Katolícke Noviny, 1949 (LXIV/1-53)
1949-01-02 / nr. 1
Strang 2 Ne slávny deň Obriezky Pán* {Na Nový rok) Ježiš nás vedie pozemskou púťou Už v katechizme sme sa užili, že meno Jež š znamená: Spasiteľ. V hebrejskej rež; •a toto meno vyslovovalo Ješúa, alebo Jehóšúa, V staicm zákone to Iboto meno desí obvyklé a poznáme viac starozákonných mužov, ktorí sa tiež volali Ježiš a'cbo Jozue, čo je to isté. Toto meno nosij aj vodca Izraelitov po smrti Mojžiš°vej, ktorý vovie. do| vyvolený národ do zasľúbenej zeme. A y tomto bol starozákonný Jozue pred» obrazom novozákonného, Ježiša Krista Po. drcr'jiie to opisuje sv. Pavol vo svojom liste Židom (Žid 5,7—4, 11). Pred nimi sa mo. hol odvolávať na starozákonné deje, veď to boly deje ich náioda, známe každému Židovi. A keďže Pán Ježiš postavil svoje novozákonné kráľovstvo na základoch starozákonného Božieho kráľovstva, mal by starozákonné deje poznať aj každý kresťan. Veď sú ony časťou Božieho zjavenia Mojžiš, asi v i S, storočí pred Krstom, vyviedol svoj národ z egyptského otroctva a viedol ho do zasľúbenej zeme, Karcaánu, ktorá sa dnes volá Palestínou. Národ však reptal na pustatine, cez ktorú ich viedla eesta do Kanaánu, preto ho Boh potiestal a musel za štyridsať rokov putovať po pustatine. Celé to reptajúce pokolenie za ten ča* vymrelo, a až nasledujúca generác'a sa dcsjaia do odpočinku sv zeme. A nebo) to už Mojžiš, ktorý viedol sv°j národ do tejto požehnanej krajiny, ale Jozue. On ho previedol cez rieku Jordán g vydobyl mu zasľúbenú zem. Putovanie Izraelitov po púšti bo| pred. obraz našej životnej púti; ich vstup do odpočinku, ktorý im Boh dal vo svätej zemi, bo; cfiwaz nášho vstupu do večného odpo_ činku, ktorý nás čaká v nebi. A Jozue, ktorý svoj národ voviedol do tohto odpočinku, bo| predobrazom Ježiša Krista, ktorý nám vydobyl kráľovstvo nebeské. Vedel o tom už starý zákon. Už dávno boli Izraeliti v Palestíne, keď v žalme 94. boyorl Duch Svätý: ,,Dnes, keď požujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia, ako keď ste (ma) roztrpčili v onen deň pokušenia na púšti, kde ma pokúšali a skúšali vaši otcovia, hoci videli moje skutky za štyridsať rokov! Preto som zanevrel na toto pokolenie a povedal som: Ich mysle ústa* vične blúdia! Nechceli poznať m®je cesty, takže som prisahal v rozhorčení: Neprídu, veru, na mesto môjho pokoja”. • Duch Svätý tu isteža nemyslí na vstup Izraelitov do zaslúbenej zeme, ale na vstup do večného pokoja do neba. Veď Izraeliti už (boli vo sv. zemi, ale na vstup do več. neho pokoja, do neba, ešte len čakali, « z toho ich Boh ešte mohol vylúčiť. Na to. to upomína sv. Pavol aj svojich veriacich, kresťanov: „Deň po deň sa navzájom povzbudzujte, kým sa hovorí ,dnes', aby nikto z vás nedal sa zatvrdiť hriešnemu mámeniu!’' (Žid 5, 15). Takémuto mámeniu podľahli na púšti Izraeliti, počúvali na tých, čo ohovárali zaslúbenú zem. Podobnému mámeniu podliehajú „dnes", v tomto pozemskom puto, vaní tí, čo pohŕdajú nebom, miestom nášho večného pokoja J®zue poznal zasľúbenú zem, lebo bo| v nej, preto tíšil svoj