Bojovník, 1973 (V/1-52)
1973-12-22 / No. 51-52
IEDNO MAID SPOLOČNE - statočnosť a lásku k Mašli — František M i k y s a? Kto by ho nepoznal! — povedal nám vrátnik v žarnovickej preglejke. Nato vyšiel pred bránu a ukázal rukou: — Tamten dom s červenou strechou a zeleným plotom. Zastihli sme ho doma, práve pílil drevo. Slnko pálilo, nuž košeľu mal rozhalenú, rukávy vyhrnuté, skrátka, ako mládenec. — Vitajte! Prejdite dalej! — vítal nás František Mikysa. Priateľský človek, to sa dá vidieť na prvý pohľad. Nuž, nečudujme sa, že ho majú všetci radi. Čo sa týka vyznamenaní, tých má neúrekom: „Ordre du mérite combattant. Honneur dévottement“. (Za zásluhy v boji), „Tanácsköztársági emlékérem, 1919 až 1969“, Rad SNP II. triedy, Za chrabrosť, Pamätná medaila člena Revolučného národného výboru... — Povedzte, ujec, ako vonia život, ved vy už máte 75 na krku, — hovoríme. Pozrel sa na nás, akoby skúmal, čo tým chceme a potom povedal: — Ako čerešne v kvete! — A to vravíte vy, čo ste boli dostriefaný ako zajac, čo ste mali v tele toľko dier, ako murárska riečica? Opäť sa po nás pozrel, zasmial sa a súhlasne prikývol: — Äno, to hovorím ja ... život je ako cozprávka, čo rozpráva babka v izbietke, ked sa deň zošerí a dedko prikladá do pece brezové polienka. Ujec František Mikysa, vypije malý štamperlík, zahladí sa kamsi do diaľky na večne zelený Kožený vrch, spoza ktorého vykukuje o voľačo vyššie Drienčie, ukáže prstom: — Hľa, pozrite sa, tam sme bojovali, ale aj víťazili... Otec Františka Mikysu vychoval desať detí. Jeden syn — Leopold padol ako partizánsky kapitán na Brode. František Mikysa bojoval v 2. partizánskej brigáde, ktorej velil Asmolov a Valjanskij. Priamym náčelníkom bol kpt. Ján Zeman. Ujec Mikysa má dobrú pamäť, ako sám hovorí: — Na mená spolubojovníkov sa nikdy nedá zabudnúť. Bojovali v Žarnovici, Bábinej, Dobrej Nive, v Hronskej Dúbrave i vo Zvolene. Odtiaľ sa presunuli na Poľanu. Na Cihle pri Čiernom Balogu ho zajali a väznili v škole. Odtiaľ Ušiel spolu so synom Antonom. Po krátkom čase sa znova dostali do rúk Nemcom a v Novej Bani ho zasa uväznili. — Za ten čas popravili tri skupiny mojich priateľov. O život prišli mnohí, za Mikysu prišli orodovať farár Ján Gregor, mlynár Ján Janovský, richtár Ján Považan i iní, no nepomohlo. Ortieľ smrti vyniesli aj nad ním. No pomohol útek. František Mikysa bojoval aj v partizánskej skupine Sitno. Pýtame sa, čo ho viedlo do Povstania. — Strana, KSČ, jej členom som od roku 1928. Už v roku 1922 bola v Dolných Hámroch stranícka organizácia. Jej členmi boli bratia Lehotskí, Jozef Považan, Jozef Izák, Anton Štrbík__ — Ako komunistu ma prepustili z práce v Sandriku. Veľa príkoria som si vytrpel, no všetko sme šťastne prežili, len aby nám zdravie slúžilo ... Vojna zanechala aj na ňom stopy, ved vojna nie je hra. Štyri roky chov dil o barlách a nakoniec ho vyliečili Piešťanoch a v Sklených Tepliciach. — Za predmníchovskej republiky som pomáhal v obchode v Banskej Štiavnici. Po vojne mi dali trafiku, bol som zmrzačený. Ked som sa vyliečil, robil som tlmočníka v preglejke... jedna nemecká firma tam stavala nové výrobné haly. František Mikysa dobre ovláda