Slovenské Pohľady, 1852 (III/1-26)
1852-02-25 / No. 8
Slov. Polilady vychodia každú stredu na jednom hárku, pri konci každého mesiaca na poldruha. Redaktor býva v Hlbokom,poslednia pocta: Senica.—Predpléca sa u Expedície v Skalici (počta Holič): na tislo 8. Diel III Dňa 25 Februars 1852. na literatúru, umenie a život. Redaktor: J. M. Hurban. celý ročník s počtou a obálkou 6 zl. str., na polroka 3 zl., na štvri roka 1 zl. 30 gr. str. Bez počty s odberaním si vlastným u Expedície celoročne 5 zl., polročne 2 zl. 30 gr., štvrt ročne 1 zl. 15 gr. str. Knieža Liptovské. Obraz z veku XV. Od J. Kalinčiaka. „Počkajte, počkajte, pyšný Knieža“, hovorí náruživo Pankrác, ktorý od razu vyskočil a stal si pred Knieža „počkajte, a zadržte tie ohnivé slová v najhlbších prsiach svojich; bo ak ich dalej vypustíte, spála všetko čo je okolo Vás a hádam i Vy nestanete viacej z pohoreniska. — — Pamätáte na slub Váš kde ste povedali že ten ktorý by lebo sväzku alebo jednemu z nás neverný zostal,, smrt zaslúži? — Ak Červeň to zaslúžil, to mu ja sám pošopnem do ucha slub jeho; ale ak Vy ho len pre lásku jeho odsudzujete — stojte a zodpovedajte pred starým Pankrácom, lebo Pankrác hovorí že Vy na taký spôsob Červená opúštate.a pyšný Knieža, čo tým zasluhujete ?” Knieža jedným krokom na zad cofnul, nevedel čo mal odpovedal, lebo na takýto odpor, nebol i pripravený, zapálil sa a do tvári mu všetka krv u- j drela, jeho mladé rameno sa pozdvihlo akoby k hroz- ! be,-šak ako sa oko jeho s okom Pankrácovým šišlo, upadlo rameno, a celá jeho postava dákusi na seba vzala podivnú tvárnost. Mráz sa díval na to, nevediac, čo sa robí, nevediac komu má stranu chytit, lebo o prísahách, slubách, ktoré Pankrác a Knieža spomínali, nič nevedel a tak vlastne neznal čo je medzi nimi; len Štiavnický, ktorý nevedel čo pre čo robí, vystúpil, a hlasom vyvýšeným povedal: „Pane Knieža! čí si dáte takéto reči hovořit, či sa opováži oproti Vašej Velkosti dakdo tak spupne vystúpil ?” „Mlč, mlč, ty nástroj pekla, ktorý sväzky sväté pokrevnosti a slubov bořit chce, zakričí Pankrác, ja chcem počet zo skutkov a slov od Kniežatá dostal, a nie od teba!” „Počet odo mňa ? s príkrym smiechom vy povie Knieža; „Výpočet odo mňa? Od svojho Kniežatá?” — „Od ktorého závisíte ako poddaný od Pána” povie Štiavnický. Ale sotvá to dopovedal, tu sa Mráz do reči zastarie a povie: „Hej odpust pane Knieža, ja Vás rád mám a umrem za Vás ked na to príde: ale to si vyprosňn aby v prítomnosti mojej dakdo zemana SI. Poblady. Diel 111. uhorského poddaným menuval.Zeman nemá Pána okrem Boha, bo mu je i sám král len bratom. Ja Vásv rád vidím, a urobím za Vás čo kolvek, ale nech Štiavnický odvolá, lebo dnes mne, zajtrá tebe; — a za to je tiež nič že dakdo desät a ja len jednu brázdu oriem, za to sme my všetci jednakí i pred Bohom i pred svetom.” „No len no, veá sa to tu len^ Pankráca týka, ktorý Kniežatu vyhráža!” odpovie Štiavnický; načo Knieža: „Práve reto že ja za Vaše slobody bojujem, a on nepristáva na dobrých úmyslach našich. Ja to trpiet nebudem a nemôžem, — nech komu sa nepáči, odstúpi odo mňa. Ja nikoho nasilu k sebe pritahuvat nemôžem, práve za to že oproti sebevoli bojujem ; a práve preto i Červena sa odriekam, že je náchilný k strane, ktorá sebevolne podlá vlastnej lúbosti naše slobody podkopáva.” — „Ja oproti slobode? ja oproti právu?” s trpkostou povie starý Pankrác. Vedzte pán Knieža, že skorej tisíc Korvínovcov oproti zemänským právam vystúpi ako ja, že skorej tisŕcraz sa Váh hore Tatrami obráti ako ja k Zápolovi pristanem !” „Teda čo zastávate Červená ?“ Knieža sa opitá; „preto“ odpovie Pankrác, „že odsudzujete dušu dobrú a príčiny k tomu nemáte.” „Vcá sa Vám ukáže, či som mal príčinu či som nemal; Vy sa nestarajte do veci ktoré sa Vás netýkajú, lebo Vy nieste syn Matiášov, ako Červeň. Ziadon sa tak previnil nemôže náklonnostou k Zápolovskému rodu ako Korvín. Teraz, Pán Mráz, Vy pôjdete do Turca, sadnete na Sklabiau , Červenovi vypoviete i bratstvo i priatelstvo vs nami, a budete tam mojím námestníkom; Vy Pán Štiavnický pôjdete do Budína a poviete Frangepanovi, na čom sme so Zápolom zostali.” Knieža hovoril hlasom pevným, odhodlaným: Štiavnický i Mráz prijali sebe udelené povinnosti a povolania, len starý Pankrác sa akoby žialom premožený hodil na stolicu, zakryl si tvár rukami akoby plakal, potom vyskočí a tichým vážnym hlasom povedá: „Zostaňte teda pri tom! —odsudzujte najlepších, najbližších Vašich priatelov. Starý Pankrác zostane sám a bude si spomínal časy slávy Uhorskej, časy Matiáša krála, a bude plakal nad odrodzenosíou synov jeho!” Potom skočí, dupne nohou, šedivú hlavu do hora vyzdvihne, že biele vlasy jeho sa ako živé do vôkola rozlietly, i hlasom pevným vypovie: 9