Slovenský Východ, jún 1928 (X/126-149)
1928-06-01 / No. 126
2. strana. ' - -.......................SLOVENSKÝ VÝCHOD štrácie proti Italom. Dvaja národovia, ktorí za vojny bojovali bok po boku, boli ohrožovaní spoločnou porážkou a mali prospech zo spoločného víťazstva, demonštrujú proti sebe — či aspoň niektoré ich vrstvy tak robia — ako by to boli dávni a dávni nepriatelia, v ktorých osude nikdy nebolo styčných bodov. Nepreceňujeme tieto udalosti lebo zodpovedné vlády zaiste sa zachovajú s najkrajnejšou korektnosťou a môžu sa pri tom spoliehať na oporu rozvážnej väčšiny verejnej mienky, ale predsa len nemožno sa dívať na to všetko s ľahkomyseľnosťou, ktorá rozhodne by nebola na mieste, keď ide o dva kmeny, už svojou povahou značne prudké, lebo tieto udalosti výmluvné svedčia o nálade na oboch brehoch Adrie. Nie je to nálada priateľská. Takáto nálada, pravda, niekdy vznikne v jednom dni, ba aj v jedinom okar mihu, väčšinou však jej vývoj je pozvoľný, podporovaný niekoľko príčinami. Na myseľ ľudu pôsobia zprávy nielen o pomere medzi štátmi, lebo nepriaznivý pomer odráža sa v tlači, ale aj v smýšľaní ľudu, ktoré sa potom prejavuje pokiaľ možno najvhodnejšie. To je stará zkúšenosť a rovnako starou zkúsenosťou je, že potom aj toto smýšľanie ľudu . a jeho prejavy majú vliv na pomer medzi štátmi. Znamenalo by marenie času, keby sme chceli pripomínať, že pomer medzi Itáliou a Juhosláviou nie je taký, aký by mal a mohol byť, a ako sa začal sľubne vyvíjať asi pred štyrmi rokmi, kedy sa zdalo, že shoda medzi oboma súsedmi na šuchu a na mori je úplná. Menovite v ostatných mesiacoch, vlivom albánskej otázky tento pomer sa značne pomútil. Demonštrácie, ku ktorým teraz došlo a ktoré, ako teraz bolo zistené, započaly časové v Zadre, sú výstrelkom tohoto pomútenia pomeru medzi oboma štátmi, výstrelkom, ktorý, ako dúfame, minie bez závažnejších následkov, ktorý by však nemal prejsť bez výsledkov naozaj vážnych. Belehradská vláda ukázala celkom správne silnú ruku demonštrantom. Pomer medzi dvoma štátmi a dvoma národmi nesmie byť riešený na uliciach. Belehradská vláda vyhlásila svojimi tlačovými orgánmi, že Juhoslávia chce žiť v miere a v priateľstve s kráľovstvom italským. Belehradská vláda, už pred ostatnými demonštráciami, na dôkaz svojho želania, sa rozhodla, že skupštine predloží k ratifikácii nettunskú smluvu, ktorá upravuje mnohé otázky, nedoriešené smluvou v Řapalle a v Santa Margherite. Ako známo, práve táto okolnosť, že nettunská smluva nebola tak dlho v Juhoslávii ratifikovaná, bola dôvodom k mnohým výčitkám italskej tlače Juhoslávii. Belehradská vláda však mala tiež svoj dôvod, prečo s ratifikáciou nettunskej smluvy tak dlho odkladala. Veľmi mnohí politickí činitelia v 'Juhoslávii celkom určite vyhlasovali, že nettunská smluva prináša priveľa výhod Itálii a omnoho menej Juhoslávii. Jestliže teda belehradská vláda teraz predkladá túto smluvu svojmu parlamentu k schváleniu a chce ju uviesť do platnosti, tak treba to považovať za prejav dobrej vôle, aby všetky nesúlady, ktoré sa v ostatnom čase nahromaani ony neboly vstave roztnúť hustý závoj hmly. Auto, stálo pred domom lekára. Ktosi búchal na dvere, ktoré sa hneď potom utvořily. Objavila sa slúžka, nejaviaca z tejto návštevy žiadne prekvapenie, lebo bola zvyknutá na to, že aj v noci