Učiteľské Noviny, 1971 (XXI/1-52)
1971-01-07 / No. 1
optimizmus je zdôvodnený Máš Doc. Ing. Libor Vozár, CSc., predseda OV Slovenského odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy_____________________ sa Sedemdesiaty rok, s ktorým sme pred pár dňami rozlúčili, bol — možno bez nadsádzky povedať — Jedným z najvýznamnejších posledných rokov. Neváhal by som ho prirovnať k rokom, ktoré v našom storočí ako v súvislom pásme budú navždy v dejinách vyčnievať zvlášť výrazne, tak ako z pohoria vystupujú tie skutočné najvyššie štíty. Ž medzinárodného hľadiska rok 1970 si budeme dlho a často pripomínať, ako obdobie uzavretia Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci medzí ČSSR ZSSR, podpísanej 6. mája v histoa rickej Vladislavskej sále Pražského hradu. Sú v nej zakotvené temer tridsaťročné vzájomné priateľské vzťahy medzi národmi Československa a Sovietskeho zväzu. Zmluva potvrdila naše postavenie v súčasnom rozdelenom svete a zabezpečila další rozvoj internacionálnej spolupráce. Upevnila ochranu socialistických vymožeností a ukázala dalšie perspektívy socialistického rozvoja. Z tohto pohľadu rok 1970 sa vypína ako veľhorský štít, ktorý bude ľudstvu pripomínať rokovania medzi ZSSR a Amerikou, medzi Poľskom a západným Nemeckom a medzi NSR a NDR. Z aspektu vnútropolitického sedemdesiaty rok bol naplnený bojom proti buržoáznej ideológii, proti deformáciám marxisticko-leninskej teórie. Ukázal zásadný postoj pri riešení najdôležitejších problémov, spojených s rozvojom socialistickej spoločnosti. Decembrové zasadnutie ŰV KSČ ukázalo, čo sme v konsolidačnom období urobili a čo ešte máme pred sebou, ukázalo, ako my, pracovníci Slovenského odborového zväzu školstva a vedy máme propagovať na všetkých našich pracoviskách ideológiu marxizmu-leninizmu, aby si ju každý nielen osvojil, ale podľa nej pracoval, aby sa ideová jednota našich národov posilnila a celá naša socialistická spoločnosť zjednocovala. Plenárne zasadnutie Ú-V KSČ nám ukázalo, ako aktívne zmobilizovať masovopolitickú prácu, ako prekonať cudziu ideológiu, ako rozvíjať činnosť základných odborových organizácií, ako prehlbovať politickovýchovnú prácu, ako riešiť problémy robotníckej triedy, inteligencie a mládeže. Plenárne zasadnutie ÚV KSČ nás utvrdilo vo vedomí, že v medzinárodnom meradle prebieha prudký triedny boj medzi silami socializmu, mieru a pokroku a silami imperialistickej reakcie. Preto sa aj hlásime k účasti na programe KSČ. Hlásime sa k tomuto programu, aby sme zahatali návrat k neslávnej minulosti, v ktorej naša krajina upadla do horúčky politickej krízy, keď zúrili antisocialistické sily, mládež fantazírovala, odbory sa odtrhli od strany a prepadli do oportunizmu, narušené boli medziľudské vzťahy aj v učiteľských kolektívoch, regály v obchodoch sa vyprázdňovali a namiesto pracovnej disciplíny sa organizovali štrajky a namiesto poriadku nastúpila dezorientácia a chaos. Hlásime sa k programu ÚV KSČ, pretože dnes — po dvadsiatich mesiacoch — každý jasne vidí vzrušujúci zápas strany o marxistický smer, o jej vedúcu úlohu v spoločnosti. Dnes už každý vidí, že obchody sú naplnené množstvom tovaru, že naša koruna sa upevnila