Katolícke Noviny, 1950 (LXV/1-52)
1950-01-08 / nr. 1
Straň« 2 Ako sa krešú svätí (K sviatku $v. Petra Sebastijského) Svätý Peter Sebastijský, ktorého sviatok pripadá na 9. januára, pochádzal z pozoruhodnej rodiny. Jeho babičkou bola sv. Makrina, jeho otec bol sv, Bazíí starší, jeho matka sv. Emelia. Rodičia sv. Petra Sebastijského mali 10 detí, z ktorých dvaja vynikli ako slávni cirkevní spisovatelia a známi sú ako sv. Bažil Veľký a sv. Gregor Nyssenský. ich dcérou bola i sv. Makrina mladšia. Sv. Peter Sebastijský bol v rodine najmladším dieťaťom. Deti tejto rodiny svojím čnostným a príkladným životom budily pozornosť svojho okolia. Ľudia sa ich neraz pýtali: „Ako to, že vás rodičia tak dobre vychovali?" Odpoveď bola prekvapujúca a hlboko pravdivá: „Naši rodičia nás veľmi milovali, ale ešte viac ako nás, milovali Boha.” Láska k Bohu a blížnym V tejto rodine svätcov bola tajomstvom výchovy. Najväčším previnením bolo sebectvo. Toto ťažko pochopia niektorí rodičia nášho času. Majú svojho jedináeka, milujú ha nadovšetko, splnia každé jeho želanie, sú jeho otrokmi a divia sa, že z ich modly vyrastá sebec, tyran druhých, často i vlastných rodičov, a otrok vášní a žiadostí. Podľa skúseností vychovávateľov najväčším nepriateľom dieťaťa je ten, čo z neho rcbj boha. Dieťa sa slušným a užitočným človekom môže stať iba výchovou , Čieí kresťanskej výchovy človeka nádherne shrnuíe sv, Ignác vo svojich chýrnych exerciciácb, hovoriac o základoch duchovného života: „Človek je stvorený, áby Boha poznal, Boha miloval, Bohu slúžil a íák sa m večnosť stal blaženým.'’ Potom pokračuje: „Všetko ostatné je na to stvorené, aby človekovi k tomuto Cieľu pomáhalo. Preto musím tvorstvo toľko milovať, koľko mi pomáhajú k dosiahnutiu môjho cieľa, a toľko sa od nich odlúčiť, koľko mi prekážajú na cesto k Cieľu. Je treba zachovať k všetkému, Čo je nie Boli. svätú rovnováhu. To je jedna *3 »rajdolRžítejŕtoh.,. ného života, ktorá však platí nielen, pre osobný pokrok v čností, ale i pre prácu v ľudskej spoločnosti- Iba ten, kto zachováva správne poradie hodnôt, môže úspešne pracovať na zdokonalení seba a Iných." V rodine, v ktorej rástol sv. Peter Sebastiiský, toto pravidlo, hoci vtedy ešte íiftholo napísané, bolo prísne zachovávané. K®dr mp rodičia umreli, ako najmladšieho súrodenca vychovávala ho jeho sestra p. Makrina mladšia. Podobne, ako skôr otec, matka i babička, i sestra mu bola príkladom na ceste k dokonalostí. Osobný príklad vo výchove je jednoducho nenahraditeľný. Matka, sv. Petra, kým ešte žila, založila dva kláštory. Jeden ženský a ten spravovala jej dcéra sv. Makrina a druhý mužský, ktorého prvým predstaveným sa stal sv. Bažil Veľký. Do kláštora, ktorý spravoval sv. Bažil Veľký, vstúpil neskoršie aj Peter. Vynikal natoľko v Čnostiach, že ši’ získal dôveru a lásku všetkých rehoľníkov. Títo vravievali o bom, že je radostný Človek a ze svieti láskou a žiari spravodlivosťou. Keď jeho brat a predstavený sv. Bažil Veľký sa stal biskupom, rehoľníci na uprázdnené miesto predstaveného kláštora jednohlasne zvolili Petra. Tento sa ponúkanú hodnosť vytrvale