Svet Socializmu, leden-červen 1971 (IV/1-26)
1971-04-20 / No. 16
Doterajší vývoj odborov v Československu dokazuje, že si právom zasluhujú prívlastok — revolučné. Od svojho vzniku, rozvoja robotníckeho hnutia na začiatku nášho storočia, cez boje a prudké zrážky za prvej ČSR, keď ťažili z čiastkových víťazstiev, hoci bez zaujatia triedneho stanoviska, až po konkrétne prejavy v procese po oslobodení a v budovaní socialistickej spoločnosti, získavalo postupne jednotné ROH váhu, autoritu a významné miesto v spoločnosti. A nikdy nestrácalo svoju revolučnosť. Pravda, boli roky i po oslobodení, keď sa ozvali hlasy, označujúce odbory za neúčinnú organizáciu, ktorej poslanie sa vyčerpalo v minulosti, v bojoch vykorisťovania robotníckej triedy s majiteľmi fabrík. Nechýbali ani otázky, či odbory v socializmu majú brániť záujmy pracujúcich, proti komu a akými metódami. V šesťdesiatych rokoch sa dokonca dostali odbory do paradoxnej situácie — jedni poukazovali na ich nedostatočnú starostlivosť o záujmy pracujúcich, kým druhí im súčasne vyčítali „ochranárstvo". Ale azda najviac diskusií a tiež najviac útokov sa viedlo za „odpolitizovanie“ odborov, za ich odstavenie do závozu neutrality. Tieto tendencie, v pôvodnej forme sa objavujúce už za prvej ČSR, dostali svoj konkrétny výraz najmä v rokoch 1966-1969, keď sa viedli silné útoky proti zásade vedúcej úlohy KSČ v spoločnosti vôbec a ešte cieľavedomejšie v odboroch. Pravicové oportunístické sily, dobre si uvedomujúc silu odborov, usilovali sa dostať odbory na platformu opozičnej politickej sily proti KSČ — premyslene a s jasným zámerom sledovali cieľ — odtrhnúť odbory od strany. Ako keby bolo možné oddeliť dlhoročnými bojmi stmelené zväzky, vygumovať z histórie potvrdené a dokázané fakty, skúsenosti a poznatky, prežité minulými generáciami! Triedne uvedomenie bolo a je jednou z hlavných podmienok úspešného vedenia boja proletariátu proti buržoázii. Ak má však robotnioka trieda doviesť do konca svoj boj, môže to dokázať iba za ideologickej pomoci a pod vedením marxísticko-len inskej revolučnej robotníckej strany. Lenin vždy zdôrazňoval, že ak majú komunistické strany splniť svoje historické poslanie vodcu robotníckej triedy a všetkých pracujúcich, musia získať pre revolučný triedny boj predovšetkým masy organizované v odboroch. Znamená to, že odbory ako najmasovejšia organizácia robotníckej triedy a pracujúcich nemôžu byť nielen nepolitické, ale — keďže sa hospodársky boj nevyhnutne spája s bojom politickým — musia, prirodzene, uznávať vedenie strany robotníckej triedy. A na druhej strane marxisticko-leninská strana, ak má viesť robotnícku triedu, musí urobiť všetko, aby prácu odborových organizácií usmerňovala a politicky viedla. Komunistická strana Československa má za sebou od svojho vzniku nejeden boj o víťazstvo revolučného smeru v odborovom hnutí. Postavila sa už dávno proti teóriám neutratily odborov, ktoré mienili urobiť ešte za prvej ČSR z odborov tuctovú organizáciu, vtesnať ju do rámca existujúceho buržoázno-spoločervského zriadenia, s poslaním vyvíjať činnosť ochranársko-kultúrno-humanitnú, bez spojenia s teóriou a bojom za socializmus. Ani jednota odborov nevznikla náhodne. Jej vznik bol logickým zavŕšením dlhoročného boja KSČ o jednotu robotníckej triedy. Zjednotenie odborov bolo programom KSČ už v čase, keď iné politické strany roztrieštenosť