Slovenský Východ, január 1928 (X/2-25)
1928-01-03 / No. 2
2. sträng, ____________________________________ Motocyklom okolo sveta. Košice, 2. januára. V novembri r. 1926 vydali sa z Londýna na cestu okolo sveta motocyklom kapitán Malines a Olliver. Tento týždeň sa vrátili s cesty, trvajúcej dlhšie ako jeden rok, na ktorej urazili viacej ako 22.000 mil. Po svojom návrate rozprávali o ťažkostiach svojej cesty, a o dobrodružstvách, ktoré zažili. Okrem iného rozprával kapitán Malines tiež o svojej ceste arabskou púšťou. Boli pripravení, že im táto cesta bude trvať tri dni, ale keď prišli k púšti, bolo počasie tak špatné, že museli čakať plné tri týždne, než sa mohli vydať na ďalšiu cestu. Dva dni boli zdržaní piesočnou búrkou, proti ktorej sa chránili tým, že si vykopali v piesočnej duni skrýšu. Keď búrka pominula, nastala im opäť práca s vykopávaním motocyklov, ktoré boly úplne zanesené pieskom. A keď ich vykopali, boli stroje v tak špatnom stave, že im trvalo päť dní, kým urazili 30 mil. Zatiaľ boli už považovaní za ztratených a z Palestíny boly vyslané hliadky, ktoré malý po nich pátrať. Ale pátranie zostávalo bezvýsledným, takže priatelia obidvoch motocyklistov si už mysleli, že boli roztrhaní dravou zverou. Na svojej ceste púšoťu zažili obaja motocyklisti nebezpečné dobrodružstvá s Beduínmi. Medzi nimi a Beduínmi došlo k boju, z ktorého sa podarilo obidvom neohrozeným cestovateľom vyviaznuť bez pohromy. Kapitán Malines vyhlásil, že oba motocykly sa výborne osvědčily a že sú hrdí na to, že sa im po prvý raz podarilo obísť svet na motocykle. Kto pripravuje v Rusku prevrat? SLOVENSKÝ VÝCHOP ____________________ Tainé zbrojenie „mierumilovného“ Maďarska. Podvratná práca na vietkých stranách. — Zmarený dovor strelných zbrani do Maďarska. — Komunisti v službách maďarskej reakcie. H. Praha, 2. januára. — V poslednej dobe pracujú maďarská iredenta i maďarské oficielně kruhy plnou parou na tom, aby obyvateľstvo okolitých štátov bolo rozrušované a znekľudnené. Okrem známej akde Rothermereovej, ktorá skončila úbohým fiaskom, činia sa v maďarskej tlači na všetkých stranách prejavy, ktoré sú schopné robiť dojem, akoby Maďari mali dáky nárok na to, aby boly terajšie hranice revidované a im urobené ústupky. Tak v „Pesti Hirlapu” zaoberá sa pisateľ samostatnosťou Poľska a celkom vážne tvrdí, že vraj Maďari dobyli Poliakom samostatnosť Poľska a že štáty Malej Dohody budú sa vraj v Bukarešti radiť o tom, ako zmariť vzkriesenie Maďarska. Ten istý „Pesti Hirlap” priniesol minulý týždeň článok o Slovensku, v ktorom, dľa zprávy istého dôverníka, líči pomery v Československu tak, akoby iba nepatrný zlomok Maďarov bol lojálnym v Československu. Veľká väčšina Slovákov túži vraj po návrate Maďarov a bude vraj Maďarov podporovať. Tiež vraj komunistická strana rastie a pracuje proti československej vláde a pre návrat k Maďarsku. Samozrejme, že tvrdí, že i Rotherinereova akcia vykonala svoj úkol. O komunistickej strane na Slovensku má maďarský časopis úplnú pravdu, že pracuje proti nášmu štátu. Nie je však pravdou, že rastie, ale všetko dokazuje, že upadá. V tejto podkopnej práci prichádza odrazu zpráva o zvláštnej príhode na hraniciach maďarsko-rakúskych v Szent Gotharde, kde došlo v nedeľu k vzrušujúcej scéne medzi rakúskymi colníkmi a železničným úradníetvom a pohraničným vojskom maďarským. D ó Szent Gothardu, kde je veľká stanica štyrskomaďarská, došlo nákladným vlakom z Verony 5 vagónov, ktorých obsah bol deklarovaný ako strojové