zdráhal prijať, prijal ju až potom, keď videl, že odmietaním zarmucuje svojich spoltirehoľnb kov, lebo Celý život úzkostlivé vyhýbal tomu, aby niekomu spôsobil krivdu a «robil žiaľ. Dal sa vysvätiť i na kňaza. V tom čase v Kapadoeii zúril hlaď Hladní ľudia so všetkých strán sa hrnuli do kláštora a prosili o chlieb, takže okolja kláštora sa podobalo veľkému táhoriifu. Onát Peter ich priiímal s láskou ako samého Spasiteľa. Všetky príjmy kláštora obracal na výživu hladujúcich a keď tie nestačily, hľadal pomoc u iných kresťanov. Pre svoje veľké zásluhy sa r. 379 stal biskupom v Sebaste a odtiaľ je í jeho prímenie. Ospešne bojoval proti ariánskemu bludu. Rovesníci ho nazývali pevným stipom katolíckej viery. Umrel v chýre svätosti r. 387. Výmen« názorov medzi 13-ročn f m Jetb šum a jeho Matkou je veľmi vážnym momentom v dnešnom svätom Kvajijeliu. Matka s pestúnom zazlievala totiž synovi, že sa im stratil, « tak im spôsobil zármutok, íl' ročný Ježiš, ktorý ináč bol vždy poslušný tým, ktorí mu boli určení za pozemských predstafenýeb — v tomto prípade prejavil vlastný jtáhľaÁ pa celý prípad; pripomína totiž, íe povinnosť mu tak kázala, aby ostal y chráme á pOuÔovaí ľudí, Pozoruhodné, že Mária napriek pi'týve pretrpeným úzkostiam dáva synovi p pravdu a ako sväté Písmo výslovne pripomína, jeho slová si uchováva starostlivo v. srdci, I w dnešnom í^se prichádza v hocktorej rodine k väčším-mpnlíni myšlienkovým ne* shodém mädli deťmi a rodičmi. Dakedy jp nemusí byť ani. zjaýom chybným a všetci rodičia dobre uróbia, jptf sa- trochu zainyr Ihy.nad dnešnýn} sy.„e$unjplb>*n: uvedomia M totiž, že pri spôminanýeh ttéšhodňfcb dakedy tú pravdu m# dieťa! > Keď sa syn odhodlá na kňazské povolanie, neraz narazí na nedorozumenie a odpor W* dičov, najmä vtedy, ©k je jedináčik. Vtedy sa rodičia najviac nazdávajú, že dieťa musí ostať pre rodinu. Zabúdajú na tp, že syn im môže odvetiť slovami podľa kvanjelim: Neviete, že musím sa starať o veci svojho Otca! Keď sa syn žení alebo dcéra vydáv«, zasa to býva podnetom k rodinnému nedorozumeniu. Rodič, mysliaci na blaho svojho dieťaťa, vo svojej starostlivosti zachádza ďaleko a zabúda, že životné šťastie si musí vybojovať každý sám. Kým bolo dieťa malé o nedospelé, zatiaľ mali otec i matka najlepšiu možnosť vplývať na jeho budúcnosť, keď je vlak dH’a dospelé, samo preberá zodpovednosť za svoj osud a rodič môže mu síce láskavo dohovoriť, ale nemá mu nanucovať svoju vôľu, najmä ak ide o nejakú „srdečnú" vec, pretože srdce si nedá diktovať. Veľmi častým prameňom nesbôd medzi rodičmi e dospelými deťmi je vekový rozdiel. Svet ide stále dopredu a čo bolo dobré naši rodičom a starým rodičom, to už nie je dobré mladým ľuďom dneška. Márne si starí ľudia*’ chvália niekdajší blahobyt a márne hovoria o tom, ako sa dobre žilo kedysi; dnešná mládež po takej dobrote netúži, chce mať život lepší. Mnohí rodičia sa divia, že mládež uteká z dediny a dáva prednosť mestskému životu, so žiaľom sa pozastavujú nad tým, že ich dieťa už nepociťuje takú lásku k lej rodičovskej hrude, ktorej oni vlastne celý život venovali, pre ktorú sa