Smer, január-marec 1971 (XXIII/1-76)
1971-01-16 / No. 13
Z archívov revolučnej tlače o Ľubochnianskom zjazde ■ Pravda chudoby o zjazde v Ľubochni ■ Príhovor senátora Chlumeckého o Hlase ľudu ■ Ohlas v celej republike ■ Dokumenty polstoročnej histórie Keď po päťdesiatich rokoch si pripomenieme historický Ľubochniansky zjazd revolučných robotníckych organizácií, je zaujímavé zalistovať si v archívoch vtedajšej revolučnej tlače, ako reagovala na túto významnú udalosť. Vtedajšia tlač venovala Ľubochnianskemu zjazdu veľa pozornosti. Bol to zjazd komunistov a zároveň to bolo zhromaždenie, ktoré v mene masarykovskej „demokracie” rozohnali četníci. Od 17. I. 1921 nebolo v ČSR novín, ktoré by sa aspoň malou správou neboli zmienili o zjazde v Ľubochni. Najobsažnejšie príspevky priniesla pochopiteľne ľavoorientovaná tlač — ružomberská Pravda chudoby, banskobystrický Hlas ľudu, bratislavský Volkstimme i košické noviny ako aj ďalšie. Kassai Munkás, ' Ľud sa oslobodí sám Pod týmto titulkom priniesla Pravda chudoby 20. januára 1921 hlavný referát o ľubochnianskom zjazde. O tom, ako ho komentovala, stačí nám po polstoročí uviesť aspoň niekoľko úryvkov. „Tak s hrdosťou sme oprávnení nazvať výsledok a- význam nášho zjazdu v Ľubochni. Ani tvrdá ruka vlády, ani bodáky žandárov, nie sú vstave zotrieť jeho historický význam. Išli sme do Ľubochne s nádejami, že sa nám podarí robotníctvo na Slovensku zjednotiť a naše mierne očakávania sa nielen splnili, ale vyzneli nad očakávanie svojou veľkosťou a významom ... Boli veľkou a horúcou láskou k všetkému tomu, čo je oslobodenie chudoby. Pre každého prítomného boli to hodiny v jeho živote — nezapomenutelné. Najdôležitejšie bolo, že sme dali podklad legálnosti a oprávnenosti našej strany, že sa dokázalo, aká velikánska väčšina slovenského národa stojí za našimi ideami a že stvorená bola na podklade federatívnom, národností Slovenska a Podkarpatskej Rusi, Internacionála rovnocennosti a bratstva.“ Hlas ľudu je komunistický O situácii robotníckych novín, banskobystrického Hlasu ľudu hovoril na popoludňajšom zasadnutí slovenskej sekcie zjazdu senátor Václav Chlumecký. „Bolo to 28. októbra 1919, keď sme vydali nový časopis Proletár. Hneď od začiatku sme začali naše robotnícke noviny písať radikálne. Ale od začiatku vystúpila aj reakcia, sociálne demokratická časť, ktorá ho chcela zničiť. Keď vyšlo prvé číslo, išiel som na cenzúru. Župan Markovié v Banskej Bystrici zakázal titul „Proletár“. Vtedy sme vydali prvé číslo v 10 000 výtlačkoch, urobili sme ho s červeným titulom. Konečne dovolil, ale druhé a tretie číslo pod týmto titulom bolo zakázané pri siedmom čísle bol „Prolea tár” zastavený. Potom prišiel Holík (hlasy: hanba im!). Holík povedal v prítomnosti župana: „Čo ste si nadrobili, to si zjedzte.