aj na medzinárodnom trhu, mládež sa zjednocuje, začína sa prelom v kultúre. Rok 1970 bol v znamení troch významných výročí. Oslávili sme 100. výročie narodenia V. I. Lenina, 25. výročie oslobodenia Československa Sovietskou armádou a 15. výročie Varšavskej zmluvy. V máji 1971 si pripomenieme 50. výročie vzniku Komunistickej strany Československa. Všetky významné udalosti budú tesne a neoddeliteľne späté s týmto výročím, najmä zjazd strany. Päťdesiat rokov práce a bojov strany predstavuje najvýznamnejšiu etapu v našej histórii, etapu, v ktorej boli pod vedením strany otvorené jasné perspektívy socialistickej spoločnosti. Pravda, okolo nás nebol len životný jas. Sú aj daždivé, zamračené dni, dni ťažkých chvíľ. Ale treba povedať aj to, že človek, ktorý také dni neprežil, človek, ktorý si zvolil cestu vychodených koľají, nezvolil si pravdivý život. Bude ešte dlho trvať, kým aa dostaneme do normálnych koľají, pretože pôsobenie rozkladných protisocialistických síl zanechalo v mysliach mnohých ľudí, najmä v mysliach mládeže, hlboké stopy. Budeme musieť v školskej práci ešte dlhší čas prinášať presvedčivé fakty a dôkazy ozdravujúceho procesu našej spoločnosti. Tribúna tejto výchovnej práce je v rukách učiteľov, výchovných pracovníkov, vedcov výskumných ústavov a spisovateľov. Zodpovednosť za to, aká bude naša spoločnosť v budúcnosti, padá na ich plecia. Svoju úlohu splnia, ak sa postavia na stanovisko tradícií našich pokrokových učiteľov a na celom svete preslávených pedagógov. Len takto si učitelia a vychovávatelia opäť vybudujú v minulostt hlboko narušenú spoločenskú autoritu. Človek potrebuje prenikať do stále nových oblastí života, do nových krajín citov. Pohodlné cesty tam nevedú. Nikdy neviedli a nebudú viesť k novým objavom vedy, k vynálezom techniky, ani k hlbším vzťahom medzi ľuďmi. Tak napríklad štát očakáva od vedcov nielen odpoveď na životne dôležité otázky, ale vyžaduje aj ich účasť na výchove, očakáva od nich aj zrozumiteľné šírenie vedeckých poznatkov. Život vyjadruje potrebu uskutočňovať túžby ľudu, vyjadruje silu, ktorá v spojení jedinca s celým ľudským rodom a jeho minulosťou a súčasnosťou núti každého, aby cítil zodpovednosť za budúcnosť ľudstva. Keď človek účtuje a zamýšľa sa nad uplynulým časom, zmocňuje sa ho silný cit zodpovednosti, ak sa však pritom pozerá do budúcnosti a plánuje vopred, má celkom inú podobu ten jeho čas. My, komunisti, si nepřivlastňujeme prorocké vyhlásenia. Ale pretože poznáme zákonitosť vývoja a z toho, čo bolo a je, možno predvídať do značnej miery čo bude, odvažujeme sa už dnes predpokladať, že aj tento nový rok prinesie nové víťazstvá a nové tvorivé úspechy svetovému táboru socializmu a mieru, a tým aj v prospech celého ľudstva a jeho zložitej púti za ideálom sveta bez vojen, kríz a katastrof, za ideálom novej ľudskej spoločnosti, spravodlivo usporiadanej a riadenej, a práve aj šťastnej. Pravda, všetci si musíme vštepiť do sŕdc slová Jana Nerudu: „Čas nový, nové chce mať činy.