Bojovník, 1974 (VI/1-52)

1974-05-04 / No. 18

Bojovnfk 18ORGÁN ÚSTREDNÉHO VÝBORU SLOVENSKÉHO ZVÄZU ^PROTIFAŠISTICKÝCH BOJOVNÍKOV 4. mája 1974 Ročník VI. Cena Kčs 1,— všade cítiť ich vplyv V predchádzajúcom čísle nášho časopisu výzve a záväzku sme písali o pracujúcich Závodov 29. augusta a zamest­nancov VHJ OGAKO v Partizán­skom — na počesť 30. výročia SNP predčasne splniť úlohy piatej päťročnice. Medzi prvý­mi sa prihlásili na túto výzvu pracujúci Závodu Mier, n. p. v Topoľčanoch. Velkú aktivitu pri propagácii, rozpracovaní, ale najmä pri plnení úloh prejavujú členovia ZO SZPB. Organizácia sice nie je vel­mi početná, iba 24 členná, ale zato ich vidieť všade, kde sa žiada prejaviť prospešnú ini­ciatívu. Takmer tri štvrtiny čle­nov ZO SZPB sú členmi kolek­tívov súťažiacich o titul BSP. Jozef Okša je vedúcim 36 člen­ného kolektívu v prírezovni, ktorý sa môže pochváliť hrdým titulom „Dielňa socialistickej práce S0. výročia KSC“. Vyso­ký štandard pracovných vý­sledkov dielne a stopercentná organizovanosť v ZČSSP hovo­ria jasne o občianskej uvedo­melosti a pracovnej aktivite. To isté možno povedať o 14 člen­nom kolektíve BSP zo sklado­vého hospodárstva, ktorý vedie Koloman Kállay. František Smitala, vedúci mechanickej dielne patrí už ro­ky medzi najlepších pracovni-kov. O Ernestovi Palušovi, bý­valom prieskumníkovi Čapaje­vovej brigády sme sa dozvede­li, že napriek následkom odboja — mal omrznuté no­z hy, ešte vlani pracoval, kde bolo najviac treba, vo voľných priestranstvách pri vykladaní vagónov a hoci mal nárok na pracovnú úľavu, pracoval i v zime i v sobotu a nejednu ne­deľu. Nikdy neodmietol nastú­piť, keď bolo treba urýchlene vykladať z vagónov. Svojím príkladom strhol aj ostatných a spolu sa zaslúžili o to, že zá­vod nemusel platiť penále za stojné. Alebo, napríklad, Štefan Rybár, veliteľ závodnej stráže. Predtým ako nastúpil do tejto, všeobecne neveľmi obľúbenej funkcie stávalo sa dosť často, že sa „strácali“ náradia, mate­riál, jednoducho povedané — nejeden si „vypomohol“ zo spo­ločného, na úkor nás všet­kých, na škodu spoločnosti. „Odvtedy, čo je veliteľom závodnej stráže súdruh Rybár nepřeletí cez vrátnicu zo zá­vodu ani mucha“ — bez dô­kladnej kontroly“, — doslova, hoci trochu nadsadene nám povedali v Závode Mier. Zod­(Pokračovanie na 2. strane] vykli sme si už ha to, že ša nemusíme obávať o zamest­nanie, o prácu, ktorá dáva istotu pre naše živobytie. Zvy­káme si z roka na rok na vyšši životný štandard, na zvyšu­júcu sa, ba takmer už najvyššiu spotrebu mäsa a iných potravín, na veľmi solídne obliekanie, na vysokú bytovú kultúru, na rýchlu výstavbu našich miest a dedín, na bez­platnú lekársku starostlivosť, rekreácie a tok pod. Toto všetko začali sme považovať za samozrejmosť a vôbec si už nevieme pred­staviť iný spôsob života. Táto istota to je ohromná vec tým skôr, keď si uvedomíme, že na západ od našich hraníc majú ľudia často starosti aké si my už nevieme