Elán, 1934-1935 (V/1-10)
1934-09-01 / nr. 1
sa ich život musí spojiť so životným dielom tunajším. Ülohy oproti štátu? •Chceli sme prijsť do tohoto štátu a vykonali sme všetko, aby sa naša túha a žiadosť uskutočnila. My Slovinci, keďže sme predtým žili v cudzích štátoch, priniesli sme si i do nášho štátu ten pocit, ktorý sme mali v tých cudzích štátoch, v že je štát nášmu národu niečo cudzieho. My sme Jugoslávii ešte vlastne aktívne nepracovali ani nespolupracujeme. Naši politikovia i laikovia chodia do Belehradu tak, ako chodili kedysi do Viedne, s tým istým pocitom. Preto je prvou úlohou nás všetkých Slovincov vychovať v sebe pocit, že tento štát je náš štát, že sme my tu skutočne doma, a že musíme spolupracovať aktívne pri každom štátnom čine a kroku. Je, pravda, jasné, že to nezávisí len od nás, ale aj od štátu, t. j. od tej časti, ktorá dnes vládne. Keď panujúce kruhy juhoslovanského štátu budú pozorné oproti prirodzeným potrebám, ba prirodzeným právam slovinského národa, vtedy sa o mnoho, o mnoho Iahšie vžije slovinský človek do roly, ktorá mu je úplne nová v jeho doterajšej histórii, t. j. do roly: byť spoluzodpovedným, spoluviádnucím faktorom vo vlastnom štáte. II Čo sľubujú vaši mladí? Činnosť našich mladých spisovateľov je veľmi potešiteľná. Je to dlhý rad mien, o ktorých by bolo treba hovoriť, spomeniem však len najvážnejšie. V próze: Miško Kranjec, Filip Kalan, L. Mrzel, B. Magajna, v poézii: Božo Vodušek, Edy Kocbek, B. Fatur. A ešte Božo Vodušek ako esseyist. Miško Kranjec sľubuje najviac, je najproduktívnejší a prvý priniesol do slovinskej literatúry spôsob, ktorý si skutočne zaslúži meno: realizmus. Je absolútne nesentimentálny. Skvele pozná svoje milieu: sedliacke prostredie svojej užšej vlasti Prekmuria. Je pre sedliacku psychu neobyčajne ostrý, triezvy a nadovšetko skutočnosť milujúci psychológ. Kedysi som ho nazval s Kálanom spolu deziluzionistom, lebo Miško Kranjec nepozná nijakých ilúzií a jediná jeho ešte ledva vyjadrená viera je vlastne sociálna prestavba ľudstva, taká, akú ukazuje ruský príklad. Ťažšie je hovoriť o Filipovi Kalanovi, lebo jeho produkcia je veľmi malá. I jeho charakterizuje deziluzionizmus a do krajnosti leptavá irónia. Vysmieva sa všetkému, lebo v každej, i v tej najväčšej veci jesto hodne ľudskej slabosti. Ak vydrží na započatej ceste, bude znamenať pre inteligenciu to, čím je Miško Kranjec pre široké vrstvy národné, stane sa pozorovateľom a analytikom psychy inteligencie. Popri tom, že je žiarivým prozaikom, je aj výtečným kritikom, čo je novým potvrdením mojej domnienky, že je silným analytikom. L. Mrzel pokračuje v mladšej literatúre na línii, ktorá po boku zdravej a mocnej slovinskej literatúry doprevádza našu spisbu od Stritara cez Mešká práve do Mrzela, t. j. na línii literárnej dojímavosti a sentimentalizmu. Je skvelý štylista. Ale jeho psycha je zoženštená, priveľmi citlivá a bez pochopiteľnej príčiny priveľmi smutná. B. Magajna je Mrzelovi blízky, lenže jeho sentimentálnosť je preniknutá akýmsi idealistickým elánom a podložená je väčším smyslom pre vecnosť, ktorá pri Mrzelovi nehrá nijakú úlohu. Magajnove novely, v ktorých autor premáha svoje sklony a zamilovanosť, prenášajúc ju do symbolov, svedčia o nemalom vyjadrovacom talente, avšak ten talent sa musí vrátiť na triezvejšie cesty, než sú tie, po ktorých chodil doteraz. Pavel