Elán, 1946 (XVII/1-10)
1946-01-01 / nr. 1-2
Ročník XV. Bratislava, január 1940 Dvojčíslo z a 16 korún IM ty ranil» som chcel písať, samé hosaima a glória, ako úvodný článok do toho čísla Elánu, ktoré malo vyjsť ako prvé už v novom, slobodnom živote. Bolo to ešte v máji, keď sa vrátili z Košíc mnou túžobne očakávaní druhovia a spolupracovníci Laco Novomeský a Michal Chorváth, jeden ako povereník SNR pre školstvo a osvetu, druhý ako povereník pre informácie. Viazala nás spolu priateľská láska, založená na myšlienke, a keď oni prichádzali ako víťazi, ten deň hol pre mňa sviatkom. A hneď v ten deň hovoril mi Michal Chorváth, ba — myslím — obidvaja: Rob chytro Elán, urob veľké číslo, zasvätené duchovnej stránke povstania. Aj som sa hneď s nadšením pustil do organizovania materiálu, chystal som číslo, ktoré by nahradilo celý stratený ročník. Ale vec sa nedarila. Narážal som odrazu na nevnímavé uši, na rezervovanosť a chlad tam, kde som bol zvyknutý na ochotu a teplo. Sláva šľachetným! — slovami Kuzmányho na mnohé adresy hovorím dnes, ale v tie chvíle začínala ma hlodať skepsa, či je medzi nami toľko šľachetnosti, koľko jej práve pri budovaní nového života potrebujeme. Lebo — a teraz sa čudujte, 14-roční odberatelia Elánu, vy všetci, ktorí mu vidíte do svedomia a sami ste jeho svedomím — tu i tu vynoril sa niekto, čo ďalšie jestvovanie Elánu nepokladal za potrebné, alebo za želateľné. Vyhnem sa podrobnostiam, lebo nechcem byť kazimírom, len sucho konštatujem, že moja snaha v máji a júni sa stroskotala a ja som ■a musel rozhodnúť obnoviť Elán až na jeseň, pri normálnom začiatku ročníka. Od mája prešlo už pol roka* a za taký čas, pri dnešnom tempe, sa mnoho skúsi. Ale aj mnoho prebolí. Myšlienka môže byť svätá, ale ľudia nemusia byť svätci — to vravím aj na svoju adresu, aj na iné adresy. A tak som vyrovnaný. Sloboda je tu a ja sa na ňu dívam stále ako na zázrak, s hlbokým dojatím a nesmiernou vážnosťou, verím v ňu a opieram sa o ňu — ale môj dityramb na ňu už vystane. Už by nezapadal do víru dňa. Lebo už prešly chvíle, keď sme chodili sviatočne oblečení — dnes už nechceme tlieskať, ale chceme robiť. A budeme robiť, neobzerajúc sa na nikoho. Vždy sme mali svoju hlavu — čitatelia Elánu to poznajú — a budeme ju mať i naďalej. Ak nám to niekto upiera, necháme ho, veď nie hlas jednotlivca je dôležitý, ale hlas dejín. Len malichernými byť nesmieme a nebudeme. Nie krása jedného dňa a interesy miestne, ale obzory svetové a život veľký, hlas budúcnosti, nás volá. Lem jedna bohyňa — Sloboda! — je pánom nášho života i smrti, a v jej mene mienime nikdy nie klesať, ale *) Toto pisali sme ešte v októbri a aj toto číslo malo vyjsť v októbri. Ďalšie vysvetlenie v rubrike Prehľad. stúpať, stále stúpať. Tohoto cieľa držali sme sa i za šesť rokov zatmenia a aj keď nebolo slobody mimo nás, bola ona v n á s, lebo sme boli veriacimi. Nikdy sme sa v srdci svojom slobode nespreneverili, a keď je ona zase tu, je naša. Slobodný duch, slobodné slovo — čo to znamená! To je to víno čisté a najčistejšie, víno aj márnivé, aj životodarné. Také víno chcú nájsť u nás aj naši čitatelia — píšu nám to! -—- a my? My