pravotili a v nepría-y* telstve žili so susedmi, pre ktorú hrdlačili T od svitu do noci a pre ktorú vlastne ani nič zo života nemali. Mnqhí aj uznávajú, že vlastne to dieťa má pravdu, keď túži po .lepšom živote, ale ešte stále máloktorí chápu, že dnešná generácia už sa prebojuváva od škodlivého úzkoprsého familiarizmu k nkißr ru, že možno žiť a pracovať pre svoju rodinu tak, aby to bolo na osoh i väčšiemu celku a že takto treba chápať i účel- pôdy a každého zemského dobra. A napokon dnešná mládež už jasne vidí, že práve tak, ako sa nedá po starom žiť, nedá sa ani zastaralým spôsobom pracovať. Dnes už nik nebude rozbíjať stroje v továrni, dnes už nijaký robotník nepríde na myšlienku, stroje oberaly a prácu a chlieb, že by ho nevidí v stroji svojho nepriateľa, ale naopak *—•, naj* lepšieho priateľa a pomocníka. Takisto a®* jeden rozumný roľník nevidí v, strojoch svojho protivníka a nepovie, že bo stroje oberajú o pôdu, pretože stroje sú na to, aby mu uľahčily prácu a život, aby ukončily je bo doterajšie namáhavé, ale pritom málo výnosné, a teraz už úplne zbytočné otročenie* Cieľom dneška j© zvýšiť životnú úroveň na dedine. To sa stane však len pri bpójé* .noin pracovnom úsilí, podporovanom vymoženosťami dnešnej doby. Desiatky a stovky jednotlivcov na seba odkázaných, ba vzájomne si prekážajúcich, nikdy ani zďaleka nemôžu dokázať to, čo možno dokázať pri vzájomnej spolupráci. Dnešné sv. Evanjelium nás priviedlo k myšlienke, že „mladý vek’’ dakedy máva pravdu. Panna Mária veľmi pozorne vypočula reč svojho mladistvého syna a iste neraz nad tým premýšľala. Nech jéj príklad i nás privedie k tomu, aby sme sa aj my nad každou dobrou rečou, nad každou dohrou radou zamysleli a »©zavrhovali podaktorú novú myšlienku len z akejsi predpo* jatosti a nekresťanskej pýchy, že už smo ,< dosť starí na to, aby sme sa dali poučovať. Niekto je aj 80.ročný a predsa vie byť ešte mladý a vie zmeniť svoje smýšľanie í uznať každú poznanú pravdu, iný však už vo svojej mladosti je „starcom’1, o všetkom pochybuje k ničomu nemá dôvery. Nech už je náš vek hocaký nebume skostnatelými darcami, Me buďme vo svojom myslení i konaní vždy mladými, ochotnými prijať každú poznané pravdu a podľa nej zariadiť j svoj požení ský život, aby sme tu na zemi vedeli dobre slúžiť i Pánu Bohu i svojim spolubližnýtn. j Slovo Božie Na prvú nedelil po Zjavení Pána čitapie z listu sv. Pavla apoštola Rimanom, hl. 12. v, t—5. Bratia! Vejmi vás teda prosíme, pre mil osrdeusívo Božie, aby ste svoje telá dávali v živú, svätú, ’ Bphu ľúbeznú obeť ako svoju duchovnú bohoslužba. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením svojej mysle, aby ste vyskúmalž, čo je vôľa BÚžia, čo je dobré, bohumilé a dokonalé- Lebo m«cou milosti, ktorá mi je daná, hovorím každému z vás, aby si nemyslel o sebe viac než treba, ale aby smýšľal skromne, podľa toho, ako komu Boh udelil mieru viery. Ako totiž v jednom tele máme údov, ale všetky údy nevykonávajú tú istú činnosť, tak aj my všetci sme jedno telo v Kristovi, sebe však sme si navzájom údmi, v Kristu Ježišovi, Pánovi našom. Stať zo sv, evanjelia