Katolícke Noviny, 1982 (XCVII/1-52)
1982-01-03 / No. 1
Ročník 97 ♦ 3, januára 1982 ^ Cena 50 hal Mens, dr. JAN PÁSZTOR, biskup nitriansky V MENE BOŽOM SvStá cirkev je Boži Tud putujúci do večnosti. Kto cestuje, musí vedieť, kam chce dôjsť. Kto chce dosiahnuť konečný ciel, musí poznať správny smer, kade má ísť a musí si vyhľadať najvhodnejšiu cestu. Začiatkom roku máme vo zvyku známym pri stretnutí želať šťastný i radostný Nový rok. Pozdrav je mnohokrát len konvencia, ale šťastný a spokojný chce byť každý. Lenže každý máme o šťastí a blaženosti inú predstavu. Preto sa ľudia rôznymi cestami usilujú dosiahnuť svoju blaženosť, svoje šťastie. Kresťan má predstavu o blaženosti a šťastí podľa učenia našej viery. Pán Boh chce, aby sme došli ku konečnému cieľu, k večnej blaženosti. Ako ta prísť, tomu nás učil náš Spasiteľ. Cesta, ktorú nám ukázal, je úzka, strmá, hrboľatá, nie pohodlná. Veď sám povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Na inom mieste zase: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Teda ukázal nám, ako máme žiť. Keby sme vlastnili čo aj všetky poklady sveta a všetky dni nášho života by boli prežiarené jasom pohody, keby sme dýchali čo aj najľahodnejšie ovzdušie, to všetko by ešte neznamenalo, že sme dosiahli skutočnej blaženosti a trvalého šťastia. K tomu — okrem splnenia nutných prirodzených podmienok — treba čosi viac. Svätý Augustín to vyjadril slovami: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Pane.“ Čo máme urobiť v r. 1982, aby sme dosiahli čo možno najviac z vytúženej blaženosti? Buďme si vedomí, že blaženosť nášho života je úmerná tomu, ako je náš život v súlade s Božou vôľou. Náš Spasiteľ povedal o sebe, že jeho pokrmom, túžbou a teda aj radosťou je plniť vôľu nebeského Otca (v. Jn 4, 34). Tak dal aj nám príklad, čo má byť vedúcim motívom nášho života. Našou základnou úlohu v r. 1982 bude teda plniť Božiu vôľu. To nie je niečo ponižujúce. Naopak, dáva vzlet nášmu životu a približuje nás dokonalosťou k Bohu. Tým, že podriaďujeme svoj život Bohu, nestávame sa nejakými otrokmi bez vlastnej vôle a svojho uplatnenia. Naopak, stávame sa slobodnými od všetkého zla; lebo hriech, zlé skutky tyranizujú a zotročujú človeka. Hľadať ä plniť Božiu vôľu je často opakovaným motívom v našej liturgii. V každej sv. omši, pri vysluhovaní sviatostí, pri každom požehnaní zaznievajú slová žalmu: „Naša pomoc v mene Pánovom“ (Ž 123, 8). Veriaci sa presvedčili neraz o pravdivosti tohD, aká posila je pre človeka úzka spätosť s Bohom, Plne chápu slová: „Boh je naše útočiště a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem, vrchy na dno morské padali“ (Ž 45, 2—3). Ako však poznať Božiu vôľu? Príkladom nech nám je Pán Ježiš. Vždy a vo všetkom hľadal vôľu Otca. Aj my to robme tak isto. Denne sa modlíme: „Buď vôľa tvoja!“ Aké rajské pomery by zavládli na svete, keby sa všetci ľudia správali podľa Božej vôle! Prestala by nenávisť, nepriateľstvá, nebolo by zlodejov, vrahov, vojen — lebo to sú nie skutky podľa B^žej vôle. Božiu vôľu nám tlmočí hlas nášho svedomia. Chváli nás, keď robíme dobre, karhá, keď konáme niečo zlého. V svedomí hovorí k nám sám Boh. Čo je vôľa Božia, poznáme z „Desatora“. „Ak chceš vôjsť do života, zachovávaj prikázania“ (Mt 19, 17). To platí aj pre nás. Božiu vôľu nájdeme a naplníme svedomitým plnením našich povinností, či už v domácnosti alebo v zamestnaní. Pred Bohom nezaváži to, že vykonávame nejaký honosný úrad alebo máme len všedné zamestnanie, ale to je dôležité, ako plníme svoje povinnosti, či statočne, svedomito a