Slovenský Východ, január 1928 (X/2-25)

1928-01-03 / No. 2

2. sträng, ____________________________________ Motocyklom okolo sveta. Košice, 2. januára. V novembri r. 1926 vydali sa z Lon­dýna na cestu okolo sveta motocyklom kapitán Malines a Olliver. Tento týždeň sa vrátili s cesty, trvajúcej dlhšie ako jeden rok, na ktorej urazili viacej ako 22.000 mil. Po svojom návrate rozprá­vali o ťažkostiach svojej cesty, a o do­brodružstvách, ktoré zažili. Okrem iné­ho rozprával kapitán Malines tiež o svo­jej ceste arabskou púšťou. Boli pripra­vení, že im táto cesta bude trvať tri dni, ale keď prišli k púšti, bolo počasie tak špatné, že museli čakať plné tri týž­dne, než sa mohli vydať na ďalšiu ce­stu. Dva dni boli zdržaní piesočnou búr­kou, proti ktorej sa chránili tým, že si vykopali v piesočnej duni skrýšu. Keď búrka pominula, nastala im opäť práca s vykopávaním motocyklov, ktoré boly úplne zanesené pieskom. A keď ich vy­kopali, boli stroje v tak špatnom stave, že im trvalo päť dní, kým urazili 30 mil. Zatiaľ boli už považovaní za ztratených a z Palestíny boly vyslané hliadky, kto­ré malý po nich pátrať. Ale pátranie zostávalo bezvýsledným, takže priatelia obidvoch motocyklistov si už mysleli, že boli roztrhaní dravou zverou. Na svojej ceste púšoťu zažili obaja motocyklisti nebezpečné dobrodružstvá s Beduínmi. Medzi nimi a Beduínmi došlo k boju, z ktorého sa podarilo obidvom neohroze­ným cestovateľom vyviaznuť bez po­hromy. Kapitán Malines vyhlásil, že oba motocykly sa výborne osvědčily a že sú hrdí na to, že sa im po prvý raz poda­rilo obísť svet na motocykle. Kto pripravuje v Rusku prevrat? SLOVENSKÝ VÝCHOP ____________________ Tainé zbrojenie „mierumilovného“ Maďarska. Podvratná práca na vietkých stranách. — Zmarený dovor strel­ných zbrani do Maďarska. — Komunisti v službách maďarskej reakcie. H. Praha, 2. januára. — V poslednej dobe pracujú maďarská iredenta i maďarské ofi­cielně kruhy plnou parou na tom, aby obyva­teľstvo okolitých štátov bolo rozrušované a znekľudnené. Okrem známej akde Rothermere­­ovej, ktorá skončila úbohým fiaskom, činia sa v maďarskej tlači na všetkých stranách pre­javy, ktoré sú schopné robiť dojem, akoby Ma­ďari mali dáky nárok na to, aby boly teraj­šie hranice revidované a im urobené ústupky. Tak v „Pesti Hirlapu” zaoberá sa pisateľ samostatnosťou Poľska a celkom vážne tvrdí, že vraj Maďari dobyli Poliakom samostat­nosť Poľska a že štáty Malej Dohody budú sa vraj v Bukarešti radiť o tom, ako zmariť vzkriesenie Maďarska. Ten istý „Pesti Hirlap” priniesol minulý týždeň článok o Slovensku, v ktorom, dľa zprávy istého dôverníka, líči pomery v Česko­slovensku tak, akoby iba nepatrný zlomok Maďarov bol lojálnym v Československu. Veľ­ká väčšina Slovákov túži vraj po návrate Maďarov a bude vraj Maďarov podporovať. Tiež vraj komunistická strana rastie a pra­cuje proti československej vláde a pre návrat k Maďarsku. Samozrejme, že tvrdí, že i Ro­­therinereova