niekoľko jazykov. Počas prvej svetovej vojny bojoval dva roky v Srbsku, niekoľko mesiacov na talianškom fronte spolu so Štefanom Dankom, Jozefom Cesnakom a Jozefom Klimanom ... — Nuž, vidíte, taký je život, — podotkne. —- Ostražitosť je vždy na mieste ... Zmlkne, azda už povedal všetko? Vstávame a poberáme sa preč. Nato prichádza jeho syn Anton a nesie otcove vyznamenania. — Pozrite sa, to všetko čo vám otec povedal, je pravda. V severovýchodnom kúte Nitrianskeho okresu, pod kopcami rozsiahleho Tríbeča je dedina, ktorú Nemci obzvlášť poznačili v marci roku 1945. Dedinu vtedy vypálili. Prečo? Z tejto dediny — volá sa Skýcov, bojovali takmer všetci chlapi v Slovenskom národnom povstaní. Bolo ich vyše 200. Jedným z nich, je aj Peter Dávid, radový občan, komunista od svojho 18 veku, od roku 1927. Poľnohospodársky robotník. Už ako 11-ročný sa túlal po robotách. V tridsiatych rokoch — v čase nezamestnanosti sa ocitol až v Tirolskú. Slovenské národné povstanie ho zastihlo doma, v Skýcove. Na všeobecnú výzvu, veru nevedno, kto ju prvý v Skýcove vyriekol, nastúpil, hoci nebol vojakom. Bolo to 28. augusta 1944. Na Suti, smerom na Uherce ho veliteľ Rudolf Matejov učil hádzať granátmi. Novoutvorený partizánsky oddiel sa presunul k Veľkým Uherciam, kde došlo k prvej zrážke s Nemcami. Za guľomety zaľahli: Pavel Dávid (Petrov brat), Bartoš Dávid, František Matejov, Peter Samko ... Tri vozy Nemcov, všetko mŕtvi... Nato sa partizáni stiahli do Kamenca pod Vtáčnikom. Bolo ich asi 300. Odtiaľ pochodovali na Ostrý Grúň, Župkov, Hrabičov. . Dňa 17. septembra 1944 Petra Dávida zajali. Odvliekli ho do Nemeckého Pravna, odtiaľ do Nitry a' tam sa mu podarilo utiecť. Vrátil sa domov, ale doma neostal. Bojoval v partizánskej skupine majora Maximova. Zháňal proviant, zúčastnil sa akcií na Hrone. — Verte, kruté boje sa tam odo hrali, — zdôrazňuje Peter Dávid. Mnohí z nich na Hrone padli. Zahynulo tu aj okolo 300 Maďarov. Petra Dávida postrelili pri Horných Hámroch. Po oslobodení pokračuje v začatom diele. Ako komunista dobre vie, kde je jeho miesto. Pracuje v kameňolome, neskôr v Calexe. Aktívne sa zapája do straníckej práce, lebo v strane vidí záruku, že povstalecké ideály sa budú premieňať v život. Od oslobodenia je aktívnym členom SZPB. Aj jemu Nemci vypálili dom. Znova ho dáva pod strechu, pričom ani na minútu nestráca elán do života. Chápal, že jeho povinnosťou je postarať sa o rodinu, aby mu raz deti nevyčítali: „Otec, málo ste pre nás vykonali“. — A potom, — zdôrazňuje Peter Dávid, — čo je veľmi dôležité, mládež, mládež sa musí dozvedieť o našom boji, o našich ideáloch a o tom, že sme bojovali po boku slávnej Sovietskej armády. Každoročne sa skýcovskí partizáni stretávajú so svojimi druhmi v zbrani — so sovietskymi partizánmi. Peter Dávid žije skromným životom v Skýcove. Vyznamenaniami sa nechváli, to len teta Dávidová nám ich navela-navela povykladá zo skrine. „Pamätnú medailu k 50. výročiu založenia KSČ, Pamätnú medailu k 20. výročiu SNP, Čestné uznanie za záslužnú a obetavú prácu v SZPB, potvrdenie o aktívnej účasti v. partizánskej skupine Za slobodu Slovanov. Od Slovenského národného povstania uplynulo