súčiastky. Keď však rakúski colníci venovali obsahu väčšiu pozornosť, našlo sa, že je to zásielka 5 vagónov rozložených strojných pušiek, ktoré Maďarsko takouto tajnou cestou necháva dopraviť z Talianska. Tento objekt spôsobil samozrejme ohromné rozčúlenie pohraničných orgánov rakúskych, a tieto nechcely povoliť ďalšiu dopravu vagónov. Ale cez ich odpor železničný personál pod ochranou maďarských bajonetov vynútil si ďalšiu dopravu tohoto vojenného materiálu a keď chceli tomu finanční úradníci zabrániť, tu maďarskí vojaci s puškami v ruke postavili sa im na odpor. Colní úradníci samozrejme vyvodili z tohoto jednania dôsledky a opustili Szent Gothard, takže prichádzaj líce vlaky zostávajú dosiaľ nekontrolované. Udalosť bude mať zaiste ešte ďalšiu dohru. Tento prípad markantne ukazuje, akým spôsobom Maďari, volajúc do sveta mierumilovné heslá, tajne sa ozbrojujú a pripravujú, aby v pravý čas mohli znepokojiť kľudné susedné štáty. Je na čase, aby tomuto jednaniu bola u činěná navždy prietrž. Väzba knih. Pekné ce!op!át«mé väzby so zistením za Kí* 8*—. Pekné poloplátené väzby od Kí* S-—. Kníh* do pôvodných dosák za Křs 3-80 u firmy: JULIUS BAIER, knihár, Košíce, Alexandrova 12. [Dominikánske námestie’ P. T. soolkom a korporáciám zvláštna slava, 5431s Trocký sa ponosoval, že terajšie vedenie zavinilo svojou nerozhodnosťou úplnú porážku komunizmu v Číne a vyhlásil, že keď bude blokáda sovietského Ruska pokračovať, dojde ku naprostej katastrofe a nevyhnuteľnej kapitulácii. Pre ruskú revolúciu, zdôraznil, je jediné veľké nebezpečie: dnešný režim. Dnešná vláda nemôže sa odvážiť vojny, ale predsa sa oháňa vymýšľaným strašiakom nemožnej vojny, aby odvrátila pozornosť ľudu od nezdarov vnútornej politiky. Na otázku, či sa pripravuje štátny prevrat, Trocký odpovedal: „Atmosféru, priaznivú pre štátny prevrat, netvorím ja; vyplýva zo vzniku novej buržoázie — Stalinovej. Košice, 2. januára. žurnalista Mladěn Kostov použil zájazdu do Ruska k rozhovoru s Trockvm a výsledok rozhovoru uverejnil v ,.Národných Listoch”. S’’šiel sa s Trockým nenáioadne u jedného „trockistu” a hneď sa ho oroýtal na ciele opozície. Trc^ký odpovedal: „Medzi členmi opozície sú niektoré rozpory. Ale súhlasíme všetci v tom, že dnpšná diktatúra nie je diktatúrou ruského proletariátu, ale diktatúrou osobnou. Súhlasíme tiež v tom, že žiadame demokratizáciu, rozumie sa vnútri boľševickej stramv”. . O bilancii boľševickej revolúcie vyhlásil: „Bilancia revolúcie? Revolúcia, ktorú sme robili, mala za cieľ zrušiť kapitalistickú sústavu a vybudovať socialistickú štát. Dosiahli sme tohoto podstatného cieľa? — Nie! Starú kapitalistickú sústavu vymenila sústava „neou”, novej ekonomickej politiky, ktorá vytvorila a posilnila nosní buržoáziu v dedinách a mestách. Pôda. patrila de facto sedliakom, počet „kulakov” (bohatých sedliakov) rastie so dňa na deň. V mestách sa buržoázia sMadá z obchodníkov a špekulantov, ktorí majú v rukách 70 prpeentov vnútorného obchodu, špekulácia ie úžasná a je jediným zákonom obchodu” ako sa bezpečne rozkročia u vesla, ulapia ho do obidvoch rúk a s podivuhodnou istotou riadia sväzok hrubých driev, ktoré sa šmýkajú pa kameňoch v divej riave, začuduješ sa, že tento statnv ľud mohol žiť v tak dlhej porobe ... Pozrimeže na Vasila. Je vo zvyčajnom postoji — rozkročený a zdá sa byť kľudný. Len slabý úsmev mu ihrá v kútikoch pier, lebo je povýšenú medzi prvých pltníkov. Striehne na každú väčšiu skalu v Inrvte, na každú ostrejšiu zákruta, na