ľud a preto sa aj stal jeho vodcom, Ježiš tiež pozná nebo, lebo odtiaľ piišíei; a tiež nás vovedie do neba, ak „dnes”, vo svojom pozemskom živote počujeme jeho hlas, a nie hlasy tých, čo 0 nebeských veciach nemôžu mať ani poňatia. Švajčiarsko ide s Bohom Pri ľudovom hlasovaní o úvode k ž vajcia rukej ústave 95 percent obyvateľstva sa vyslovilo o ponechaní doterajšieho úvodu, ktorý ea začína slovami: „V mene všemohúceho Boha...” Vydarené misie v Žiline Od 4. do 12. decembra t. r. boly vo farskom, františkánskom, saleziánskom a sirolárskom kostole misie. Kostoly bývalý preplnené a tí veriaci, čo zavčasu ráno museli nastupovať do práce, prichádzali do kostolov už o 4- hodine. Ináč na misijné kázne a pobožnosti chodili i mnohí takí) čo inokedy chodia do kostolov len na výročné sviatky. V nedeľu 12. decembra t. r. tisíce žilinských katolíkov pristúpilo k sv. prijímaniu. V ten deň popoludní bol misijný sprievod. Veľké zástupy disciplinovane poohodovaly na hlavné * f.! I KATOLÍCKE NTOVWTC Listujeme v katechizma Desatoro Nijia/ký Báikornodaroa nevydali taik krátky a pritom predsa tak obeiaWy zákonník ako Pán Both. Všetkých Jaho zákonov, ktoré dal pri stvorení prvých našich rodičov, je spolu iiba desať. Ale sú to jednako tak obsiahle zákony, že je v nich zahrnuté skoro všetko, čo majú India činii f, aby ich život bol dobrý a správny a aby dosiahli aj večnú spásu. Je to vznešený súhrn svätých zákonov. Ak by len tých desiat božích príkazov každý svedomité zachoval, život na s v ete by bol radostný ako život detí. Len preto musia byt celé milióny mužov v zbraní, preto musia byt bőiké tisíce žandárov, toľko žalárov a trestníc, toľko nemocníc na 'liečenie telesných následkov hriešneho života toľko slz nad stratou cti, dobrého mena alebo povinnej rodičovskej úcty, tolko bojov o každodenné živobytie, toľko krviprelievania a strát na životoch, — lebo India nerešpektujú a nezachovávajú desiat — iba desať! — zákonov, ktoré dal Boh pre naše dobro zemské i posmrtné. Týchto desať zákonov vyznačuje sa oproti všetkým iným zákonom svojou trvácnosťou. Platia totiž od stvorenia sveta, a to pre všetkých ľudí všetkých čias a všetkých kultúr. Neplatia teda len od ich slávnostného vyhlásenia Pánom Bohom na vrchu Sinai, aie od vtedy, ako Sa zjavila prirodzenosť ľudská na zemi, čiže od stvorenia prvého človeka- Veď už Kain vedel o príkaze „Nezabiješ!" a obyvatelia Sodomy a domo r y o príkaze „Netzosmilmíš!’’, hoci ešte sinajské vyhlásenie Desatora boilio ďaleko. Ami Kristus Pán ho nezrušil, ale ho iba doplnili a zdokonalil (Mt 5, 17). A tak ami naša doba ani nijaké dná nemôže sa vymknúť zpod týchto desať božích zákonov a ak by tak chcela urobiť, bolo by to iba na veľkú škodu (každého jednotlivca, každej rodiny a. každého národa- Kto odkopne Desatoro, odkopne svoje šťastie, pokoj, slobodu, mier, kultúru, pokrok, blahobyt, rozvoj národa, večnú blaženosť. Nikto nemôže nadlho obchádzať Desatoro beztrestne! Treba však pripomenúť, že niie nadarmo bolo ma začiatok Desatora položených trojo prikázaní, čo určujú