Klokoč Prežívanie U z rozpadám sa. Zo zeme prachu, krvi túh som slepeny, najprvší vietor rozveje ma tak ako suché líšia v jeseni. Ked ako rosa znova na zem spichnem na kvety z môjho popola, tu ostrá túha neukojených chcení a rytmus vzrastu zit ma povolá. Ai zo tmy vnídem do priesvitnej noci po známych cestách hlúdii okolo, za hudbou vetra pôjdem popri rieke a tam ta stretnem v tôni topolov. Už nepoznám ta po tvári, i tvoje telo prešiel neúprosný kruh. Len po dotykoch v temne poznáme sa a po znamení našich starých túh. A našim kresbám v mokrom piesku zas smiai sa bude tučný spln, ked začnú rozplývai sa v šplachote dravých vln. 2 y. Vitinger Umenie nemožno nivelizovať Po kongrese spisovateľov v Moskve Len ked naslúchame svojmu srdcu, môžeme hivorii o umení,bez toho, aby sme ho zmenšovali. Elie Fame. Svojou jedinečnou revolúciou v dejinách sveta izolovalo sa Rusko od ostatných národov celých pätnásť rokov. Co sa za ten čas dialo v jeho hraniciach, bolo následkom toho len tendenčne skresľované ako jeho odporcami v smysle zápornom, tak i jeho zahraničnými ctiteľmi v smysle kladnom — skutočnej pravdy sa nik nemohol dopátrať. Hranice Ruska boly uzavreté všetkým „buržoáznym“ nepriateľom a pochvalné hlasy tých europských jednotlivcov, ktorým bolševický režim dovolil prístup do Ruska, boly v Europe prijímané samozrejme s najväčšou rezervou. Medzitým diktatúra proletariátu robila s dôraznosťou a jednostrannosťou všetkých fanatických hnutí svoje reformy v celom ruskom živote. Celému predvojnovému smýšľaniu, všetkým predstaviteľom cárskeho Ruska vypovedaný bol neúprosný, vyhladzovací boj — šľachta, úradnírtvo, vojsko, politika, hospodárstvo, umenie i náboženstvo, všetko prešlo ohňom bolševickej kritiky a všetko bolo odsúdené. Tomuto osudu neušlo ani ruské písomníctvo. „Diktatúra v umení? Diktatúra na poli najslobodnejšej činnosti ľudského ducha?“ — povedali mnohí umelci z čias predrevolučných a radšej volili ťažký život v emigrácii, ako aby sa boli podrobili diktátu. Naproti tomu tí opatrnejší a kompromisnejší ;— hoci so zaťatými päsťami (pravda, len vo vrecku) — vytrvali a „slúžili novému režimu“. V podstate nie veľa bolo tých. ktorí v úprimnej viere videli v politickom prevrate lepšiu možnosť uplatnenia svojich vlastných ideálov — ako Maxim Gorkij — a stali sa radcami, vodcami, povzbudzovateľmi a učiteľmi novej generácie mladých spisovateľov boľševického Ruska. Jedno treba priznať ako zásluhu týmto úprimným prívržencom nového proletárskeho umenia: vzbudili v najširších vrstvách miliónového, dotedy z veľkej čiastky negramotného národa lúhu za knihou a lásku k nej. Čo vykonaly ich spisovateľské spolky pre zvýšenie nákladu kníh, je obdivuhodné. To bola, pravda, činnosť skôr vonkajšej propagácie kultúrnych hodnôt — prvá etapa ich činnosti, prebudenie más, ku ktorým chystajú sa prehovoriť, a od ktorých očakávajú pochopenie. Štatistické dáta, týkajúce sa ich čin- Oblok a Autor tohoto článku, Julius Barč-Ivan, najmladší slovenský dramatický spisovateĽ, debutoval v minulej sezóne na javisku Slovenského národného divadla v Bratislave svojou hrou „3000 ludí“. Teraz píše hru novú, ktorá — ako súdime podlá sujetu, do ktorého nás autor zasvätil — sľubuje byt časová i pôsobivá. Tento článok nech svedčí o nálade i myšlienkovom svete, v akom mladý spisovalel svoju novú satiru tvorí. — Red. V div. hre „Dybuk“ rozpráva poľský Žid, píšuci pod pseudonymom An-ski, o boháčovi, ktorý sa prišiel radu pýtať od múdreho rabína. Rabín vedel veľmi dobre, čo boháčovi chýba, v eď bol múdrym rabínom, a preto nepočkal, kým si ten začne pred ním vylievať svoje srdce, ale chytil ho za ruku a zaviedol ho pred zrkadlo. A keď zastali pred zrkadlem, boháč, nechápavé sa dívajúci na rabína, dostal rozkaz i otázku. „Pozri sa do zrkadla a povedz mi, čo vidíš.