akcia vykonala svoj úkol. O ko­munistickej strane na Slovensku má maďar­ský časopis úplnú pravdu, že pracuje proti nášmu štátu. Nie je však pravdou, že rastie, ale všetko dokazuje, že upadá. V tejto podkopnej práci prichádza odrazu zpráva o zvláštnej príhode na hraniciach ma­ďarsko-rakúskych v Szent Gotharde, kde do­šlo v nedeľu k vzrušujúcej scéne medzi rakú­skymi colníkmi a železničným úradníetvom a pohraničným vojskom maďarským. D ó Szent Gothardu, kde je veľká stanica štyrsko­­maďarská, došlo nákladným vlakom z Verony 5 vagónov, ktorých obsah bol deklarovaný ako strojové súčiastky. Keď však rakúski colníci venovali obsahu väčšiu pozornosť, našlo sa, že je to zásielka 5 vagónov rozložených stroj­ných pušiek, ktoré Maďarsko takouto tajnou cestou necháva dopraviť z Talianska. Tento objekt spôsobil samozrejme ohromné rozčú­lenie pohraničných orgánov rakúskych, a tieto nechcely povoliť ďalšiu dopravu vagónov. Ale cez ich odpor železničný personál pod ochra­nou maďarských bajonetov vynútil si ďalšiu dopravu tohoto vojenného materiálu a keď chceli tomu finanční úradníci zabrániť, tu ma­ďarskí vojaci s puškami v ruke postavili sa im na odpor. Colní úradníci samozrejme vyvodili z tohoto jednania dôsledky a opustili Szent Gothard, takže prichádzaj líce vlaky zostávajú dosiaľ nekontrolované. Udalosť bude mať zaiste ešte ďalšiu dohru. Tento prípad markantne ukazuje, akým spô­sobom Maďari, volajúc do sveta mierumilovné heslá, tajne sa ozbrojujú a pripravujú, aby v pravý čas mohli znepokojiť kľudné susedné štáty. Je na čase, aby tomuto jednaniu bola u činěná navždy prietrž. Väzba knih. Pekné ce!op!át«mé väzby so zistením za Kí* 8*—. Pekné poloplátené väzby od Kí* S-—. Kníh* do pôvodných dosák za Křs 3-80 u firmy: JULIUS BAIER, knihár, Košíce, Alexandrova 12. [Dominikánske námestie’ P. T. soolkom a korporáciám zvláštna slava, 5431s Trocký sa ponosoval, že terajšie vede­nie zavinilo svojou nerozhodnosťou úplnú porážku komunizmu v Číne a vy­hlásil, že keď bude blokáda sovietského Ruska pokračovať, dojde ku naprostej katastrofe a nevyhnuteľnej kapitulácii. Pre ruskú revolúciu, zdôraznil, je jedi­né veľké nebezpečie: dnešný režim. Dnešná vláda nemôže sa odvážiť vojny, ale predsa sa oháňa vymýšľaným stra­šiakom nemožnej vojny, aby odvrátila pozornosť ľudu od nezdarov vnútornej politiky. Na otázku, či sa pripravuje štátny prevrat, Trocký odpovedal: „Atmosfé­ru, priaznivú pre štátny prevrat, netvo­rím ja; vyplýva zo vzniku novej bur­žoázie — Stalinovej. Košice, 2. januára. žurnalista Mladěn Kostov použil zá­jazdu do Ruska k rozhovoru s Trockvm a výsledok rozhovoru uverejnil v ,.Ná­rodných Listoch”. S’’šiel sa s Trockým nenáioadne u jedného „trockistu” a hneď sa ho oroýtal na ciele opozície. Trc^ký odpovedal: „Medzi členmi opozície sú niektoré rozpory. Ale súhlasíme všetci v tom, že dnpšná diktatúra nie je diktatúrou ru­ského proletariátu, ale diktatúrou osob­nou. Súhlasíme tiež v