Krásy Slovenska, 1991 (LXVIII/1-12)
1991-01-01 / No. 1
Človek a jeho domovina RNDr. FRANTIŠEK MIKLOŠKO, predseda SNR Keď sme sa ešte za čias totality stretli so spisovateľom Dominikom Tatarkom na jednom z našich dlhých nočných posedení, rozprával nám tento príbeh: V 60. rokoch boli spolu s básnikom Pavlom Horovom na dovolenke v Bulharsku. Raz sedeli v jednom prímorskom pohostinstve pod starou hruškou. Hrala hudba, tancovalo sa, popíjali víno. Odrazu si Dominik všimol v tanečnom kruhu krásnu ženu, grécky typ. Pallas Aténa, povedal básnikovi Horovovi a už od nej nevedel odtrhnúť oči. Po niekoľkých tancoch si žena aj s tanečníkom prisadli k Dominikovi a ten hneď začal: Vy ste Grékyňa, povedal jej. Áno, odpovedala. Poznáte Homéra? Áno. Zarecitujte niečo z neho, pokračoval Dominik. Nato táto mladá, krásna žena začala recitovať klasickou gréčtinou. Z rozhovoru potom vysvitlo, že tu, v Bulharsku, na morskom brehu je už viac ako dvetisíc rokov malá grécka usadlosť. Jej obyvatelia tu prežili všetky pohromy, ktoré preleteli Balkánom. Nemali sa kde pred nimi skryť. Dominik pokračoval: Táto malá usadlosť prežila veky, prežila všetky hrôzy len preto, že jej obyvatelia si vedeli ctiť, chrániť a pestovať hodnoty, ktoré ju vytvárali, hodnoty, na ktorých ako národ vyrástli. A potom ešte dodal: Ak si slovenský národ uchová aspoň tie základné hodnoty a vlastnosti, cez ktoré sa v histórii vyvíjal, niet sily, ktorá by ho mohla zničiť. Napríklad pohostinnosť. Ty si môj hosť, prišiel si ma navštíviť, priniesol si mi niečo nové, prišiel si ma obohatiť, ja si ťa chcem uctiť tiež. Chcem ťa pohostiť, keď nie iným, aspoň čajom, maslovým chlebom alebo koláčom. A Dominik opakoval: Ak si uchováme aspoň základné hodnoty, prežijeme všetko. Často myslím na tieto jeho slová aj dnes, alebo ešte viac dnes, keď sme slobodní. Kto sme my? Na ktorých miestach, v akých situáciách sme bližšie k sebe, k svojej prapodstate? Iste je toho viac. Ale jedno z takýchto miest je naša domovina, náš kraj. Tak ako Nór nosí vo svojich črtách celý svoj kraj, v ktorom vyrástol, tak ako Talian vyžaruje zo seba slnko a modrú oblohu, tak je i Slovák poznačený krajom, v ktorom stáročia vyrastal. Na svojich potulkách po slovenských horách a dolinách, za hmlistého rána, za sparného poludnia, alebo večer, keď je už ticho a náš roľník zatvára dobytok do stajne, aby si na konci dňa na chvíľu sadol a zhrnul deň, som vždy viac a viac rozumel, prečo Slovák nehovorí veľa, prečo je viac zadumaný. Nepotrebuje veľa rozprávať. Naučila ho tomu príroda, v ktorej vyrastal; ale o to viac cíti a vnútorne vidí veci. Ticho hôr, pohľady z vrchov do dolín ho naučili postáť, podumať a takto viac precítiť tajomstvo života. V týchto horách sa formovali aj naše národné vlastnosti — dobré i zlé. Príslovečná pohostinnosť, súdržnosť ľudí, ktorí boli na seba odkázaní v dobrom i zlom, ale aj lakomosť a závisť. Tu v slovenských horách sa človek učí žiť. Tu mu je dobre a vie precítiť prítomnú chvíľu. Večer má radosť z toho, keď rúbe drevo a ide pripraviť do pece, má radosť z toho, že počuje praskať oheň, ráno zase keď zametá sneh na priedomí, alebo pripravuje jedlo. Všetky tieto činnosti majú svoj zmysel a svoju krásu. Človek v nich prežíva prítomnosť a dotýka sa pritom večnosti. Naše hory, naša domovina nás učili žiť. Popri duchovnej kultúre tohto regiónu, ony nás robili osobitými. Dnes akoby sme sa prebrali z dlhého spánku a znovu sa začíname učiť žiť. Starý bard Dominik spomínal, že keď si zachováme svoju tradíciu, svoju dušu, prežijeme roky neslobody. Keď si zachováme, alebo keď znovu nájdeme svoju dušu, isto sa vydáme v týchto chvíľach na cestu správnym smerom. Keď nebudeme vedieť ako, zablúďme do našich hôr a dolín a počúvajme. Počúvajme, kto sme a ako sme stáročia žili. Šťastlivý nový rok 1991! (1/1)