ani dobre predstaviť - ako si udr­žať terajšiu, alebo kde nájsť inú, vhodnú prácu. Tzv. energetickú krízu tu sprevádza zdražovanie denných potrieb, obmedzovanie zamestnanosti - neistota. Naša pokojná práca, naša istota, blahobyt, naše dobré perspek­tívy majú základy v múdrom vedení našej strany a v spolupráci so Sovietskym zväzom a ostatnými krajinami socialistického zo­skupenia. Dnes viac než inokedy vidíme, že tie základy našej isto­ty sú bezpečné po každej stránke. A o to spokojnejšie sa môžeme venovať našej dennej práci, našim rodinám i záľubám. Lenže obzrime sa trochu do minulosti. Pred druhou svetovou vojnou mali sme dohodu o spolupráci a vojenskej pomoci napr. s Francúzskom, ba ochranu našej samostatnosti nám sľubovali i ďalšie kapitalistické krajiny. Avšak proti Hitlerovi nik z tých našich vtedajších spojencov nechcel sa postaviť na našu ochranu, ba naopak vydali nás na po­spas nemeckému fašizmu. Je­dine Sovietsky zväz nám bol ochotný poskytnúť pomoc, no vládnúci kapitalistickí prominenti ju odmietli. Už vtedy náš ľud pochopil, kto je naším skutočným spojen­com. Potom, keď sovietski vojaci za cenu nesmiernych obetí priniesli nám slobodu, znova sme sa utvrdili v na­šom poznaní, že kto je naším spojencom, kto je ochotný pre nás, pre našu slobodu, pre aáš pokojný život bojovať a obetovať. Keď sa náš ľud postavil so zbraňou v ruke proti nemeckému fašizmu a domácim klérofa­šistickým prisluhovačom v slávnom Slovenskom národnom povsta­ní, aj vtedy nám Sovietsky zväz poskytol plnú podporu a pomoc, organizačnú i materiálnu. Naproti tomu „tiež spojenci“ - Ameri­čania tesne pred povstaním bombardovali rafinériu v Dubovej, ktorá mala zásobovať pohonnými hmotami povstaleckú armádu. Keď nás potom, po vojne, v roku 1947 postihlo kruté sucho a hrozilo nebezpečie hladu, zase to boli sovietski ľudia, ktorí na­priek vlastným problémom a ťažkostiam, veď krajina bola po pusto­šivej vojne značne zničená, bez akýchkoľvek záväzkov dodali nám pšenicu, aby u nás bolo dosť chleba, aby ľudia nehladovali. Mohli sme dostať síce pomoc aj od USA, ale za cenu závislosti na ka­pitáli, za cenu, že našu ekonomiku a napokon i bezpečnosť pod­riadime ich záujmom. Dnes, po odstupe rokov, najlepšie vidíme kam by sme to boli s nimi dotiahli. Potom v ďalších rokoch socialistického budovania poskytoval nám náš spojenec Sovietsky zväz veľkú materiálnu i organizačnú pomoc. Vďaka tejto pomoci rýchle sme napredovali v rozvíjaní priemyslu a socialistickej poľnohospodárskej veľkovýroby. Túto pomoc najlepšie dkážeme oceniť u nás na Slovensku, veď náš priemysel vyrába dnes toľko, oko pred druhou svetovou vojnou priemysel v celej Československej republike, socialistická poľno­hospodárska veľkovýroba produkuje dvojnásobne viac, atď. Za pr­vej republiky odchádzali od nás desaťtisíce ľudí za prácou do sve­ta a tí, čo pracovali doma, živorili a teraž má každý dosť práce doma, má istotu, že za zarobené peniaze