spravodlivo. Už žalmista prosil: „Nauč ma, Pane, plniť tvoju vôľu“ (Z 142, 10). Predstavme si obrovskú stavbu. Plány pripravil kolektív projektantov, desiatky podnikov dodáva materiál, súčiastky. Stovky robotníkov dá sa do práce. Nie je potrebné, aby každý jeden na stavbe poznal detailne plány. Ani by nebolo možné, keby ktokoľvek podľa svojho nápadu menii plány. Dôležité je to, aby každý v svojom odbore odovzdal svedomitú prácu. Aby každá súčiastka, ba každá tehla bola položená na pravom mieste a správnym spôsobom. Potom sa stavba vydarí. TĚSa aj my na svojom mieste pracujme statočne, správne a spravodlivo. Pracujme aj ná svojom formovaní i pre blaho ľudí. Viedy aj náš život bude mať obsah. Aj tie najjednoduchšie práce budú mať trvácnosť a budú mať záslužnosť aj pred Pánom Bohom. Čokoľvek teda budeme robiť, robme to s úmyslom: Pane, Bože, chcem ti svojou prácou slúžiť. Takto náš pozemský život umocníme do večného života, lebo časné úkony, budú vykonané sub specie aeternitatis — z hľadiska večnosti. Všetko, čo robíme, nech slúži ku cti a sláve Božej a pre dobro ľudí. Dajme si do programu v 'r, 1982: žiť kresťanskejšie ako doteraz. Aj v našej dobe na ľudskej povahe bujnejú nezdravé výhonky, ktoré špatia profil kresťana. Aj v našej dobe sa nájdu ľudia, ktorí vyhľadávajú prvé miesta a tlačia sa na ne aj nečestnými metódami. Vidia len svoje ťažkosti a trápenia a najmä svoje dobro. Obťažujú svoje okolie spisovaním krívd, ktoré musia znášat. No bolesti, utrpenie a žiaľ iných ich nezaujímajú a zostávajú pri nich chladní. A predsa, najzákladnejším zákonom Evanjelia je zákon lásky k Bohu a k blížnemu. Láska k blížnym, účinná, milosrdná láska je opravdivou kresťanskou materinskou rečou, je najhodnovernejším kresťanským gestom, je opravdivým kresťanským životným štýlom. Sebectvo je rakovina na ľudskom rode a tobôž na kresťanstve. Treba ju liečiť, či je u mladých alebo u dospelých. Kresťan nekladie na prvé miesto svoje „ja“. Zo života slávneho hudobného skladateľa Gounoda sa spomína, čo povedal svojmu mladšiemu kolegovi. Keď som bol mladý,' ako ste vy, každú reč som začínal slovom „ja“. Keď som mal dvadsaťpäť rokov, už som hovorieval: ja a Mozart. V štyridsiatke už Mozart a ja. A dnes už hovorím iba: Mozart. Kto žije prízemným, sebeckým životom, pre neho vlastné ja je celým svetom. Kto začína chápať Krista a jeho učenie, už hovorieva: moja duša a Boh. Kto pokročil v duchovnom živote, už hovorí: Boh a moja duša. Na vrchole dokonalosti však povie iba: Boh. V r. 1982 pokročme vo formovaní nášho kresťanského charakteru. Viac milujme Boha a ľudí. Ak sa nám to bude dariť, zistíme, že úmerne budeme mať aj nehynúcu radosť, pokoj a trvalé šťastie. Pri dobrom zdraví a úspechoch v práci nech je tých chvíľ opravdivej radosti a pokoja čo najviac! Večný OtCe, da], aby sme účinky orodovania Panny Márie Bohorodičky pocifovali po všetky dni v tomto roku, na prahu ktorého stojíme. ►* ♦♦♦ *? *♦* *«* *♦* *«* »J* *1* *♦* *1* *** *** *♦* ♦♦♦ *** *** *** •«* ♦♦♦ *♦* ♦♦♦ í*1 „Posilnení vianočným posolstvom preukazujeme službu mieru pre dobro ľudstva.