Šport, január-marec 1971 (XXVI/1-76)
1971-01-16 / nr. 13
STOPKY DÁN OLLE RITTER DOSIAĽ NEPREKONATEĽNÝ • TALIAN FAUSTO COPPI A FRANCÚZ JACQUES ANQUETIL PRESLÁVILI DRÁHU VO VIGORELLI • ODBORNÍCI HOVORIA O HRANICI NAD 49 km • DO VECÍ MÔŽE PREHOVORIŤ AJ NAJSLÁVNEJŠÍ CYKLISTA DNEŠKA EDDY MERCKX • REKORDY NA OLYMPIJSKÝCH CYKLISTICKÝCH DRÁHACH • NEVIEME, KDE SA NABUDÚCE CHRONOMETER ZASTAVÍ ★ Eddy Merckx chce z rekordnej listiny vytrief všetky slávne mená, ako Coppi, Anquetil, Bracke% a Ritter. SA ZASTAVILI Jeden zo svetových cyklistických rekordov na klopenom betóne či parketovej dráhe, ktorý od roku 1893 zaujíma ustavične svet a ktorý až dosiaľ zmenil 24 majiteľov, je hodinovka, rýchlosť, ktorá si podmanila slávne cyklistické mená, ako Coppi, Auquetil, Bracke, Ritter a ďalších. O svetovom rekorde najnovšie hovorí a rozmýšľa i Belgičan Eddy Merckx. Zatiaľ nevedno, pre ktorú olympijskú dráhu sa rozhodne. Je celkom možné, že pocestuje do talianskeho Milána, kde dá prednosť slávnej Vigorelli. Prvý oficiálny rekord v hodinovke utvoril „otec Tour de France“ Henri Desgranges. Bolo to v roku 1893. Oficiálne dosiahol 35 km 235 m. Bol to na tie časy naozaj výnimočný výkon. Kvôli historickej pravde treba však pripomenúť, že ešte pred Desgrangesom už aj Angličan Doods absolvoval 25 kilometrov 598 m na bicykli, ktorého váha bola 25 kg. Stalo sa tak v roku 1876. Rekord však neuznali. O päť rokov neskôr bol Desgrangesov rekord iba spomienkou, lebo Američan Hamilton dosiahol na dráhe v Donveri 40 871 m. Tera hranica 40 km bola prekonaná. Na tie časy a vzhľadom aj na kvalitnú dráhu a kvalitu bicykla bol Hamiltonov výkon priam rozprávkový. Od roku 1935 až do roku 1967 sa všetky pokusy konali na slávnom cyklistickom štadióne Vigorelli v Miláne. A dôvod? Jediný, pretože táto parketová podlaha bola zo všetkých na svete najrýchlejšia a najúspešnejšia. V roku 1942 najslávnejší šampión sveta, Talian Fausto Coppi, dosiahol hranicu 45 848 m. Rekord, ktorý sa potom držal plných 14 rokov. Až povestnému Jacquesovi Anquetilovi sa podarilo slávneho Taliana prekonať. Prvý raz — r. 1956 — dosiahlo Anquetil 46 159 a potom druhý raz prekonal svoj vlastný čas v roku 1967 výkonom 47 493 m. Okolo tohto rekordu, pravda, vznikli rôzne dohady, lebo Francúz odmietol sa podrobiť dopingovému testu. Belgičan Ferdinand Bracke sa 30. októbra 1966 rozhodol natiahnuť rekord, za ktorým cestoval do Ríma. A vskutku padli nové kilometre, keď do jeho osobnej a svetovej kartotéky zaznamenali 48 093 m. Krátko pred otvorením posledných OH v Mexiku sa rozhodol dánsky cyklista Olle Ritter zaútočiť na nový rekord, čo sa mu aj podarilo. Prekročil hraji nicu 48 653 m, a tak prevzal štafetu z rúk Ferdinanda Bracke- ) ho. Belgičanovi to nedalo spávať a rozhodol sa získať späť stratené žezlo. Pretože olympijská dráha v Mexiku sa považovala, či už právom, alebo neprávom, za zázračnú, odišiel Bracke do krajiny Aztékov. Po prvom neúspešnom pokuse 2. novemra 1969 sa Bracke opäť rozhodol pre útok, a to v nedeľu 9. novembra. Lenže tak isto ako prvý raz, aj teraz, po necelej štvrťhodine, preteky vzdal. Vyhlásil, že sa mu nepodarilo prispôsobiť sa nadmorskej výške a že po desiatich minútach úsilia sa doslovne dusil. Bude sa teda ešte dlho držať rekord vytvorený Dánom Olle Ritterom? Nie!!! Podľa jednomyseľnej mienky najpovolanejších odborníkov hranica 49 km v hodinovke bude určite prekonaná. Belgickí cyklisti sa nádeja, že to budú opäť oni, ktorí rekord posunú. Predovšetkým sám Bracke sa znovu pokúsi o šťastie, a to už tejto jari v Ríme. Okrem