búchali na vrata. A predsa, tam bol zvonček, niečo tak pohodlného, púhe stisnutie a nič viac, čo by búrilo celý dom. Ako sú vždy títo zákazníci strešíení. „Je pán doktor doma?” oslovil ju šofér, lebo pn tp bol, ktorý búchal na dvere. Bolo to, povedané s akousi ľahostajnosťou, takže slová nič nepovedaly, len akoby odprosoval slúžku, že bola takto vyrušená. Slúžka prisvedčila kývnutím hlavy, šofér pristúpil k dvierkam, hneď ich otvoril, akoby pomáhal niekomu von. Ale čo to! Chápe sa čohosi; čo vytiahol von, vyzerá ako veľký balík, z ktorého trčaly dve malé nôžky. Na druhom konci balíku objavila sa postava, zahalená do dlhého kožuchu, držiac’balík trasúcimi sa rukami, voľáko veľmi neiste. Tu opäť ten prosiaci a rozkazujúci hlas, ktorým som počul pred chvíľkou z temnoty vozu, oslovujúc ma: „Pane, prosím, pomôžte, nemôžqn ju uniesť.” Pristúpil som a mechanicky chytil som balík, ktorý sa mi odrazu mení v rukách v ľahučké tielko akejsi ženy, zabalenej do čierneho sealskinového plášťa. Kráčal som známou chodbou, spore osvetlenou šest-šk. Košice, 31. mája. — Na sklonku roku 1926, dňa 22. novembra,. rozrušila celé Sečovce a Zemplín zpráva o beštiálnej vražde, ktorá bola prevedená na obchodníkovi Jakobovi Weissberger ovi a jeho žene Amálii. V uvedený deň vlámal sa páchateľ večer do bytu zmienených manželov a sekerou usmrtil v kuchyni Amáliu Weissbergerovú, a potom, keď do kuchyne vošiel Jakub Weissberger, aj tohoto usmrtil. Vyšetrovaním bolo vtedy zistené, že do vraždy je zapletená Verona Hamarová, ktorá bola zamestnaná u Jakuba Weiesbergera, takže vedela, kde sú peniaze, a preto, ako obžaloba vraví, dohovorila sa so svojím spoločníkom, že Jakuba a Amáliu Weissbergerovú zbavia života a obkradnú. Verona Hamarová mala milenca. Týmto milencom bol Pavel Havrila, a žaloba dovodzuje, že to bol práve on, s ktorým sa dohovorila Verona Hamarová, a ktorý tiež vraždu previedol. Pri pojednávaní dňa 4. a 5. júna m. r. skutočne Verona Hamarová označila Pavla Havrilu za páchateľa, a vylíčila vec asi v tom smysle^ že Havrila sám niekoľko raz pred ňou sa vyslovil, že Jakuba Weisebergera a jeho ženu zavraždí a obkradne. Kritického dňa zostal Havrila ukrytý na dvore, Verona Hamarová skúmala terén, pristúpila k obloku a zisťovala, čo obaja manželia robia. Nato poučí^ Havrilu, kde leží sekera; tento vošie ido bytu, a keď sa střetnul s Amáliou Weissbergerovou, chytil ju za krk, škrtil ju a dával jej rany sekerou do hlavy, takže jej rozštiepil kosť a modzgovú tkáň, a Amália Weissbergerová skonala. Keď potom vošiel Jakub Weissberger, tiež tým istým spôsobom ho zavraždil, potom prehliadol jeho šaty, ukradol peňaženku s obnosom asi 530 Kč. Medzitým, čo sa odohrávala táto tragédia, stála Verona Hamarová na dvore a počula ešte, ako Amália Weissbergerová v ostatnom ťažení volá: „Ľudia zachráňte ma!” Keď prišiel Pavel Havrila, tu riekol jej, že spôsobom hore uvedeným oboch manželov usmrtil a dal jéj z ukradnutých vecí hodinky a peňaženku. Tieto veci boly tiež u nej neskoršie nájdené. Vyšetrovanie zistilo ďalej, že štrnásť dní vopred zmieňovala sa Hamarová Irene Monšákovej, že Weissbergerovú zabije, a preto dohovorila sa aj so svojím milencom Pavlom Havrilom. Tento však pri porotnom pojednávání, ktoré bolo pred košickou sedriou dňa 4. a 5. júna m. r„ húževnaté