Expres, ianuarie-martie 1978 (Anul 10, nr. 1-13)
1978-01-01 / nr. 1
PANORÁMA VÍŤAZSTVO NAD MONOPOLMI Pana merica n a — tak sa nazýva cesta, ktorá pretína Ekvádor z Juhu na sever. Tvár najmenšej z republík v juhoamerických Andách sa mení každým kilometrom tejto cesty. Pustá sivá krajina postupne ožíva sýtou želeňou, v obrovských rozlohách sa tu rozprestierajú nedožičme banánové plantáže. Vďaka nim ešte aj dnes patrí Ekvádor do skupiny tzv. „banánových republík“. Vyváža banány do celého sveta. Výroba surového kaučuku a pestovanie banánov — to boli ešte donedávna hlavné ťažiská ekvádorského hospodárstva. V päťdesiatych rokoch sa však rozniesla do celého sveta správa o objavení obrovských ložísk ropy na území Ekvádoru. V roku 1972 získali americké ropné monopoly Texaco a Gulf Oil Corp. od vtedajšieho ekvádorského prezidenta neobmedzené práva a začali s ťažbou ropy. Svoje panstvo rozmiestnili na 10 miliónoch hektárov pôdy — jednej tretine rozlohy štátu. Koncom toho istého roku sa ale na čelo ekvádorskej politiky dostala vojenská vláda na čele s generálom Guillermom Rodriguezom Larom. Táto vyhlásila „novú naftovú politiku“, ktorej hlavným cieľom bolo prinavrátenie pôdy spod kontroly naftových monopolov. Nová vláda sľubovala pozemkovú reformu, znárodnenie ťažby ropy a sociálnu politiku v prospech širokých más. Vláda generála Laru založila štátnu naftovú spoločnosť CEPE. Tento vývin udalostí a nová politická orientácia ekvádorskej vlády narazili na prudký odpor cudzích imperialistov a domácej oligarchie, ktorí spolu úzko spolupracovali. Spoločnosti Texaco a Gulf Oil Corp. zorganizovali bojkot ekvádorskej ropy firmy CEPE, tým, že umele znížili ceny ropy na svetovom trhu. Zúrivá kampaň mala a nakoniec aj zničiť zdiskreditovať spoločnosť CEPE. Tento postup výdatne podporovali aj ekvádorské reakčné kruhy, ktoré požadovali predĺženie koncesií amerických firiem. Napriek silnému tlaku amerických monopolov sa však imperialistom nepodarilo presadiť svoje plány. Ekvádor patrí od roku 1973 k OPEC — Organizácii krajín vyvážajúcich ropu. V Latinskej Amerike je v ťažbe tejto suroviny na druhom mieste. Pôsobenie CEPE postupne narastalo, v firmy roku 1974 bolo v rukách zahraničných monopolov už len 1,3 milióna hektárov pôdy. Nedávno, pod nátlakom reakcie, ktorá sa opäť začala hlásiť o slovo, sa musel jeden z priekopníkov zoštátnenia ropného priemyslu v Ekvádore — minister priemyslu ťažby nerastných surovín a energetiky — Gustavo Jarrin Ampudla vzdať svojho úradu. Bývalý prezident Ekvádoru Ibarra, ktorý v roku 1972 dal americkým monopolom neobmedzené práva na ťažbu ropy sa ozval z exilu, kde sa uchýlil po prevrate: Predpovedal „revolúciu doprava“ a ostro kritizoval politiku vlády generála Laru. Pravicové strany začali hlásať „návrat poriadku“, pod čím mail na mysli návrat teroru a vlády oligarchie. V roku 1978 zavládol v krajine teror namierený najmä proti pokrokovým politikom a novinárom. V tom istom roku sa nenápadne zapojila do hry aj CIA. Podplatila predákov v odboroch a vyvolala štrajk vodičov všetkých dopravných prostriedkov. V tejto politickej atmosfére sa na čelo štátu dostala vojenská junta na čele s viceadmirálom Alfrédom Povedom, ktorá čoskoro po prevzatí moci vyhlásila svoj úmysel odovzdať moc do rúk civilnej vlády. K výrazným politickým zmenám ale nedošlo. Spoločnosť Gulf Oil Corp. sa preto rozhodla vyvolať ďalšiu konfrontáciu s novou vládou v hlavnom meste Ekvádoru — Quite. Prestala platiť dane za vyvážanú ropu a nestarala sa ani o ďalšie zmluvne dohodnuté poplatky Ekvádoru. Po niekoľkých