“ Potom sme začali vydávať Hlas ľudu. To prenasledovanie je smiešne. Dňa 13. mája sme sa uzniesli, že stojíme na zásadách Tretej Internacionály. Proti nám sa pracovalo intrigami ďalej. Pravičiari z Banskej Bystrice nám chceli časopis odobrať a sami ho riadiť. Súdruhovia Mikula a Brychta začali vydávať pravičiarsky časopis. V Podbrezovej boli súdruhovia, ktorí nás zradili. Výsledok hlasovania bol: 21 napravo, 42 ľavičiarov; potom sme boli nútení lavírovať z taktických dôvodov. Ale po tom hlasovaní sme celkom radikálne pracovali ďalej. Potom vydal súdruh Brychta leták, že Hlas ľudu je komunistický, a varoval ľudí, aby ho nečítali. Ale ani to nepomohlo. Je pravdou, že niektorí predplatitelia odpadli, ale na druhej strane prišli zase noví predplatitelia. Zásahy cenzúry Hlavný referát Hlasu ľudu o Ľubochnianskom zjazde je vybielený cenzúrou. V podstate sa zhoduje s predneseným prejavom senátora V. Chlumeckého. Predsa však pre bližšie oboznámenie sa s udalosťami v Ľubochni pred päťdesiatimi rokmi je hodno si povšimnúť niektoré podrobnosti, ktoré ušli pozornosti vtedajších cenzorov. Hlas ľudu medziiným referuje: ha „Zaujímavá bola reč súdruDúbravského zo Zvolena, ktorý predniesol, že bratislavský Výkonný výbor soc. dem. strany robotníckej (pravičiari), mal dostať od vlády pol milióna korún na vzdelávanie a voľby, ďalej 100 tisíc korún od amerických súdruhov, ktoré majú byť uložené na mená jednotlivcov v neznámej banke, ďalej, že 70 000 Kčs dostali od pražského výkonného výboru strany na voľby, a predsa im miestne organizácie museli všetko zaobstarať. Žiadal, aby mu podali súdruhovia Prahy vysvetlenie, ako sa to z všetko môže takto robiť.“ Ďalej súdruh Striež z Banskej Bystrice podával správu o činnosti neutrálnych sekretárov odborových, ako je ku pr. Honzák od textilákov Brychta, sekretár kovorobotní- a kov, ktorý rozbíja celé hnutie, štve na všetky strany . .. V zomknutých radoch do komunistickej strany Aj ostatná ľavoorientovaná tlač komentuje Ľubochniansky zjazd ako prvú prehliadku šíkov mohutného hnutia československého robotníctva. Buržoázia, ktorá si v dôsledku pokriku pravičiarskych zradcov po decembrovom štrajku naozaj už myslela, že robotnícka sila je zlomená, s prekvapením videla, že „zlomený boľševizmus” ide za svojím cieľom s neočakávanou silou a s veľkým rozmachom v zomknutých radoch do komunistickej strany. —bck— RUKO H KOIDUDiSlOV? Videl som tajomníka dedinskej organizácie strany, ktorý až oči otváral, ked sa dozvedel, že v dedinskej organizácii strany by mali registrovať štyridsaťtri súdruhov. Predtým mi totiž veľmi smelo tvrdil, že u nich sa na registráciu prihlásilo už všetkých osem súdruhov, teda všetko je v poriadku. Iný predseda dedinskej organizácie s údivom vyhlásil, keď sa dozvedel meno člena strany, ktorý sa na registráciu neprihlásil: „Vôbec som si nemyslel, že aj tento súdruh je členom strany!“ Prebehli previerky, odpadla časť členov strany, ktorí boli neaktívni. Na našich dedinách mimoriadne potre- Oujeme aktivitu, ktorú však nemôžu dostatočne zabezpečovať prestarlí súdruhovia, pracujúci v JRD. Pritom máme na našich dedinách veľa mladej inteligencie, ktorá síce pracuje v mestách, ale ináč svoj život trávi na dedine, kde býva. Koľko z nich je členov strany, ale len zriedka môžeme hovoriť, že niektorý z nich je aj predsedom miestnej organizácie, alebo aspoň členom jej výboru ? Problém registrácie členov strany v mieste bydliska nemal by byť problémom iba pre dedinské organizácie, ale predovšetkým pre tie základné organizácie, ktoré ich prijímali do strany s vedomím, že nebudú vystupovať ako komunisti iba na pracovisku, ale