už takmer 30 rokov, lenže na také chvíle, ktoré prežili jeho účastníci, sa zabudnúť nedá. Peter Dávid vela rozpráva o oných slávnych dňoch svojim vnukom i pionierom v škole na besedách o SNP. O O C • Centrom Slovenského národného povstania bola bezpochyby Banská Bystrica. Pravdou však je aj to, že dávno pred oficiálnym vyhlásením Povstania existovali aj partizánske skupiny aj na východnom Slovensku. V Humenskom okrese ešte dnes žije asi 3000 bývalých účastníkov SNP. V tomto okrese Nemci vypálili šesť obcí — Jankovce, Turcovce, Závadku, Por.úbku, Psice a Chlumec. V týchto oblastiach bojovala partizánska skupina Veža a Jastrab. Okrem toho tu boli aj Jánošíkovské bojové družiny. K jednému z partizánov — k Jurajovi P i r i č o v i nás zaviedol predseda OV SZPB v Humennom súdruh Viktor Joner. Sedemdesiatnik Juraj Pirič sa potešil našej návšteve. Ujec Pirič začal spomínať: na mladosť. Lenže aká to bola mladosť! Na nešťastie bol sirotou. A o sirotu sa v tom čase nikto nestaral, bola vojna. Po snehu sa bosý a hladný túlal po uliciach. Prichýlili ho maďarskí vojaci — dva a pol roka žil s nimi, posluhoval im a za to dostával stravu. Vojna síce potom skončila, no život bežal po starých kolajách ďalej. Veru nebolo ľahké nájsť slušné zamestnanie. Po krátkej odmlke ujec Pirič pokračuje dalej: — Robil som aj pastiera u gazdu Petříka. Pásol som aj cudzie kravy, mesačne som zarobil dvadsať korún. Vtedy som vstúpil aj do KSČ, hned po jej založení. V dvadsiatomsiedmom roku Juraja Piriča najal do práce žid Nemiinzahl. Tam pracoval štyri roky. Potom prišla nezamestnanosť. Trvala niekoľko rokov a potom opäť vojna. V Humennom začínajú vyčíňať gardisti, Juraj Pirič prechádza do ilegality. — Naše deti sa nesmeli na ulici ani ukázať, hneď na nich vykrikovali: „Otec je komunista, komunista .. .1“ — povzdychne si teta Piričová. Komunisti, na čele s Jurajom Piričom budujú zemľjanky pre partizánsku skupinu Pugačev, ktorej velí A. G. Jemeľjanov. Na okolí je zradcov ani maku. Dôjde k zrade. Piriča zatknú v Prešove, potom v Kežmarku. Odtiaľ ho transportujú do Sach^ ssenhausenu. Tri týždne trvá úmorná cesta do koncentračného tábora. A potom sa žiada od väzňov, aby pracovali v Messerschmidtových továrňach ... — Vyčerpaní do krajnosti sme len revali, kričali: „Postrieľajte nás' Brušný týfus. Červienka,... z dvetisícpäťsto väzňov zahynula polovica. Oslobodenie. Návrat do vlasti. — Taký bol spuchnutý, že ľudia plakali ked ho videli, — zaplače teta Piričová. — Sedemnásť týždňov ležal, len túžba žiť ho udržala pri živote. le V roku 1948 stál Juraj Pirič na čeĽudových milícií. Vyznamenaní má neúrekom: Za zásluhy o výstavbu — jemu, bývalému pastierovi, odovzdali v roku 1963. Či to nie je dôkaz, ako sa zmenili pomery v našej vlasti? Pravdaže, okrem toho má mnohé ďalšie vyznamenania: Zaslúžilý bojovník proti fašizmu, Medailu k 50. výročiu KSČ, Medailu k 25. výročiu Víťazného februára a iné. Juraj Pirič zostal verný komunistickým ideálom a pre ne žije aj teraz a nikdy sa ich nevzdá ... Z materiálov F. Kováča pripravila: M. Úurkovská Peter Dávid zo Skýcoua s bývalým spolubojovuíkor František Mikysa dnes žije v Žarnovici 12