mesiacoch čakania stanovila nakoniec vláda v Quite jednomesačnú lehotu na splatenie dlhov Gulf Oil. V prípade nedodržania lehoty sa mal stať majetok koncernu na pôde Ekvádoru majetkom štátu, bez náhrady. Do poslednej chvíle trvali provokácie zo strany USA a domácej reakcie, ktorá prostredníctvom pravicovej tlače chcela ovplyvniť verejnú mienku a „priviesť vládu k rozumu“. Nakoniec však — niekoľko minút pred vypršaním lehoty — zložila spoločnosť Gulf Oil požadovanú sumu asi 60 miliónov dolárov na konto spoločnosti CEPE v jednej newyorskej banke. Začiatkom tohoto roku odkúpila spoločnosť CEPE na pokyn vlády 62,5 percenta akcií amerických spoločností a získala tak rozhodujúcu pozíciu pri kontrole ťažby ropy na území Ekvádoru. Príjmy, ktoré išli kedysi priamo do vrecák hlavných účastinárov zahraničných monopolov, dnes ostávajú v krajine. Zo zvýšenia príjmov po tomto víťazstve nad monopolmi USA môže ekvádorský štát financovať ročne napríklad 100 nemocníc, alebo stavbu novej cesty z Quita do dôležitého prístavu Guyaquil. Napriek mnohým ťažkostiam a odporu domácej reakcie pokračuje Ekvádor vo svojom boji proti zahraničnému kapitálu a medzinárodným monopolom za zoštátnenie cele] ťažby ropy v krajine. TEMPS NOUVEAUX 41/77, Moskva HORIZONT 46/77, Berlín (spracované) Veľká Sasi obyvateľstva Ekvádoru Uje ešte v biede, ktorú zapríčinili zahraničné monopoly a domáca oligarchia. CISLO 1 PANORÁMA BOJ TRVÁ „Celý život som nenávidel belochov. V škole nás Maorov, nútili raz do týždňa ostať po vyučovaní v triede, aby nás mohla kontrolovať zdravotná sestra, či nemáme vši. Takto nás už od detstva zahanbovali. Biele deti vedeli — Maori majú vši — sú špinaví.“ To sú slová Paula Haurakiho, 19- ročného nezamestnaného robotníka bez kvalifikácie z Dannevirke na Novom Zélande. Je Maor — príslušník národa, ktorý žil na novozélandských, ostrovoch dlho predtým, než ich objavili Európania. Nový Zéland, tak ako ho poznáme z turistických prospektov, nemá ďaleko k „zasľúbenej zemi“. Mierne podnebie, krásna príroda, more, vysoké horstvá, ľadovce, dostatok potravín, pramene horúcich vôd, a najmä „... žiadne problémy s domorodcami ...“, to sú klady, ktorým mnohý turista neodolá. Príroda na Novom Zélande je skutočne krásna. Ale tvrdenie prospektov, že spolužitie Európanov a Maorov prebieha celkom harmonicky, nie Je pravdivé. Od okamihu, kedy noha prvého Európana vkročila na novozélandskú pôdu (bol to pravdepodobne anglický moreplavec a kolonizátor Cook), bojujú Maori svoj boj za slobodu, pôdu a vlastnú kultúru. Po dlhých sporoch podpísali v roku 1840 anglickí koloniálni páni a náčelníci najmocnejších kmeňov Maorov tzv. Waitangskú dohodu, ktorá zaručovala Maorom právo na pôdu a vlastnú kultúru. Belosi túto dohodu krátko po jej podpísaní vyhlásili za neplatnú a začali ju porušovať, pretože považovali Maorov a ich vyhradené oblasti za „prekážku v rozvoji novozélandského poľnohospodárstva“. Ako následok tohto postoja vypukli prudké ozbrojené boje medzi kolonizátormi a maorskými kmeňmi. Skončili sa až v roku 1860 porážkou Maorov. Hybnou silou odporu Maorov bolo vtedy hnutie Kotahitanga, ktoré neskôr opäť zjednotilo porazené oddiely, zvolilo si kráľa a pokračovalo vo vojenskom odpore proti britským jednotkám a milíciám statkárov. Na vybojovanom území založili vlastné kráľovstvo, ktoré Jestvovalo až do roku 1890. Stúpenci prvého kráľa Maorov bojovali aj po definitívne] porážke ďalej formou partizánskeho boja. Týchto niekoľko skutočností v boji Maorov proti kolonizátorom svedčí o tom, že Nový Zéland bol založený na rasistických