Elán, 1941-1942 (XII/1-10)
1941-09-01 / nr. 1
medzi rečou Blíži sa záverečná hodina pod viechou, treba platiť. Emil B. Lukáč tvrdo vyhlasuje: — Platím svoje dve deci. Na to vraví jeden z tých, čo platia liter: — Ty, Emil, zdá sa, že teba žena kŕmi samými zemiakmi. — Prečo samými zemiakmi? — Lebo už je z teba škrob! * Bolo leto a každý pošiel svojou stranou, niekto do Hrádku, niekto na Detvu a niekto zas do Tatier. Ľudo Ondrejov šiel do Hrádku, spolu s Jánom Poničanom a kritikom Felixom. Títo dvaja robili túry až cez Smutnú dolinu a na Roháče, len dlhonohý Ondrejov, maznavo Jerguš Lapin, sa z Hrádku ani nepohol. Ked sa Felix vrátil do Bratislavy a vydával počet zo svojich túr, Jerguš mlčal. ■— A ty si kade chodil? — pýtajú sa ostatní. — On? On len sedel. Prežíval svoju „Zbojnícku mladosť’, — odpovedal zaňho Felix. * Karol Rypáček, prekladateľ Hamsuna a ostatných Nórov, Švédov a Fínov do slovenčiny, hovel si v lete na Štrbskom Plese. I vyvábil raz spoločnosť na vodopád Skok, a tam v ríši skál a orlov rozkladal ako profesor: — Vidíte, tu tie skaly vy vrelý zo zeme, až ich ohlodal zub času. — A kto plombuje zub času? — pýta sa Maša Haľamová. To — Kto plombuje zub času? ozaj neviem, — odpovedá Karči Rypáček v rozpakoch. * Bol tam na Štrbskom Plese aj redaktor Elánu a kedže on nemá rád smútok a hrobové ticho, namáhal sa každý večer zladiť vo Hviezdoslave nejakú tú spoločnosť, aby bolo veselo. I hovorí mu raz tamojší doktor Pullman: — Počuj, ale ty si tu žiješ mondénne! — Aké mondénne? Nie ste radi, že vám tu vo Hviezdoslave každý večer kriesim ten „Symbolický cintorín?” * Bol tam však na Štrbskom Plese aj jeden literát, jeho meno k vôli bezpečnosti nenapíšeme, čo tam robil užitočnejšiu alebo aspoň vdačnejšiu prácu. Chodil totiž na huby. I spytujú sa ho, čo s nimi robj. — To je jednoduché. Kuchárke dám po hube, portierovi po hube a mám pokoj. * Aj Andrej Žarnov bol v Tatrách a ked raz so spoločnosťou navštívil Symbolický cintorín pri Popradskom plese, hovorili mu: — Andrej, tebe tu raz národ azda postaví nové Bradlo. ■—- Bradlo má Štefánik. Mne bude dobrá aj hrazda, —- odpovedá Žarnov. * Ked bolo po lete a do Bratislavy vrátili sa všetci vospolok, hovorí Laco Novomeský, ktorý predbežne nikde nebol, Poničanovi: — Tak vitaj, Žán .. . — To je dobré, — poteší sa Milan Pišút, kedže vie po francúzsky. — Áno, odteraz nech je Žán . . . — Žán Ponižán, — doplňuje Laco Novorneský. Jeden zo spisovateľov chodí už dávno s jednou dámou a ostatní sú netrpezliví, čo sa vraj už neberú. — A čo by sa brali? — hovorí Janko Alexy flegmaticky.