tom, že žiadame demokratizáciu, rozumie sa vnútri boľ­ševickej stramv”. . O bilancii boľševickej revolúcie vy­hlásil: „Bilancia revolúcie? Revolúcia, ktorú sme robili, mala za cieľ zrušiť kapitali­stickú sústavu a vybudovať socialisti­ckú štát. Dosiahli sme tohoto podstat­ného cieľa? — Nie! Starú kapitalistickú sústavu vymenila sústava „neou”, no­vej ekonomickej politiky, ktorá vytvo­rila a posilnila nosní buržoáziu v dedi­nách a mestách. Pôda. patrila de facto sedliakom, počet „kulakov” (bohatých sedliakov) rastie so dňa na deň. V me­stách sa buržoázia sMadá z obchodní­kov a špekulantov, ktorí majú v rukách 70 prpeentov vnútorného obchodu, špe­kulácia ie úžasná a je jediným zákonom obchodu” ako sa bezpečne rozkročia u vesla, ulapia ho do obidvoch rúk a s podivuhodnou istotou ria­dia sväzok hrubých driev, ktoré sa šmýkajú pa kameňoch v divej riave, začuduješ sa, že ten­to statnv ľud mohol žiť v tak dlhej porobe ... Pozrimeže na Vasila. Je vo zvyčajnom postoji — rozkročený a zdá sa byť kľudný. Len sla­bý úsmev mu ihrá v kútikoch pier, lebo je po­výšenú medzi prvých pltníkov. Striehne na ka­ždú väčšiu skalu v Inrvte, na každú ostrejšiu zákruta, na každú mělčinu a plť klzá tak hlad­ko. že bý na nej ai písať mohol. Dnes nevidí tajomnú zeleň priehlbín, ani si nevšíma uteše­nej panorámy divej prírody. Cíti sa byť zod­povedným za erív rad pltí za ním. ktoré sta­řík púšťal v dlhších intervaloch dolu vodou, čo, keby teraz zahatil v úzkom koryte, alebo narazil na skalu a húžvy sa uvoFnily? čierne spomienky sotrely mu úsmev s líca, lebo pri­chádzali k nebezpečnému kd" ich už toľko zahynulo. skal’stému brehu, Boli to mužovia tvrdí ako tie skal v — ale predsa len tvrdší je kam°ň a mocnejšia divá bystrina. Hrá si s kmeňami, ako bv to boly triesky, a keď do toho vbehne druhá plť, počuť len temné údery o sebe narážajúcich driev a výkrikv pltníkov. Napokon ticho ... len bystrina spi°va svoju večnú pieseň d’alei, po- roky, storočia, veky, vždy mäkká, milúčka, poddajná, ale i záludná, falošná, mstivá ... Drsná je tu tvár matky ze­me — drsnú je tu život jej synov. Už minuly temné pralesy, v ktorých len zriedka si zanôti lesnú sueváčik a tu len na niekoľko okamihov, ako by sa strachoval na­rušiť tú nehvbnú melanchóliu ovisnutých ťaž­kých konárov. Len neskoro na večer ož*"n6, keď vysoká zver vvstúnl z ľ>orv na našu. Vte­dy možno počuť kviknut’" diviaka, túžobné za­vytie vlka. Aj čierny, alebo šedý macko, divá „Druhý cieľ revolúcie”, pokračuje, „bol oslobodiť robotnícku triedu. Ale práve naši robotníci dnes na prvom mie­ste r.esú všetky bolestné následkv ho­spodárskej kríze. Odmenou za krv, ktorú prelievali na barikádach^, v občianskej vojne, museli sa vzdať všetkých svojich práv: práva na organizáciu, práva na stávku (tento zločin sa dnes trestá smrťou), slobody slova, myšlienky a tlače. Nadto sú nútení pracovať osem, deväť aj desať hodín, za biedny plat, lebo vo väčšine našich tovární