Slovenský Východ, január 1937 (XIX/1-25)

1937-01-02 / No. 1

■-'%*. ■ '* -r • ’ ’• ľiAÁ •" * INV. C ■ .tft1 Politicky nestranný deník ^ ‘v'f J || jt rP® jjš§ á^| %& f|$ ÍĚĚ^ÉĚI |||| (Ě& dČjP^jftk Telefon redakcie v Košiciach 2576, E lis M %, |fi W 1® mj WwW jflFH « K 03r"B MbBí 2577. 2578 (Zvonárska 19), v Prahe MB ■_ü Ü '1| I IM M 11 P |il| äS/f. WßsflSa gÉli WĚ pil BUlíi IS WaB |H MB 28.755 (II. Liitzowova čís. 5), v Žiline mw mtä © ÍP8©W V JjjMjgl Wjm H |BB Mi Jm| H Wk 9H 34i (ulica l. mája čís. 22). — Pred­- 'w*Ě §ifl »paWBp Éli jj§lÍ jgg|| 1||| platiť možno kedykoľvek, zastaviť m u . ,«w,ch, |||||| WM pH gfa |||| p| Sh 1188 odoberanie len ku koncu mesiaca. — g>\jl Šéfredaktor mWwH |||| li jpti| 1|||| Bl JEB Číslo Poštovej sporiteľne 400.562. — halierov D MILAN HANKO PP WBP a telegrafov pod číslom Ročník XIX. V Košiciach, na Nový rok 1937 číslo i Do nového roku Prešiel rok 1936, a my sme postavení pred oponu novéh< roku, ktorý prichá­dza ako 1937. Pís. ť, čo nás čaká v no­vom roku, znamenalo by zaujať postoj veštca. No zrekapitulovať, čo sme vyko­nali, patrí k našej povinnosti. Keď to boly reminiscencia na t*eto bude len prí­ležitosťou k vzpruženiji všetkých síl, pohnútkou k ich zintenzívneniu v nastá­vajúcom novom roku. Keď to boly ne­úspechy, máme zase široké pole možno­stí pátrať po príčinách týchto, po chy­bách, a nakoľko chybami sa človek učí, aj takéto reminiscencie sú užitočnými. Vo vnútornej xňitike je to predovše­tkým osožný kľ ĺ, v znamení ktorého boly vykonané všetky vnútropolitické úkoly. Keď vôkol nás boli sme svedka­mi vnútropolitických chaosov, naša re­publika vyhla sa všetkým takýmto, a zásluhou všestra ;ého predsedu vlády dra Milana Hodži rými hospodársky > ií ) a upevnená viace­ociálnymi opa- A miaf :i, ktoré ostávajú aj naďalej do­­• . nan u složkou nafšej politiky, a kto­­-fi všetky znamenajú veľké plus v dia­grame / vo' i nášho mladého štátu, a dô­ležitý prínos na poli uznania nášho štátu v medzinárodnej politike. Co môže byť pýchou našej demokracie, je náš Parla­mentarismus, kto*ý v uplynulom roku stal sa aj v očiach najväčších skeptikov ozajstným, vládnu ‘im i kontrolným or­gánom všetkých < ,ix>tov nášho štátneho života. To, čo sme i videli pri prejednáva­ní rozpočtu na t 1 1937 v našom parla­mente, nebol len J .»ročný narlament mla­dej republiky C' koslo iskej. To bol dôkaz, že demok; a a jej dominantná složka, parlame'. izmus, nepřišly len rokom 1918, ale -s žily dávno predtým, dedené nespočetnými generáciami tak, ako sa dedí lásk k rodu. Je samozrej­mé, že za takýcl to okolností vláda Slo­váka dira Milan; Hodžu, bojujúca až uskostlive len a k i na zásadách demokra­tických, mohla dokázať, že diagram vše­tkých oborov mšej vnútornej politiky zaznamenal ďaliju vzostupnú tendenciu. Kde krivka diag'amu ostala, kde ju ne­chal rok 1935, j« otázka rozšírenia koa­lície o ľudovu stranu Hlinkovú. Krivka táto je však len zdanlivé nemenlivá. Ho­džova vláda chct pribrať k vládnej prá­ci každého, kto pracovať chce a praco­vať vie. Dôkaz; rozšírenie sboru koalič­ných ministrov|' ministra Zajíčka. Prá­ca táto musí