Slovenský Ľud, júl-december 1928 (VIII/27-52)
1928-07-04 / No. 27
číslo 27. .Slovenský Ľud Nsisiarší človek na svete. Sarajevská „Večernja Pošta” píše v súvise so zprávami skoro všetkých svetových časopisov, ako by najstarší človek na svete bol akýsi .Turek, menom Zoro Aga z Carihradu, ktorý sa vraj narodil roku 1775, že táto zpráva nezodpovedá skutočnosti, ale že najstarší človek na svete žije v Hercegovine, v dedine Pologu pri Mostare. Menuje sa Tadija Mustafič a je o dva roky starší, ako jeho carihradský konkurent. Narodil sa roku 1773 a má teda teraz 155 rokov. Cíti sa ešte dobre, je zdravý, ba vykonáva ešte i niektoré ľahšie práce. Len sluch a zrak je trochu slabý. Mustafič sa pamätá na mnoho búrlivých udalostí v svojej domovine. Zaujímavé rozpráva o dobách tureckej vlády v Hercegovine, o povstaní Karaďordova roku 1804. Tento starec cez celý svoj život pracoval na svojom poli. Na otázku novinárom, akým spôsobom dosiahol tak vysoký vek, odpovedal, že celý svoj život nebol chorý, nikdy sa nerozčuľoval a všetky životné strasti znášal so stoickým kľudom. I keď sa niekedy necítil dobre, premáhal sa a neľahol si. Liehové nápoje málo pil. Pred 5 rokmi mu tretí krát’ narástly zuby. Konečne sa priznal riportérovi „Večernja Pošty”, že ešte pred rokmi sa vôbec nestránil žien. V rodine Mustafičov bolo už niekoľko osôb, ktoré přežily 100 rokov a pred niekoľko rokmi zomrel najmladší syn Mustafičov vo veku 108 rokov*. „Pôjdem,” hovorí Pitiruš, „vrátim sa, aby som sa s tebou bil, a zatiaľ ty mi utečieš.” „Nech ma Parom ... neutečiem”, povedá obor. „Ale mlč, bojíš sa. Lem by som pre teba čas utrácal. Keďže chceš, priviažem ťa k stromu, vtedy uverím.” Úbor súhlasil. Pitiruš ho pevne priviazal a hovorí: „Povedz teraz, môžeš sa vyprostit, alebo nie?” Obor sa vzoprel a povraz povolil. „Počakaj, lepšie ťa priviažem,” povedá Pitiruš. Viazal a viazal. Obor sa už nemohol oslobodiť. Nato vzal Pitiruš sekeru, vydriapal sa na strom a udrel obra po hlave. „čo to robíš?” kričí obor. „Keď sa chceš biť, odviaž ma ľ' „To ja iba zkúšam, či to stoji zato, s tebou zápasiť,” odpovedal Pitiruš. A myk mu po hlave, raz, dva razy — obra ubil. Punisa Račic, černohorský poslanec, ktorý zastrelil v . kupštine dra Pavla Radiča a dra Basarička, a ťažko poranil Štefana Radiča. Drahota životných potrieb. Drahota životných potrieb v jednotlivých štátoch veľmi kolísá. Príčiny toho sú rôznorodé, ale jednako možno ustanoviť dve základné príčiny, ktoré majú mocný vplyv na drahotu živobytia — je to zvyk obyvateľstva k známej životnej úrovni (standard of life) a úroveň cien, ktorá sa zase skladá z celého radu hospodárskych podmienok, Nemalú úlohu hrá tu aj výška peňažnej jednotky. Po vojne následkom rôznych ciest Stabilizácie a s ňou spojeného kolísania výšky vnútorných cien a zahraničného kurzu, stal sa rozdiel v drahote ži-Keď to líška, skrytá v kroví, videla, ako zatočil Pitiruš s obrom, vystúpila a povedá: „Tak mu bolo treba, veď mi neveril, keď som mu pravdu hovorila. Povedala som mu, sprostákovi, že to s tebou přehraje. U paroma, človeče, sbratrime sa: Ty budeš starší brat, ja mladší! Vtedy už sa nám dvom naozaj nik na svete nevyrovná. „Nie, líška, nesbratrím sa s tebou,” odvetil Pitiruš, pozerajúc sa na ňu: „Tebe je treba vždy mojich sliepok a mne tvojej tepluškej kože.” Na ceste lásky niet blízka am ďaleka. Bezhraničný hnev prináša nekonečný žiaľ. Múdry nepriateľ je lepší ako sprostý priateľ. Zajtrajšok ešte nikto nevidel. Strava 313, votných potrieb v rôznych štátoch hodne badateľný. Uvádzame čísla približného nákladu na živobytie 4členovej rodiny v jednotlivých europských štátoch (rozpočet je vypracovaný v československej valute pri pomere: 1 dol. = 33 Kčs). V Bulharsku štyričlenová rodina spotrebuje mesačne na živobytie pri najskromnejších požiadavkách — 1120 Kos, vo Francii 1200 Kčs, v Rakúsku 1340 Kčs, v Československu 1680 Kčs, v Rumunsku 2000 Kčs, v Juhoslávii 2100 Kčs, v Maďarsku 2200 Kčs, v Holandsku 2240 Kčs, v Nemecku 2340 Kčs, v Taliansku tiež 2340 Kčs, vo švajčiarsku 2760 Kčs, v Poľsku 2841 Kčs, v Anglii 3100 Kčs, vo švédsku a Norsku 3400 Kčs. Bo) Slovákov s rečové a kultúrne práva v XIX. storočí. (Pokračovanie.) Ale sa to pomstilo aj na samých Habsburgoch, keď sa odklonili od hesla, ktoré mali na svojom Burgu — alebo zámku vo Viedni napísané: „Justícia est fundamentům regno rum”, že „Spravodlivosť je základom krajín”, lebo upadli v nevážnost’, ba v nenávisť u ostatných národov nimi spravovanej ríše a pri všetkom hýčkaní Maďarov pri svojom tradičnom samovládnom systéme nevedeli si ani tých sympatie úplne získať. Maďarská šľachta a jej olygarchovia podľa starodávneho ich spôsobu nemali dosť na rečových výdobytkoch, že zákonným článkom VI., roku 1840 maďarská reč bola vyhlásená za úradnú reč na sneme, pri súdoch, pri miestodržiteľstve, pri cirkevných vrchnostiach, ktorým bolo naložené, že aj matriky musia viesť v maďarskej reči, oni dali sa pomaly obmedzovať aj kráľovskú moc. Zvláště keď vedenie maďarstva od triezveho a tolerantného Szechenyiho strhol k sebe slovenský odrodilec Ludvik Kossúth, ktorý sa odvážil viesť boj na dve strany: proti v Uhorsku bývajúcim nemaďarským národom a proti zdržanlivému a samovláde navyklémú panovníckemu domu. Vystupovanie Kossúthovo a jeho prívrženca Zayho za pomaďarčenie nemaďarských národov bolo so dňa na deň drzej šie a impertinentnejšie. Tu aj na slovenskej strane boli potrební mužovia rozkejší, pohyblivější a smelší. A takých nám da-