spoliehame sa na svojho slobodného ducha a slobodné slovo, a vôbec sa neobávame, že budeme jaloví a pre svojich ľudských druhov neužitoční. Hranice zámky s úst zase padlý, máme a svoje diaľky a poznáme i cesty. Neprežili sme romancu, nie sme romantikmi, prežili sme drámu a sme dramatickí, ale naša dramatičnosť značí len to, že sme sa prehĺbili a budeme sa stále prehlbovať, v svojom cite, v myslení i v činnosti. Ani náš národ, ani Europa, ani ľudstvo už nepotrebuje romantikov alebo ľudí námesačných, ale potrebuje reálnych vyznávačov i tvorcov života čo najviac zdokonaleného, z výdobytkov zdravého, blahonosného a napredujúceho ľudského umu i citu čo najviac čerpajúceho. Keď sa znova púšťanie na štart, opanúva nás jedna vášeň: súťažiť. Ale povieme hneď: v našej perspektíve nie je domáci dvor. Nech si na domácom dvore kto chce vybojúva obdiv pre svoje perie a nech si hľadí sadnúť na prvý pánt — nás sa to nedotkne a nás to nedojíma, naše oči upreté sú inam. Ponad ploty a ponad brány. Moskva, Paríž, Londýn, možno i Štokholm a Barcelona, a tak ďalej, to áno, to nás dojíma a to nás volá. To sú stanice, kde chceme slietnuť, vzduchu sa nassať, orientovať sa a tam súťažiť. To značí, tam hľadať partnerov a držať s nimi krok. Lebo pri súťažení v tomto európskom rámci nám vlastne o to ide: držať krok. Sme na to suci? Ano, aj nie. Keď chceme, áno, keď nechceme, nie. Koloman Sokol, keď spomenieme len jedného z nás — náhodou výtvarníka —- vedel byť súci. Išiel do Mexika a nielen že držal krok, ale v Londýne ho dokonca nazvali „gigantom modernej grafiky“. Aj hudobník, Eugen Suchoň, so svojou „Baladickou suitou“ vedel súťažiť napríklad v Amsterdame, keď iné europské mestá nespomíname. Dôkazy, týkajúce sa slovesného umenia, to je vec komplikovanejšia, to je otázka prekladov, resp. prekladateľov. Nejde však o to, aby, sme boli prekladaní, ide čisté o to, aby sme tvorili, hodnoty také, aké sú inde, a nie pre cudzinu, ale pre svojeť. Aby slovensky hovoriaci Európan našiel v našich knihách svoj pokrm. Chytá sa nás triaška, keď myslíme — veriac v skoré rozvinutie Koloman Sokol, Mexiko: Jediná slasť (aquatinta), 1939 Michal Chorváth Po štnnásťmesačnom násilnom odmlčaní sa vracia literárny časopis Elán znova k svojej úlohe sprievodcu slovenského literárneho i kultúrneho života a ich tradícií. Jeho zastavenie bolo lov gické: vláda slovenských fašistov dobe vyvrcholenia povstania slovenského národa nebola už ochotná trpieť časopis, ktorý od prvopočiatku poskytol svoje stránky známym odporcom režimu a ktorý napriek všetkým prekážkam stál húževnato — otvorene i skryto — za tradíciou, ktorá prv-neskôr musela viesť k otvorenému boju s reakčným režimom. Keď teraz pri jeho obnovovaní máme stanoviť niekoľko všeobecných zásad, ktoré budú určovať jeho generálnu líniu, nemôžeme sa nevrátiť k slovenskému povstaniu. Yeď práve v dňoch, keď píšeme tieto riadky, začínali sme prežívať pred rokom sériu čiernych čias, naplnených hrôzou, Línia Lián u d utrpením, zúfalstvom, ale aj vrcholom odhodlania a hrdinstva desiatok tisícov verných príslušníkov národa. Nemôže byť ináč, iba že túto generálnu líniu musí určovať