“ Rok 1971 pre nás bude rokom XIV. zjazdu KSČ, rokom 50. výročia jej vzniku. Je našou túžbou — túžbou všetkých učiteľov, odborových pracovníkov — pred týmto XIV. zjazdom vytvoriť podnetné, radostné a tvorivé ovzdušie. Vytvoriť atmosféru, z ktorej mesiace pred zjazdom každý vycíti, že sa blíži veľký sviatok. Nie v slovách, ale v skutkoch, v našom každodennom počínaní, v práci a v jej výsledkoch. Dokázali sme toho v posledných rokoch veľa. Príslušníci našej socialistickej spoločnosti však nemôžu spohodlnieť, pretože v jej vývoji jestvujú dosiaľ nevyriešené problémy. Pri ich odstraňovaní nemôžeme byť netrpezliví, pokiaľ ide o tempo vývoja. Pokrok má prirodzené vývojové etapy'rýchlejšie a pomalšie. Musíme po etapách búrlivého vývoja dosiahnuté pozície upevňovať, no a to, pravda, prináša so sebou určité spomalenie. Kto by chcel spomaliť tempo v dobe prudkého postupu alebo naopak šturmovať v dobe konsolidácie, dostane sa do rozporu s objektívnymi záujmami vývoja. Z času na čas sa musíme pozrieť do minulosti, čo sme za tých 25 rokov urobili — alebo čo sme v uplynulom roku vykonali, ako to robíme teraz pri príležitosti vstupu do nového roku — lebo len tak môžeme prikročiť k riešeniu čiastkových úloh. Pritom si treba uvedomiť aj to, že vývoj našej spoločnosti je ovplyvňovaný rozpornými tlakmi na myseľ ľudí: vplyvmi socialistickými a nesocialistickými — a ako sme boli v uplynulých rokoch svedkami — aj vplyvmi protisocialistickými. Treba však povedať, že aj za takýchto okolností sa upevňuje socialistický prvok zmýšľaní spoločnosti a vzrastá spov ločenská obetavosť. Ak si náležité uvedomujeme tieto rozporné javy, potom budeme vedieť proti nim úspešne bojovať. Popri i^ste vplyvu socialistického myslenia a komunistickej morálky pôsobia u nás ešte i dnes reakčné idey, jestvujú i naďalej protispoločenské postoje nacionalizmu, kozmopolitizmu, ba aj nihilizmu, jestvuje egoizmus, byrokracia a natoľko pranierovaoý formalizmus. A tu čaká na nás, pracovníkov školstva a vedy, na učiteľov, vychovávateľov, vysokoškolských profesorov, pracovníkov výskumných ústavov, spisovateľov vedeckých pracovníkov vážna praa covná úloha. Zabezpečiť, aby sa socialistické princípy, idey komunizmu dostávali do vedomia mládeže. Mládež musí vycítiť a vidieť, že učitelia a vychovávatelia sú za socializmus, že podporujú ideológiu komunistickej strany. Pravda, túto úlohu alebo túto zásadu netreba chápať tak, že každý učiteľ, každý vedecký pracovník musí byť straníkom, ale komunistická spoločnosť právom vyžaduje od neho„ aby šíril jej ideológiu, aby ju svojím vystupovaním verejným i súkromným posilňoval, a tak zabezpečoval jednotu komunistickej výchovy. Jednota nikdy nie je daná raz navždy. Treba za ňu bojovať deň čo deň, pretože stále sa objavujú nové a nové problémy, ktoré vyžadujú ďalšie riešenie a vysvetlenie. To isté platí obdobne aj v oblasti ideologickej. Idey nie sú hmatateľné, nedajú sa merať, vážiť, ani zrátať. Idey sú skryté v počínaní a aby mohli pôsobiť, musia byť vtelené do činov. Našou každodennou prácou sa usilujeme uplatňovať socialistické idey vo výchovno-vzdelávacom procese i v mimoškolskej činnosti. Na programe dňa je preto aj otázka straníckosti nášho pôsobenia. Ak sa teda v práci stretávame popri prvkoch socialistických aj s odporujúcimi nesocialistickými, treba uplatniť stranícky postoj v tom zmysle, že