Gardista, september 1943 (V/201-225)
1943-09-02 / nr. 201
Ročník V., číslo 201 i / redaktor MILO URBAN Posolstvo celému svetu Pápežov rozhlasový prejav z príležitosti 4. výročia začiatku vojny EP — Vatikán, 1. septembra Svätý otec prečítal v stredu pri príležitosti 4. výročia začiatku vojny vo vatikánskom vysielači posolstvo celému svetu Sv. Otec Pius XII. pripomenul v úvode výzvu, ktorou sa obrátil pred vypuknutím vojny na vedúcich štátnikov, aby sa vyhli bezpríkladnému nešťastiu. Tieto slová vtedy nevypočuli. Zvíťazilo násilie a začala sa najzničujúcejšia vojna všetkých čias. Tá istá láska k všetkým národom, pokračoval Sv. Otec, inšpirovala aj jeho terajšie slová. Zdá sa, že vojna dosiahla vrcholu. U všetkých národov rastie odklon od násilných metód totálnej vojny, ktorá prekročila všetky hranice božích a ľudských práv. Pochybnosti o tom, či pokračovanie v takejto vojne môže sa shodovať s rozumnými a oprávnenými záujmami národov, napĺňajú stále viac a viac srdcia ľudí a kresťanské ako aj humánne svedomie. Preto sv. Otec apeluje na všetkých, ktorým patrí úloha podporovať iniciatívu pre znovadosiahnutie mieru. Skutočná mocnosť nemusi sa obávať byť šľachetnou, lebo má všetky prostriedky, aby sa postavila proti nepravdivým a nesprávnym chápaniam, v jej túhe po mieri a proti všetkým podradným postojom. Pius XII. označil za potrebné, aby zodpovední štátnici všetkých národov poskytli nádej na čestný mier, aby všetky národy znova získaly vieru v novú spravodlivosť a spoločenstvo medzi národmi. Paradoxy Frankfurter Zeitung priniesol nedávno na úvodnom mieste Článok svojho dopisovateľa, obsahujúci zaujímiMé vývody, z ktorého citujeme: sn Angi Ani jeden Angličan a či Američan, čo by boli akokoľvek rezervovaní, neboli by si na začiatku tejto vojny mysleli, že Spojené štáty budú potrebovať plné štyri roky, kým sa budú môcť aktívne zúčastniť na vojne, a že budú musieť ísť, okľukou cez Afriku, aby sa s veľkou námahou dostaly na ostrov Sicíliu a vôbec na európsku pôdu. Anglosasi preceňujú dnes udalosti posledných mesiacov, ale skutočnosťou ostáva, že Europa je na konci štvrtého vojnového roku bránená nie na Rýne, na Dunaji alebo na Visle, ale na atlantickom pobreží, v južnom Taliansku, na Kubáne, pri Miuse, Donci a Ladožskom jazere. Skutočnosťou ostáva, že obsadenie Sicílie stálo Anglosasov veľké obete a že Sovieti ani po tretej ofenzíve veľkého štýlu nemajú výhľady na prekonanie nemeckého frontu. Odpor proti bombovej vojne neprestajne vzrastá a jej cieľ — podlomiť morálku vnútorného frontu — sa nedostavuje. O Sovietoch' sa v tejto súvislosti nemusí veľa rozprávať. Nastúpili so svojimi ohromnými silami na pochod, aby dobyli europský kontinent a vydali ho hroznému, ničivému zákonu boľševizmu. Ich cieľom je zboľševizovanie celej Európy. Kt© to necfice vidieť a uznať, klame seba a iných o skutočnosti. Ale tento plán sa boľševikom napriek anglosaskej pomoci nepodaril. Musia bojovať vo vlastnej krajine a všetky ich námahy prelomiť oceľový kruh okolo Európy stroskotaly. I keď je tento boj pre "Európu tvrdší a ťažší, ako sa pôvodne myslelo, rozhodný úspech nehol Sovietom dožičený. Hoci sa nepodceňuje ich sila, možno smelo tvrdiť, že i sebaväčšia moc musí mať hranice a že neprestajnými stratami ľudí a materiálu nemôže byť nakoniec silnejšia. Ako dlho bude trvať