naše povinností voči Bohu. Až potom nasledujú príkazy, čo určujú naše povinností voči ľuďom. Základ všetkého je Boh, bez ktorého sa všetko musí zrútiť. I anjeli nad betlehemskou jaskyňou to naznačili svojím spevom: najprv musí byt vzdaná „sláva Bohu na výsosti” a len potom bude aj „pokoj ľuďom dobrej vôle”. Úfajme že ľudstvo po mnohých trpkých a krvavých Skúsenostiach raiz predsa len uzná a nahliadne, že bez Desatora a Horskej reči Kristovej mi© je možný život. Dal by Boh, aiby sa tak stalo čím skorej. Mnohí a mnohí to už vďaka Bohu nahliadli Hrciblsku]) Dr. Karol Xmsíko zomrel (Dokončenie s 1. strany) slovenského národa» keďže pomaďarčovalo jeho najnadanejších synov, mladý levita Kmefko sa vrátil ako biela vrana — povedomý Slovák. Hodnosť kňazstva prijal 2. júla 1899 v Nitre a keď vtedajší nitriansky biskup I. Bende olejom mazal jeho ruky, sotva pomyslel, že vysviaca svojho ďalšieho nástupcu. Prvá stanica kaplána Karola Kmeťku bola Bošáea, potom Bolešov a Divina pri Žiline. Neskôr zastupoval chorého farára v Riečnici, aby sa zasa stal kaplánom hlboko v kysuckých horách Bystrici ä neskôr v Kysuckom v Novej Novom Meste. Hoci bol kaplánom na ťažkých miestach, pokračoval v teologických štúdiách a popri pastoračnej práci získa) r. 1906 doktorát teológie. Kaplánom bol do r. 1910. Potom sa stal administrátorom v Považskej Bystrici, neskôr v Kysuckom Novom Meste a konečne farárom v Tepličke pri Žiline. Toto sú suché fakty. Šťavu k ním by vedeli dať tí, ktorých vychovával, *i .vedül, sobášil, kar hal i povzbudzoval. Uvedený výpočet iba to dosvedčuje, že prešiel Školou dôkladného styku s ľudom, menovite chudob ným a zanedbaným. Prevrat r. 1918 ho zastihol ako farára v roľnícko-robotníekej dedine Tepličke nad Váhom pri Žiline. Prt ,seho starostlivosti o mravný i hmotný dnbrobyt ľudu nemôže prekvapiť ani to. že sa stal poslancom. Vraví sa, že Bob často maličkosťami sleduje veľké *eei. Čo sledoval, keď viedol príkladného kňaza Dr. Karola Kmeťku po snehu a blate kysuckých dedín i po kobercoch parlamentu, ukázalo sa neskôr. Nezabudnuteľného 13. februára 1921 v chráme piaristov v Nitre b»Ii vysvätení prvi traja slovenskí biskupi v ČSR. Medzi nimi bol i niekdajší kysucký kaplán, farár z Tepličky a poslanec Dr. Karol Kmefko. Weh ej pamäti pápež Benedikt XV. vymenoval ho za biskupa staroslávneho nitrianskeho biskupstva. Stav diecézy bol povážlivý. 40 fár neobsadených, seminár skoro prázdny, mravy rozvrátené vojnou. Nový biskup súčasne uvádzal do vzorného poriadku svoju diecézu a viedol ako predseda Katolíckej školskej rady na Slovensku za udržanie katolíckeho školstva vefký boj, v ktorom vtedy zvíťazil. Tento veľkňaz stal sa tak všestranným v najlepšom slova sunysle, že to udivuje. Strohý výpočet jeho diel je prebohatý. Rozhýbal na Slovensku misijné hnutie, ktoré urobilo slovenský katolicizmus známym po celom svete. Podnecoval vo svojej diecéze stavby kostolov, škôl, kultúrnych domov. Len za prvých 2# rokov jeho biskupstva postavilo sa v nitrianskej diecéze 13 nových kostolov, 39 vých