mzda ne­stačí ani na najnutnejšie potreby. Nepo­znám druhej zeme, kde by podmienky života robotníckej triedy boly tak úbohé ako u ná.s. A pri tom sme zemou ..proletárskej diktatúry!” Ďalej vytýka Trocký dnešným vodcom, že ustupujú pred ofenzívou kapitalizmu. Na Trocl'ého námietky odpovedali vraj Stalin, čičerin a druhí: „Nekapitu­­ujeme, vyhlasujeme len prímerie. Do­volíme cudziemu kapitálu, aby znovu vnikol do Ruska. Ale akonáhle hospo­dársky a vojenský zosilníme, budeme vstave tento kapitál nielen vyvlastniť, ale obnoviť vojnu s kapitalistickými mocnosťami a vyhrať ju”. mačka, ostrovíd sa vyberú, aby si niečo vy­hľadali na zub. To je v miniatúre tura inco­gnita, kde človek hlbšie zriedka zablúdi. Dravý prúd vyniesol plť z úzkej doliny a vplynul do väčšej riečky. Tu už bolo všetko veselšie. V doline sa objavil šedivý rad chát, z ktorého tu a tam niektoré vyběhly hore na bok. Tu už hora musela ustúpiť vyššie usilov­nej ruke Verchovinca a namiesto nej sa tu vlnila vysoká tráva. Z bujnej zelene prekvita­jú nežné hlávky kvetín v takej rozmanitosti, ako by tu príroda chcela nahradiť to, v čom e na druhej strane skúpa. Len kde-tu vidno malú roľu ani záhradku, kde si mohli zasiať niečo ovsa a zasadiť zemiakov alebo bôbu. Ihličnaté stromy riednu, až konečne medzi ka­deřavými korunami dubiny alebo bučiny len osamele vidno vysokú silhouetu smreku. Pri obidvoch brehoch riečky tiahne sa nepretržitý pás lúk, v ktorom sa súbežne s tokom hadí biely pruh hradskej. Čím nižšie niť sostupo­­vala, tým viacej bolo cítiť ťažký dych horúcej nížiny, ktorá sa začínala ďaleko až u modra­vého pásma rumunských hôr. Nebolo ďaleko do obeda, keď plť zastala v prvej stanici. Tu celá riečka bola prehradená a len na středku bola hať prerušená natoľko, aby plť mohla prekĺznuť. „Hú, uhú”, zavolali Vasil a Štefan už z diaľk”. Na ich volenie sa obiavili chlapi, ktorí hneď prichvstali ľaná a reťaze. Keď plť bola pripútaná, obidvaja sňali batôžtek a náhlili sa k vatre, aby si opiekli Slaninu na chlieb. Tiež nostavili hmec vody na tokan z kukuričnej múkv. Len čo dokončili tieto prínravy, už tu bola druhá piť. napokon trocha opožděná tretia, a kým v hrnci bola hu­­stá, boli všetci *n?_ en nie je I'-n nre pHnákov, ale pi rr» tých. kto­rí sa chcú dostať chytro, pohodlne a lacno Košice, 2. januára Najzaujímavejší bandita a podlúd­­nik v Chicagu Mac Battley, ktoré­mu obyvateľstvo tohoto mesta dalo prezývku dľá jazvy, ktorá mu po vo­­ľákej rane zostala, vyhlásil, že má už dolu vodou. Dnes tu bol len „báči” Soták s Ilonkou. Sadol si tiež medzi pltníkov, ale Ilon­­ka si ostýchavo sadla pozďaleč. Starí chlapi spoločne dýtoali a rozprávali o vážnych ve­ciach, kým tí mladší načúvali len jedným uchom, lebo sa viacej zaoberali krásavicou Ilonkou. Nebola žiadnemu ľahostajná, ale Va­­silovi akoby učarila. Veľmi ľutoval, že nemôže viesť plť ďalej a závidel tým, ktorí jej ponú­kali miesto na plti. Na „štácii” sa totiž pltníci