podľa Lukáša (2, 42—52). Keď mal ježil dvanásť rokov, Išli podľa obyčaje do Jeruzalema, Keď sa slávnosť ďtRÉi « vracali sa domov, ostal chlapček Ježiš v Jeruzaleme. Ale jeho rodičia to nezbadali. Keďže si myslel^ že je v ostatnom sprievode, prešli deň cesty. Až potom ho shľadávali medzi pokrvnými a jemu rovnými. Keďže ho nenašli, vrátili sa opäť do Jeruzalema, aby ho tam hľadali. Po troch dňoch našil ho v chráme: tam sedel prostred učiteľov, počúval ich a kládol im otázky- A všetci, čo ho počúvali, divili sa nad jeho rozumnosť»« a odpoveďami. Keď ho teda zazreli, udivením ustrnuli. Vtedy sa ho pýtala jeho matka: Synu, prečo si nám tak urobil? Hľa, tvoj otec i ja s bolesťou sme ťa hľadali. Ale on im odpovedal: Načo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že musím sa starať o verj svojho otca? Ale ony vtedy nerozumeli reči, ktotú im povedal. Potom vydal sa s nimi na cestu, vrátil sa do Nazaretu, kde im zostal podriadený. Jeho matka, zachovávala všetky tieto udalosti vo svojom srdci A Ježil sa vzmáhal tak múdrosťou ako f vekom rovnako t| Boha ako aj u fudi Kto sf chce osvojiť čnosť chudoby, ten ju musí mať v srdci. Sv. Ján Boseo. f SP KATOLÍCKE NOVINY É 8. januára 1950, Selma Lagerläťová: Útek do Egypta ttolúdíö ©a J mfii i ej % púéi i,í Východu rástla pred veľa-veľ» rokmi <p»ta*a veJimi stará a Tejfel vysoká, Ktokoľvek ce» púšť putovní, musel zastuť, okik vovaf ju, lebo bola oveľa vyššia ako ostatné palmy. Keď tuk veľké palma etáJe si oeamoite, hľadiac do diaľav púšte, zazrela istého dňa niečo, čo spôsobilo, Ž6 poMagía mohutnou korunou listov. Od kraja púšte 61i dvaja púfcpíei. Bóji v takej vzdialeností, z akej ťavy vyzerajú, leto mravce, jednako bola ykjw, jte: sú to Julii». Boli to cudzí ľudia, lebo palma poznaj» obyvateľov púšte, muž a žena, b©» sprievodcu, bez zvierať, ' ez stami a bez mppbov na vodu, r- Na tBflj* veru, r- povedala sf palma, tí ľudia prišil sem, aby zahynuli. — Sedmoraká smrť teh Čaká, — vravela palm« ďalej- — Levy ich požerú, hady po. Štípu, smäd ioh premôže, piesok zasype, zbojníci ich pobijú, since leih spáli a strach ich »ničí dočista-Usilovala m myslieť mu niečo kille» Osud týchto ľudí naplnil ju ži «Tom. Jednako na Cólom priestore, ktorý mohla palma prezrieť -nenašla nič, čo hy »»bola dávno P®* znala. — V táikej horúčave a v takom vptire! — hovorila, mysliac na týoh najväčších n«priateľov života na púšti. — Čože to tá žena na ruikáeh nesie? Zdá sa mi, že tí nerozvážni ľudia majú malé dieťa so sebou-Palma, ktorá áik© starena ďaleko nevidela, sa nemýlila. Zemi n'-esla dieťa, ktoré spailo, majúc hlavičku Opretú o jej plece. „ Dieťa ale je ešte km aui dpsfeatoôq« oblečené, — spozorovala palma. — Ma lka prehodila svoju šatu cezeň a tak ho zaclonila. Musela ho v náhlostí strhnúť s lôžka a tak s ním utiecť. Teraz všetko chápem. Tí ľudia sú utečenci. — ide okrom toho «ú to nerozvážni Im dia, — pokračovala palma v rozhovore sama so »»bou. — Ak ioh postráži nejaký anjel, mati by sa radšej poddať nepriateľovi, ako utókat do púšte. — Predstavujem si, ako sa to »Mo. Muž boj v práci, dieťa spalo v