— Majú pravdu, nech len počkajú, až ich Pánboh poberie. * Istá slovenská dáma, v kruhoch umelcov dobre známa, vydala sa za Gréka. I gratuluje sa na všetky strany a priatelia pochvaľujú: — Sympatický človek. Vyzerá ako Zeus. — A ako sa volala Zeova žena? — pýta sa maliar Mudroch, čo to už zabudol. — Hera, — odpovedá sochár Kostka, čo to ešte nezabudol. — No tak dobre, — logicky rozvádza Mudroch, hľadiac na novomanželov, — keď je on Zeus, tak ona je Hera, ale keď je ona Hera, tak on je vlastne Nehera. — A viete, čo by z toho urobil Anton Štefánek? Povedal by, že ked je ona Hera, tak on je Rolný, — pridáva Laco Novorneský. zákonov a potrieb umeleckého rastenia. Improvizovať a prenáhľovať sa v týchto veciach neslobodno, cieľom všetkých opatrení a požiadaviek musí byť dvíhať a posilňovať umenie, utvárať aj pracovné ovzdušie také, ktoré by vystupňovalo tvorivé ambície umelcov. Zasahovať pozitívne a nebudiť dojem, že sa len striehne, či ten alebo onen umelecký plod nemožno biľagovať ako závadný. raz Lenže všetko to, čo sme dotepospomínali ako činiteľov utvárania pracovného ovzdušia v radoch umeleckých tvorcov, i keď je eminentne významné, jednako nie je najrozhodujúcejšie. Centrom je tu sám tvoriaci umelec. Z neho vychádzaj, na neho apeluj, jeho vôľu i potreby rešpektuj. A tak pre celkový umelecký život dôležité je to, čo koná jednotlivec, aké úlohy určuje sebe a čo požaduje od iných. Rozumie sa, dotýkame sa tu len vonkajších, povedali by sme psychologických a spoločenských skutočností, aké si sami umelci medzi sebou utvárajú a tým sa v práci hatia, alebo sa napomáhajú. Možno byť skeptikom a operovať argumentovaním, že veď medzi umelcami je večný zápas, rozhorčené vzájomné zatláčanie sa. Ale jednak takáto diagnóza bola by nesprávna a na druhej strane i to quasi osobné napätie medzi jednotlivcami a skupinami v radoch umeleckých je zdravé a podnetné, ak vyplýva z pohnútok, ktoré sú aspoň v prvom rade motivované zreteľmi umeleckými. Mám svoje umelecké krédo, ním sa správam v svojej tvorbe a toto mi dáva právo, aby som rezervovane, alebo aj dôrazne negatívne súdil o umeleckých produktoch, ktoré nezodpovedajú mojim postulátom. Y tomto znamení vedené boje v umeleckom svete, i keď sa zavše k nim pripájajú momenty povahy osobnej, v krajných konzekvenciách sú predsa len pozitívne a netreba ich apriori odsudzovať. Ano, bi sa za svoju umeleckú pravdu, statočne kliesni jej cestu hoci aj tým, že popieraš dielo iného, ktorý sleduje iný umelecký cieľ a pracuje odlišnou metódou, len vždy treba poznať hranicu, po ktorú smieš ísť v týchto bojoch. Y poslednom čase každý vnímavý a objektívny pozorovateľ nášho umeleckého života musel pobadať, že rozbujnely sa v ňom spory v miere vari nebývalej. A takýto pozorovateľ musel si stavať otázky, či sa tieto boje naozaj vedú v znamení odlišného umeleckého presvedčenia, ako sme to vyššie naznačili, či cieľ týchto bojov je len záujem umelecký, alebo aj záujmy iné. Najprv vari treba konštatovať, že rozdiel medzi dnešnými našimi umelcami, už nech ide o ktorékoľvek umelecké odvetvie, keby sa hľadelo čisté na charakter umeleckých cieľov a pracovnej metódy, je nepomerne menej, akoby bolo možno usudzovať podľa zúriacich bojov. Dokonca ani mimoumelecky, vo veciach ideologických a podobne, nie sú medzi dnešnými slovenskými umeleckými pracovníkmi nejaké protichodné, navzájom sa vylučujúce smery, a či už ako to máme