každú mělčinu a plť klzá tak hladko. že bý na nej ai písať mohol. Dnes nevidí tajomnú zeleň priehlbín, ani si nevšíma utešenej panorámy divej prírody. Cíti sa byť zodpovedným za erív rad pltí za ním. ktoré stařík púšťal v dlhších intervaloch dolu vodou, čo, keby teraz zahatil v úzkom koryte, alebo narazil na skalu a húžvy sa uvoFnily? čierne spomienky sotrely mu úsmev s líca, lebo prichádzali k nebezpečnému kd" ich už toľko zahynulo. skal’stému brehu, Boli to mužovia tvrdí ako tie skal v — ale predsa len tvrdší je kam°ň a mocnejšia divá bystrina. Hrá si s kmeňami, ako bv to boly triesky, a keď do toho vbehne druhá plť, počuť len temné údery o sebe narážajúcich driev a výkrikv pltníkov. Napokon ticho ... len bystrina spi°va svoju večnú pieseň d’alei, po- roky, storočia, veky, vždy mäkká, milúčka, poddajná, ale i záludná, falošná, mstivá ... Drsná je tu tvár matky zeme — drsnú je tu život jej synov. Už minuly temné pralesy, v ktorých len zriedka si zanôti lesnú sueváčik a tu len na niekoľko okamihov, ako by sa strachoval narušiť tú nehvbnú melanchóliu ovisnutých ťažkých konárov. Len neskoro na večer ož*"n6, keď vysoká zver vvstúnl z ľ>orv na našu. Vtedy možno počuť kviknut’" diviaka, túžobné zavytie vlka. Aj čierny, alebo šedý macko, divá „Druhý cieľ revolúcie”, pokračuje, „bol oslobodiť robotnícku triedu. Ale práve naši robotníci dnes na prvom mieste r.esú všetky bolestné následkv hospodárskej kríze. Odmenou za krv, ktorú prelievali na barikádach^, v občianskej vojne, museli sa vzdať všetkých svojich práv: práva na organizáciu, práva na stávku (tento zločin sa dnes trestá smrťou), slobody slova, myšlienky a tlače. Nadto sú nútení pracovať osem, deväť aj desať hodín, za biedny plat, lebo vo väčšine našich tovární mzda nestačí ani na najnutnejšie potreby. Nepoznám druhej zeme, kde by podmienky života robotníckej triedy boly tak úbohé ako u ná.s. A pri tom sme zemou ..proletárskej diktatúry!” Ďalej vytýka Trocký dnešným vodcom, že ustupujú pred ofenzívou kapitalizmu. Na Trocl'ého námietky odpovedali vraj Stalin, čičerin a druhí: „Nekapituujeme, vyhlasujeme len prímerie. Dovolíme cudziemu kapitálu, aby znovu vnikol do Ruska. Ale akonáhle hospodársky a vojenský zosilníme, budeme vstave tento kapitál nielen vyvlastniť, ale obnoviť vojnu s kapitalistickými mocnosťami a vyhrať ju”. mačka, ostrovíd sa vyberú, aby si niečo vyhľadali na zub. To je v miniatúre tura incognita, kde človek hlbšie zriedka zablúdi. Dravý prúd vyniesol plť z úzkej doliny a vplynul do väčšej riečky. Tu už bolo všetko veselšie. V doline sa objavil šedivý rad chát, z ktorého tu a tam niektoré vyběhly hore na bok. Tu už hora musela ustúpiť vyššie usilovnej ruke Verchovinca a namiesto nej sa tu vlnila vysoká tráva. Z bujnej zelene prekvitajú nežné hlávky kvetín v takej rozmanitosti, ako by tu príroda chcela nahradiť to, v čom e na druhej strane skúpa. Len kde-tu vidno malú roľu ani záhradku, kde si mohli zasiať niečo ovsa a zasadiť zemiakov alebo bôbu. Ihličnaté stromy riednu, až konečne medzi kadeřavými korunami dubiny alebo bučiny len osamele vidno vysokú silhouetu smreku. Pri obidvoch brehoch riečky tiahne sa nepretržitý pás lúk, v ktorom sa súbežne s tokom hadí biely pruh hradskej. Čím nižšie niť sostupovala, tým viacej bolo cítiť ťažký dych horúcej nížiny, ktorá sa začínala ďaleko až u modravého pásma rumunských hôr. Nebolo ďaleko do obeda, keď plť zastala v prvej stanici. Tu celá riečka bola prehradená a len na středku bola hať prerušená natoľko, aby plť mohla prekĺznuť. „Hú, uhú”, zavolali Vasil a Štefan už z diaľk”. Na ich volenie sa obiavili chlapi, ktorí hneď prichvstali ľaná a reťaze. Keď plť bola pripútaná, obidvaja sňali batôžtek a náhlili sa k vatre, aby si opiekli Slaninu na chlieb. Tiež nostavili hmec vody na tokan z kukuričnej múkv. Len čo dokončili tieto prínravy, už tu bola druhá piť. napokon trocha opožděná tretia, a kým v hrnci bola hustá, boli všetci *n?