Živena, 1919-1920 (X/1-12)
1920-06-01 / No. 11-12
No, z nevinne vyliatej krve a z predčasných hrobov útrap, z temníc krivdiacich pokút, z mozoľov a znoju bôľneho ľudu, z myšlienky nadšenej a lásky ku pravde, a k biednemu rodu vyrástol hrdinstva kvet, zázrakom vylietol hrdina-mstiteľ. . . A jeho hlboký pohľad páli láskou, nesmiernou láskou z hviezdnych kruhov večného žitia . . . Pod Bradlom vykvitnul výhonok, národa I rástol v tôni, v [chľúba. . . v jeho mene zárod Štefana mučeníka, vzmáhal sa pod útisku drsným tlakom, kým v duši planula nesmierna túha, túha za slobodou kopaníc, kde vrela ohnivá krv božích bojovníkov, brániacich pravdu svätú a právo národa, slobodu ľudu, bičovanú divo . . . Rástol a vzmáhal sa vekom i múdrosťou potomok-mstiteľ za šibenice v hlohoveckých nivách, za krv, čo márne tiekla v jablonickom poli a pri moste budatínskom, keď zavial prvý raz trojbarevný prápor slovenskej slobody! Potomok-mstiteľ? Nie, prv iba skromný, útlunký vzrastom žiačik pražskej vedy, bez krásy tela nosič božskej snahy, milovník ohnivý pravdy a krásy, pevec to mladušký bledunkej tváre, s pohľadom nehy, s hlbokým zrakom, čo v pokore sa skláňa pred tajmi Všehomíra a pátra, pátra po zákonoch Večná . . . A zasa cudzinec len, príchodzí bez mena, bez vzácnych spojení, Slovák vo Francii, neznámy svetu, bez zlata a moci, len čistých citov, čistých chtění nosič, bežiaci voždy za najvyššou métou . . . A Paríž snuje svoju dávnu dumu, sen veľkolepý spriada v priadzu zlatú nad morom vášní, lások, snáh a chvatov, v ňom celý svet sa sbieha s svojou túhou a z diaľky počuť zvuky Marseillaisi, a v jeho veľkom lone chyžka malá, kdes’ až pod krovom a v nej výhľad k nebu ku modrej jeho báni, k slncu, hviezdam a mliečnej ceste diaľnych, divných svetov ... Na stenách vôkol žiaria krásne dary umelcov posiaľ svetom neuznaných, pár krčiažkov so vzorkov našich dedín, nad oknom záclona, čo pilná ruka nádherou bujných bariev zvyšívala v drevenej chate pri Čičmanoch kdesi, rad vzácnych kníh, nad nimi jasná hlava, ňouž sny sa roja o najväčších činoch, duch okrýdlený, neznajúci hraníc, a v hrudi srdce chrabré, dobré, zlaté, čo nezná bázne, bo sa sýti chlebom najlepších citov, najskvelejších nádej, veriace iba vo víťazstvo pravdy a sily, ktorá slúži pravde svätej. Keď sen už sadal v jemné riase oka, v ňom zvřela v mihu túžba prehlboká, ten vidieť kraj, kde zbožný ľud sa kloní nad tvrdú hrudu, znojom rosiac pole, a v očiach, ktorým vesmír bol len knihou, sa zjagal vzácny krištál rosy lásky . . . Chcel vidieť svojich, bozkať ich na líca, rodinku vinúť k hrudi, s otcom starým, čo bil sa smelo s otrokármi rodu, hovoriť o tom, ako stáli v šiku najsmelší — počtom malý síce húfik, — no, v srdciach cit a v zraku kmit, a v hlavách jas, na bedrách pás, a v ruke meč, len chvátat v seč . . . Chcel počuť, ako s veže zuní hlahol v predvečer sviatku — vesper dominice — i spevy zbožné zo žaltárov starých, okutých sponkou matnej mosadze, chcel výkrik pastiera, čo ženie oviec stádo tiež mušľou ucha schytiť v náruč ducha a veriť z oviec obce že budú a z obcí nový zrodí sa štát. Pod Bradlom vykvitnul výhonok, národa [chľúba, a v cudziu, voľnú zem presadený rástol, sa vzmáhal stromom, ovocie čo nesie vonné a zlaté, prúdiace sladom žehnania a sily . . . Zakorenený v podtatranskú žulu, sa dvíhal v oblaky ľadovcov Mont-Blankú; syn Tatier na Alpách doma sa cítil, tak srdcom bol našim, duchom vedy sveta, tak náš bystrý sokol nad oblakmi lieta, trebárs ho splodila skalnatá zem, kedysi zakliata, dnes jasom poliata, slobodná, slovenská zem . . . Že môže dnes plesať od Užu k Dunaju, že diev a junákov našich sa valia slobodné zástupy v školu a chrám, v nich zvoní hlaholom národa reč, že strachu nemajú, putá že neznajú, rany zacelely, bárs aj vrah v ne sypal priehrštím plným piesok a soľ, — to je Tvoja chľúba jasný duchu slniec, Rastislave, tvorca slávnych legionov. Bol máj a since, ten večne mladý panic, čo neúnavne cvála prťou modrých nebies, sa zasmial v plnej, jarnej kráse, zdraviac breskyne kvetom zružovelé sady kol Devína, a nad ním kmitol zrazu z antickej zeme chvátajúci letec . .. Broň ohnivého vtáka jasá v lúčoch, čo plodnou vôňou chvejú sa tam s výše — 202