toho aj hviezda dnešnej cyklistiky Eddy Merckx, ktorého rekord v hodinovke zaujíma ,čoraz viac, celkom iste do veci prehovorí. Aj Flanderčan Herman van Springei poškuľuje po rýchlej dráhe a s ohľadom na svoju súčasnú formu je schopný predstihnúť Merckxa 1 Brackeho. (dzv—zed) NA 48,653 KM/HOD. alentina Čisťakova, v nedávnej minulosti populárneho ľahkého atléta, menovali za hlavného trénera národného družstva žien Sovietskeho zväzu. Doteraz bol v ľahkoatletickom reprezentačnom mužstve ZSSR — mužskom i ženskom — iba jeden šéf: obidve družstvá totiž riadil hlavný tréner Vladimfr Popov. Ako vidíme, nebolo to naskrze rozumné, lebo ľahkoatletickú prípravu mužov i žien nemožno, pravda, považovať za čosi jednotné. Metodika tréningu sa u oboch pohlaví podstatne odlišuje v jednotlivostiach. Športová verejnosť právom spája menovanie Čisťako-va s približovaním sa termínu letnej olympiády. Je mladý, má iba 31 rokov. Ešte vlani sa čo najaktívnejšie zúčastňoval v tom nápore (pravda, neúspešnom), ktorým sa skupina sovietskych prekážkárov usilovala o prekonanie národného rekordu Anatolija Michailova ( 110 m prek. — 13,7 sek.). Čisťakov, ktorý sa už vtedy rozhodol zanechať vrcholový šport, nepočínal si na dráhe o nič horšie ako ti mladí. Ľahká atletika ho očarila už pred 15 rokmi, ^počiatku skákal do výšky, potom sa pokúša! na 400 m prek. Jednako ani jedna z týchto disciplín, ako sa čoskoro ukázalo, nemohla sa podriadiť jeho emociálnemu, výbušnému charakteru. Čisťakov sa pristavil na prekážkovom šprinte. Tlmofej Prochorov, tréner z Rostova na Done, kde vtedy športovec býval, priviedol ho až k limitu majstra športu — 14,1. bol Roku 1960 na rímskej olympiáde Čisťakov jediným sovietskym prekážkárom, ktorý sa prebojoval do šestice finalistov. Tam dosiahol svoj vrchol. Poznám Valentína už mnoho rokov, neraz son. ho interviewoval v tých rokoch, keď ho považovali za jedného z čelných sovietskych ľahkých atlétov. Dlhánsky šibal s plavou štietočkou fúzov pod nosom bol stále miláčikom obecenstva (a pre mládež aj nepochybnou autoritou). Nebolo ťažké uhádnuť, že za zhovorčivosťou a britkosťou sa skrýva rozum analytický, takmer ironickej povahy. Podľa mojej mienky Čisťakov, človek vysoko kultivovaný a všestranne nadaný, bol jedným z prvých intelektuálov, akých je dnes už veľa vo vrcholovom športe. Čisťakov sa vôbec nestal trénerom pod tlakom okolnosti, ale ťahalo ho k tomu srdce. Svojho času zapísal sa do inštitútu telesnej výchovy (ktorý aj úspešne skončil), a to vôbec nie preto, že by to bolo pre neho, ako známeho športovca, niečím prirodzeným: jednoducho zaujala ho práca trénera. Nuž a aká je situácia teraz v „gazdovstve“, ktoré prevzal novopečený tréner Valentin Čisťakov? Sovietske ľahké atlétky sú t. č. držiteľkami dvoch svetových rekordov. Majiteľka jedného z nich — Naděžda Čižovová je ešte celkom mladá a stále udržiava prvenstvo vo vrhu guľou. Druhý rekord utvorila oštepárka Jelena Gorčakovová ešte na olympiáde 1964 a doteraz nenašla premožiteľku. Dostatočne solídne vyzerajú aj zentačného pozície ženského repredružstva v skoku do výšky, kde Antonína Lazarevová ohrozuje aj súčasný svetový rekord, a potom ešte v hode diskom, kde búrlivo napreduje mladá Fajna Meľniková, podporovaná celou skupinou výborných diskárok na čele s majsterkou Európy Tamarou Danilovovou. Ako vidíme, najväčšie starostí hlavného trénera sa viažu k bežeckým disciplínam, veď práve za prehry v nich družstvo sovietskych ľahkých atlétok dvakrát podľahlo v priebehu sezóny roku 1S70 s reprezentačným družstvom NDR. Čisťakov