katolíckych škôl. Jedine Boh sám vie, koľko- na tieto stavby prispel nebohý veľkňaz zo svojho. Rozvinul exercíčne hnutie najprv medzi kňazmi, potom medzi laikmi. Do svojej diecézy uviedol nové rehole a kongregácie hlavne tým cieľom, aby na prehĺbenie duchovného života veriacich mal dostatok ľudových misionárov. V našom národe bol Dr. K. Kmefko predstaviteľom unkmizmu. Velehradské slávnosti malý v ňom nadšeného stúpenca a propagátora. V slovenskom katolíckom tábore nie je zvykom vynášať sa národnými zásluhami, ale nech nám je dovolené spomenúť aspoň toto: Roku 1923, teda nie až v rokoch 1945—1948, nebohý veľkňaz uverejnil v „Rozvoji” článok, ktorého nadpis hovorí i za objali : „Buďme nielen Slováci, ale i Slovania.” Karitatívna činnosť Dr. Kmeťku je sama o sebe nádherná kapitola. V časopise „Naše noviny” r. 1S07» keď ešte bol kaplánom, mal článok pod názvom „Ja som kresťanským socialistom.” Tým v najšľachetnejší m slova smysle ostal aj na biskupskom prestole. Nie darmo mal vo svojom biskupskom znaku heslo: Charitas omnia vinei t. Láska všetko premôže. Jeho si d ce buo vždy pre ciiUuob nýeh. Mal mimoriadne porozumenie ai pre hnutie slovenských kresťanských ro botníkov a jeho požiadavky. Vieme, že tento výpočet nie je ani zďaleka úplný, lenže my sa oň ani ne pokúšame. Opakujeme Svoje presvedče nie, že tento kňazský a veľkňazský ži vot bude raz hodnotiť história. Večný Rím si akiste života a diela biskupa Dr. Karola Kmeťku dôkladne všimol, keď ho r. 1944 na úprimnú radosť všetkých slovenských katolíkov vymenoval za arcibiskupa. Teda na prestole arcibiskupa a národného apoštola sv. Metoda dosial sedel arcibiskup Dr. Karol Kmeťko. Posledné časy pozemského života J. E. ndp. arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku z mnohých príčin boly krušné. Trpel asi 30 rokov na cukrovku, ale na túto zrád nú chorobu neumrel. Bezprostrednou príčinou jeho smrti bolo kôrnatenie ciev a výron krvi. Na smrteľnú posteľ posla’ mu sv. Otec osobitné požehnanie. V patriarchálnom veku nás opustí a predsa nám bude chýbať. Oči slzia srdcia krvácajú a ústa šeptajú prosbu; V láske prijmi, Pane, dušu nášho veľ kňaza a otca Karola do svojho svetla t> dovoľ, aby tak, ako za života, bol nám duchovným vodcom, po smrti stal sa ■ •- __ Novf rok 194ft Blahoslavená Angela z Foligno, vdova <4. januára) Popri Katarínu Sienskej a Kataríne i 9» nova bl. Angela z Foligno zaujíma osobitné miesto medzi stredovekými mystikmi. Stelesňuje v sebe františkánsky Ideál z konca XIII. storočia a je ozdobou tretieho rádu sv. Františka. Bola to duša, ktorá horela túžbou nasledovať Krista v jeho chudobe, poníženosti a sebazapieraní. V tomto svojom úsilí nepozná medzi a chce do všetkých dôsledkov zachovávať pravidlá sv. Františka. Z jej života vieme dosť málo. Naroďte sa okolo polovice XIII. storočia v malom talianskom mestečku Foligno. Pochádzala zo zámožnej rodiny. Bola ešte veľmi mladá, ked sa vydala. Mala viacero detí. Žila v svetáckom prostredí so svojou matkou, manželom a deťmi. Sama sa Priznáva, ie žila v hriechu. Očistená