aj v mieste bydliska. Možno čakať, že aj v tomto smere sa rokovania výročných členských schôdzí strany postarajú o nápravu? POZNÁMKA t. -4- 2 TESLY v Nižnej na Orave... Snímka: F. KOCIAN (Dokončenie z 1. str.) Sem do hotela „Kollárov dom“ sa zišli 16. januára 1921 zástupcovia revolučného robotníctva Slovenska bez rozdielu národností. Ich zjazd bol tŕňom v oku slovenskej buržoázie, ktorá ani po decembrových masakrách a vo chvíľach preplnených väzníc nebola si istá svojim víťazstvom a obávala sa nových triednych konfliktov. Ľudácke noviny „Slovák“ písali, že sa tento zjazd vôbec nemal povoliť a mikulášsky župan prikázal koncentrovať do Ľubochne silné oddiely četnictva, aby mohli pohotovo a účinne zasiahnuť proti účastníkom zjazdu podľa príkazov zástupcov politických úradov. Hneď po otvorení zaujal zjazd stanovisko k decembrovým udalostiam. Vo svojej rezolúcii zdôraznil, že proletariátu nešlo o štátny prevrat, iba o ochranu svojich výdobytkov a že napriek tomu buržoázna moc zasiahla proti nemu ozbrojenou silou. „Protestujeme proti tomu“ — hovorí sa v rezolúcii — „že za dobrú vôľu a snahu o pokrok v Republike sú väznení najlepší synovia národov ČSR, že za účelom perzekúcie sú rušené občianske slobody. Obzvlášť protestujeme proti zvýšenej perzekúcii na Slovensku, kde je stále udržované štatárium. Žiadame preto, aby sa rešpektovali občianske slobody a odstránili vojenské opatrenia“. Pri čítaní tejto rezolúcie akosi nedá pripomenúť si nedávne snahy pravičiarov spred troch rokov líčiť „demokratický raj“ prvej republiky a porovnať ich falzifikáciu histórie s holou, ale otrasnou skutočnosťou. Aj táto rezolúcia ako mnoho iných dokumentov vydáva pravdivé svedectvo o triednom charaktere buržoáznej republiky a o jej antidemokratických metódach pri potláčaní robotníckeho hnutia. III. V diskusii o podmienkach internacionály sa všetci rečníci vyslovili za ich bezpodmienečné prijatie. Dvadsaťjeden podmienok Kí malo zabezpečiť komunistický charakter strany. Žiadalo sa v nich, aby rozhodujúci vplyv vo vedení mali stúpenci Kominterny a aby z radov hnutia boli vylúčení rozliční re-vizionisti a centristi, ktorí boli odporcami komunistických myšlienok. Strana sa mala organizovať podľa zásad demokratického centralizmu, upevňovať disciplínu svojich radov, pracovať podľa revolučného programu a sústavne preň získavať najširšie vrstvy pracujúcich. Strana mala využívať formy parlamentného boja, ale nesmela pritom zabúdať na pripravu a uskutočnenie socialistickej revolúcie. Preto bolo potrebné vedľa legálneho riadiaceho orgánu vybudovať aj paralelný ilegálny aparát, schopný riadiť bojové akcie v rozhodujúcom stretnutí s buržoáziou. K týmto problémom prehovoril aj zástupca českej marxistickej ľavice, spisovateľ Ivan Olbracht. Vysoko ocenil revolučnosť proletariátu na Slovensku a odsúdil meštiacku Prahu, ktorá zdržovala revolučný vývin. Žiadal, aby sa na ňu podľa husitského vzoru pálilo „z ťažkých diel Slovenska, Kladnianska a Ostravska“. Obdobne ocenil úlohu slovenského robotníctva aj zástupca nemeckej ľavice v Čechách Karel Kreibich, ktorý zdôraznil, že Ľubochniansky zjazd je prvým krokom k jednotnej revolučnej a internacionálnej strane v celej republike. Keď