_ en nie je I'-n nre pHnákov, ale pi rr» tých. ktorí sa chcú dostať chytro, pohodlne a lacno Košice, 2. januára Najzaujímavejší bandita a podlúdnik v Chicagu Mac Battley, ktorému obyvateľstvo tohoto mesta dalo prezývku dľá jazvy, ktorá mu po voľákej rane zostala, vyhlásil, že má už dolu vodou. Dnes tu bol len „báči” Soták s Ilonkou. Sadol si tiež medzi pltníkov, ale Ilonka si ostýchavo sadla pozďaleč. Starí chlapi spoločne dýtoali a rozprávali o vážnych veciach, kým tí mladší načúvali len jedným uchom, lebo sa viacej zaoberali krásavicou Ilonkou. Nebola žiadnemu ľahostajná, ale Vasilovi akoby učarila. Veľmi ľutoval, že nemôže viesť plť ďalej a závidel tým, ktorí jej ponúkali miesto na plti. Na „štácii” sa totiž pltníci vymieňajú, lebo tí z horného toku sa nevyznajú tak dobre v mělkých ramenách a ostrých zákrutech. Tiež sa tu musí čakať na vodu, lebo plť ide rýchlejšie ako voda, vypustená z hatí, ktoré tu všeobecne volajú „klausierami”. Asi o jednej hodine uvoľnili prvú plť, na ktorej išiel „báči” s Ilonkou. V ten čas sa aj sbierali chlapi z hôr na zpiátočnú cestu. Len Vasil sa ešte díval za plťou, a keď zmizla v zákrute, pohol sa aj on. šiel s hlavou sklonenou, čo noha nohu minie a hlavou mu vírilo tisíce myšlienok, kto-á sa krátily okolo driečnej postavy Ilonkine.i. Už síce o nei počul, ale äšte ju nikdy nevidel — až dnes. Isť dolu do iedinv sa neosmelil, lebo sa bál, že ho vysmejú — hlúpeho Horniaka. Tu na všetkých z hôr hľadia povýšené. Ale teraz, keď je jedon z prvých pltníkov na hornom toku, nebude sa už okúňať, a keď sa znovu vráti do „stá nie”, nôjíe aj tam k tej peknej chate na kraii dediny. Vsak on dobre videl, že po ňom niekoľko raz hodila okom. ’--.ď ho chlapi pri tokané ehví>:ili — ai báči Soták hlavou pokyvoval. Nebojí ?» už tých, čo sa rozdrapujú. že maíú dobré úkv a polia, na ktorých sa aj kukurica urodí. J nich, pravda, íen ovos, málo zemiakov a čír” z orvosnej múkv varený je len sladkú, inst* no!levica: po"*ča z tak-í nv’ky sú Serie ako zem na Dolniakoch a škriabu Král amerických podlúdnikov a jeho „zaslúžený“ odpočinok. 3. Jan1iara_g*Qj dosť svojej vyčerpávajúcej činnosti a ze sa chce odobrať na zasluzeny odpočinok. Tento človek, ktorý ma mnoho vecí na svedomí a ktorého fantázia obyvateľstva pokladá za autora ysetkycn možných zločinov, bol až dosial posti achom mesta a menovite agenti prombiční mali naň spaděné. Musí sa vrai dať stále sprevádzať ozbrojenou tlupou asi 6 ľudí a ani doma v svojom byte neodváži sa sadnúť si inde, ako na 'kreslo, chránené tak. aby ho nemohla zasiahnuť guľka policajných agentov, alebo lupičov voľákej konkurenčnej podlúdnickej spoločnosti. Okrem toho, pretože je považovaný za jedného z najbohatších ľudí v Chicagu, dostáva denne veľké množstvo prosebných dopisov, na ktoré pravdepodobne nereaguje, ale ktoré ho predsa nudia. A tak zatúžil konečne po kľude, ktorý myslí, že nájde v svojej prepychovej vile, ktorú si postaval na Americkej Riviere vo Floride — raji multimilionárov. Svoje vyhlásenie dokončil však ironickou. poznámkou, že vraj