sa *šak niesť v smere, kto­rý je jediný, veúci k zabezpečeniu zdar­ného vývoja ntho štátu, a ktorý vy­jadrujú dve sivá: československá jed­nota. t V zahraničný politike ocitla sa loďka nášho štátu v zl imení všeobecnej nervo­zity. Ale aj tifetpe vedeli obopluť ska­liská, a v novo i roku vchádzame s na­šou loďkou donora medzinárodnej po­litiky bezpečna bez úrazu. Za toto mô­žeme ďakovaťien terajšiemu preziden­tovi republikydr. Benešovi, ktorý túto bezpečnosť po til vhodnými úmluvami. Kalkulácia jeire nás v každom smere priaznivou. Nti počítame s nebezpe­čím s ktorejkúek strany. Sieť spojen­cov, vybudovaá prezidentom dr. Bene­­šom a udržcaná terajším ministrom zahraničia d Kroftom, je dokonalá. Presvedčili sr> sa najmä o Malej doho­de. Návšteva V. kráľa Carola, konfe­rencia malodc jjvvých ministrov v Bra­tislave a viac jiných malodohodových podnikov j as ^kázaly, že dnes tu ide o celok natoľ P£>mpaktný, že jeho roz­bitie je dnes &imo nemožným. Hlasy revízionizmu, & lané tento raz zodpo-vedným štátnikom Mussolinim, túto sú­držnosť ešte viac stmelily. Zásadám Spo­ločnosti národov sme ostali verní aj v r. 1936 a ostaneme im verní aj naďalej. Veď ide o ideu našu, vyrieknutú v stre­doveku naším kráľom. Habešský príklad ukázal nám však veľmi názorne, že keď ide o bytie či nebytie, osvedčuje sa sta­ré príslovie: Pomôž si sám a aj Boh ti pomôže. Konkretizujúc túto zásadu, po­vieme: Predovšetkým spoliehať na vlastné sily. A v tomto ohľade počas ro­ku 1936 boli sme niekoľko ráz svedka­mi, že pre prípad nešťastia nebude s na­mi ľahká práca. Istým mínusom ostáva nevyriešený pomer nášho štátu k Poľ­sku. V tomto smere preca však rok 1936 znamená krok vpred vymenovaním nového vyslanca vo Varšave v osobe dra Juraja Slávika. Len o krátky čas niekoľ­kých mesiacov mohol bedlivý pozorova-teľ zachytiť niekoľko cenných prínosov, ktoré iste znamenajú sľubný začiatok v sbližovacom diele oboch bratských ná­rodov. Celkove je teda bilancia nášho vnú­torného i zahraničného života aktívna. Natoľko, pravda, nie je aktívna, aby sme v novon. roku, keď chceme osláviť 20 roko. .ašej samostatnosti, mohli sa oddať bezstarostnej nečinnosti. Naopak. Úkoly rastú so dňa na deň. Treba ich riešiť stále. A k vzpruženiu všetkých či­norodých síl naskytá sa príležitosť prá­ve teraz, pred novým rokom, pred no­vým začiatkom, pred novými úkolmi... Povedomie, že všetko to, čo chceme pod­niknúť, bude len v prospech českoslo­venského národa a našej alfy i omegy: republiky Československej, bude posvä­cujúcou vlahou našich snáh. Števo S a b o L Verš novoročný Juraj Gajdoš Breza. Cas prudko uteká, v minulosť tratí sa, nikdy sa nevrátia dni v dobu vtopené. Večnosť je nevľúdna, má ostré kolesá, ktorými ostanú snu naše zranené. Ťažko uhádnuť, kde smútok začne pláť a kde je hranica radosti z premeny. V spomienkach vidíš sa raz v zlatom [piesku hrať, raz s ťažkou hlavou si o dlane opřený. Mnoho sa prežije v dúhovej spleti dni, no, radšej zaviate sny budiť netreba. Bol neraz smutný si, zlostný a prosebný, a duša ako zvon, alebo pahreba. Na prahu nového roku bučť veriaci a žalosť