Evanjelický Posol Zpod Tatier, 1920 (X/2-12)

1920-02-01 / No. 2

Hej, pospěš za Ním krokom vrúcej viery „Aj, človek!“ Viď Ho, Božia rodina, jak ponížil sa v láske, jejž niet miery až po smrť kríža...!' Viď Ho, Bohsyna, trón Jehož slávne nad hviezdami stojí, a na tom tróne v sláve sedí On a kraľuje a tíši verných ston a chráni ich a silí, rany hojí — Kto dúfa v Nehp — ostojí v tom bojí. Hroby prorokov. j vstupujeme do Jeruzaléma!“ -r- Týmito slávami označuje Pán syoju poslednú púť do slávneho mesta Jeruzalema ku pamätnému hodu veľkonočnému, púť svojho požehna­ného utrpenia, lásky, sebazmarenia v krvavej obeti na Golgatě. Prichodiaci pôst nás upomína, áby sme si všimli tejto -Jeho cesty vstúpiac s Ním spolu do Jeruzalema a odprevadiac ho až po potupný kríž. Zastane na výšine hory Olivetskej, pred Ním mesto: skvostné na oko, čulé životom, pomazané čo do zbožnosti, mravné až nadmieru. A Syn človeka v pocite blízkej záhuby predsi roní horké slzy nad ním, že nepoznalo času navštívenia svojho a preto „zanechávať se vám dúm váš pustý.“ Vôkol Neho- zástup z okolia. Na rtoch so spevom žalmov kajúcich venčí a zdobí hroby prorokov a národných velikášov na znak úcty, oddanosti. A Ten, ktorý mal toľko porozumenia ešte i voči slabostiam duše ľudskej, a vedel si tak ceniť vďaku srdca zbožného, v tomto okamžiku stáva sa prísnym kárateľom. Použijúc vhodnej prí­ležitosti až do siedmych ráz privoláva zástupu: Beda Vám! A pri poslednom raze plný horkosti odhalí neúprimnosť, pokry­tectvo, nevedomú alebo zúmyslní! lož, m||ynú otupenosť, a ná­boženskú nedôslednosť národa, korý prináša hold niekdy zamor­dovaným, alebo prenasledovaným prorokom, zdobí ich hroby, ctí si ich pamiatku, na oko stotožňuje sa S nimi, no v skutočnosti duchu tých prorokov ostáva ďalekým, myšlienkam a snahám jejich ozaj nerozumie a osobnosť týchto nepôsobí naň vzorom, necháva ho

Next