Katolícke Noviny, 1942 (LVII/2-52)

1942-01-11 / nr. 2

Ročník 57. Ignác Oaíparee« Autorita Cirkvi a pápežstva minulom storočí bol vedený na lev a na pápežstvo útok zo víe­­/ch strán. Každá revolúcia — a bolo dí veru mnoho — bola namierená proti ne], čo a] je] vznik mal iné prí­činy. Absolutistické štáty, hoci po von­kajšej stránke braly ohľad na svätú Stolicu, v skutočnosti Jej autoritu pod­­kcpávaiy. Uberalistickó vlády s ňou nepočitaly. Veda a vysoké školstvo Sša priamo vysmievaly „zastaralým a režitým kresťanským dogmám". Sek­­r, ktoré sa v posledných storočiach redily ako huby po dáždi, nemalý pá­pežstvo v úcte a vôbec s ním nepo­čítaly, ako so svojím vážnym odpor­com. Celé Taliansko vrelo proti pá­pežovi Piovi IX., v ktorom videlo ne­priateľa štátnej a národnej jednoty a slobodamyseľné vlády florentská, tu­rínska a rímska po roku 1870 nechcely áni vyjednávať so zástupcami sv. Sto­lice a nebyť stúpajúcej autority jedno­duchého turínskeho kňaza Don Bosca, neboly by bývalý obsadené ani bi­skupské stolce, prípadne by boli na ne dosadení nehodní biskupi. Autori­ta Cirkvi a pápežstva boly v tých do­bách vskutku nepatrné. V poslednej dobe sme však sved­­, kam! stúpajúcej autority Cirkvi a pá­pežstva vo svete. Tento vzrast existu­je a vystupuje tým majestátnejšie, čím Väčšie úsilie vyvíja boľševizmus a rôzne sektárske a voľnomyšlienkárske spoločnosti, aby ho zmarily alebo do­konca odstrénily. Aspoň dva prípady spomeniem, z ktorých bude jasné, ako stúpa a vzrastá autorita Cirkvi a pá­pežstva vo svete. Keď roku 1864 vy' dal pápež Pius IX. slávny Syllabus, v ^Jcr-ím odsúdil liberaiistleké bludy. vtedy písala o ňom oko o slabomysel­­ncm pápežovi, ktorý zaspal dobu a . pokrok, Syllabus len pomaly sa uplat­ňoval, ale zvíťazil. A encykliky Pia XI. alebo prejavy sv. Otea Pia XII. u| mo­derná svetová tlač nezamlčuje, ale Ich dosť často cituje a obšírne komen­tuje. Keď roku 1903 umieral pápež lev XIII. noviny iba veľmi stručne v zastrčených lokálkach referovaly o je­ho úmrtí a prejavovaly skôr zvedavosť o jeho nástupcu, než aby hodnotily Íeho dielo a zásluhy. Toho sa dostalo .evcvl XIII. až po svetovej vofne, keď na slávnostnom zasadnutí Medzinárod­ného úradu práce, jeho predseda Tho­mas, pri oslave 40. výročia výjdenla encykliky „Perum novarum" chváli tva XIII. a jeho nástupcu Pia XI., kto­rí mali toľké pochopenie pre sociálne potreby doby a tak veľmi pomohli ro­botníctvu. Aká sú príčiny zvýšenia pápežskej autority vo svete? Týchto je mnoho a spomenieme tu aspoň niektoré. Na prvom mieste treba zdôrazniť najmä to, že pápežovía vždy neohrozene a nebojácne stáli na obrane večnej a nezmeniteľnej pravdy. Pápežom vždy šlo iba o pravdu a preto označili za bjud to, čo bolo bludom a kdekoľvek to bolo a neopierali sa "rítom o od­porcov bludu z druhého tábora. V tej­to rade pápežov je a) terajší sv. Otec . Pius XII. ktorý svojou encyklikou „Summ! pontificate" a svojimi hlbo­­‘ ými prejavmi zosilnil autoritu Hlavy 'kresťanstva vo svete. Nedajme sa mý­­. liť, ľudstvo vždy eíti vo svojom vnír tri, v čom je jeho spása a často mi' jmovoľne vzdáva hold tomu, kto mu ju prináša a cestu k nej ukazuje. Cíti, že v sile večných právd a v ich zásadách je jeho život ako v blude je jeho smrť a tak tiež musí uznať, že pápež­stvo, tento sile pravdy, je jeho naj­­[ väčším dobrodincom. Tým, že sa pá- I pežstvo nebojácne postavilo, hoci to bolo nepopulárne, proti bludom, proti I zbožňovaniu vedy, pokroku a človeka, vzbudilo všade stúpencov, «duševne^ ných hlásateľov pravdy, ktorí túto