akúkoľvek vinu tajil, ba uviedol rôzne dôkazy, ktorými sa snažil preukázať alibi. Sudcovia x ľudu však neuverili vtedy výpovedi Hamarovej. Táto síce jasne sdělila, ako Pavel Havrila chodil za ňou štyri roky, ako čakávala naňho denne, ako jej rozprával, že musí židov usmrtiť, ako sa jej vypytoval na domáce pomery a na to, kde si manželia peniaze držia. Verona ho vopred prosila, aby tak neurobil, ale Pavel Havrila stále šiel za svojím cieľom a keď mu namietala, že sa to prezradí, on odpovedal: „To sa nemôže prezradiť, len ty nehovor nič, aj keby ti priložili pušku na prsia.” Porotci nemohli však nadobudnúť presvedčenia o vine Pavla Havrilu asi preto, že bol usvedčený len obvinenou Veronou Hamarovou, ktorú tiež porota uznala vinnou a súd ju odsúdil na 8 rokov do žalára. štátny zástupca podal vtedy zmätočnú násťsviečkovou žiarovkou, ktorá už nevrhá svoje svetlo na úzke točiace schody, Nahoře v rámci dverí objavuje sa vysoká, biele oblečená postava . lekára, rýchle dopĺňajúceho gombičku svojho pracovného plášťa. Sotva poďakujúc na pozdrav, nakázal nám, aby sme položili ľudský balík na jeho operačný stôl. Zbaviac sa tejto, akoby ani nie fyzickej bytnosti, ustúpil som stranou a vedený súc akýmsi pudom, najskôr zvedavosťou, zostal som v pracovni. Zatiaľ, čo lekár rozpínal kožuch na drobnej postavičke — jej rúčky visely bezvládne nadol a na jednej z nich som videl zlatý krúžok, ktorý žiaril novosťou; neznámy rýchlo hovoril, ačkoľvek mu doktor nevenoval žiadnu pozornosť, naslúchajúc len slabému tlkotu jej srdca. Pozorujúc to všetko a všetkému naslúchajúc, vrýval som si zrak a sluch, postavu a reč toho neznámeho. Svetlo zo žiarovky dopadalo mu na hlavu, na ktorej sa ligotala elipsa lysiny. Videl som mu len nejasne do obličaje, ale predsa mi utkvel, akýs-takýs obraz muža, ktorého vek mohol kolísať dobre medzi päťdesiatimi a šesťdesiatimi rokmi. Postavy bol dosť vysokej, ale jeho chrbát sa hrbil a občas celým jeho telom prebehlo chvenie. Bol s pečlivosťou oblečený, ktorá prechádzala skoro až v dandyzmus. „To že by mal byť muž tejto mladučkej?” pochyboval som. Ale mal som byť hneď presvedčený, že áno. Hovoril hlasom, ktorý mi tak hlboko sťažnosť a odrazu vyskytly sa nové dôkazy, prihlásila sa nová svedkyňa, a Pavel Havrila zodpovedá sa dnes znovu pred porotným súdom. O 9. hod. zahájil predseda senátu eedriálny sudca dr. Móric pojednávanie, vylosovaním porotcov, a nato předčítá sa obžaloba, ktorej dej je hore popísaný. Na dotaz predsedov, odpovedá obžalovaný Pavel Havrila na kladené mu otázky, ale zásadne tají, že by bol vraždu previedol, a trvá na svojich predošlých výpovediach. Predseda mu, pravda, pripomína, že sa na policií priznal, a že bude ešte v tejto veci konfrontovaný. Do súdnej siene vstupuje potom svedkyňa Hamarová v sprievode väzeňského dozorcu. Odpykáva si svoj trest, vymeraný jej minulým porotným súdom. Je to 22ročná žena sviežeho zovňajšku a nijako na nej nemožno badať väzenský pobyt. Hovorí rýchlo a nahlas, a opakuje opäť svoje tvrdenie, že jej milenec Pavel Havrila v jej spoločnosti vraždu previedol. Predseda žiada, aby to povedala Havrilovi do očú a táto mu skutočne všetko opakuje. Obžalovaný však stále taji. Nato obhajca snaží sa svedkyňu rôznymi otázkami priviesť do rozporu. Obhajca: „Ako bol vtedy Havrila oblečený?” Svedkyňa: „Mal biele nohavice a zelený kabát.’ Obhajca: „Ako sa dostal do izby?” Svedkyňa: „Oni zamykali len keď išli spať.” • Obhájea: „čo vám povedal Havrila, keď došiel k vám, kdeže bol?” Svedkyňa: „No povedal, že bol v Trebišove.” Obhájea: „To ste však tvrdila len dňa 3. decembra, keď ste už vedela, že sa tým bráni.” Obhajca: „Kde dal Havrila seberu?” Svedkyňa: „Položil ju do záhrady.” Predseda bráni ďalším otázkam, a keď obhajca vraví, že by bolo treba obnova pojednávania, aby aj Hamarová bola znovu súdená, upozorňuje ho predseda, že Hamarová bola odsúdená pre najťažší zločin vraždy, a preto tiež k najvyššiemu možnému trestu. Patom kladú cbhájca aj štátny zástupca ďalšie otázky svedkyni, až sa jej predseda spytuje: „Vy ste bola konfrontovaná na policii, tam sa vtedy Havrila priznal.” Svedkyňa: „Áno, tam sa vtedy priznal.” Havrila vstáva a vraví, že ho tam vtedy Hamarová bila. Hamarová: >,Áno, dala som mu vtedy po pysku, lebo som mala zlosť, že nechce hovoriť pravdu. Predseda: „No tak vidíte, Havrila, ku všetkému sa Hamarová priznáva, len vy sa nechcete k ničomu priznať. ” Nato zavolaná je k výsluchu Mária Handlovičová, nová korunná svedkyňa, ktorá rozpráva, že kritického dňa videla Veroniku Hamarovú s Havrilom, ako tento niesol sekeru Hamarovjí budíček, a ako vraj ešte za Havrilom volala, že to oznámi četnictvu. Aj táto svedkyňa podrobená je mnohým otázkam obhajcu a štátneho zástupcu. I po týchto výpovediach Handlovičovej Havrila trvá na tom, že vraždu nepreviedol a nebol prítomný. Pojednávanie trvá, a rozsudok vynesený bude zajtra. spojuje v sebe predovšetkým dve hlavné vlastnosti, ktorých pri každom ústnom či zubnom prostriedku treba mat na zreteli: čistiaci účinok a naprostá neškodnost. - Pasia O d ol nebola posial vo svojich účinkoch žiadnym iným prostriedkom dostihnutá.. dily medzi Juhosláviou a Itáliou, boly riešené súsedskou shodou, z ktorej prospech predsa by len malý oba štáty, Práve ostatné udalosti mohly by byť dobrým dôvodom, aby sa tak stalo. Už častokrát’ bolo najlepším východiskom z nepriaznivej nálady a nepríjemnej situácie vyjednávanie o dohodol. Rozpory medzi oboma štátmi nie sú tak nebotyčné, aby sa nedaly prekonať. V tomto smysle mohly by demonštrácie, na brehoch Adrie mať vážne dôsledky, nezamýšľané, pravda, zato tým lepšie! Po druhý raz pred sudcami z ľudu. Pre zločin vraždy porotou odsúdený Pavel Havrila znovu pred porotným súdom. Nové dôkazy a okolnosti. utkvel v mysli. Len teraz som mohol pozorovať a vnímať rôzne jeho variácie, vyjadrujúce hneď prudkú bolesť, tu hnev, tu pokorné odovzdanie, tu zase podivnú hrdosť. Ale nebol to hovor ani dosť málo súvislý. „Otrávila sa mi vo voze a ja som na to prišiel, len keď som ju chcel pobozkať. Nebránila sa — ale tiež nejavila žiadne známky života. Neviem, ako a čím si to urobila.” „Áno, otrávila sa”,, a doktor pomenoval akýsi latinský názov jedu a potom dodal voľákym úradným tónom, ktorý vôbec nepotešoval: „Pochybujem, že vydrží dlhšie, ako hodinu, behom ktorej sa musí dostavit záchvat, ktorý, žiaľbohu, nie som vstave odvrátiť.” Cudzinec nejavil veľkého pohnutia, len niekoľko razy mu to trhlo okolo úst a potom vravel: „Dnes som sa s ňou oženil, zachrániac ju pred núdzou a nedostatkom a zaplatil som jej otcovi peknú sumičku. Teraz sú peniaze fuč a ona