odborov nielen schvaľovali, ale aj podporovali. Strana viedla prudké boje s buržoáziou, jej pomáhačmi a ich snahou udržať cechársku roztrieštenosť odborov, a tým aj robotníckej triedy a pracujúcich. Komunistická strana premenila svojou výchovnou, organizačnou prácou živelný boj jednotlivých robotníckych skupín proti vykorisťovateľom na boj celej robotníckej triedy. Vedela spojiť boj za čiastkové požiadavky s politickým bojom za konečný cieľ. Robotnícka trieda a pracujúci sa tak na vlastných skúsenostiach presvedčili o správnosti učenia strany, že obmedzený čiastkový odborový boj, cechárska roztrieštenosť a živelnosť nemôžu doviesť ku konečnému víťazstvu. A odbory môžu plniť svoje poslanie len vtedy, ak sú organizačne jednotné, ak stoja na pozíciách proletárskeho internacionalizmu a ak sú vedené revolučnou stranou pracujúcich, ktorá je najlepšie zorganizovaným, uvedomelým predným oddielom triedy, vyzbrojeným teóriou marxizmu-leninizmu, ktorá uskutočňuje politiku robotníckej triedy. Tak si strana svojím programom, výchovou a bojom za záujmy robotníckej triedy a pracujúcich získala ich dôveru a stala sa uznávanou vedúcou silou. Ľudové hnutie a robotnícke akcie v časoch mníchovskej krízy, počas vojny i pri hospodárskej obnove novej republiky, sú tesne späté s revolučnou účasťou odborov, za vedenia komunistickej strany. Aj pri rozpracúvaní zásad a koncepcie odborovej politiky v socializme jednotné revolučné odbory sa opierali o komunistickú stranu. Už druhý všeodborový zjazd ROH roku 1949 vytýčil základnú orientáciu odborov v etape budovania socializmu a prerokoval rozsiahly program ich činnosti. V duchu tejto línie sa ROH stalo aktívnym účastníkom budovania základov socialistickej spoločnosti v Československu. Napriek mnohým nedostatkom, nejasnostiam v koncepcii a napriek niektorým omýlom, sa v prvej polovici päťdesiatych rokov dosiahli základné ciele, vytýčené KSČ, ktoré odbory plne uskutočňovali. Prehlbovanie centrálneho direktívneho riadenia národného hospodárstva však zapôsobilo aj na poňatie úlohy a práce odborov. Odborové organizácie sa postupne menili z významnej spoločenskej organizácie na jednu z riadiacich pák výroby, oslaboval sa ich pravý cieľ a revolučnosť. Snahy opätovne sformovať postavenie odborov v československej socialistickej spoločnosti boli, žiaľ, roku 1956 odmietnuté, práve tak ako zdravý prúd šesťdesiatych rokov, usilujúci sa o ozdravenie činnosti odborov a o ich opätovnú revolučnosť v člnoch. Tuhý centralizmus týchto rakov oklieštil najmä právomoc odborových orgánov na Slovensku. Rastúca kritika dovtedajšieho spoločenského postavenia, úlohy a funkcie odborov začala splývať s teoretickými úvahami o zmenách v postavení človeka v pracovnom procese v začínajúcej vedeckotechnickej revolúcii a s pripravovaním novej ekonomickej reformy. To vytváralo značný tlak aj na zmenu odborovej politiky. Spoločnosť zverila odborom nemalé a odpovědné úlohy. Vychádzajúc z celkového zvyšovania materiálnych a životných podmienok a formovania nového myslenia ľudí, je v popredí činnosti odborov úsilie o rozvoj celej spoločnosti, o všestrannú starostlivosť o človeka. Preto tiež komunistická strana v posledných rokoch sa snažila zvýšiť význam odborov v podmienkach rozvinutej socialistickej spoločnosti a plne chápala, že sa začiatkom roku 1968 zvýšil záujem o tvorbu a realizáciu odborovej