vymieňajú, lebo tí z horného toku sa nevy­znajú tak dobre v mělkých ramenách a ostrých zákrutech. Tiež sa tu musí čakať na vodu, le­bo plť ide rýchlejšie ako voda, vypustená z hatí, ktoré tu všeobecne volajú „klausierami”. Asi o jednej hodine uvoľnili prvú plť, na ktorej išiel „báči” s Ilonkou. V ten čas sa aj sbierali chlapi z hôr na zpiátočnú cestu. Len Vasil sa ešte díval za plťou, a keď zmizla v zákrute, pohol sa aj on. šiel s hlavou sklone­nou, čo noha nohu minie a hlavou mu vírilo tisíce myšlienok, kto-á sa krátily okolo drieč­nej postavy Ilonkine.i. Už síce o nei počul, ale äšte ju nikdy nevidel — až dnes. Isť dolu do iedinv sa neosmelil, lebo sa bál, že ho vysme­jú — hlúpeho Horniaka. Tu na všetkých z hôr hľadia povýšené. Ale teraz, keď je jedon z prvých pltníkov na hornom toku, nebude sa už okúňať, a keď sa znovu vráti do „stá nie”, nôj­­íe aj tam k tej peknej chate na kraii dediny. Vsak on dobre videl, že po ňom niekoľko raz hodila okom. ’--.ď ho chlapi pri tokané ehví>­­:ili — ai báči Soták hlavou pokyvoval. Nebojí ?» už tých, čo sa rozdrapujú. že maíú dobré úkv a polia, na ktorých sa aj kukurica urodí. J nich, pravda, íen ovos, málo zemiakov a čír” z orvosnej múkv varený je len sladkú, inst* no!levica: po"*ča z tak-í nv’ky sú Ser­ie ako zem na Dolniakoch a škriabu Král amerických podlúdnikov a jeho „zaslúžený“ odpočinok. 3. Jan1iara_g*Qj dosť svojej vyčerpávajúcej činnosti a ze sa chce odobrať na zasluzeny odpoči­nok. Tento človek, ktorý ma mnoho ve­cí na svedomí a ktorého fantázia obyva­teľstva pokladá za autora ysetkycn možných zločinov, bol až dosial posti a­­chom mesta a menovite agenti prom­­biční mali naň spaděné. Musí sa vrai dať stále sprevádzať ozbrojenou tlupou asi 6 ľudí a ani doma v svojom byte neodváži sa sadnúť si inde, ako na 'kreslo, chránené tak. aby ho nemohla zasiahnuť guľka policajných agentov, alebo lupičov voľákej konkurenčnej podlúdnickej spoločnosti. Okrem toho, pretože je považovaný za jedného z naj­bohatších ľudí v Chicagu, dostáva den­ne veľké množstvo prosebných dopisov, na ktoré pravdepodobne nereaguje, ale ktoré ho predsa nudia. A tak zatúžil ko­nečne po kľude, ktorý myslí, že nájde v svojej prepychovej vile, ktorú si po­staval na Americkej Riviere vo Flori­de — raji multimilionárov. Svoje vyhlásenie dokončil však iro­nickou. poznámkou, že vraj je zvedavý, kto bude teraz chicagským občanom bez neho opatrovať alkohol. Malajské potreby. Koľko je rôznych národov na zeme­guli, temer každý z nich ináč pochováva svojich mrtvých. Z vykopávok vieme, že aj v našich končinách boli mrtví rô­zne pochovávaní. Nachádzame kostry rovno ležiace i typických „skrčencov”. Vieme, že naši predkovia tiež spalovali svojich mrtvých na hraniciach a potom uchovávali zbytky v popoľniciach. Spô­sob pochovávania podmienený je spô­sobom národného života i povahou pôdy. Egypťania, ktorí verili, že duša žije tak dlho, dokiaľ telo drží pohromade, snažili sa