však je tej mienky, že ľahké atlétky ZSSR mohli a aj mali mať lepšie úspechy. Ich relatívne neúspechy pripisuje predovšetkým neobratne zostavenému kalendáru domácich pretekov. Experiment sa nevydaril. Jeho nevyhnutným následkom bolo aj zúženie okruhu kandidátok do reprezentačného družstva. Na veľkých pretekoch, ktoré zväčša ostali v kalendári, vedúci reprezentačného družstva videli iba popredné ľahké atlétky, ktoré mali dosť previerok. Nebolo však prakticky konkurencie o miesta v repr. družstve. Do nastávajúcej sezóny kalendár zmenili. Už na február je určený pohár ZSSR — pohár denníka Izvestíja (samozrejme v halách — a to v desiatich naraz) pre reprezentačné družstvá miest. Znova odštartujú aj jarné turnaje, na ktorých sa Cisťakov a jeho kolegovia budú môcť oboznámiť s rezervami, s potenciálnymi kandidátkami pre olympijské družstvo. Zväčší sa počet letných štartov. ALEXEJ SREBNICKIJ, APN Čisťakov je rozhodným odporcom umelého omladzovania družstva. Je presvedčený, že také skúsené majsterky, ako povedzme Ľudmila Samotesovová, Galina Bucharimová, môžu opustiť reprezentačné družstvo íba v takom prípade, ak mladšie bežkyne v skutočnosti dokážu, že sú lepšie. V tomto, ako vidíme, treba s ním úplne súhlasiť. — Pomoc, dôvera a kontrola — na tom sa majú budovať vzťahy medzi trénerom reprezentačného družstva a miestnym odborníkom, ktorý nemá vždy možnosť vycestovať so svojím zverencom na to-ktoré veľké medzinárodné podujatie — hovorí Čisťakov. Všezväzová trénerská rada začne čoskoro vydávať špeciálny informačný bulletin, v ktorom sa odzrkadlia nové tendencie v metodike tréningu, novovypracované plány 8 odporúčania. — Najväčšiu pozornosť budeme venovať školskému športu a detským a dorasteneckým športovým školám — pokračuje Čisťakov. — V nich trénujú dnes majstri budúcich olympiád. Súčasne Čisťakov predpokladá, že na budúcich olympijských hrách sovietske ľahké atlétky budú mať patričné úspechy. O dva roky bude možno zabudnúť na výkyvy posledného času. (DZV) VALENTÍN ČISŤAKOV PREBERÁ ŽEZLO Meno________________ Stát Dátum km Henri Desgranges Ju les Dubois M. Van den Eyende W Hamilton Lucien Petit-Breton Marcel Berthet Oscar Egg Richard Weise Marcel Berthet Oscar Egg Marcel Berthet Oscar Egg Maurice Richard Giuseppe Olmo Maurice Richard Frans Slaats Maurice Archambaud Fausto Coppi [acques Anquetil Ercole Baldini Roger Riviére Roger Riviére Ferdinand Bracke Olle Ritter Francúzsko 11. mája 1893 35,325 Francúzsko 31. októbra 1894 38,220 Belgicko 30. júla 1897 39,240 USA 9. júla 1898 40.871 Francúzsko 24. augusta 1905 41,110 Francúzsko 20. júna 1907 41,520 Švajčiarsko 20. augusta 1912 42,360 NSR 27. júla 1913 42,506 Francúzsko 7. augusta 1913 42,741 Švajčiarsko 21. augusta 1913 43,525 Francúzsko 20. septembra 1.913 43,775 Švajčiarsko 18. júna 1914 44,247 Francúzsko 29. augusta 1933 44,777 Taliansko 31. októbra 1935 45,090 Francúzsko 14. októbra 1936 45,325 Holandsko 29. septembra 1937 45,485 Francúzsko 3. novembra 1937 45,769 Taliansko 7. novembra 1942 45,848 Francúzsko 29. júna 1956 46,159 Taliansko- 19. septembra 1956 48,394 Francúzsko 18. septembra 1957 46,923 Francúzsko 23. septembra 1958 47,346 Belgicko 30. októbra 1967 48,093 Dánsko 30. júna 1968 48,653 T ak ma zasa vytiahli na hokej! Po rokoch... A vtedy som sa zaprisahal, že ani sedem párov, no, koní, ma nedostane medzi tých bezohľadnikov. A tu ho máš. Novopečený zatko začal dobiedza t: „Otec, idú zase na hokej, ani poznat ho nebudete. Hrá sa už celkom ináč, aj hlava vás rozbolí, lebo nebudete stačit sledovat bohoO- sky rýchlu hru..