hlá­sajú všade v súkromnom a vo verej­nom živote. Celé šíky vedcov, umeľ eov, spisovateľov, pracovníkov vo všetkých oblastiach myslenia, šíky, ktoré sa ešte mnoia a vzrastajú, bo ly vyvolané pápežmi. Ich encyklikami, rozkazmi, bolesťami a ich hercizmom. Pápeži mnoho ráz veru prichádzajú pred ľudstvo s heroickými pcžiadav< kaml, keďže je to treba pre tuzemské a najmä pre večné dobro ľudstva. Na­­pr. záchrana rodiny. Predstaviteľom modernej vedy sa videlo, že rodina V Bratislave 11. januára 1042. j X C Číslo 2. SttfttšstófóninnM Slovensko na prvom mieste! Apoštolát modlitby sa najlepšie upaltnil u nás! Bratislava. — Apoštolát modlitby podniká už niekoľko rokov akciu, ktorou chce dosiahnuť, aby na svete bola nepretržite každú hodinu a kaž­dý deň slúžená sv. omša za sv. Otca, na ktorého čakajú veľmi vážne úlo­hy v dnešných časoch. Menujú tos Horologium míssarum (omšové hodiny). Do tejto akcie sa zapoja kňazi, ktorí slúžia sv. omšu za pápeža, a laici, ktorí dajú slúžiť sv. omšu, alebo aspoň sa zúčastnia sv, obety. Dosial pri­stúpilo do tohto apoštolátu 65 štátov celého sveta. Počet sv, omší, slúže­ných za sv. Otca, dosahuje čísla 15.586. V terajších vojnových časoch však nemožno podať úplne presné údaje o počte sv, omší na rok 1942, lebo zo všetkých štátov ešte nedošly zvesti, ale podľa zpráv z Vatikánu akcia veľmi pekne napreduje, -Pre nás Slovákov je veľmi poteši­teľné, že v tejto akcií získali sme čestné miesto! 1. Španielsko . . . 2458 sv. omší 2. Taliansko .... v729 sv. omší 3. Slovensko . 1338 sv. omší 4. Nemecko .... 1226 sv. omší 5. Francúzsko . , , 1095 sv. omší 6. Protektorát . . 985 sv. omší 7. Brazília . . , , . 906 sv. omší 8. Belgicko .... 843 sv. omší Madarsko (19. miesto) 161 sv, omší. Teda iba Taliansko a Španielsko predstihlo Slovenskú republiku počte sv. omší za sv. Otca, Kecľ však uvážime počet obyvateľstva, (Talian­sko 40 mil. katolíkov, Španielsko 20 miliónov, Slovensko leta 2 milióny), relatívne sme na 1, mieste. Akciu za nepretržitú reťaz omší za hlavu katolíckej Cirkvi možno nazvať teplomerom lásky k sv. Otcovi. Na tomto teplomere sme sa umiestili na najvyššom mieste. Hovorí to síce aj o tom, že ostatné národy sú zamest­nané ťažšími starosťami ako my. Ale táto radostná skutočnosť môže nás naplniť hrdosťou, že pri svojich sta­rostiach nezabúdame prosiť Ducha Božieho pre toho, ktorý láskou objí­ma všetky národy. Zaväzuje nás k dalšej obetavosti, aby sme sa usilovali udržať si toto čestné miesto medzi národmi. KTK Príkladné nariadenia v Španielsku Z Balangy vylučujú všetkých, ktorí svojím chovaním robili alebo robia pohoršenie Falanga, organizácia novej vý­stavby Národného Španielska, vy­tvára Zo svojich radov všetkých, ktorí v súkromnom živote dávali alebo ešte dávajú pohoršenie svo­jím nepekným chovaním a ktorí si vereine T- posmech z hatol Ír -Ueno iiaDuáeiľscva, jenô aymobo­lov alebo sluhov. Franco má jemný cit pri klade­ní pevných základov pre svoje podujatia. Nemôže potrebovať týcb, ktorí v súkromnom živote nezadasťučinia Bohu a Cirkvi. Podľa iného príkladného šna­­nielskeho nariadenia, ak sa dosta­ne kňaz do žalára zo žaloby pre prečin alebo po právoplatnom roz­sudku, trest si odpykáva oddelene od ostatných, väzňov a neslobodno ho zbaviť kňazského rúcha ani slúženia sv. omše. ak mu to povó­­ľ’i--« cirkevná vr'\ prípflJc­­ju'évióo'.iicíid ’ vá^unl načim Tuo sveriť biskupovmu dozoru. Naria­denie začína slovami: „Hlboká úcta a synovská oddanosť Nového španielskeho štátu k svätej kato­líckej Cirkvi.. V červenom Španielsku, v