uchovať telo neporušené sole­ním, balzamovaním a pod. V starom Babylone pochovávali svojich mrtvých v obrovských hrncoch sedačky. V Pa­­lerme majú „krásny” zvyk, že mrtvolu po niekoľko rokoch vyhrabú a postavia do zvláštnej krypty. Tam totiž pôda vy­suší mrtvolu únlne, ináč nechávajú ju neporušenú. Kto navštívil kapucínske katakomby palermské, nezabudne na vysušených nebožtíkov do smrti. Siam pochováva svojich mrtvých do žalúdkov posvätných supov, že v Afri­ke sú národy, ktoré pochovávajú pa­dlých nepriateľov do svojich žalúdkov;, je dostatočne známe. _ Zvláštne spôsoby majú Malajci, žijú­ci na Sumatře a súsedných ostrovoch. Pochovávajú svojich mrtvých, skrčiac ich do drepu. Po niekoľko rokoch však kosti vyhrabú, pomaľujú lebky pestro a nosia ich so sebou ako ochranný ta­lisman, alebo pre šťastie. Je iste zaují­mavý pohľad na vdovu, ktorá nosí na chrbte pomaľovanú lebku svojho dra­hého manžela na povrázku. Nikobarskí nebožtíci majú iný osud. Akonáhle dodýchajú, nesmie ich meno byť v dome vyslovené, aby tým ich duch nebol privolaný. Potom nebožtíka pochovajú a na jeho hrobe skrížia dve tyče v spôsobe Z. Po čase je však mŕtvo­la vyhrabaná, kosti rozhádzané do pra­lesa a len lebka, ktorá je ozdobená, zo­stane cez tryznu, pri ktorej sa všetci pozostalí opijú, vonku a len potom naj­de — len tá lebka — kľud v hrobe. Potkol sa o skalu a to ho vytrhlo z ríše snov. Oči mu nenazďajky blúdily po vrchoch, až zastaly na vysokých končiaroch, kde v lone ich bokov sa hrbila jeho rodná chata. Hneď mu bolo veselšie, a prehodiac sekeru s batôž­kom na druhé pleco, rázne vykročil... Keď slniečko zachodilo za kuželovité vŕšky predhoria, Ilonka s báčim sa blížili k posled­nej štácii. Milý vetrík si šiel niekde ľahnúť, lebo sa na hustom kroví pri rieke ani lístok nepohnul. Jasne belasá obloha na obzore za­­ehodila najprv do červeného, nanokon do fial­kového tónu. Aj voda tichšie prúdila a hladina -a zdala bvť veľkým zrkadlom čistej oblohy. Pre ten hlboký reflex hladiny ťažko nájsť srovnanie! Len Honke sa na okamih zdalo, že také má Vasil oči... Tohoto dňa dve osoby sa rozišly protivným smerom, ale inakšie bolo s ich srdcami. Dve ľudské srdcia, preplnené túžbou no sebe. ne­­znaiú pozemských vzdialeností. Keď plť za­stala v nrístave, vtedv ai Vasíl blížil sa k do­movu. Súc ustatý, pobral sa skoro na oduoči­­nok. Pristavil drabinu k oborohu, kde pod po­­hvblivou strechou na leto chodil spať. Keď vy­stupoval hore, prišlo mu na um. že sa má e|te pomodliť. SMzol s drabinv, pokľakol na zaro­sený trávnik a skloniac hlavu, šepkal si mo­dlitbu. Inokedy mu takmer mechanicky plynu­ly z úst iei známe slová,' ale dnes nemohol a nemohol ju dokončiť. Chvíľku snomínal. a keď sa mu to nedarilo, zadíval sa túžobne do hvie­zdnej noci a zvolal: „Bože môj, daj mi Ilon­­ku!” K"bv vedel, že ďaleko od neho aj Ilonka ní hlávku nred počm-nriou ikonkou.’ prosiac a bunečnú ochranu nielen pre seba, ale aj pre Vasila

Next