“ Začíname nový rok Pána 1982. I tento nový úsek života sa budeme snažiť využiť v prospech celej našej spoločnosti a pre pokoj všetkých ľudí. V minulom roku sine oslávili desat rokov trvania Združenia katolíckeho duchovenstva Pagem in ťerris a zamýšľali sme sa nad tým, čo kladného sme pre dobro ľudu našej vlasti a spolubratov vykonali. Nebolo toho málo. V rozbúrenom svete, plnom krízových situácií, zavinených hegemonistickými snahami imperializmu, využili sme každú príležitosť vyjadriť svoje znepokojenie a spolu so všetkými ľuďmi dobrej vôle, v jednom šíku sme sa rozhodne stavali proti všetkému, čo by mohlo ohroziť trvalý mier na našej modrej planéte. Celé ľudstvo ešte nikdy nebolo tak ohrozené skazou ako dnes. Ani naďalej nemôžeme stáť stranou a sme pripravení ešte intenzívnejšie preukazovať všetkému ľudu našich bratských národov službu v jeho tvorivom úsilí pre rozkvet socialistickej vlasti a pri obrane mieru. Chceme, aby vzájomná dôvera vo vzťahoch medzi štátom a cirkvou, nachádzajúca svoj výraz predovšetkým v plodnej práci veriaceho ľudu, sa ďalej prehlbovala. Dostáva sa nám ocenenia a podpory celej našej spoločnosti a vítame, že aj v kresťanskom svete nebývalou mierou rastie hnutie tých, ktorí aktívne podporujú mierové úsilie. Zaznievajú predovšetkým dôrazné protesty proti prípravám apokalyptickej jadrovej skazy. Prvý január — Nový rok — vyhlásil Svätý Otec za Svetový deft mieru. I my katolícki duchovní v Československu sa modlíme, aby sa táto ušľachtilá výzva naplňovala, a preto ešte odhodlanejšie a s vedomím kresťanskej zodpovednosti chceme pracovať na upevnení svetového mieru. Vyzývame všetkých, ktorým je myšlienka pokoja svätá, aby sa na tomto cieli s nami podieľali. „Kiež Boh, z ktorého pramení všetko požehnanie, dá našim dňom svoj poriadok a mier, chráni nás po celý rok a žehná nám!“ (Zo slávnostného požehnania pri sv. omši na začiatku občianskeho roku). ZDRUŽENIE KATOLÍCKEHO DUCHOVENSTVA PACEM IN TERRIS ČSSR Ocenenie PRI PRÍLEŽITOSTI 30. VÍROČIA osamostatnenia pravoslávnej cirkví v Československu podpredseda vlády ČSSR Matej Lúčan prijal 11. decembra m. r. v Hrzänskom paláci v Prahe patriarchu Ruskej pravoslávnej cirkvi Pimena, ktorý prišiel na návštevu do ČSSR. Prijatia sa zúčastni) minister kultúry ČSR Milan Klusák a tiež metropolita pravoslávne] cirkvi v ČSSR Dorotej. Podpredseda federálnej vlády ocenil aktívne pôsobenie Ruskej pravoslávnej cirkvi v súčasnej etape boja za upevnenie mieru a porozumenie medzi národmi, Zdôraznil, že taktiež pravoslávna cirkev v Československu vždy aktívne podporovala mierovú zahraničnú politiku ČSSR a pozitívne pôsobila na pravoslávnych veriacich tak, aby sa podieľali na budovaní našej socialistickej vlasti. Patriarcha Pimen povedal, že v súčasnom zápase za svetový mier a dorozumenie medzi národmi Ruská pravolávna cirkev rovnako dobre ako v minulosti i naďalej bude vyvíjať veľké úsilie, aby bolo odstránené nebezpečenstvo zničenia ľudstva v atómovom požiari. Vyjadril presvedčenie, že toto stanovisko podporí i celosvetová Všenáboženská konferencia, ktorá sa uskutočni v máji 1982 v Moskve. SLÁVNOSTNE ZASADANIE pri príležitosti 30. výročia samostatnosti pravoslávnej cirkvi v Československu sa uskutočnilo 12. decembra v Prahe za účasti zástupcov pravoslávnych cirkvi zo ZSSR, BĽR, PĽR, Fínska a Antiochie. Prítomný bo! aj generálny sekretár Konferencie európ (Pokračovanie na 3. str. mierového úsilí ELEMlR FILO Pokoj Pánov praje kňaz Božiemu ľudu v každej omši i pri iných liturgických úkonoch. Toto žičenie vyjadruje jednu zo základných právd Zjavenia, že totiž Boh stvoril človeka, aby žil v plnom šťastí. Toto šťastie nazýva Starý zákon hebrejský „šálom“. V širšom zmysle „šálom“ vyjadruje súhrn duchovných a hmotných dobier a požehnaní, najvyššiu Božiu priazeň. V užšom zmysle „šálom“ znamená pokoj, spolunažívanie v pohode a priateľstve. Preto starozákonní proroci o Hospodinovi hovorili ako o Bohu všetkého dobra, požehnania. Podľa prorokov „šálom“ — pokoj mal byť predmetom a naplnením zmluvy