môže si kúpiť všetko, čo pre svoju rodinu potrebuje. Sovietsky zväz nám poskytol veľmi cennú pomoc aj v roku 1968, keď pravičiarske a oportunistické živly usilovali o rozvrat, o to, aby sme zišli z cesty socialistického budovania, aby nás vytrhli zo socialistického zoskupenia. Äno, náš verný spojenec, Sovietsky zväz si stojí v slove. Čestne plnil zmluvu, ktorú uzavrel s našou vládou ešte počas vojny 12. decembra 1943 a naďalej si čestne a dôsledne plní dohodu, ktorú uzavrel s našou vládou 6. mája 1970. Táto zmluva znamená pre nás istotu a bezpečnosť po hospodárskej stránke i z hľadiska ochrany hraníc, ochrany výdobytkov, ktoré nám socialistické zria­denie poskytuje. Mierumilovná politika Sovietskeho zväzu dáva perspektívy a možnosti k pokojnému rozvíjaniu všetkých tvorivých síl a k pokojnému budovaniu našej vlasti. ZÁKLADY NAŠEJ ISTOTY STEFAN M E S Ä R O § Delegácia SUBNOR-u počas rokovania na ÜV SZPB v Bratislave HÁVŠTEVA PRIATEĽOV Z JUHOSLÁVIE Na pozvanie FŰV ČSZPB bola na návšteve v ČSSR oficiálna delegácia SUBNOR-u z Juhoslávie v zložení: Marjan Cetkovič, Hrdina Juhoslávie, predseda SUBNOR-u ako vedúci dele­gácie, generál Vojo Nikolič, člen Sověta Federácie SRFJ, Dževdet Hanza, člen pred­sedníctva SUBNOR-u, Ján Kiš, člen predsedníctva SUBNOR-u, Božidar Munčan, tajomník delegácie. Počas návštevy v Prahe prijal de­legáciu SUBNOR-u podpred­seda FŰV NF ČSSR prof. Tomáš Trávniček a vedúci odd. ÜV KSČ s. Lubomír Procházka. Delegácia SUBNOR-u ro­kovala v Prahe s delegáciou FÜV ČSZPB, ktorú viedol ing. František Mišeje, pred­seda FČV ČSZPB — úradu­júci podpredseda FÜV ČSZPB genpor. doc. Ing. Ja­roslav Mašek CSc., Peter Dudáš, člen PFÜV ČSZPB a úradujúci podpredseda DV SZPB, plk. Ing. Ladislav Ki­lián, člen PFOv ČSZPB a úradujúci podpredseda DV ČSPB a vedúci zahraničné­ho odd. FÜV ČSZPB s. Kňou­­rek. V priebehu oficiálneho rokovania členovia delegá­cií si vymenili skúsenosti a poznatky z činnosti orga­nizácií protifašistických bo­jovníkov v oboch spriatele­ných krajinách a rozširova­ní vzájomnej spolupráce. Po skončení rokovania v Prahe zavítala delegácia SUBNOR-u do Bratislavy, kde s členmi PÜV SZPB diskutovali o formách práce SZPB. Po skončení rokova­nia odišli juhoslovanskí priatelia na ďalšie rokova­nie do Topolčianok. Cestou sa zastavili v JRD Sládeč­­kovce na prehliadku tohto vefkého družstva. Na záver rokovania prijali komuniké o ďalšej spolupráci oboch zväzov. SÚŤAŽ DETÍ K SNP Závodný klub ROH pri ŽB v Rudňanoch vypísal z príleži­tosti 30. výročia SNP výtvarnú súťaž v dvoch kategóriách na tému: „Slovenské národné povstanie a radostný život detí v ČSSR.“ Okrem výtvarnej súťaže vypísal Klub aj súťaž a najlepšiu slohovú prácu na tému: „Odkazu SNP — verní zostaneme.