tento proces opotrebovania, je zrejme nezdáme. Isté však je, že boľševizmus svoj cieľ nedosiahol a nedosiahne. Čo sa týka Angličanov a Američanov, je iveľmi poučné vrátiť sa k východisku tejto vojny. Je strašným paradoxom, ale nie premršťovaním konštatovanie, že Angličania rozpútali túto vojnu, posmelení Američanmi, a rozšírili ju v totálnu svetovú vojnu, lebo boli pripohodlní alebo proste neschopní pochopiť skutočné potreby europského kontinentu a zadosťučiniť európskej invázii, ktorá sa stala prirodzením ťažiskom mocenských pomerov nevyhnutnosťou. Tento paradox sa ešte priostri, keď uvážime, že Angličania a Američania vedú dnes typickú europskú intervenčnú vojnu, hoci v skutočnosti vôbec nemohli byť v Europe a až na konci štvrtého vojnového roku vkročili na pôdu jediného europského ostrova. Ä tento paradox sa stáva úplne neznesiteľným, ak sa pozrieme na výsledok: Angličania a Američania síce nechceli pripustiť, aby bolo nejaké nemecké mesto pripojené k Nemecku a aby sa jeden koridor urobil schodným. Radšej dopustili svetovú vojnu. Nie sú však v pomykove, keď majú vydať údajné nedotknuteľné nároky bývalého poľského štátu a celý kontinent so svojou údajne nepestrádateľnou rovnováhou na pospas boľševizmu. V tieni toho istého paradoxu je aj skutočnosť, že Angličania, bojujúc o nadvládu v Europe, idú stratiť nadvládu nad svetom, proti čomu sa nemôžu ani brániť, lebo ich svetové postavenie ohrozujú nie nepriatelia, ale spojenci. A napokon sa dostali do paradoxnej situácie aj Spojené štáty: prejímajúc aktíva britského empíru, musia prevziať aj jeho pasíva, takže sa už na začiatku svojej cesty k svetovému imperializmu zaplietlv do tých istých ťažkostí, ktoré vohnaly Britov d0 životnej krízy. Všetky tieto skutočnosti sú reflexami svetového dejinného obratu, ktorý oznamuje príchod nového veku. Dosvedčujú, že Angličania, Sovieti a Američania, každý osve a všetci spolu, shromažďujú si ešte veľkú a nebezpečnú moc, ktorú organizujú a nasadzujú, ale ani jeden z týchto štátov ng-môže už zrodiť ideu, ktorá by vedela ospravedlniť ich nároky. Ako to dokazuje osud Atlantickej charty, nemajú svetu čím prispieť k jeho novej výstavbe. Ani jeden z nich neprekonal sterilné a nemožné riešenia XIX. storočia, a čo svetu núkajú, ustrnie v nerozriešiteľných paradoxoch. Ani nedávno oznámená »bezpríkladná propagačná voj'na« neprináša nič nového a stroskotá, aj keď používa všetky možné technické prostriedky. Ostane mlynom, ktorý síce ide, ale zrno nemelie. Nemecký národ sa stal po svojich najnovších zážitkoch a skúsenostiach imúnnym. Boj o život a smrť, ktorý musí v tejto vojne viesť, môže len prehrať alebo vyhrať. Ak Jio prehrá, vie, že sa nemôže vytaúľ následkom tejto prehry. Nemecko má len jednu reálnu šancu, ako uniknúť následkom porážky, a to je — víťazstvo. A nemecký národ verí v toto víťazstvo! Pritom sa spolieha nielen na súčasné a budúce možnosti vývoja svojej nezlomnej sily, ale aj na zákon premeny časov. Všade tam, kde nepriatelia Nemecka môžu reprodukovať len obraz beznádejnej minulosti, vie Nemecko so svojimi spojencami poskytnúť sociálnemu, hospodárskemu a politickému zriadeniu novej Európy a sveta nové riešenia, ktoré už v základe dávajú poznať, že sú preniknuté novým duchom a spojené s produktívnymi silami budúcnosti. Také veľké a ďalekosiahle dejinné