medzi Bohom a vyvoleným Indom. Pokoj v Starom zákone nemal byť iba absenciou násilia a krviprelievania. ale predovšetkým života postaveného na spravodlivosti: „...spravodlivosť a pokoj poľúbia sa vospolok“ (Ž 84, 11). No proroci predpoklad pravého pokoja — spravodlivosť — okolo seba nenachádzali. Obracali zrak svojho ľudu na „Knieža pokoja“ (Iz 9, 6), ktorý privedie ľud k vyššej spravodlivosti a nastolí opravdivý pokoj, pokoj mesiášsky v novom Jeruzaleme. Proroci farbisto a plasticky opisujú éru mesiášsku i náplň pokoja, Zhodujú sa v tom, že požehnanie tohto pokoja nebude iba výsadou Izraela, ale bude darom Mesiáša ostatnému ľudstvu. No len málokto chápal,“ že ten definitívny pokoj príde až s veľkým dňom Syna človeka. Je samozrejmé, že aj v Novom zákone otázka pokoja zaujíma závažné miesto. Veď Očakávaný národmi (Gn 49, 10) vystupuje na scénu našej Zeme s posolstvom pokoja: „A na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ (Lk 2, 14). Všimnime si, že „blahozvesť pokoja“ (Ef 6, 15) obsahuje niekoľko logicky zapojených prvkov. Prvý: Kristus je „náš Pokoj! On.., zboril múr priehrady a nepriateľstva“ ... „Prišiel zvestovať pokoj vám, ďalekým, a pokoj aj blízkym...“ (Ef 2, 14—17). Druhý: Kristom ohlásený a ponúknutý pokoj musí sa premietnuť aj do oblasti pozemskej praxe v každodennom živote. Veď pokoj má byť údelom -nielen Kristovho královstva po skončení Časov, ale podľa betlehemského zvestovania má nájsť svoju domovinu „na zemi“. V tom je práve zmysel posolstva pokoja, že sa má prejaviť nieien smerom do vnútra človeka, osvecovať a zušľachťovať ho, ale že jeho požehnanie sa má rozprestierať na pozemskú realitu. V nej a cez ňu má si človek tvorivo podmaňovať život, v ktorom má mať miesto každý, právo na život každý, právo na šťastie každý, teda aj právo na pokojný svet každý už aj preto, že Boh je Bohom pokoja, dobra, životnej plnosti a bezmemej lásky voči človekovi. Tu sa už začíname dotýkať tretieho prvku evanjelia pokoja. Pokoja sa totiž nedostane tým, ktorí nehnú ani prstom, ak sa má naplniť zámer Boží so svetom. Mier bude ďaleko od tých, ktorým je ľahostajné, ako žijú naši blížni vo svojej domovine i bližšej i vzdialenejšej; ktorým je to jedno, či celé národy sú prakticky odsudzované na vyvražďovanie a nepredstaviteľnú biedu. Na to, aby svet žíl z požehnania pokoja, je nevyhnutné, aby sme boli ľuďmi, a to ľuďmi „dobrej vôle“, ako to podčiarkuje Betlehem. Lebo pokoj nemôžeme prijímať ako hotový, zrelý plod cudzej príčinlivosti. Na jeho rast, dozrievanie máme prispievať úprimnou ochotou, zanietenou vôľou, statočnou prácou a námahou. Kristus túto aktivitu človeka má na mysli, keď na Vrchu blahoslavenstiev od každého svojho vyznavača žiada, aby bol „tvorcom pokoja“ (Mt 5, 9), a nie pasívnym divákom, užívateľom, a či príživníkom. Iba ten, čo naplní túto vôľu a postulát Ježišovho evanjelia, bude pripočítaný k synom Božím a bude mať podiel na Božom kráľovstve. Dnešný človek mier nechápe ako Izolovanú realitu, ale vo vzťahu k jeho tragickému opozitu, k vojne, ku konfrontácii síl, k nevraživosti a neľudskosti. Podľa pokoncilovej teológie mieru jedným zo znamení doby je to, že človek so zdravým mozgom úsudkom vojnu cháne ako najhlbšie a protirečenie práva človeka na život plný a plodný. Vojna — to je smrť, vyhlásil pápež Ján Pavol II. pri návšteve Hirošimy. A Boh človeka pre takúto smrť nestvoril. Proti takejto záhube a pustošeniu vzpiera sa mozog I vnútro človeka. „Je neprípustné“. čítame v encyklike nápeža Jána XXIII. „Paoem in terris“, „aby po(Pokračovanie na 5. str.)