budeme dôsledne a jednoznačne brániť pozície socializmu. Nedávne udalosti u nás názorne presvedčili každého poctivo zmýšľajúceho člena našej spoločnosti o správností leninských slov, že tam, kde nepôsobí naša ideológia, pracuje triedny nepriateľ a preniká buržoázna Ideológia. Skutočnosť, že pravicoví oportunisti a protisocialistické sily ovládali väčšinu informačných prostriedkov, viedla k paralyzovaniu vplyvu strany, k dezorientácii komunistov i obyvateľstva a k postupnému rozkladu základných hodnôt a zásad socializmu. Takéto a podobné porušovanie pravdivých Ideí vedie nakoniec vždy k rôznym nedostatkom v hospodárstve 1 v nadstavbovej sfére, oslabuje iniciatívu a zjavne narušuje socialistické vzťahy medzi ľuďmi. Preto aj snaha o vysokú odbornosť a vzdelanosť, keby stratila živé spojenie s pravdivými Ideami, stala by sa postupne mŕtvou a neplodnou. Človek, ktorého prestanú viesť pravdivé idey, zablúdi v úzkych osobných, sebeckých záujmoch a oddelí sa od ľudu. Hlboký rozpor je medzi svetom našich ideí a svetom kapitalizmu. Pre tento rozdiel plne piati Goetheova myšlienka, že „vo svete, v ktorom nie sú idey, vládnu príšery“. Naše idey už žijú viac ako sto rokov a vedú ľudstvo k hlbokej premene sveta, k všestrannému bohatstvu ducha a k šťastiu človeka. V tom je sila nášho vedecky zdôvodneného optimizmu, ktorý prináša spokojnosť v osobnom a rodinnom živote, mier pre všetky naše dni, dobrú pracovnú pohodu a chuť do práce, ktorá v tomto novom roku na nás všetkých čaká. Nech tento optimizmus prináša všetkým pracovníkom školstva v roku 1971 čo najviac radosti z práce pre našu mladú generáciu. ■SSTKľ Učitelia-komunisti. Koľko ťažkostí, ústrkov, podceňovania a zloby museli znášať od vladnúcej buržoázie za svoje presvedčenie. Koľkí zaň obetovali zdravie, ba i životy v rokoch fašistickej tyranie! Ich spoločné dielo tu však zostalo a je na nás, aby sme ho sústavne zveľaďovali. Prácou, trpezlivosťou, ochotou a komunistickou húževnatosťou. Bez nároku na výhody, na okamžité ocenenie, bez vzdychov a ponôs. Tak ako to robili oni — prví učitelia komunisti. Keď dnes začíname v Učiteľských novinách uverejňovať profily učiteľov-komunistov, nemôžeme začať iným ako Petrom Jilemnickým. Jeho dielo, jeho myšlienky a názory nestratili platnosť ani dnes. Peter Jilemnický poznal slovenskú biedu azda v tej najhoršej podobe a bojoval proti nej svojím literárnym dielam, článkami v novinách a vystúpeniach na rôznych zhromaždeniach. Slová Jilemnického, ktoré tu uverejňujeme, odzneli pred 24 rokmi na zhromaždení robotníkov závodu Coburg v Trnave. Od roku 1946 sa v živote našej spoločnosti veľa zmenilo, mnohá sme sami zažili a skúsili, ale myšlienky o cti byt komunistom, o straníckej legitimácii, sú platné dodnes. Peter jilemnický zomrel 19. mája 1949. Jeho slová však hovoria aj k dnešku, sú živými slnvami. om členom strany od januára 1922. Keď som po piatich rokoch členstva odišiel do Sovietskeho zväzu, celým svojím srdcom som túžil po tom, aby som bol prijatý za člena Všezväzouej komunistickej strany jboľševikov). V apríli 1927 sa mi to splnilo. Neviem vám dnes už vyjádřit svoju vtedajšiu radost. Dosiaľ však mám na očiach tú malú knižku