od hriechov oddala sa tuhému pokániu. Zasvätila sa celkom Spasiteľovi a rozdala chudobným svoje drahocenné šaty. V je) zámeroch jej prekážala rodina a pokladala ju za chybnú na rozum. Neskôr jej zomrela matka, manžel a všetky deti. Angela predala svoj majetok a utŕžené peniaze rozdala chudobným. Vykonala púť do Ríma, aby sa tam na hrobe sv. Petra vyprosila dar úplnej chudoby. Po návrate z púte tvrdila, že bola vyslyšaná. Okolo roku 1290 ju prijali medzi kajúcnikov tretieho rádu a složila sľub zachovávať pravidlá tej rehole. Vykonala púť do Assisi. Po vykonanej sv. spovedi na návod spovedníka začala písať svoj Memor'ál (Pamätník), ktorý dokončila koncom roku 1297. Tento pamätník schválil aj kardinál Jakub Colonna, veľký priateľ mystikov. Pravdepodobne roku 129S stretla sa sa svojim bratom Ubertinom, ktorého vytrhla z doterajšieho, ľaht.'kárského života na cestu pokánia a spásy. Strohosť jej života spôsobila jej dosť nepríjemností. No ona sa ťažkosti nezľakla a dokázala proti viotkým pochybovačom, že možno do všetkých dôsledkov zachovávať strohé pravidlá sv. Františka z Assisi. Koncom roku 1508 ochorela. Zomrela 4. januára 1309 v rodnom meste Foligno. Pre svoju poníženosť a odriekanie sa. . dosiahla bl. Angela od Boha tú milosť, žu vedela chápať tajomné veci, ktoré obyčajný smrteľník ani netúži. Je zaujímavé, že naša doba rada siaha po spisoch tých, čo vo svojich videniach opisovali tajomné veci Božie. Nech svieti aj nám, Slovákom, oko vzor opravdivej a žive) viery v Boha, ktorú priam dnes toľko potrebujeme. JU o&zaw Jlwího t*hu Dokončenie s 1. strany kom, ktorí vášnivo milovali Boha a stroju robotuf Aká nádherná povinnost pripadá učit ľudstvo tak milovat robotu, povolanie, stroje, ako robüi oni, stupňoval podľa ich príkladu práčovnú morálku na stupeň hrdinstva, ba až na smrtfl Bolo by naivné namýšľaš si vtedy, ked význační katolícki spisovatelia píšu knihy s titulom: „Sme my ešte kresťania?”, že plieseň, ktorá už asi 700 rokov zhubne kynoží európsku civilizáciu, obchádza vari nás, kreslaw nov. Ale rovnako naivné by bolo hlásal, že kresťanstvo kresťanskejšie prežívané nie je schopné hravo prekonal túto krízu na poli mravnonáboženskom, kým štáty smrteľne vážne hľadajú z nej východisko sociálne, hospodárske a kultúrne. Ked sa na veci dívame s tohoto hľadiska, podľa naznačených pohľadov, nech sme utratili hockoľko v starom roku, nech nás život hocako drsne pre~ hodil cez palubu, slza sa nezalic/oce v oku, ťažkosti a neúspechy nezdrvia, nad sklamaním nezúfame. Nad desnerátnym divadlom histórie valicu nezlomíme. tain notami budúcnosti bezr radne hútať nebudeme, ale vysúkame rukávy do roboty druh vedľa. druha, kam. f a život postaví a v každej ťažkosti sa beznádeji budeme opakovať so ■v. Pavlom slová vianočnej lekcie: „Ty, Pane, na počiatku zemi si ded ■úklad” ’;elom tvojich rúk sú nebesá. • Tie sa pominú, ale Ty ostaneš' Ako rúcho zotlejú ony všetky, ako plášť ich svinieš a ako šatu zameníš invmi, Ty však si vždy ten istý a nebudú mat .7......... ^„7... ___________________ i