pochovaj, čo v duši ostala. Nové dni pohly sa v pochod jak vojaci, pred nimi šla žena stará a plakala. Šfastlivŕ uf rok 1937 Opona padá Posledný deň roka, preťatý ostrím vekov, aby sa vystrel v nočnej tme a volal svedomie ľudí, pozreť sa na svo­je máry. Tristošesdesiatpäť dní umiera­júceho roka rozdrúzgalo sa po čiernej pokrývke silvestrovskej noci a zbarvilo ju na červeno krvou práce, na modro zaslúženého chleba a šedými fliačkami pochovaných nádejí. V hluchom tichu, ako z podzemia, razily si cestu hustou hmlou zvuky ve­černých zvonov. Niesly sa vzduchom ako plachí poslovia umierneného osudu a svolávaly ľudí z nízkych, parou zatope­ných chalúp, z dusných, hromadných robotníckych barakov a z pyšných ka­štieľov, obsypaných blahobytom i leskom nádhery. Volaly ich skladať účty pred tvárou Spravedlivého. Ožily chodníčky, vyšliapané pod od­kvapom štítov striech, hrnuly sa na ne tmavé postavy dedinčanov. Sbíjaly sa do hlúčkov, tu mladých dievok a urost­lých parobkov, tam zas do klbka shrbe­ných starcov a cupkajúcich stareniek. U prvých padlo veselé slovo i zaznel tajený dievčenský smiech, že sa tma na­ľakala, pohltila ho; u tých' shrbených vydral sa z pŕs chvíľami ťažký vzdych, sprevádzaný prežúvanými slovami ve­černej modlitby, čo sa prekusuje po­maly, tak, ako sa prekladajú očká ru­ženca medzi vyschnutými prstami. A hlúčky postáv hustly v dlhočiznú reťaz, čo sa tiahla od podstení chalúp až po malé návršie ku kostolu a tam zmizla v dverách, medzi hrubými múr­mi s oblou klenbou babinca. červené svetlo sviečok naplnilo kosto’ dopadalo na rozplakané a zaslzcrč mú­ry, lámalo sa na ňom a rozpiýläo sa a po maľovanú klenbu. V: m parfvmu a vosku miešala sa s dymom a so zápa­chom storočných lavíc, čo ich červ točí, že práchnivejú a sú rozhegané. Kostol sa pomaly naplnil. Stá a stá hláv, jedna popri druhej. Hlavy pred oltárom sú vzpriamené a pokryté říj­nými kučerami; hlavy v prvých lavi­ciach popretkávané striebornými šedi­nami a v zadných laviciach belejú sa svetlom obnažené lebky, od ktorých od­ráža sa matné svetlo sviečok. Pokorne sa klonia pred obrazom Pána. Ich dni sú spočítané, čakajú, kedy sa splnia slo­vá Písma: „Poďte ku mne, ktorí ste ob­ťažení ...” Sprchajú dni, týždne, mesiace. I tento rok s-prchól, mrvený kameňmi nemilosrdného osudu, ktorému sa nevy­hneš, ani ho nepreskočíš, iba sa poddáš skrúšene i pokorne. Tak ako sa poddá skočné žriebä pod tlakom zubadla, pri­tiahnutého opratami svalnatej ruky ho­spodára. A opraty osudu pevne drží a riadi ruka Hospodina. Zazněly plné tóny organa, niesly sa pieseň, otriasla dušami, udrela na st'. ny kostola, že sa zachvěly, otriasala prie­storom a letela do výšin, k nohám Pána. Teba, bože, chválime. Chválime za tvoje dary, za tvoju veľkú dobrotu i nesmiernu lásku. Snímaš s nás ťarchu starého roka a posielaš nám rok nový, plný dobrých predsavzatí, krásjiych nádejí i bohatých skutkov. Obrodíš srdcia i myseľ našu, aby sme shodili so seba zlo a zaodeli sa šatstvom šľachetnosti, opravdovej lásky i ľudského dobra. Pomaly padala opona Silvestrovskej noci. Odbila polnoc. Rodil so nový rok vý život.

Next