“ A tak som sa nechal zverbovat, nuž, čože, čím je človek starší, tým viac sa ponáša na dieta. Šiel som... Hľadím, hľadím, oči si idSm vyočit a veru, zatko mal aj pravdu, hlava ma začala pobqlievaf, ba čo, podchvíľou mi v nej dunelo, ako v prázdnej tekvici. Čože ten môj zat potratil rozum? Věd nič nové som nezočil. Furt korčuľujú ako predtým. Jedným to ide, druhým, tak ako voľakedy — na zaplakanie! Góly padajú tak ako predtým, ale bo aj nepadajú, ale oveľa viac sa váľajú po ľade — ho ke jisti. A tí diváci mr sta dióne? Stále sú rovnakí. Tvr dohlavo budú fandit domácim a vybľakovat na hostí, teda vrátane rozhodcov. Juj, chudáci, ú si ale dačo užijú. No namojdušu, tí čierno-bieli šuhaji by si po zápase veru zaslúžili poriadny oldomáš! A po takom derby ešte nejakú výslužku navyše. Ved títo mládenci, aby boli vyučení nielen v hokejových, ale aj v šermiarskych a zápasnických pravidlách. Jedno mi zatko zatajil, že z hokeja sa stal všestranný šport, huncút jeden, ale starého pána tým nenapálil. Hned som bol doma, tak ako pred rokmi! Jedno mi však nešlo do hlavy. Ked sa hráči sem tam prestali hr at na hokej a začali šermovat, prečo sa za bránou nerozsvietilo svetielko, ved pri šerme tak býva zvykom ... Ej, nedostatky má ten náš hokej v poslednom čase. Nestačí svietit iba vtedy, ked sa tá potvorská tvrdá guma zatrepoce v popreviazaných lanách, ale ked je zásah, na telo vždy, kordom, prepytujem — hokejkou ... A svetielka nikde a po takom peknom a čistom napichnutí na pupok ani jeden potlesk, iba samé hulákanie a pískanie, aj veru, zatko mdl pravdu, ked vravel, že terajšiemu ' hokeju rozumiet nebudem! Otcu — materi, nedajbože, že by som bol trénerom. V kabíne by som si odpásal remeň, každého prehol cez koleno a na ľade by sekali hokejovú latinu jedna radost! Zašla by im chut aj po zápasnických hmatoch. Len sa čudujem, že na hokeji nevídam trénerov zápasenia. Čo by si tu mohli odkukat, to ich, zrejme, ani vo sne nenapadlo. Pri mantineloch si hokejisti nasadzujú také nelzony a kravaty, že mi po chrbte behal aj mráz. Lebo, ked ho tak nenazdajky zdrapil a šmaril ním o ľadovú žinenku, začali mi praskat všetky reumatické kĺby... A tých rozhodcov teda nechápem. Namiesto toho, aby niektorému z aktérov zdvihli slávnostne ruku, tak ju zdvihnú radšej sami, ukážu dva prsty n s bohorovným pokojom ho odprevadia na peknú priestrannú lavičku, aby si tam niekoľko minút oddýchol a aby mal času vymýšíat dalšie hmaty... Tak si myslím, že by sa pravde urobilo zadost, keby sa nejaká pietná kompánia vybrala k povodiu stredného Nílu a k freske na náhrobok Beni-Hasana vytesali ešte aj hokejku, na znak, že po 4 971 rokoch si zápasenie prekliesnilo cestu aj medzi iné športy. Starí Gréci a Rimania môžu teda byt na svoj šport pyšní ... Veru, veru, zatko mal pravdu. Pomaly hokeju rozumiet nebudem... A vôbec, štyristo strieľ okovaných, prečo tomu nadávajú hokej? Prečo nie, napríklad zápas na ľade alebo v všestranné producírovanie sa mužskom siláctve, šikovnosti a slovnej vynaliezavosti? > Ale dost bolo už táranín, teraz vážne, čo keby tak po každom hokejovom zápase vyhlásili aj najlepšieho zápasníka a „šermiara“, hoci čo len symbolicky? Na to ste, športoví novinári, zabudli, však? A aký záslužný čin by ste urobili! Pomohli by ste rozhodcom a keby postupne začali na hokej chodit tréneri šermu a zápasenie, možno by tu objavili vynikajúce talenty! Na môjho zatka sa vôbec nehnevám, že ma chcel prekabätit, to nič, odteraz chodím na každý všestranne sa rozvíjajúci sa hokej... Váš Bodyček! Bodyček sa vracia