menovať. Stanovisko k tej alebo onej otázke formuluje sa azda odlišne, ale ak toto stanovisko analyzuješ dôkladnejšie, ukáže sa ti, že i medzi domnele najprotichodnejšími hľadiskami je viacej styčných bodov, ako opačne. Teda súhrnne ani ideologické a už tobôž umelecké nesrovnalosti v dnešnom slovenskom umeleckom svete nie sú také veľké, ktoré by ospravedlňovaly tú rozvadenosť, tú vzájomnú nedôveru a to nezdravé ovzdušie, aké sa kvasí všade, kde umelci dostávajú sa do styku a ktoré iste neblaho účinkuje na ich výkonnosť. Čím to vysvetliť? Žijeme v časoch dramatických, do prasknutia nabitých osudovými udalosťami, aj ich rytmus zvyšuje v jednotlivcovi nedočkavosť a isté bojovné nastrojenie. Ale časy tieto majú aj inú zákonitosť a ňou kategoricky zavaľujú jednotlivca i celok, časy tieto vyžadujú úžasnú zodpovednosť od všetkých nás. Vo sfére umeleckej práve tak, ako vo všetkých iných. S ohľadom na tieto skutočnosti bolo by teda zdravým zjavom, aby každý vinul sa len k tomu, čo osoží celku, čo je výrazom všeobecných záujmov, čo posunuje umelecký vývin a podporuje ho. U nás v poslednom čase akoby sme na tento príkaz zabúdali. Hádam pred rokmi, pri väčšej umeleckej a ideovej rozcapartenosti, bolo v radoch našich umeleckých tvorcov viacej solidarity, lebo vtedy si uvedomovali, že spojenými silami musia stáť aj proti nebezpečenstvu a či aspoň zľahčovaniu zvonka, so strany inonárodného literárneho fóra. Dnes táto skutočnosť nie je aktuálna a preto akoby sa uvoľňovaly aj sväzky, ktoré majú spájať všetkých. Dnes sa drobíme a navzájom sa odcudzujeme sebe. Výtvarníci sa triedia podľa tých a tých záujmov, literáti si nafabrikovali rozdeľujúce heslá a hnevy, umelecká produkcia pritom štagnuje, zretele umelecké sú v úzadí, vlnia sa iba osobné a skupinkové hnevy. Sú potrebné a možno ich čímkoľvek motivovať? Jedno je isté, že toto otrávené ovzdušie v umeleckom živote je aj konzekvenciou úpadku a zbezradnenia našej umeleckej tvorivosti. Nie tvorbou, nie veľkými a náročnými dielami chce sa dnes uplatňovať každý slovenský umelec, ale aj šikovníekym aranžovaním sa, pričom umelecký produkt je akoby len nevyhnutný sprievodný zjav, na ktorého hodnotu sa nikto nespytuje. Prihlás sa k tým a k tým, pod ich egidou staneš sa veličinou. Aby si si upevnil túto lákavú pozíciu (a neustálenosť našej spoločenskej kultúry umožňuje jednotlivcom a skupinám vyšvihnúť sa čímkoľvek), nesmieš sa uspokojiť len tým, že budeš seba a svojich vychvaľovať, úspešnejšia taktika je, obviňovať, osočovať a po čiernu zem snižovať tých druhých, výberčivý v osobách a hodnotách ani nemusíš byť. Azda príliš všeobecne vyznely tieto konštatovania, možno i zjednodušovaly skutočnosti, ale vcelku sú iste správne. Pôvodne som i myslel, že každý údaj o nezdravom pracovnom ovzduší medzi dnešnými našimi umelcami budem ilustrovať poukazmi na konkrétne fakty. Ale veci by som tým sotva poslúžil. Potom by zaujímalo iba to, či predsa len nesledujem nejaký „klikársky“ záujem. A nič takého