuknutia — v tragickom období Mníchova. Spomína aj vznik štátu Čechov a Slovákov v roku 1918, ktorému v nemalej miere dopomohla revolúcia v Rusku, zmieňuje sa aj o stykoch medzi našimi národmi v dávnejšej minulosti. V knihe sa poukazuje na úlohu, akú zohral Sovietsky zväz pri v oslobodení Československa rokoch 1944—45, aj o priateľstve medzi ľudom oboch krajín po vojne. faiiha I. Grečuchu, obsahujúca veľa taktov a. číselných údajov, rekonštruuje vo forme črt nezabudnuteľné stránky histórie priateľstva medzi oboma našimi krajinami. Charakteristické je, že sa autor v mnohom opieral nielen o sovietske dokumentárne materiály, ale takisto aj o práce československých historikov. Výdatne čerpá z diela G. Husáka Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Kniha obsahuje veľa fotografického materiálu a uvádza aj citáty zo zaujímavých dokumentov. Nazdávame sa, že kniha Ivana Grečuchu Stránky nerozborného priateľstva upúta pozornosť aj slovenského čitateľa. V. GRIDIN I. Grečucha —- Stranicy družby bezzavetnoj, Vydavateľstvo Majak, Odessa 1970. PRAVDA v polstoročnom vývoji KSČ Vinik jednotnej Komunistickej strany Československa ako spoločnej politickej predstaviteľky najrevolučnejších síl tak českého, ako aj slovenského národa mal nesmierny význam nielen z hľadiska boja za triedne záujmy proletariátu, ale od prvopočiatku aj z hľadiska boja za osudovo spoločné národné záujmy českého i slovenského ľudu. O čo tu šlo? V dôsledku víťazstva českej veľkoburžoázie sa slovenský národ v buržoáznej republike dostal do nerovnoprávneho postavenia s bratským národom českým. Túto skutočnosť využívala najmä slovenská reakcia na to, aby štvala menej uvedomelé časti slovenského národa proti českému národu ako celku (obviňujúc z nerovnoprávneho postavenia Slovenska nie českú buržoáziu, ale „Čechov“). Pritom zasa česká reakcia svojou protiľudovou - a teda aj protislovenskou - politikou hnala často vodu na mlyn slovenskej reakcii, hoci pred menej uvedomelou častou českého národa sa usilovala vystupovať ako obranca jednotnej republiky. A jediný, kto vtedy aj v takejto komplikovanej národnostnej situácii pochopil - pravda, nakoľko to vtedajšia úroveň poznania leninizmu dovoľovala — v podstate správne, čo treba naozaj robiť pre skutočné záujmy tak českého, ako aj slovenského národa, bola jediná naozaj celoštátna politická strana - Komunistická strana Československa. JEDNOTA ROBOTNÍCKEJ TRIEDY Áno, bola to Komunistická strana Československa, jednotná strana českej i slovenskej robotníckej triedy, založená ako sekcia III. internacionály, vrchoi■nej organizácie revolučného proletariátu celého sveta, ktorá aj slovenskému národu svojou politikou a svojím programom ukazovala cestu sociálneho a ozajstného národného oslobodenia, A práve v tejto skutočnosti sa potvrdila pravdivosť toho, že napriek nerovnoprávnemu postaveniu slovenského národa v buržoáznom Československu bola aj takáto Československá republika jediným oprávneným domovom tak českého, ako aj slovenského národa. Šlo len o to, aby sa v tomto domove zničila triedna moc vykorisťujúceho pána, aby sa v ňom pánom stal ľud a aby on novým spôsobom upravil nielen triedne, ale aj národnostné pomery. Nuž, ale kto bol najlepším spolubojovníkom slovenskej robotníckej triedy a vôbec slovenského národa v boji proti utláčateľskej politike českého finančného kapitálu a s ním spojenej slovenskej buržoázie, ak nie práve česká robotnícka trieda a vôbec pokrokové sily českého národa? Najdôslednejším a najsilnejším bojovníkom pioti českej veľkoburžoázii a vôbec proti kapitalizmu v Československu, bojovníkom, ktorého sa pre jeho váhu a silu tak česká, ako aj slovenská buržoázia najviac obávala, bol práve český proletariát. Bola teda čo najužšia jednota slovenskej robotníckej triedy s týmto najdôslednejším bojovníkom proti vládnucej buržoázii osudovým