Me­xiku, Rusku atď. vrhali do žalárov kňazov-mučeníkov. Franco pozná pravú tvár katolíckeho kňaza! Preto aj jeho postoj ku kňazom je celkom iný. Národné otázky ešte i teraz za­mestnávajú Španielsko, ba i sna­­hy x> rozvrat. Môže sa stať, že v y spôoftôsti s týmto — alebo vo prípade /i rjre obyčajný prečin — dostane sa kňaz pred súd, azda je i odsúdený. Toto však neotrasie úctou špa­nielskeho štátu voči Cirkvi a kňaz­­stvu. Tento španielsky príklad nás teší! Vidno, že sa mnoho poučili z nedávnej minulosti a dobre po­znajú kňazožrútov. Novosti z Madagaskaru 15. zmobilizovaní misionári sa vrátili, jeden zahynul na bojisku Ako pôsobí vojna na tamojších kresťanov J. E. František X. Thoyer S. J., apoštolský vikár vo Fianarantsoa na Madagaskars, píše o udalo­stiach v posledných mesiacoch Udáva, že 15. zmobilizovaní misio­nári vrátili sa do svojich staníc. Jeden páter misionár sa nevrátil. Zahynul na bojišti. Miesto neho však prišlo niekoľko celkom no­vých misionárov. Nedbali na ne­bezpečenstvá plavby po mori v dnešných vojnových časoch a ne­ľakajú sa ťažkostí, ktoré ich ča kajú v misionárskej činnosti. Následkom anglickej blokády vo svojej tradičnej forme je odsúde­ná k zániku. Tu vystupuje pápež s en­cyklikou „Časti connubii" s úplnou dôverou hlása: „Nevzdávať sa ani je­diného základného rysu, daného Bo­hom rodine a manželstvu". Alebo od­­proletarizovanie: Svet sa priamo vy' smial tomuto s poukazom na stále ra< stúcu biedu a núdzu robotníctva. Pá­pež odpovedá: „Nech si nikto nena­mýšľa, že bude možno účinne uhájiť verejný poriadok, pokoj a súlad v ľudskej spoločnosti, ak sa neprikročí mužne a bezodkladne k prevedeniu odpreletarfzovanía". Kresťanská vý­chova mládeže: Svet namieta: Holá nemožnosť! Pozrite sa len otvorenými očami na laidzáciu výcljovy v rodinách a spolkoch. Pápež v „Divinl Hlius Ma­gistri" húževnato trvá na požladav' ke: „Nemôže byť v pravom slova smy' sie výchovou taká výchova, ktorá by obmedzenia sú tvrdou skúškou pre misionárov. I samé dielo misionár­ske tým trpí. Napríklad zmenšená dávka benzínu znemožňuje mnohé cestv, čim sa hatí práca misioná­rov na širšom poli pôsobnosti. Veľmi ťažkou stratou pre ma­­daeaskarskú misiu je znivočenie veľkostatku, ležiaceho dvadsať ki­lometrov od Fiamarantsoa, ktorý bol jediným stálym príjmom mi­sie. Z neho sa hradily aspoň tie najpotrebnejšie výdavky. Vojna a ťažkosti z nej plynúce neviedla k poslednému cieľu. Preto v tomto poriadku svetovom, ako ho zariadila božia Prozreteľnosť, nemôže byť plnej a dokonalej výchovy ako kresťanskej. „Svet si nevedel takreče­no rady s boľševickým komunizmom a nerozhodne preberal od neho prvok za prvkom. Pápež však nebojácne označuje komunizmus, ako „sústavu, plnú bludov a rozporov,' ktorá sa ne­­srevnáva s rozumom a božím zjavením, rozvracia spoločenský poriadok až v samých základoch, neuznáva pravý účel a podstatu štátu, popiera práva ľudskej osobnosti, jej dôstojnosť a slobodu". Ešte jednu príčinu načim zdôrazniť. Pápežstvo v dobe toľkej nespravodli­vosti a nenávisti je stĺpom spravodli­vosti a lásky. Pripomeňme sl ako Lev XIII. po porážke Talianov v Abesínii pôsobia na veriacich rozlične. Me­nej horliví všetko znášajú trpko, vracajú sa k pohanským zvykom a spúšťajú sa Boha. Tí, ktorí sú vo viere pevní, stávajú sa pod údermi tvrdého osudu ešte lepší­mi. Na konci júna 1940 mal vika­riát Fianarantsoa 179.500 pokr­stených, z ktorých je 1500 Euró­panov. V období 1939—1940 bolo 9491 krstov, 508.365 spovedí, 1 mil. 502.913 sv. prijímaní. V ško­lách bolo 20.347 žiakov, 