“ Odpoveď prišla hneď. „Seba,“ zašepkal boháč. Rabín sa podíval na neho, zas ho chytil za ruku a zaviedol k obloku. „Pozri sa do obloka a povedz mi, čo vidíš.“ Odpoveď boháčova, rovnako lakonická ako predchádzajúca, znela: „Ľudí.“ Rabín sa zas zadíval na neho a povedal mu: „Tvoj život je dívaním sa do zrkadla. A to striebro na zrkadle, to bohatstvo tvoje, nedovolí ti, aby si okrem seba videl aj ostatných ľudí.“ Múdry rabín — možno ani nevedel o tom —vypovedal týmto svojím súdom rozsudok nad väčšinou človečenstva. Život skoro všetkých nás je dívaním sa do zrkadla a pre svoje vlastné záujmy, pre to striebro na zrkadle, vidíme len svoje tváre, svoje ruky, svoje vrecká. Svoje tváre vidíme radi. keď sú usmievavé, svoje ruky, keď sú mocné, a vrecká, keď sú plné. Nezáleží nám pritom na ostatných ľuďoch a keď, tak zas len preto, lebo ich potrebujeme. A vraciame sa takto zasa k zrkadlu. Vlastne sa ani nevraciame, lebo sme ani neodišli od neho. A prichádzame takto aj k extrémom. Prináša nás k nim vlastne dnešný život, ale ten sme si predsa sami sformovali. A sme väčší pokrytci ako ten, ktorému povedal Kristus, aby vybral najprv’ brvno z oka svojho a Len potom sa staral o mrvu, ktorú má v oku jeho brat. My síce to brvno práve tak nevidíme v očiach svojich ako ľudia pred 2000 rokmi, ale keď ide o mrvu v oku brata nosti v tomto smere — nakoľko možno pravdaže veriť v ich spoľahlivosť — vzbudzujú v nás ozajstný rešpekt. Ak je kontakt medzi spisovateľom a čitateľom v Rusku taký živý, ako hovoria referáty odtiaľ, tak my tu v Europe, kde kniha nie je už, bohužiaľ, nevyhnuteľnou potrebou ani tak zvanej inteligencie, môžeme ruským spisovateľom len závidieť. Majú z toho pochopiteľne zaslúženú radosť a tým si aj vysvetľujeme ich sebevedomie a pýchu, s akou sa konečne odhodlali pozvať do svojej dosiaľ prísne uzavretej ríše delegátov europských spisovateľských! kruhov na svoj celoštátny spisovateľský kongres, konaný v auguste t. r. v Moskv e. Keď porovnáme tento kultúrny sbližovací moment s politickým postupom Ruska, ktoré zasedá dnes v Ženeve ako člen Spoločnosti národov, zdá sa nám, že i na kultúrnom poli blíži sa Rusko k tej nesmrteľnej chvíli, keď sa „konzervatívne a revolučné sily života snúbia, aby uskutočnily rovnováhu ľudskej duše“, to je3t, že po ére prísneho nivelizujúceho kolektivizmu bude znovu uznaná cc.ia umelecky tvoriacej osobnosti a bude jej daná voľnosť tvorenia, sloboda slova a úsudku, že sa bude klásť dôraz na jej jedinečnosť, t. j. na individuálnosť a nie — na jej politickú pravovernosť. Príznačný a mnohosľubný v tom smere je i boj medzi umelcami a kritikmi, ktorí budú musieť nakoniec vo veciach umenia prijať za svoje tie merítka, ktoré majú univerzálnu platnosť v celých dejinách umenia. „Umenie je výzva k vnútornému spoločenstvu ľudí“ — preto nemajú v ňom miesta stanoviská nízke a zaslepené nenávisťou. Veríme, že v ruskom národe je utajená „udatnosť nového