“ Súťaž je v dvoch kategóriách pre žiakov ZDŠ a odborného učilišťa. Tri najlepšie práce v každej kategórii v oboch súťažiach odmenia hodnotnými vecnými cenami. , J. AZUD 'y"y""Sy"""ySy*y'""-""S"S"'"S""""SS"'""""S/'S/SSSSSSSSSSSSSSSS//SSSS/SSSSSSSSSSSSSSSSS/SSSSSSS/SSSSSSSSSS/SSSS/SSS/SSS//SS/SSYSSSSSSS/S/SSSSSSSSSSS/SSSSSSSSSSS/SSSSS. ikdy neviem presne povedal, čo sa mi páči na tom-ktorom obraze, nikdy asi nebudem vediet povedal, čo ma viaže k tomu-ktorému mestu. Viem však, že sú mestá, do ktorých sa musím vždy po čase vrátil. Jed­ným z nich Je i Praha. Mám rada Prahu rannú i večernú, mám ju rada v každom ročnom období, odpustím jej všetky rozkopané ulice, preplnené elek­tričky, všetko. Je to Jednoducho moie mes­to. Predsa však sa mi zdá, že Je najkrajšie práve na Jar. Akoby vždy nanovo začala žil, akoby sa všetky jej krásy nanovo rozvili. Nebola som v i Prahe na jar roku 1945, ale viem si predstavil, že taká bola i vtedy, na sklonku vojny. Možno práve jej krása, sila prírody, ktorá sa stovkami rozkvitnu­tých stromov a kvetov hlásila o svoje prá­vo, pomohla jej obyvateľom i ostatnému čes­kému ľudu, aby aj oni nabrali síl a odvahu, aby zdvihli hlavu a povedali si d o s 11 Dlhoročný ilegálny boj, ktorý sa začal hned po okupácii krajiny a napriek perze­kúciám, násilnostiam a vraždám, ktoré na­cisti páchali na jeho vodcoch, sa nikdy ne­skončil a v tie májové dni vyvrcholil do otvoreného povstania. český ľud, dlhé roky utláčaný nacistic­kými votrelcami rozhodol sa skoncoval s fa­šistickou porobou a oslobodil svoje hlavné mesto. Praha sa zmenila na mesto barikád. Muži, ale i starcii, ženy a deti vytrhávali dlažbu a stavali barikády, aby nepriateľ ne­prešiel. Odvážne sa vrhali do cesty okupan­tom, ľahkými, často doma vyrobenými zbra­ňami sa bili s nepriateľskou presilou. Hit­lerovské vojská, ustupujúce na všetkých fron­toch, sa nemienili vzdat středočeského priestoru a jeho pražského centra, pretože bolo dôležitou križovatkou ústupových ciest, ktoré viedli už len jedným smerom, na zá­pad. Bolo tu takmer milión vojakov Schär­­nerovej skupiny „Mitte“, a táto skupina predstavovala obrovský arzenál zbraní, vrá­tane letectva. Aj keď povstalci nemali do­statok zbraní, mali na svojej strane nesmier­nu morálnu silu, odhodlanie a podporu ce­lého národa. Praha volala o pomoc. Pov­stalcom veľmi pomohla skutočnosl, že So­vietska armáda sa po výzve ponáhľala na pomoc. Každá ulica, každý dom sa stali pevnostou, ktorú musel nepriateľ lažko do­býjal. Ako sa asi umiera na jar? Všetko sa hlási k životu, zo všetkého dýcha nová sila. Ne­bolo to inak ani v tú jar roku 1945. A pred­sa český ľud povstal, išiel bojoval o_svoje hlavné mesto, išiel do boja na život a na smrt. Od tých čias uplynulo už dvadsat devät rokov. Dnes už návštevník, ale ani obyva­teľ Prahy nenájde stopy po barikádach, vy­rástli nové ulice, domy. Už len pamätné ta­bule s dátumom prvých májových dní pri­pomínajú ten hrdinský boj. Ale český ľud na tieto dni nezabúda. Svedčia o tom i ky­tice kvetov, ktoré starší i mladí s láskou kladú k týmto tabuliam, aby aspoň takto vyjadrili svoju vďaku. —mam— JAR NA BARIKÁDACH

Next