politiky. Podporovala úprimné snahy napraviť chyby minulého obdobia a umožniť členom väčšiu a aktívnejšiu účasť na plnení úloh, vyplývajúcich z leninského poslania odborov za socializmu. Do tejto aktivity však postupne prenikali vážne chyby a nedostatky, odvádzajúce odborové orgány a organizácie od marxisticko-leninského poslania. Čoraz viac sa uplatňovali reformistické pravicové tendencie, vyúsťujúce v popieranie vedúcej úlohy strany vôbec, v presadzovanie teórií o nezávislosti odborov na KSČ, vyhlasovanie hesiel „odbory bez komunistov“ a pod. Aj odmietanie princípu jednoty odborového hnutia sa prejavovalo v rozličných formách. Oslabilo sa najmä riadenie ideovo-výchovnej oblasti, viedli sa útoky proti zásadám demokratického centralizmu a deformácie sa objavili takmer vo všetkých oblastiach odborovej činnosti. Išlo o nápor síl, ktorých cieľom bolo roztrieštiť ideovú a organizačnú jednotu odborov a zviesť ich zo socialistických a internacionálnych pozícií. Od samého začiatku konsolidačného procesu v odboroch bolo preto jasné, že strana musí trvať na obnovení marxisticko-leninského poňatia postavenia odborov za socializmu, na ich aktívnej účasti vo výchove ľudí a rozvoji národného hospodárstva. V zmysle týchto intencií opätovne sa upevnila jednota hnutia, začali sa uplatňovať zásady demokratického centralizmu a posilnila sa vedúca úloha strany. Dnes sa stranícke vedenie odborov uplatňuje predovšetkým tým, že strana ovplyvňuje socialistickú náplň odborovej práce vypracovaním takej politickej línie, ktorá dáva spoločnosti optimálne možnosti ďalšieho rozvoja socializmu. V nej sa odzrkadľujú aj realistické požiadavky odborov, pretože odbory za socializmu plne uskutočňujú politiku komunistickej strany. Pre úspešnú činnosť odborov má osobitný význam rezolúcia ÚV KSČ o jednote strany. Z nej vyplýva, že najdôležitejšou úlohou odborov je naďalej upevňovať jednotu ROH a strážiť ju ako oko v hlave. Potrebujú ju, aby pevne a jednotne postupovali pri plnení cieľov, vytýčených KSČ. V záujme toho budú odbory predovšetkým dôsledne uplatňovať princípy demokratického centralizmu. V súlade s týmito princípmi budú odbory plne rešpektovať uznesenia vyšších orgánov, nepripúšťať ich svojvoľný výklad a dôsledne kontrolovať ich plnenie. Vedúca úloha robotníckej triedy v socialistickej spoločnosti nepripúšťa oddeľovanie práv odborov od ich povinností. Jednota odborov vyžaduje taktiež dodržiavať princípy kolektívneho vedenia, rozhodovania a prehlbovania vnútroodborovej domokracie. V období 50. výročia založenia Komunistickej strany Československa a príprav XIV. zjazdu KSČ si odbory ešte viac uvedomujú, že uznávanie vedúcej úlohy komunistickej strany, upevňovanie jednoty ROH, leninské poňatie postavenia a funkcie našich odborov, upevňovanie bratských vzťahov s pracujúcimi celého sveta, najmä so socialistickými krajinami a predovšetkým Sovietskym zväzom — to sú základné piliere, o ktoré sa opiera a bude opierať odborová politika aj v budúcnosti. Odbory na Slovensku chcú urobiť všetko, aby v duchu revolučných tradícií odborového hnutia, ako prvého pomocníka strany, so všetkou cťou splnili úlohy, ktoré pre ne vyplývajú zo záverov decembrových zasadnutí a príprav XIV. zjazdu KSČ. Foto: Z. Svrček SLOVO K DNEŠKU Revolučné tradície odborov LADISLAV ABRAHÁM predseda Slovenskej rady odborových zväzov SVET SOCIALIZMU/16