reálne porovnanie medzi vlaňajškom a dneškom. Priznávame sa hneď, že v tých najhorších okolnostiach minulosti predpokladali sme pre budúcnosť úlohy úplne iné, než sme boli pripravení plniť v tie časy. Oprávňovaly nás k tomu najmä dni povstania. Kto videl ten úžasný príval nadšenia po povstaleckých mestách a dedinách, kto videl ohromné zástupy dobrovoľníkov hrnúcich sa do zbrane proti nenávidenému nepriateľovi, kto videl priberať sa našu inteligenciu do boja na frontoch a do práce organizačnej v zázemí, ten sa musel nazdávať, že pracujúca inteligencia splýva s pracujúcim ľudom slovenským a že sa tým ťažisko slovenskej kultúrnej práce navždy presunúva na pole od- nes bornej kultúrnej práce v najširších rozmeroch. Získaval ľud tým, že poznával zblízka svoju pracujúcu inteligenciu, že stál bezprostredne poď jej vzdelávacím vplyvom a poznal, že teoretická práca nemusí viesť len k nafúkanosti a odcudzeniu sa ľudu. Ale získavala predovšetkým inteligencia sama, keď videla, ako ľud s veľkou vynachádzavosťou vie riešiť fyzické i technické problémy menších i väčších rozmerov, pred ktorými ona sama stála v rozpakoch. Y tom momente muselo sa nám javiť, že negatívna práca osvetová a ľudovýchovná patrí minulosti a po víťazstve že budeme môcť prejsť k pozitívnej práci budovateľskej na poli osvety. Ale ani nesmierne utrpenie širokých vrstiev národa po potlačení povstania nemohlo vyvolávať v nás pesimistickú náladu s tejto stránky. Nebezpečenstvo Dokončenie na strane 2. Ján Smrek Ja nechcem mier Ja nechcem mier. Ja nechcem mier. A moja dráma pokračuje. Putuje ďalej Ahasver. A hudba hrá. A hudú thuje. A hudba hrá. A slovo spi. Zaspalo slovo, nemá ceny. Kto ešte dnes sa utopi v krútňave slovo, v hĺbke peny? A hudba znie. Len hudba znie. Mlčia však hymny, pochod zastal. A kde je šťastie, kto to vie? Ten, čo ho veštil mi, ten zaspal. 4. lept. 1945 OBSAH: Ján Smrek: Dityramb, Ja nechcem mier, Šampanské, Novernber 1944, Baccardi druhý raz, Pieseň živého — Michal Chorváth: Línia Elánu dnes — f Básnik Janko Jesenský — A. S. Puskin: Exegi monumentum — Milan Pisút: O smysle a poslaní slovenského národovectva — Ján Poničan: Súdruhom, Zametač — Pavol Klokoč: Koloman Sokol sa vracia — Ing. F. Trebichavský: S Kolomanom Sokolom v New-Yorku— Ján Kostra: Ja nie som človek, Už smútok preteká, Vietor skučí — Nik. Šedých: Velký zvonec — A. Mráz: Aj v literatúre najužšie sblíženie — K. Bezek: Partizánsky popevok — Cyprián Majerník (K. Vaculík, Václav Rabas, Dr. Ivan Pietor, O. Kerhart, J. Želibský, Česká tlač pamiatke Majerníkovej) — Karel Šourek: Poznámky k dielu Cypriána Majerníka — J. Lenko: Moja harfa, Láska hľa tvoja elégia — K. V aculík: Výtvarné dianie minulých rokov — Ivan Teren: Dve básne — Miloš Krno: Gong, Partizánska — T. D. Štítnický: Hra ešte neskončila — S. Vasilev: Moja Moskva — D r. Z. Rámpák: O kolektivizácii divadelného umenia — P. Karuaš: Mekoľko divadelných perspektív — Ivan Stodola: Básnik a smrť — Dr. J. Boor: Jubileum Sinclaira Lewisa —• Viera Inberová: Skoro tri roky — Dr. M. Pažítka: Problém vojny a kultúra — Divadlo — Hudba — Knihy — Výtvarné umenie — Prehľad — Film — (Dr. J. Kalina)