svetlokávovej farby, ktorá mi umožnila zařadit sa do strany, založenej Leninom, do miestnej organizácie So Psech na Kaukaze, na pobreží Čierneho mora. Moje štastie netrvalo však dlhšie ako tri dni. Svrtý deň som mal prácu v Novorossifsku. Gazdovia z našej obce išli tam s povozmi pre zbožie. Viezol som sa s nimi. Este dnes si viem představit ten prekrásny jarný deň. Koľko jasu, koľko slnkaI Kone bežali po poľných cestách a since připalovalo. Zobliekol som si kabát a hodil som ho cez rebriny. Voz sa natriasal tv koľajach, na kameňoch a výmoľoch, veď ruská step je široká a cesty ju križujú krížom krážom. Keď sme došli do Novorossijska, vzal som kabát z rebrín a obliekam sa. A tu mi prišlo na rozum urobit, čo som robil nesčíselnekrát cez deň: pozriet sa na svoju stranícku legitimáciu. Mal som, myslím, už vopred zlé tušenie, ktoré sa celkom potvrdilo. Ruka mi vbehla do prázdneho vrecka. Ako keby ma blesk zasiahol, tak som stfpol. Cítil som sa veľmi nepríjemne. Ako sa postavím pred tajomníka strany — myslel som si — ako sa pozriem súdruhom do očí, keď knižku, po ktorej som toľko túžil a ktorú som mal chránit ako oko v hlave, som nostl len tri dni. Na tom nič nezmenil ani ten fakt, že ma tretieho dňa zavolali do organizácie a tam mi vrátili legitimáciu, ktorá mi vypadla z vrecka na neznámom mieste v šírošírej stepi. Nech ju už našiel ktokoľvek, presvedčovalo ma o tom, že úcta ktoréhokoľvek sovietskeho občana k straníckej legitimácii je väčšia, než bo la moja ostražitost a moja bdělost. Súdruhovia, ste prví, komu som sa vystažoval zo svojho veľkého hriechu. Už ml je ľahšie na duši. Stranícka legitimácia — to nie je akákoľvek knižka, nepredáva sa na trhu a neplatí sa peniazmi. Stranícku legitimáciu si treba vyslúžit prácou, obetavostou a bojom. Za ňu sa . platí najlepšími ľudskými vlastnosfami, akými sa má vyznačovat každý dobrý komunista. Naša strana sa vyznačuje tým, že v istých obdobiach koná revíziu svojho členstva a koná očistu vo svojich radoch. Zdalo by sa nám, že sa takto dobrovoľne oslabuje, keď v mene svojej očisty radšej vylúči zlých a nedisciplinovaných členov strany a znižuje početnost svojich radov. Pravda je skutočne taká, že pre každú inú stranu by bolo bláznovstvom, znamenalo by to pre ňu skutočné oslabenie, stratu mravného i politického úveru a prípadný rozvrat. Pre nás, komunistov, je očista vykonaná alebo vykonávaná i v najvážnejšej chvíli dôkazom sily našej strany, dôkazom jednotnosti a disciplinovanosti nášho členstva, dôkazom morálnej veľkosti a hĺbky nášho programu, za ktorý môžu a smú bojovat len ľudia charakterové pevní a čistí. Mimochodom si spomínam, na prísne stranícke preverovania, ktorých som bol svedkom v Sovietskom zväze. Spomínam si na vylúčených členov strany, ako sa potom rôžne správali a spomínam si na tých, ktorých z temnej masy vyzdvihovali k uvedomelému životu a prijímali do strany. Myslím na svojho dobrého kamaráta Bielousova, ktorý v čase trockistickej opozície politicky sklamal; bol vtedy vylúčený zo strany, bol vylúčený zo štúdií, bol poslaný medzi robotníkov do závodu, aby si tam medzi nimi narovnal hlavu. Ten Bielousov nezanevrel, neurazil sa, lebo sa vyznačoval