človeka“ a želáme ruskému národu. aby mu z jeho takej početnej obce spisovateľskej vyrástlo v krátkom čase aspoň niekoľko pevných individualít, ktoré najdú harmóniu medzi rozumom a srdcom, čo je v materialistickom životnom náhľade tak macošsky odbavované. Umenie — cit a srdce — to je oblasť, kde na Rusko čaká ešte — nová revolúcia. Tú vykoná iba smelá individualita, ktorá nebude žiť aristokraticky osamotene, nebude nepriateľom kolektíva, ale ani jeho otrokom, osobnosť, ktorá porozumie zmeneným potrebám svojej doby a „ponad priepasti vekov nájde vzťahy k rozdrteným troskám a oživí všetok organizmus žitím abstraktným, ale pre naše vzrušenie skutočným“. zrkadlo nášho, dokážeme, že sme predsa o 2000 rokov vyspelejší. My sa totiž spýtame najprv svojho zrkadla, ako pohádková kráľovná: Zrkadlo moje, zrkadielko, povedz mi. budem sa ja tak usmievať, budem mať také silné ruky, také plné vrecká i potom, keď si dovolím uvidieť mrvu v oku brata sv’ojho ? Nepáči sa vám to? A náš život je taký, darmo to ja dosvedčujem a darmo vy budete to tajiť. Zdá sa, že je to objektívna pravda, ktorej je jedno, či ju uznávame, alebo zapierame. A z tejto pravdy má vyjsť môj ideový program. Mne je to jedno, dámy a pánovia, keď ste sa usmiali, ba budem veľmi rád, že sa mi podarilo vás obveseliť. Ale dovoľte, aby som od tejto chvíle rozprával len k tým dámam a pánom, ktorí sa neusmiali, ako vy a zostali ďalej sedieť, zatiaľ čo vy si budete vymieňať svoje kožuchy a kabáty z garderóby. Postaviť sa k obloku, azda to by bol ten program. Odtrhnúť sa od zrkadla a vidieť. Vidieť ľudí, vidieť svet tak, aký je v skutočnosti a nie tak, ako ho musíme vidieť, aby sme mohli mať usmievavé tváre, mocné ruky a plné vrecká. A nebáť sa uvidieť nespravedlivosť a darebácťvo, nech ho pácha ktokoľvek, nečistotu a lož, nech vychádza z úst kohokoľvek. Autorita je len vtedy opravdová, keď je súčasne aj symbolom čistoty, keď nemožno na ňu siahnuť ani špinavými, ani čistými rukami. A keď raz nie je čistou, prestáva byť autoritou a každý má právo shodiť ju do prachu. Vaša reč nech je áno, áno — nie, nie. Stredná cesta neexistuje. Alebo sa dívať ďalej do zrkadla a starať sa len o svoje záujmičky, alebo sa postaviť pred oblok a vidieť a pochopiť skutočný stav vecí. Alebo súhlasiť s darebáctvom, lžou, špinou a nespravodlivosťou, alebo sa postaviť otvorene proti nemu. A to bude znamenať v praxi asi toľko, že nebudeme padať do prachu pred vodcami pol. strán, ktorí si nevedeli urobiť poriadok vo vlastných hniezdach, ale pritom hromžia proti iným; že nebudeme s nadšením hovoriť o vodcoch našich, ktorí nechcú stáť a padať s nami a so svojím štátom, ale vynášajú svoje peniaze do cudziny: že nebudeme sa klaňať pred našou poprevratovou šľachtou, ktorá tak virtuózne vedela využiť vtedajšiu konjunktúru, ale je takou sedliackou i naďalej, že si ani roľnícky kalendár nekúpi, nieto aby sa bola stala mecenášom; že nebudeme ani v duchu ani v' skutočnosti potlapkávať protekčné deti a ich ujčekov v ministerstvách a zazerať na tých, ktorí sa svojou usilovnosťou, nadaním a prácou nikde nedostali; žc nebudeme sa rozpačité usmievať nad čiastkou stáreže, ktorá nás bude chcieť presvedčiť o tom, že nám lepšie nemôže byť, hlavne pravdaže preto, lebo oni by sa toho ani tak nedožili; že nebudeme oslnení tým, že po 16 rokoch republiky nemôžeme na vlastnú zodpovednosť