sa malo pristúpiť k hlasovaniu o prijatí podmienok KI, zmocnenec politickej správy — ľudácky exponent Adalbert Skyčák pod zámienkou, že nechápe pojem „III. internacionála“, v mene zákona rozpustil zjazd. Delegáti ešte stačili odhlasovať prijatie podmienok Komunistickej internacionály a .potom už vtrhli do sály četníci, ktorí sa — podľa vyjadrenia Pravdy chudoby — „vrhli na delegátov ako Zulukafri, bili kolbami, pichali bodákmi, nevynímajúc ani poslancov a senátorov“. Zjazd pokračoval na druhý deň v Ružomberku v miestnostiach redakcie „Pravdy chudoby“. Prijal akčný program pre činnosť strany do celoštátneho zjazdu a zvolil Krajinský výbor pre riadenie jej práce. Do celoštátneho zjazdu sa rozhodol ponechať strane spoločné pomenovanie — Sociálnodemokratická strana — marxistická ľavica. Po Ľubochnianskom zjazde začalo rýchle zakladanie základných organizácií strany a ich nečakaný rast prekvapil aj reprezentantov buržoáznej vlády. Mali veľkú pravdu byrokrati na ministerstve s plnou mocou pre Slovensko, keď o polroka vo svojej správe konštatovali: „Ľubochňa je medzníkom vo vývine komunizmu na Slovensku“. Áno, v Ľubochni sa položili základy novej revolučnej strany proletariátu, ktorá dokázala stáť v čele bojov pracujúceho ľudu a doviedla ho k ich víťaznému ukončeniu — k vytvoreniu socialistickej spoločnosti v našej vlasti. -IMK - medzník robotníckeho hnutia o nis 50 vVročie rodnej KSČ \ Vyznamenali dôchodcov BANSKÁ BELÁ (rt) — V stredu tento týždeň bola v závode Slovenských magnezitových závodov v Banskej Belej milá slávnosť, na ktorej vyznamenali dôchodcov odznakom „Najlepší pracovník“. Toto vysoké vyznamenanie im odovzdal vedúci závodu súdruh Ján Michálek. Pri tejto príležitosti sa poďakoval súdruh Michálek aj pracovníčke Margite Imrichovej za jej dlhoročnú prácu v závode, ktorá v týchto dňoch odchádza do dôchodku. Zároveň všetkým vyznamenaným poprial veľa pracovných, ako aj osobných úspechov. —rf— Iniciatíva v sľubnom tempe Pracujúci San (triku v Dolných Hámroch prijali v minulom roku na počesť polstoročného jubilea našej strany záväzok, vyrobiť nadplán nedostatkových výrobkov v hodnote 1,5 milióna korún. Neskôr si tento zvýšili na 2 milióny. Ako ukázalo vyhodnotenie ku klincu roku, podarilo sa ím ho nielen splniť, ale i prekročiť. Vyrobili viac výrobkov takmer za 2,3 milióna korún. Iniciátormi socialistickej súťaže boli členovia brigád socialistickej práce, ktorých v tomto závode pracuje sedem. Po skúsenostiach z minulého roku chcú svoje záväzky zamerať nielen na splnenie úloh prvého roku päťročnice, ale predovšetkým prekročiť výrobu úzkoprofilových výrobkov, ako sú vzdušné filtre pre výrobcov a držiteľov automobilov a traktorov, hliníkových súdkov pre pivovary, kanistrov a radu ďalších. Pritom nechcú zabudnúť na zvyšovanie kvality. Veď výrobky značky SANDRIK pozná takmer celý svet. V minulosti ich preslávili príbory, strieborné a postriebrené náčinie a dnes sú to kanistre, ktoré vyvážajú do rôznych štátov Európy, Afriky, Ameriky a Stredného východu. V minulom roku vyviezli do týchto oblastí, výrobky v hodnote 8,3 milióna korún. V tomto roku ich čakajú ešte vyššie úlohy vo vývoze, no sú pripravení a rozhodnutí ich splniť. (gz)