kotlisko, žena vyšla po vodu. Sotva spravila dva kroky od dverí, uzrela nepriateľov, ako sa blížia k n im. Vbehla chytro do chalupy, uchytila dieťa na ruky, zakričala na muža, aby išiel za ňou a ušla. Potom od é dul boli na ceste bez chvíľky oddychu. Tak, lep tak sa to muselo stať — Takí sú preľaknutí, že necítia, únavu, ani iné utrpenie, ale vidím, ako Im smäď svieti % očí. Poznám výzor vyv.mftd.uuiébo človeka, voď som Mi videla už veľa— Keby som bôľu človekom, povedala, — nikdy by som sa neopovážila ísť púšťou. Veľmi odvážny j© každý, toto sem príde a nemá koreňov, s’aha júetoh do hĺbky prameňov, ktoré nikdy nevysy©hajú. — Tu je nebezpečné ešte aj pre imlmu- Ba aj pr© takú palmu, ako som ja, •— Keby sora si mihla poradiť, povedala by som im: vráťte sa! —• Ioh vrahovia nemôžu byt takí ukrutní, ako je púšť. Možno sa im »dá, že sa n® púšti ľahko žije. Ale ju viera, ako nesmierne j© tu ťažko udržať sa vôbec pri živote. Pamätám sa ešte z mladosti, ako víchor celú horu piesku navial na mňa. Takmer som sa zadusila. Keby som mohla umrieť, bola by to bývala moja posledná hodina. A palma pokračovala v myslení nahlas, ako je to zvykom obyvateľov púšte— Podivný raeloďcký šum prechádza mojou korunou. Konce mojich listov sa chvejú. Sama neviem, čo ma to preniká pri pohľade na tých dvoch biednych pocestných. Ale tá smutná ž í ia je taká krásna. Pripomína mi to najneob y čaj nejéin udalosť ? .ôjho života. A medzitým, čo liety neprestaly nôtiť tichý aápev, palma rozmýšľala, ako kedy* «i m dávnych #a* boly hu na púäb) d%g| -ranečané postavy. Bola to kráľovná zo '?■ by a ň ňou nuídiry k.ráľ Šalamún. KrúľojB ná sa vracal,« do svojej ríše, kráľ prováilaal kúsok cesty, bn eu lúidl^H .. M a.á. ...vlihuki-ti do zeme datľ-v, o I aby z orj vyr^d !a. a hmle rňsf ía.k dilho. kým j m Wim® neúrod í sa kráľ a ešto všicei ako V ru ú n.” — Prečo si to pripo-mtuara práve. *- arýtala sa palma seba saméj Alebo či by táto žena bola taká krásna, fl mi pripomíima najvaoešenejá;« z kűruwov* nýcih žien, tú, na ktorej gladost som - fl rástla n pretrvala do diaešného dňa? ^ * Stále mocnejšie šumia moje liaty, J pomyslela si palma. — Tým úbohým od-’ bíja posledná hodina. Počul« ešte, že obidvaja pútal1’Oj »a báli vlkov. Muž hovoril, že azda lepšie by bal© bývalo ostať a bit ®a so žandármi ako u tékát, Malá by ľahšiu smrť— Boh nám pomôže, — povedala ženu- Opustení sme medzi divými zvermi a hiadmi, — vravel muiž. — Nemá,me jedla, ani nápoja. Y zúfalstve roztrhol svoj šat a pritisol k »érni, BiratM všetku nádej, ako človek e© smrteľnou ranou v srdci. Žena sedela, objímajúc rukami kolená. Jej zrak vyjadroval nekonečný smútok. Palma oítjila, že šum jej lietov sa stupňuje. Musela ho počuť aj ženia, lebo zdvihla oči ku korune stromu. — Datle, datle, — zvolala. Z jej hlasu prenikala taká túžba, že stará palma by sa rada bola siala malou ako borievčie, aby jej datle bolo možno pohodia o a ľahko oborať. Vede1’.®, že v jej korune eú strapce ovocia, al© ako by India mohli sa dostať do takej závratnej výšky. Dieťa behalo okolo. Nemohlo si predstaviť, že by joho matka nemohla dosiahnuť m