Slovenský Ľud, júl-december 1927 (VII/27-52)
1927-07-07 / No. 27
a o I^l ß'2 /' ^ V ý f^so ROČNÍK VII. ČÍSLO 27. ČÍSlO Za 40 hal. KOŠICE, 7. júla 1927. ÚBOHÉ DIEŤA! Hlboko som sa zamyslela nad hore uvedeným článkom v 23. čísle „Slovenského Ľudu”. Pisateľ mi z duše hovoril, keď sa zhrozil nad osudom takého úbohého, každým opovrhovaného dieťaťa. Ale jeho rozhorčenosť nad bezcitno-beštiálnoú materou sa mi vidí byť veľmi jednostrannou. Malo snáď toto úbohé dieťa len matku ? Ako často čítame v časopisoch o zavrhnutých, alebo zavraždených novorodzeniatkach a o ich krkavčích matkách, avšak nikdy nie o ich otcoch. Neboly tieto chudiatka omnoho skôr zavrhnuté od svojich otcov ako od svojich matiek? A kto, Kedy čítal, čo len v jedných novinách, že sa hľadá otec takého zavrhnutého dieťaťa? Nikde, nikto neženie takéhoto otca na zodpovednosť a predsa tak vinou otca, ako i matky prišlo to úbožiatko na tento svet. Keby sme chceli tak ozaj svědomitě hľadať, z čie j viny sa to stalo, tak by sme si museli povedať, že väčšia vina je na strane otcovej. Pisateľ spomenutého článku píše: „...trpieť musí za ukrutnú vášeň svojej bezcitno-beštiálnej matere ...” Skúsenosť nám však ukazuje, že vášňou přepadlé ženské sa nestávajú matkami, ale stanú sa nimi skôr ženské chladné, ako horkokrvné. Teda dôkaz, že keď sa aj matkou stala, nemusela sa ňou stať svojou roztopašnosťou a bujnosťou, ale stala sa ňou následkom všetkým ženám vrodenej slabosti, — inými slovami: následkom sľutovania sa nad svojim svodcom. Prezreteľnosť vedela, prečo dala ženskému pohlaviu túto slabosť, toto sľutovanie sa. Nebyť toho, nestala by sa žiadna žena viacnásobnou matkou! Toto nešťastné sľutovanie sa už mnohej ženskej podrazilo nohy, že sa ani nevedela na ne viacej postaviť. A kto poľutoval tú úbohú svedenú, kto jej podal ruku, aby ju zdvihol a kto hľadal toho, skrz ktorého upadla? Sľutoval sa teraz on nad ňou, ako sa ona sľutovala nad ním? A kto sa nad tým pozastavil, že jej on neide na pomoc?| Nikto! Ju nepoľutuje nikto a1 jeho neposúdi tu na zemi nikto!| Kto by aj? Veď v mužskom svete sa húževnaté držia toho predpokladu, že mužskí môžu robiť čo chcú, lebo im neostanú následky. Na to si však taký ľahkomyselník nesmyslí, že keď on nedonesie domov, predsa ostane po ňom kdesi. Ani si nepomyslí, že to nezákonité dieťa je tak jeho, ako i to zákonité a nemyslí si, že to úbožiatko je tak potrebné všetkého, ako to zákonité. Nemyslí si, že túto jeho krv bude každý len biť a socať z kúta do kúta, a že snáď kedysi v niektorom tmavom žalári bude klnúť svojmu sploditeľovi! Poneváč z týchto bez rodičovskej lásky vyrastnutých a ľuďmi opovrhovaných detí stávajú sa najčastejšie — chcejúc sa vypomstiť za toto opovrhovanie na ľudskej spoločnosti — zločinci. Kto mal tak príležitosť nahliadnuť do duše takej padlej ženskej, ako som mala ja, iste mu prešla chuť odsúdiť, takúto nešťastnicu bez dôkladného výsluchu; ani mu nie je divné, že jej dieťa stane sa zločincom. Je dostatočne známo, že život a smýšľanie matkino pôsobí na duševný život 'íliéťaťa a koľko zlých myšlienok prejde cez modzog takej umučenej nešťastnice! Vo dne i v noci mučí ju myšlienka, ako ujsť hanbe a opovrhovaniu ľudskému, akv spôsob smrti je ľahší a isteji ší?! Ktorá svojho svodcu miluje, tu Drevený kostol v Kostrine. (Kreslil V. Kostelecký.)