nesledujem. Vidím iba, že náš umelecký život dostal sa do závozu, je v ňom mnoho rozhitosti a rozjedovanosti, niet však vecných závažnejších príčin, aby toto zlo trvalo ďalej, je v záujme nášho umenia a je príkazom našej zodpovednosti, vybŕdnuť z pomýlenosti a malichernosti a s charakternou láskou k veciam vyšším dobre plniť povinnosti. Emil B. Lukáč: Vzdych Zas na vás podívam sa, nebesá. Zas na vás, hviezdy, večná noblesa. Tu so zeme, kde na divý gong bijú zmätení žreci vlčiu melódiu. Tu v prachu detských stôp a pod oblohou rosnou, pod lipou zmrzačenou, predsa medonosnou, dosiahnuc múdrosti, dosiahnuc bláznovstvá, hovorím zsinalý: Buď, Pane, vúle tvá! Na ľudskom živote, jak na vesmíre Ruka. Buď požehnaná trestajúca muka. Blesk dušu obrodí, hrom spánkom otrasie. To tvoje žihadlo, to tvoje bodľačie! Si víchor na plevu, si búrka na sparno, tvoj zákon tŕnistý nevýjde na mámo. Neskryjú dejiny, nezavrie svedomie, čo šepceš v komore, vykričí preddomie. Keď básnik zhavranel, keď prorok zaluhá, hlas ruín vyspieva i morská chaluha. Ty vrátiš grimasu, ty čelíš povodni, a masky strhuješ na plnom bielodni. Tu v prachu detských stôp a pod oblohou rosnou, pod lipou zmrzačenou, predsa medonosnou, dosiahnuc múdrosti, dosiahnuc bláznovstvá, hovorím zsinalý: Buď, Pane, vúle tvá! (Zo sväzku: Modlitby k dúham) 2 * Giovanni Papini (J m e n i e a * « d p o v e d 11 o * ť 1 Ešte do nedávnych čias sa rojčilo o umelcovi, ktorý by bol oslobodený zpod všetkých zákonov, oprostený všetkých pút, morálnej disciplíny a občianskych povinností; o umelcovi, ktorý pozná iba svoju voľnú inšpiráciu a rešpektuje iba svoje myšlienky a vrtochy; ktorý vo svojej samotárskej vznešenosti požíva všetky privilégiá a je samovládcom neobmedziteľným, ba skoro (satanským. Boly to posledné blúznenia svojvoľnosti romantizmu, ktorý kládol vášeň nad rozum, vzburu nad zákony, titanizmus nad kresťanstvo a snažil sa na miesto Boha postaviť svoje ja. V skutočnosti umelec, umelec pravý a povedomý, je najmenej slobodným zo všetkých ľudí. Nikto iný, okrem kňaza, nie je obťažený takou zodpovednosťou, ako on. A v tomto poddanstve, slobodne a hrdinsky prijatom, je jeho veľkosť. 2 Všetci ľudia sú zodpovední pred Bohom, ale umelec predovšetkým. Podobenstvo o talentoch sa vzťahuje najmä na neho a slovo talent nie nadarmo isa dostalo do moderných jazykov s prídavkom nového významu celkom duchovného. Stvorenie sveta je prvým Zjavením Boha ľuďom, ostatné sú: Zjavenie napísané (knihy vnuknuté) a Zjavenie vtelené a hovoriace (Boh-človek). Prvou úlohou umelca je, aby pre slabé vnímanie davu urobil zrejmým a jasným toto prvé Zjavenie, smyslový vesmír. Umelec nemôže pridávať ku kráse krásu, ale svojím podaním a evokáciou skutočnosti v jej podstatných črtách — umenie je výber usporiadaný géniom -—- má na dav vplyv katartický a zázračný: dáva vidieť slepým, počuť hluchým, dojíma ľahostajných rozohrieva a niekedy rozpaľuje vlažných. Ľudia si myslia, že poznajú Janko Alexy: Dievča v bielom (tempera)