princípoch, ktoré tu vládli ako v časoch koloniálnej moci tak i dnes, v období teoretickej nezávislosti Nového Zélandu od Británie. Otlak Maorov trvá ďalej. Napriek niektorým právam, ktoré si vybojovali: môžu napríklad voliť poslancov do parlamentu. Ale na jedného maor-. ského poslanca pripadá 56 tisíc voličov, naproti tomu na jedného bieleho poslanca len 31 tisíc. V početnej armáde nezamestnaných tvoria prevažnú väčšinu Maori. Na vysokých školách a univerzitách naproti tomu len zlomkovú menšinu. Komunikačné prostriedky riadené belochmi šíria ďalej obraz Maora ako analfabeta, dobrosrdečného, ale stále opitého. Tento obraz novozélandského domorodca sa však už dávno zmenil. Národ Maorov si uvedomuje čoraz viac svoje historické právo na pôdu, z ktorej ho vyhnali kolonizátori. Štrajky a demonštrácie najmä v chatrčových predmestiach veľkých miest, ako je napríklad Auckland, svedčia o novej politickej uvedomelosti utláčaných domorodcov na Novom Zélande — Maorov. MORNING STAR 3556/77, Londýn (spracované) V britských kinách má tohto roku najväčší kasový úspech nový gýč s Jamesom Bondom nazvaný „Špión, ktorý ma miloval“. Dobrodružný film podľa receptu! Vezmeme dvoch agentov (najradšej odlišného pohlavia a odlišnej kultúry), pridáme šialenca, ktorý chce zničiť svet pomocou jadrovej bomby, primiešame ešte obludu v ľudskej koži s elektrónovými čeľusťami, nasypeme trochu sušenej science-fiction, mrazenej „love story“ kúpenej v supermarkety — a necháme na ohni vyše pol hodiny. Nasledujúcou etapou je výzdoba stola, čiže reklama. Plagát budiaci pozornosť pesnička napísaná špeciálne pre tento chodca, film (vysiela ju rozhlas každých desať minút), reklamné pútače v televízii a v kinách. Vo chvíli, keď už majú všetci v podvedomí zakódované, že je to Najväčší, Najlepší Bond, môžeme podávať na stôl. Hlavná úloha sa zverí známemu, dobre urastenému hercovi (v tomto prípade Je to 'Roger Moore), jeho meno musí byť na plagátoch vysádzané čo najväčšími písmenami. Názov, v ktorom sú slová ako „špión“ alebo „láska“ má väčšie šance medzi možnými divákmi ako titul „Sám život“. Nezabúdajme, že v Anglicku v súčasnej inflácii (Švédi ju nazývajú anglická choroba) lístok do kina stojí 2—2,5 libry, čo znamená zápas o divácku masu. Diváci sa do- RECEPT NA tSPECH, ClŽE NOW' JAMES BOND žadujú nekomplikovanej historky, dynamickej akcie, prekvapenia a podľa možnosti čím menej oblečenej herečky. Diváci zvelebujú aj rýchle autá, premieňajúce sa pod vodou na hydroplán, lyžiarske palice, z ktorých možno strieľať, miniatúrne magnetofóny skryté v náramkoch, atď., atď. Dej „Špióna“ sa odohráva predovšetkým podvedou, v monštruóznej „hyper-batysfére“, kde žije šialenec, ktorý chce zničiť svet. Predsa sa však podchvíľou prenáša aj na iné miesta, napríklad do Egypta. Ťava, červená púšť a pyramídy sú farebnou kulisou. Tento film je vraj paródiou, tak ako predchádzajúce bondovky. Tak aspoň tvrdia niektorí kritici. Titulky filmu, prirodzene, sugerujú určitý štýl (animované figúrky strieľajú, bijú sa a prevracajú na pozadí plátna), lenže titulky sa končia po niekoľkých minútach. Vari ešte prvá a posledná scéna udržujú parodistický štýl. Lenže zvvšok vôbec nie je paródia, ale najgýčovitejší gýč, kolekcia klišé, šikovne skomponovaných. O rok nebude nikto pamätať, že bol nakrútený takýto film. Čoskoro sa totiž na plátnach kín objavia „Medzihviezdne vojny“, „New York, New York“. A zdá sa, že režisér Lewis Gilbert s niekoľkomiliónovým bankovým kontom sa nebude musieť obávať o zajtrajšok. Krystyna Nosarzewska-Kaplan, EKRAN 46/77, Varšava 2