poslanie oprávňuje k dšiere m vítázsív’o, i 70 hal. Štvrtok, 2. septembra 1943 Zbytočne ešte hovoriť o konei vojny Churchillov rozhlasový prejav z quebeckej citadely - Stalinova požiadavka druhého frontu . Jednak len konferencia troch mužov? Britský premiér Wipston Churchill mal v utorok večer — ako sme boli už stručne oznámili — z quebeckej citadely rozhlasový prejav, ktorý vysielaly americké a britské rozhlasové stanice. Ako oznamuje Globereuter z Quebeckú: na začiatku svoje] reči ministerský predseda Churchill konštatoval, že vždy aktívne spolupracoval s Francúzskom. O vojenskom význame Kanady povedal, že organizácia leteckého výcviku impéria našla tam svoje stanovište a že Kanada konštruovala početné vojnové a obchodné lode a jej priemysel streliva hrá dôležitú úlohu vo vojnovom hospodárstve. Kanada odbremeňuje Veľkú Britániu dobrovoľne o 2 miliardy dolárov, ktoré by boly ináč dlhom za toto strelivo. Churchill sa potom vrátil k otázke Francúzska a zdôraznil, že Anglicko až doteraz dodržovalo dohodu, uzavretú pred 40 rokmi a že ju bude dodržovať aj naďalej s nezmenenou vernosťou. V tejto súvislosti ubezpečoval sovietsiy Sväz, že Britovia sú odhodlaní všetko urobiť, aby splnili podmienky 20-ročne] dohody o spojenectve a vzájomne] pomoci. Pre Rusko by vraj nebolo bývalo príhodné zúčastniť sa tejto angloamerickej konferencie, pretože odhliadnuc od toho, že tu išlo o bezprostredné operácie, ktoré tu musely s ozbrojenými silami v Stredozemnom mori a inde, zaoberalo sa rokovania po väčšine, ba predovšetkým s vojnou proti Japonsku, z ktorým má sovietska vláda päťročný pakt o neútočení. Winston Ghurcholl hovoril potom o požiadavke ohľadne zriadenia druhého frontu v západnej Europe, ktorú Moskva znovu vyzdvihla v súvislosti s konferenciou v Quebecu. Vyhlásil, že sovietska vláda má právo na zdôraznenie takejto požiadavky a že tieto stále opakované želania sa v Londýne a vo Washingtoné neprijímajú s nevôľou. Britský ministerský predseda nepovedal však nič o tom, pokiaľ majú byť sovietske požiadavky splnené operáciou v západnej Europe, ale poukázal na akcie spojencov na Sicílii, pre ktoré — ako to zdôraznil — musia byť tiež stiahnuté veľké masy nemeckých odielov z iných frontov. V podobnom smysle poukázal tiež Churchill na spojenecké letecké útoky proti Nemecku, ktorých účinok má vraj byť podľa jeho slov zosilnený s každým nastávajúcim mesiacom. K položeniu na východnom fronte mienil ministerský predseda, že nijaký iný národ by nevedel znášať také údery, aké spôsobila nemecká armáda sovietskym bojovým silám. Churchill vyslovil Stalinovi svoj obdiv nad skutočnosťou, že napriek týmto ťažkým úderom mohol sovietsky Sväz nastúpiť ešte raz k ofenzíve. Vyhlásil, že s ohľadom na to a v spojení so spojeneckými akciami v južnej Europe razí sa cesta dôležitým rozhodnutiam na Balkáne. Potom spomenul ešte Churchill nastávajúce rokovania medzi troma mužmi a povedal, že zástupcovia Veľkej Británie a USA budú tu rokovať so zástupcom sovietskeho Sväzu o politických udalostiach a vývine, ktorý vyplýva z britsko-severoamerických operácií v Stredozemnom mori. Ministerský predseda v tejto súvislosti znovu poukázal na svoju a aj prezidenta Roosevelta ochotu, prejsť po konferencii troeh mocnosti ku konferencii troch mužov za účasti Stalina a vyhlásil, že niett nijakých