záujmom najširších más slovenského národa. A práve túto najužšiu (naozaj osudovú) jednotu českej a slovenskej robotníckej triedy od svojho vzniku stelesňovala jednotná Komunistická strana Československa. # NA ČELE BOJA PROTI BURŽOÁZII Jedným z dedičstiev sociáldemokratizmu bolo, že aj mladá Komunistická strana Československa stála spočiatku na stanovisku fiktívneho (pomyselného) československého národa. Tak napríklad ešte aj I. riadny zjazd KSČ vo februári 1923 v tézach o národnostnej otázke doslova hovoril, že „slovenská autonómia ... je iba kepienkom pre snahu odlúčiť slovenský ľud od kultúrneho spoločenstva a od národného zjednotenia s českým ľudom“. Jedným z dôsledkov takéhoto stanoviska bolo, že od začiatku roku 1922 až do roku 1930 neexistoval taký stranícky orgán, ktorý by mal celoslovenskú pôsobnosť, že práca štyroch krajských organizácií na území Slovenska, podliehajúcich priamo Ústrednému výboru v Prahe a navzájom od seba izolovaných, neumožňovala účinnejšie rozpracúvať celoštátnu stranícku líniu v konkrétnych národných a územných podmienkach Slovenska. Situáciu sťažovala skutočnosť, že ako dedičstvo nepriaznivejšieho stavu slovenského robotníckeho hnutia z obdobia pred vznikom KSČ v komunistickom hnutí na Slovensku nebolo veľmi dlho ani jedného významnejšieho teoretického pracovníka, ktorý by v špecifických podmienkach Slovenska dokázal alebo sa aspoň pokúsil rozpracovať závažnejšie problémy takého či onakého postupu KSČ. Pravda, napriek všetkým nedostatkom a teoreticky neujasneným názorom bola Komunistická strana Československa už vtedy jedinou bojovníčkou za záujmy pracujúceho ľudu aj na Slovensku, stála na čele viacerých jeho masových bojov proti buržoázii, pre tieto boje slovenských a maďarských pracujúcich más zabezpečovala podporu českého proletariátu, ktorý bol najdôslednejším a najsilnejším bojovníkom proti vládnucej českej veľkoburžoázii, a vôbec proti kapitalizmu v Československu. ® K ZÁKLADNÉMU PRELOMU v ďalšom vývine komunistického hnutia aj na Slovensku došlo po V. zjazde KSČ vo februári 1929, keď sa na čelo strany dostal Klement Gottwald. Nielen preto, že Slovenska sa - pochopiteľne — týkalo všetko, čo sa prelomovo dotýkalo celej strany, ale aj s ohľadom na nový prístup k špecifickému riešeniu slovenských problémov. Nie náhodou, nie iba na voľajaký efekt vypočítaným zámerom, ale opierajúc so o znalosť leninského učenia o národnostnej otázke, opierajúc sa o poznatky z riešenia národnostnej otázky v Sovietskom zväze (vtedy jedinom socialistickom štáte na svete) Klement Gottwald, ktorý dlhé roky predtým pôsobil na Slovensku, svoj slávny prvý prejav v československom parlamente 21. decembra 1929 na adresu vládnucej buržoázie zakončil slovami: „My tento svoj boj povedieme bez ohľadu na obete, húževnaté, cieľavedome, do tých čias, kým vaše panstvo nezmetieme, do tých čias, kým namiesto vášho rozkladajúceho sa kapitalistického štátu nevznikne Československá federácia socialistických sovietskych republík." Takisto nie je náhoda, že práve o mesiac po tomto prejave s. Gottwalda, resp. o necelý rok po V. zjazde KSČ, sa už v januári 1930 utvorilo celoslovenské krajinské vedenie strany, aby v súlade s jednotnou celoštátnou líniou zabezpečovalo správne uplatňovanie programových cieľov a zápasov KSČ v špecifických podmienkach Slovenska. A tak, práve vďaka cieľavedomej politike nového boľševického vedenia strany na čele s Klementom Gottwaldom, Univerzitný profesor MILOŠ GOSIOROVSKÝ, DrSc. sa vo veľkých triednych bojoch ža hospodárskej krízy tridsiatych rokov utvárali všetky predpoklady, aby sa robotnícka trieda stala naozaj uznávanou a významnou silou aj slovenského národa. Najmä však v období boja na obranu republiky pred hrozbami fašizmu po roku 1933 komunistická strana jasne ukázala, že pod novým vedením sa už v podstate zbavila