potrebnou vlastnostou: bol disciplinovaný, šiel do závodu, pracoval, poznal svoj omyl, bol znovu prijatý do strany a postupne skončil štúdiá. týchto dňoch ma navštívil M., rodák z Donovál, s ktoJ. rým som v roku 1926 išiel do Turkestanu. Spomínam na neho preto, aby som vám ilustroval prísnosť, s akou sa v Sovietskom zväze vykonáva očista strany. Súdruh M. podpísal kedysi svojmu známemu prihlášku do strany. Ten človek bol prijatý za člena, dobre pracoval, ale po rokoch bol zapletený do akejsi protizákonnej veci a bol zaistený. Člen strany! Vyhľadali jeho prihlášku a objavili, že sa za neho zaručil súdruh M. a podali návrh i na vylúčenie súdruha M. zo strany. Vieš, čo to pre mňa znamenalo? — rozprával mi vtedy celý vzrušený. Podal som odvolanie a musel som čakať, až príde komisia z Moskvy. Nejedol som, nespal, bol som chorý, ako bez života... Pripadal som si ako mŕtvy. Ten polrok, čo som bol vyradený zo straníckeho života, polrok, dokiaľ neprišla z Moskvy komisia a neospravedlnila ma — ten polrok je vytretý z môjho života. A zasa to bolo v Ázii — zúčastnil som sa na verejnom zasadnutí strany. Na tribúne stál Kirgiz, akýsi Ažajev, rozprával o svojej mladosti, o biede, o'obílanskej vojne a každé jeho slovo bolo ako povzdychnutie, naplnené pocitom, že to všetko je už za nami a že nastal čas radostnej práce a ľudského šťastia. Keď vyslovil, čo chcel, keď zdôvodnil, prečo si podal prihlášku do strany, pohol sa, pootočil sa a chcel odísť. Volali na neho: „O tom rozprávaj, čo si urobil! O zásluhách.“ Súdruhovia, nemám žiadnych zásluh ... ani som sa nenaučil dosiaľ poriadne čítať, poriadne písať... tak čo? Zlepšil som samočinné výpuste pri zavodňovacom kanáli,,. S Živé slová Petra Jilemnického aby sa v kolchozoch viacej urodilo... to je všetko. Nevedel písať. Ale prebudil sa z tisícročného ázijského spánku a pochopil zmysel života. Prtjall ho do strany. rečo som vám to súdruhovia všetko rozprával? Po prvé preto, aby ste st uvedomili, že preverovanie nie je strata, ale zisk. Ona nezávtera naveky brány tým súdruhom, ktorí poctivo konajú svoju prácu a napravujú svoje omyly a previnenia. Po druhé preto, aby ste st uvedomili, že očista sa uskutočňuje súbežne s prijímaním nových členov, členov poctivých a charakterných, ktorým je práve sympatická snaha strany po očiste, lebo v nej vidia záruku jednoty a mravnej opravdivosti. Po tretie preto, aby sme st znovu všetci uvedomili, čo znamená strana pre komunistu. K eď st budete, súdruhovia, z tejto schôdzky odnášať legitimácie členov strany, prosím vás, chráňte ich dobre. A nezabúdajte nikdy, že každá z týchto legitimácií ako by bola podpísaná neviditeľným písmom, príkladom pevností, ľudskosti, pracovitostí, odvahy a hrdinstva tých súdruhov, ktorí vedeli za stranu položiť i svoje životy; ale každá z týchto legitimácií, ako by mala čisté stránky, ktoré musíte vyplniť zasa vy vlastnosťami a činmi najlepších komunistov: poctivosťou a neúnavnosťou v práci, bázňou, oddanosťou a láskou k strane. K strane, ktorá robí človeka človekom a v boji ho učí žiť. Súdruhovia, bdejte nad čistotou strany, rozširujte a chráňte jej jednotu, upevňujte jej vplyv. Milujte svoju stranuI P