povedať, čo si myslíme, lebo naši predáci, inšpirovaní Bachom a jeho érou, vzkriesili s dobroprajným úsmevom cenzorov; že nebudeme mlčať, keď sa budú diať krivdy a neumlkneme ani vtedy, keď nás budú chieť omráčiť duchaprítomným poukázaním na pomery v Nemecku, Rakúsku a Itálii atď., atď. (nemám folianty k dispozícii) — ale povieme, čo si myslíme. Povieme pravdu. A keď to bude znamenať boj, budeme bojovať každý takou zbraňou, akú nám dal Boh do rúk. Spozorovali ste, že hovorím v množnom čísle. Som totiž presvedčený, že som nepovedal nič nového. Už starý Ben Akiba vyhlásil, že nič nového pod slnkom a možno ten jeho výrok vtedy, keď ho vyriekol, nebol už tiež ničím novým. A myslím si preto, že to všetko, čo som tu povedal, nemal som len ja na srdci, ale i veľká čiastka našej mládeže, len sa jej to dosial nemohlo dostať na jazyk. Pritom všetkom nehovorím za ňu. Postavím sa do radu tých, ktorí pôjdu skutočne do boja. Nech je to až tá generácia, čo príde po dnešnej. Vedľajšie. I vtedy budeme mať pravdu za sebou. Hlavnou osobou satiry, ktorú pripravujem — jej titul je „Človek, ktorého zbili“ — je človek, ktorý celý svoj život stál pred zrkadlom, usmievajúc sa nad tým, čo mu rozprávali tí, ktorí stáli pred oblokom. A iba vtedy uvidí svet a ľudí v ich nahote, keď je násilím postavený pred oblok objektívneho poznania skutočností. A keď sa pozrie von oblokom, padá pred nim do prachu celý svet. Celý svet lži a klamu. A on, ktorý stojí na rozhraní dvoch svetov, uvedomí si, že návrat k starému svetu znamenal by návrat k lži a klamu, a rozhodne sa pre nový svet, svet, ktorý je ešte len v diaľavách a za uskutočnenie ktorého musí bojovať. Toľko o samotnej hre. Chcel by som však na tomto mieste — myslím, že to nebude od veci — dať odpoveď na dotazník, ktorý mi vtisli do ruky na predstavení „Benátskeho kupca“ v pražskom divadle D 35. Predovšetkým chcel by som sa porátať s prosbou, ktorú predkladá na svojom dotazníku D 35 obecenstvu, prosiac ho, aby mu prezradilo námet, ktorý by najradšej videlo na jeho scéne. Pokladám to za hlúposť a podobnú, pravdaže ešte väčšiu, čítal som iba od dr. Clementisa myslím v májovom čísle Davu, kde tento pán medzi iným poznamenal aj to, že pri písaní mojej hry „3000 ľudí“ inšpiroval ma asi dr. Filkorn. Je to také niečo, ako keby niektorý spisovateľ dal do novín inzerát a chcel sa dozvedieť od svojich čitateľov, aký román by mal napísať, aby sa im mohol ďalej páčiť. D 35 blamuje sa touto prosbou. Opakujem, blamuje sa. Keby si to žiadal nejaký tingltanglista, to by som prijal ako samozrejmosť. Avšak D 35, ako divadlo tvoriacich umelcov, blamuje sa takým niečím. Tá prosba totiž prezradzuje túhu dať sa obecenstvom položiť na lopatky. To už spisovatelia pikantných veselohier robia šikovnejšie. Tí bez všelijakých dlhých ceremónií a dotazníkov hodia sa sami pred obecenstvom na chrbát. Vecnejšia je, pravda, otázka, prečo pokladá D 35 v „Kupcovi benátskom“ za svoju otrockú povinnosť prosiť v septembri roku 1934 občanov Veľkej Prahy o to, aby neverili Hitlerovi. Je to jednak apoštolovanie medzi veriacimi a to práve tak veriacimi, ako apoštol sám a potom, prečo sa díva D 35 do nemeckého obloka? Prečo nepokladá za svoju povinnosť zastať pred oblokom československým? Pokladá za dôležitejšie povedať československému obecenstvu pravdu o Ne- Julius Barč-Ivan Fr. Reichental: Obed (olej)