sociálnodemokratického ideologického dedičstva. Tak napríklad dokument, ktorý pod názvom „Plán hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska" v máji 1937 vypracovala celoslovenská konferencia KSČ v Banskej Bystrici, ukázal, že jediná robotnícka trieda má premyslený plán ďalšieho vývinu slovenského národa, že ona jediná ukazovala naozaj konkrétnu cestu ďalšieho národného vývinu, • VEDÚCA ÚLOHA V NÁRODE Až po mníchovskej katastrofe, ktorá potvrdila, že buržoázia nie je schopná ani len udržať národnú samostatnosť, si naozaj všetko, čo bolo v slovenskom národe čestné, uvedomilo, čo pre národnú existenciu slovenského ľudu znamená politický predvoj robotníckej triedy — komunistická strana. Vďaka tejto skutočnosti, draho zaplatenému poznaniu sa komunistická strana mohla postaviť na čelo národnooslobodzovacieho boja a najmä v Slovenskom národnom povstaní zabezpečiť robotníckej triede naozaj vedúcu úlohu v národe. Tak sa po definitívnom oslobodení Československej republiky, ktoré sa začalo z východu na jeseň 1944 e zavŕšilo na jar 1945, po prvý raz v histórii slovenského národa na jeho čelo postavila robotnícka trieda, politicky reprezentovaná komunistickou stranou. V komplikovanej situácii prechodného obdobia, obdobia prerastania národnej a demokratickej revolúcie v revolúciu socialistickú, išlo z hľadiska ďalšieho rozvoja slovenského národa o to, aby sa slovenským nacionálnym túžbam, túžbam mladého slovenského národa, ktorý sa nikdy predtým nemohol v národnostnom ohľade vyžiť, dqla pokroková, socialistická náplň. Išlo o to, aby najširšie masy slovenského národa splnenie svojich národných túžob videli nielen v rozvoji národnopolitických a národnokultúrnych organizácií, inštitúcií a pod., ale predovšetkým v rozvoji svojich hospodárskych a sociálnych síl, v boji proti všetkým pozostatkom kapitalistickej minulosti. Hlavným predpokladom pre úspešné splnenie tejto úlohy, t. j. úlohy dať slovenským nacionálnym túžbam už v období národnej a demokratickej revolúcie pokrokovú - socialistickú — náplň, bolo vybojovať úspešný zápas o premenu^ najpriaznivejšej saciaInoekonomickej štruktúry Slovenska. Preto komunistická strana už v prvom roku oslobodenia vyslovila požiadavku štrukturálnej prestavby Slovenska predovšetkým rozsiahlou industrializáciou krajiny. # DVE „ŠPECÍFIKÁ" SLOVENSKA Za 20 rokov, ktoré uplynuli od februára 1948 do januára 1968, sa Slovensko zmenilo na nepoznanie nielen v ekonomickom a sociálnom, ale aj v politickom a kultúrnom ohľade. Slovenský národ rozvinul v nebývalých rozmeroch všetky svoje tvorivé sily, ktoré predtým za kapitalizmu driemali alebo boli priamo dusené. V dokumente „Poučenie zkrízovéhovývojav strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ", ktorý prijalo plenárne zasadnutie ústredného výboru našej strany v decembri 1970, sa o úspechoch, ktoré český a slovenský národ dosiahli za uvedených 20 rokov, hovorí s oprávnenou hrdosťou. No sú„KSČ vznikla ako neoddeliteľná súčasť medzinárodného komunistického hnutia a jej história je uplatňovaním zásad proletárskeho internacionalizmu. Chápala a chápe boj za naplnenie národných a internacionálnych záujmov ako dve neoddeliteľné a vzájomne sa podmieňujúce stránky jedného procesu." (Z téz predsedníctva ÚV KSČ k 50. výročiu založenia strany) časne sa v tomto dokumente zdôrazňuje, ako v súvislosti s najrozličnejšími ústupmi od leninských noriem riadenia našej strany a celej spoločnosti so súčasným úsilím ideových centier antikomunizmu vo svete pri nedostatočnej pripravenosti a vyzbrojenosti strany na rozhodujúci boj proti tomuto úsiliu už dávno pred rokom 1968 prenikli do našej strany opäť oportunisticke, revizionistické a nacionalisticko-antisovietske vplyvy. Veľkou prekážkou v úsilí pravicovooportunistických a protisocialistických síl na Slovensku o utvorenie akéhosi naozaj jednotného