je zvedavý, kto bude teraz chicagským občanom bez neho opatrovať alkohol. Malajské potreby. Koľko je rôznych národov na zemeguli, temer každý z nich ináč pochováva svojich mrtvých. Z vykopávok vieme, že aj v našich končinách boli mrtví rôzne pochovávaní. Nachádzame kostry rovno ležiace i typických „skrčencov”. Vieme, že naši predkovia tiež spalovali svojich mrtvých na hraniciach a potom uchovávali zbytky v popoľniciach. Spôsob pochovávania podmienený je spôsobom národného života i povahou pôdy. Egypťania, ktorí verili, že duša žije tak dlho, dokiaľ telo drží pohromade, snažili sa uchovať telo neporušené solením, balzamovaním a pod. V starom Babylone pochovávali svojich mrtvých v obrovských hrncoch sedačky. V Palerme majú „krásny” zvyk, že mrtvolu po niekoľko rokoch vyhrabú a postavia do zvláštnej krypty. Tam totiž pôda vysuší mrtvolu únlne, ináč nechávajú ju neporušenú. Kto navštívil kapucínske katakomby palermské, nezabudne na vysušených nebožtíkov do smrti. Siam pochováva svojich mrtvých do žalúdkov posvätných supov, že v Afrike sú národy, ktoré pochovávajú padlých nepriateľov do svojich žalúdkov;, je dostatočne známe. _ Zvláštne spôsoby majú Malajci, žijúci na Sumatře a súsedných ostrovoch. Pochovávajú svojich mrtvých, skrčiac ich do drepu. Po niekoľko rokoch však kosti vyhrabú, pomaľujú lebky pestro a nosia ich so sebou ako ochranný talisman, alebo pre šťastie. Je iste zaujímavý pohľad na vdovu, ktorá nosí na chrbte pomaľovanú lebku svojho drahého manžela na povrázku. Nikobarskí nebožtíci majú iný osud. Akonáhle dodýchajú, nesmie ich meno byť v dome vyslovené, aby tým ich duch nebol privolaný. Potom nebožtíka pochovajú a na jeho hrobe skrížia dve tyče v spôsobe Z. Po čase je však mŕtvola vyhrabaná, kosti rozhádzané do pralesa a len lebka, ktorá je ozdobená, zostane cez tryznu, pri ktorej sa všetci pozostalí opijú, vonku a len potom najde — len tá lebka — kľud v hrobe. Potkol sa o skalu a to ho vytrhlo z ríše snov. Oči mu nenazďajky blúdily po vrchoch, až zastaly na vysokých končiaroch, kde v lone ich bokov sa hrbila jeho rodná chata. Hneď mu bolo veselšie, a prehodiac sekeru s batôžkom na druhé pleco, rázne vykročil... Keď slniečko zachodilo za kuželovité vŕšky predhoria, Ilonka s báčim sa blížili k poslednej štácii. Milý vetrík si šiel niekde ľahnúť, lebo sa na hustom kroví pri rieke ani lístok nepohnul. Jasne belasá obloha na obzore zaehodila najprv do červeného, nanokon do fialkového tónu. Aj voda tichšie prúdila a hladina -a zdala bvť veľkým zrkadlom čistej oblohy. Pre ten hlboký reflex hladiny ťažko nájsť srovnanie! Len Honke sa na okamih zdalo, že také má Vasil oči... Tohoto dňa dve osoby sa rozišly protivným smerom, ale inakšie bolo s ich srdcami. Dve ľudské srdcia, preplnené túžbou no sebe. neznaiú pozemských vzdialeností. Keď plť zastala v nrístave, vtedv ai Vasíl blížil sa k domovu. Súc ustatý, pobral sa skoro na oduočinok. Pristavil drabinu k oborohu, kde pod pohvblivou strechou na leto chodil spať. Keď vystupoval hore, prišlo mu na um. že sa má e|te pomodliť. SMzol s drabinv, pokľakol na zarosený trávnik a skloniac hlavu, šepkal si modlitbu. Inokedy mu takmer mechanicky plynuly z úst iei známe slová,' ale dnes nemohol a nemohol ju dokončiť. Chvíľku snomínal. a keď sa mu to nedarilo, zadíval sa túžobne do hviezdnej noci a zvolal: „Bože môj, daj mi Ilonku!” K"bv vedel, že ďaleko od neho aj Ilonka ní hlávku nred počm-nriou ikonkou.’ prosiac a bunečnú ochranu nielen pre seba, ale aj pre Vasila