16 chlap­cov vstúpilo do malého seminára. prosí neguša, aby šetril a vrátil talian skych zajatcov, ako Benedikt XV. v hrôzach minulej svetovej vojny spro­stredkuje v štátoch výmenu zajatcov a volá k vojnuvedúcim mocnostiam, aby ukončili krviprelievanie neviných, ako Pius XI. posiela do Ruska potra­viny nešťastným hladujúcim a vo svo­jich encyklikách opäť a opäť vyzýva svet, aby sl ľudia vzájomne pomáhali v láske a spravodlivosti, ako Pius XII. zasahuje u štátnikov v prospech obno­venia pokoja a organizuje vo Vatiká­ne úrad pre uľahčenie styku zajatcov a nezvestných s Ich rodinami a príbuz­nými, hmotne pomáha emigrantom a utečencom atď. Nuž pri toľkých úst­­liách a počinoch pápežstva niet sa čomu diviť, že autorita Cirkvi nevída­nou mierou stúpa, čomu sa môžeme, my verné dletky Cirkvi, iba úprimne tešiť a radovať. Nezabudnite si prečítať v tomto čísle: Autorita Cirkvi a pápežstva, sír. í. List z Večného mesta, str. 4. Na Štedrý deň vo Vatikáne, str. 6. Čas modlitby, str. 8. Časovosti Charakter — to by malo byt čosi ako zázračný nápoj, kto­rého by sa každý rád na/pil s naj­sladším pocitom. Škoda, že je to iba etnost, ktorú tak ťažko zasa­­diť tudtom do srdca, aby sa roz­rástla v mohutný ker. Alebo aspoň tak sa vám to dnes, kect treba znášať toľko všelijakých nárazov, zdá. Ako keby mnohí z ľudí ani necítili, že treba im byt. aj charakternými. Chválime sa, že sme už dost vzdelanými, čo však zo vzdelania bez charakteru? Náš profesor náboženstva nám bol na strednej škole povedal: „Vzdela­nosť bez charakteru je zločin jed­nak na patričnom indivíduu, jed* nak na ustanovizni, ktorú on spra­vuje.“ Koľkým by to dnes bolo treba deň čo deň prízvukovať. Čudné ženy. Je len zrejmé, že mnohé z tých výstrelkov, ktoré popáchaly tzv. moderné ženy„ VZ'Z.’'-. .ČÄXlí* -: U. nďUä rjO.t i tzv. ženská otázka podrobená ostrej kritike. Musíme uznať, že jestvujú dva tábory žien. Do jed­ného patria tie, ktoré si uvedo­mujú svoju ženskosť a podľa toho usmerňujú i celý svoj život a po­čínanie. Pre tie netreba vynachá­dzať nejaké evtrapomenovanie alebo ktovie aké výrazy. Najvý­stižnejšie a i najpeknejšie ich možno charakterizovať slovom: matky. Ženy-matky. Druhý tábor vytvorily tzv. emancipované ženy. Ženy, ktoré sa sľlou-mocou chcú vyrovnať mužom. Sú si síce vedo­mé, že dosiahnuť úrovne mužov sotva budú môcť, no vždy si nájdu dosť dôvodov, i keď pričasto ma­licherných, aby sa dostaly ta, kde by sa život zaobišiel i bez nich. M. i. sa spomína dosť často, že že­nám sa nepatrí, alebo aspoň nie v takom množstve, ako to vidíme dnes, študovať na vysokých ško­lách. „Slovenská pravda“ bola ke­dysi o tom uverejnila úvodník. Jeden zo ženských časopisov ša bol do toho nedávno zadrapol, aby dokázal opak. Vidno, že tie emancipované že­ny sú i neústupné a tvrdošijné. Odpovedať im znova alebo polemi­zovať? Možno, že by to bolo asi toľko ako hrach na stenu hádzať. Predsa im však nezaškodí zacito­­vať pár úprimných a pravdivých slov od G. Hauptmanna, ktoré uvádza vo svojom románe Atlan­tis na str. 36.: Veľkými reformátorkami žen­ského sveta nie sú tie, ktoré majú úmysel urobiť ženu v každom ohľade rovnocennou s mužským, ale tie, ktoré si uvodemia, že kaž­dého, ešte aj toho najväčšieho muža, porodí žena .... Prirodze­ným právom ženy je právo na dieťa.“ Nuž ale niektorým to darmo budete pripomínať. Ony si budú len po svojom: rúž, cigarety, ak­tovka, kôň, lietadlo a pod. Niet čudnejších stvorení... St. J. Slováci a Slovenky čítajú najrozšírenejší slovenský týždenník — Kcťíolícke noviny

Next