otázok, ktoré by on a prezident Bosevelt nechceli prerokovať so sovietskymi spojencami. Takéto rokovania boly by podľa jeho mienky k prospechu nielen pre zúčastnených, ale aj pre celý svet. Winston Churchill ešte poznamenal, že o konferencii v Quebecu bolo medzi ním a prezidentom Rooseveltom dohodnuté ešte v mesiaci júli. O vytvorení druhého frontu ešle povedal Churchill: Kedysi sme mali znamenitý front vo Francúzsku. Teším sa na deň, až britské a americké oslobodzovacie armády s plnou silou prekročia Kanál. Ja osobne pomýšľam vždy na tretí front, práve tak ako aj na druhý. Myslím, že veľký oslobodzovací pohyb v severnej Afrike sa bude pozdejšie oceňovať ako verni dobrý. O leteckom bombardovaní vyhlásil Churchill, že bombardovanie sa bude zosilňovať v rozmeroch aj v personáli každým mesiacom, O Balkáne hovoril Churchill o udalostiach veľkého významu a dôležitosti. Veľká časť quebeckých rozhovorov zaoberala sa vojnou proti Japonsku. O predpokladanom konci vojny sa Churchill vyjadril nasledovne: čo sa mňa týka, pokladám všetky domnleky a proroctvo o termíne zakončenia vojny za zbytočné. BERLÍNSKE POZNÁMKY (EP) Po utorňajšej reči Churchilla získal sa presný a autentický obraz o protikladoch v spojeneckom tábore, — tak sa usudzuje v berlínskych politických kruhodh. Z Churchillových vývodov o možnosti stretnutia sa so Stalinom dá sa vyčítať, že tieto už niekoľko mesiacov trvajúce úsilia britských a amerických diplomatov v tomto smere ostaly dotaraz ako aj prv iba platonickými a jednostrannými. Ďalej sa z Churchillove] reči v Berlíne vyvodzuje potvrdenie tu už dlhší čas zastávaného náhľadu, že anglické a americké vojnové vedenie nachádza sa toho času v akejsi slepej uličke. Churchill dal dosť jasne najavo, hovoria v Berlíne, že podľa plánu angloamericke] stratégie Sicília mala skutočne predstavovať druhý front. Churchill totiž nie nadarmo uisťoval, že Veľká Británia a USA podnikly proti Nemecku vrcholné úsilia, ktorých boly doteraz vôbec schopné. V Berlíne sa ďalej poukazuje na to, že podľa Churchillových slov nie sú ani on ani Roosevelt ochotnými brať ohľad na skutočné položenie sovietskeho frontu. Je neobyčajne význačné pre pomer medzi spojencami, že Churchill Sovietom pred celou svetovou verejnosťou predhadzuje, že je ľahšie rozbiť už stojaci front, než postaviť nový. Z Churchilových poznámok v tejto súvislosti podľa berlínskeho náhľadu ďalej vysvitá, čo už častejšie bolo že angloamerické vojnové vedenie úzkostlivé sa vyhýba každému riziku. Vedľa odhalenia týchto protikladov umožnila Churchillova reč ešte veľmi pozoruhodné zistenie, poznamenávajú v Berlíne. Churchill totiž naznačil, že on a Roosevelt sú ochotní poskytnúť sovietskej politike vplyv na otázky v oblasti Stredozemného mora. To sa v Berlíne považuje za nový člen v dlhom rade dôkazov tej skutočnosti, ako ďaleko sa USA a Veľká Británia už vnútorne odhodlaly prenechať Európu Sovietom. i Ešte lo potrvá... Brendon Bracken pesimistlokýl EP — Washington, 1. septembra. Britský minister pre informácie, Brendon Bracken, podal na tlačovej konferencii Bieleho domu pesimistické vyhlásenie o vojnovom položení. Zdôraznil, že neočakáva, že by mohla byť Os v r. 1943 porazená. S ohľadom na Japonsko vyslovil mienku, že japonlský národ jej vytrvalý a „ešte to potrvá nejaký čas", než bude poey&ený, -