bude tiež.” Môj pohľad spočinul na peknej hlavičke neznámej, dosiaľ veľmi mladučkej a ja som uvidel, ako sa jej oči široko roztvorily, ústa stiahly k bolestnému úsmevu, telo sa natiahlo, ako keď ním prejde elektrický prúd. Odrazu začalo sa rútiť, akoby sa ukladalo k pohodlnému spánku. Len bolestný výraz okolo stiahnutých rtov sa javil ešte bolestnejšie. „Mrtvá”, prehovoril lekár sucho. Slávnostné predstavenie Slovenskej Ligy. Smetanova Hubička. Smetanova Hubička bola hraná ako slávnostné predstavenie Slovenskej Ligy. Večer bol zahájený zaspievaním národných hymien, ktoré predniesol mužský sbor Foerstra. O význame Slovenskej Ligy, najmä v Amerike, predniesol temperamentnú reč župan dr. J. Slávik. Vo svojej reči poukázal stručne na dejiny Ligy, na jej činnosť ešte pred vojnou a potom podčiarnul jej činnosť za svetovej vojny. Viedol nitky, ktoré vedú až ku spoločnej spolupráci Čechov a Slovákov v Amerike. A vidí v každej dohode, uzavretej medzi Čechmi a Slovákmi v Amerike, vzácny príklad pre čechoslovákov doma v tom, že len svorná spolupráca priviedla obidvoch k cieľu, nech už je to dohoda clevelandská, alebo pittsbu rghská. Tieto dohody nás nerozdvojujú, ale sú nám vzácnym príkladom a poučením, že len svornosťou sme slobody 'dosiahli a svornosťou si ju udržímé. Bo tejto reči s oduševnením predniesol E. Rusko báseň Hymn vzkiesenia nesmrteľného Hviezdoslava. Nasledovala produkcia miešaného sboru Foerstra, ktorá v mužskom sbore vyznievala plne a sýte. Tamburašský sbor orolský zahral smes národných slovenských piesni. Potom zavznely nádherné zvuky predohry Smetanovej Hubičky. Celkove možno povedať, že predstavenie Hubičky nevynikalo nad premier. Bolo to celkom bežné predstavenie, ktorému na niektorých miestach chýbalo to vždy strhujúce kúzlo intímneho prejavu Smetanovho v tomto diele. Toho ducha v předvedeni nebolo. Bola, pravda, patrná snaha na mnohých miestach a u jednotlivcov aj v orchestre a najmä u dirigenta Folprechta dať celému predstaveniu náladu, ale ustavične stroskotávalo to' o dáku ťarchu, ktorá' ležala na předvedeni miestami po celý večer. Zo sólistov nutno Stisol som pomalý kľučku dverí a vyšiel von. Schádzajúc po schodoch, hmatajúc polotmou, predstavil som si ju, ako hovorí v kostole, či na radnici svoje áno, zatiaľ kedý srdce kričalo vo svojej nemote tisícrazj nie. Predali ju. Mala sa snáď ona zapredať? nie. Teda smrť. Vyšiel som na ulicu do mrazivého a hmlistého večera. Tichom sa niesol velebný zvuk zvonu, ktorý znel ako umieraček. flnešná hndnnta nirDírh uaíiít • Hodnota Kč v Curychu: 100 Kč stojí 15.38 švajčiarskych frankov. 100 nemeckých mariek .... 807.70 J 100 juhoslovanských dinárov . . 59.41 Vz ] 100 maďarských pengó’ . . 4 , 589.45 ] 100 rumunských lei ..... . 20.84 ] 100 talianskych lír................... 177.90'/2 I 100 francúzskych frankov . . . 132.90 " f 100 poľských zlotých................... 378.39 I< 100 rakúskych šilingov .... 474.95 J MICHALOVSKÝ PIVOVAR, jeden z najmodernejšie zariadených závodov v republike, odporúča svoje chválne známe výrobky: 12<J CHMELOVAR (ä la Plzeň) a 15» VIHORLAT (ä la Mnichov). 6175? Zaujímavé a pútavé romány knižnice „Sfinx* dodá za výhodných podmienok Nakladateľstvo a kníhkupectvo „Slovenského Východu” v KO' šiciach. Prezrite si prospekt, pripojený k dnešnému číslu.