frontu pravice boli o. i. dve „špecifiká" Slovenska: 1. úspechy predchádzajúcich dvadsiatich rokov najmä v industrializácii Slovenska a základná premena predtým naozaj zaostalého agrárneho Slovenska na modernú a kultúrne vyspelú priemyselnoagrárnu krajinu boli také očividné, že tu nemohli nájsť živnú pôdu hlasy o tom, že uplynulé obdobie bolo obdobím temna, 2. úsilie o konečné vyriešenie štátoprávneho vzťahu Čechov a Slovákov podľa sovietskeho vzoru, t. j. formou socialistickej federácie, ktoré sa pravica pokúšala zľahčovať vytýčením hesla „Najprv demokratizácia, potom federalizácia", bolo v súlade s celkovým úsilím zdravých síl v strane o nápravu predchádzajúcich chýb a omylov, v súlade s celkovým úsilím o upevnenie socializmu, o plný návrat k leninským princípom riadenia strany a spoločnosti. Pravda, ako to na plenárnom zasadnutí Ústredného výboru KSS 18. decembra 1970 povedal súdruh Lenárt: „Napriek úpornému úsiliu marxistických síl, v dôsledku rozkladnej činnosti pravice vnútri strany dosiahlo v auguste 1968 nebezpečenstvo kontrarevolúcie aj na Slovensku taký stupeň, že ohrozovalo samé základy existencie socialistickej spoločnosti," takže „za týchto podmienok príchod spojeneckých vojsk do Československa 21. augusta bol potrebným a jedine správnym riešením." ® TRIEDNA A NÁRODNÁ HRDOST Pozerajúc sa na uplynulých 50 rokov očami slovenského komunistu, ktorý je povinný pozerať sa na svoje úlohy aj ako príslušník svetového revolučného hnutia, aj ako predstaviteľ najrevolučnejšej strany svojho národa, myslím si, že nie je neskromnosťou, ale prejavom pocitu oprávnenej národnej hrdosti (spätej nerozlučne s triednou hrdosťou), keď sa uvedie, že ak sa pred päťdesiatimi rokmi bezprostredným popudom k založeniu jednotnej Komunistickej strany Československa stal ľubochniansky zjazd marxistickej ľavice Slovenska, že ak na V. zjazde KSČ pred 42 rokmi sa strana z vtedajšej ťažkej krízy dostala vtedy, keď na jej čelo zvolili Klementa Gottwalda, ktorý sa pôvodne — v roku 1925 — stal členom jej ústredného výboru ako delegát slovenských organizácií KSČ, aj pred necelými dvoma rokmi — v apríli 1969 — sa základný obrat v úsilí o prekonanie poslednej krízy začal zvolením súdruha dr. Gustáva Husáka za prvého tajomníka Ústredného výboru Komuňistickej strany Československa. No hlásiť sa hrdo k týmto stránkam histórie komunistického hnutia na Slovensku znamená brat na seba aj veľký záväzok: 1. Nikdy nezabudnúť, že naša strana vznikla pod bezprostredným vplyvom ideí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, že bez tejto revolúcie, bez hrdinského zápasu sovietskych ľudí pod Leninovým vedením by nebolo ani Československej republiky ani Komunistickej strany Československa; 2. Nikdy nepúšťať zo zreteľa, že naša strana vznikla ako dôsledok rozhodného rozchodu s oportunizmom a nacionalizmom II. internacionály, ako dôsledok rozhodného prihlásenia sa k ideám leninizmu! To znamená, že slovenský komunista nikdy nesmie púšťať zo zreteľa boj proti každému prejavu oportunizmu v robotníckom hnutí, boj proti každému ústupu z leninských zásad riadenia svojej strany a svojej spoločnosti. 3. Ustavične mať na pamäti, že naša strana vznikla ako jednotná strana českej a slovenskej robotníckej triedy, ako spoločná strana proletariátu všetkých národov a národností Československa, že záujmy obidvoch našich bratských národov a ostatných národnosti našej republiky sú stále totožné a spoločné! 4. Nikdy nezabudnúť, že akýkoľvek úspech či neúspech našej strany v celej jej histórii bol nerozlučne spätý s úspechmi či neúspechmi medzinárodného komunistického hnutia, z čoho vyplýva záver: vždy zostať verní internacionaiistickým tradíciám československého robotníckeho hnutia ako jedného z bojových oddielov svetového proletariátu, hlavnou silou a oporou ktorého je Sovietsky zväz! 20. APRÍLA 19713