Kultúrny Život, 1946 (I/1-24)
1946-01-24 / No. 1
Leninovo výročie Pripomíname si, že 21. januára t. r. uplynulo 22 rokov od smrti V. I. Lenina — veľkého myšlitera a geniálneho socialistického organizátora a vodcu, tvorcu marxizmu imperialistického obdobia kapitalizmu, zakladateľa všeruskej komunistickej strany boľševikov, osnovateľa veľkej októbrovej revolúcie a budovateľa prvého socialistického štátu v dejinách. Už v samej mladosti sa Lenin dôkladne oboznámil s dielom Marxa Engelsa a takto vyzbrojený organizoval a prvé marxistické krúžky, ktoré neskoršie sdružil v zárodok budúcej revolučnej proletárskej strany v Rusku. Podložil ju i ideologicky a úspešným bojom proti oportunizmu zaistil víťazstvo revolučného marxizmu. V boji proti menševickej skupine r. 1903 podrobne vypracoval ideovú orientácia a programové základy boľševickej strany ako vodkyne a organizátorky proletariátu a pevne sdružil okolo seba revolučných marxistických pracovníkov. Súčasne aj naďalej viedol boj proti revizionistickým prúdom, ohrožujúcim rozvoj revolučnej podstaty strany. Lenin vypracoval teoretické základy strany vo svojom filozofickom diele, ďalej rozvinul a zdokonalil filozofiu marxizmu, túto teoretickú zbraň, ktorú skvelým spôsobom uplatnil v praxi. Krátko pred svetovou vojnou Lenin organizoval boľševikov v celkom samostatnú politickú stranu a viedol ostrý boj proti vodcom II. internacionály. Vo svojich spisoch vyložil, že prežívame konečné štádium kapitalizmu, charakterizované ako imperializmus, ktorý nevyhnutne vyústi do socialistickej revolúcie. Pod Leninovým vedením, na zálilade plánov, ktoré predovšetkým sám V5'pracoval,' zvíťazila veľká októbrová revolúcia. Je jeho veľkou zásluhou, že sa tvoriaci socialistický štát ubránil proti intervenčným armádam a proti vnútornej reakcii. Po ukončení občianskej vojny organizoval podmienky pre výstavbu socializmu v Sovietskom sväze a z jeho iniciatívy uskutočnil sa prechod od vojnového komunizmu k novej hospodárskej politike (Nep). Z príležitosti Leninovho výročia sme si znova pripomenuli jeho nesmierne zásluhy, bez ktorých sotva možno pochopiť dnešný rozmach SSSR a jeho podstatný podiel na víťazstve nad svetovou fašistickou agresiou. I. H. Leninov sborník, ktorý nevyšiel Už pred dvoma rokmi, ked sa blížilo 20. výročie Leninovej smrti, pomýšľali sme na to — nejako osláviť pamiatku spolutvorcu socializmu. Bolo to koncom r. 1943, ked ruské vojská už prekročily Dnepr a nemecký ústup na západ sa zrýchľoval. Zdalo sa, že vojnovému stroju fašistov vystačí dych už len na niekoľko mesiacov. Vtedy sme sa chystali s priateľmi vydaí vedecký sborník, ktorým by sme uctili na Slovensku Leninovu pamiatku. V sborníku malý byt práce z filozofie, o umení, zo slovenských dejín (povstanie z r. 1848), o dejinách robotníckeho hnutia na Slovensku atd. — všetko s hľadiska diamatu. Súčasne sa mal preložil Majakovského epos „Lenin". No literáti, ktorí boli o preklad požiadaní, tejto úlohe sa vtedy z opatrnosti vyhli. Hoci sme sa vtedy pomýlili v odhade tempa vojnových udalosti, nepomýlili sme sa v jednom — že zo smrteľného zápasu so svetovým fašizmom vyjde zakrátko vííazne nový socialistický svet, ktorého spolutvorcom a spoluzakladateľom bol práve Lenin. A hoci sm.e vtedy sberník nemohli vydal, vedeli sme, že o krátky čas budeme sa môct otvorene hlásil k veľkému odkazu vedeckého socializmu. Dielo Leninovo je pre nás dôražným podnetom a pripomienkou práve v deň jeho výročia. M B K u L T e K N r ŽIVO t Pomník vďaky mesta Bratislavy Červenej armáde Čoskoro po oslobodení Slovenska Národný, výbor mesta Bratislavy vypísal súťaž na pomník vďaky mesta víťaznej CA. Súťaž bola oboslaná mnohými slovenskými umelcami, ba i sochármi iných národností. Porota sa rozhodla pre realizovanie návrhu, ktorého autorom je význačný mladý slovenský sochár Jozef Kostka a arch. Milan Škorupa. Zo zaslaných návrhov zmienku si zasluhuje i cenou poctený návrh iného z mladších talentovaných sochárov, Rudolfa Pribiša a arch. Lehotského, Prípad je tým zaujímavejší, že obaja sochári sa vyhýbali až do víťazstva našej národnej a demokratickej revolúcie súťažiam na pomníky. V porovnaní s ostatnými návrhmi, úspech oboch umelcov sa ukazuje ako naozaj zaslúžený. V Košíkovom i Pribišovom návrhu sa uplatňuje snaha, vylúčiť z pomníku prvky, ktoré najskôr zostarnú a ktoré sa vzpierajú umeleckému zvládnutiu. Iste preto obidvaja umelci pokúsili sa o riešenie úlohy alegorickými ženskými figúrami; v jednom prípade ženská postava znamená víťaziacu armádu, v druhom prípade ďakujúce mesťo. Inak sú spomenuté koncepcie protikladné; oproti Kôstkovej hybnej, dramaticky účinkujúcej kompozícii postavil Pribiš staticky poňatú kompozíciu kvôli zosilneniu dramatičnosti a v druhom prípade statičnosti, rozhodli sa sochári aj pre celkom rozdielne spôsoby mode-, lácie. V porovnaní s Košíkovým návrhom ukazuje sa Pribišovo riešenie ako konvenčné a esteticky menej účinné. Kostkov návrh je modernou variantou starovekého symbolu. Pravzorom Kostkovho Víťazstva je antická Niké, okrídlený génius Víťazstva. Kostka sa pokúsil o istú demokratizáciu starovekého symbolu tým, že chcel dať figúre Víťazsťva hlavu ľudového typu, neskoršie však od tohto riešenia upustil, keďže bolo v rozpore, v nesúlade s celkovou koncepciou diela. Umelec sa usilovne zamestnáva prácou*na tomto diele, ako nás o tom presvedčil nový model, ktorý je vystavený na mieste, určenom pre tento pomník (bývalé Hummelovo námestie pri ND). Kompozícia sa oproti pôvodnému návrhu pomerne značne zmenila, ale autor ju nepovažuje ešte za doriešenú. V novšej podobe Kostkov návrh nadobudol vo väčšej miere charakter voľnej plastiky. Pomník bude vo väčších rozmeroch, než je sádrový mod 1, ktorý je dnes vystavený na námestí. Sochárska časť pomníka bude v bronze. Nazdávame sa, že Kôstkovým pomníkom yďaky víťaznej CA získa Bratislava po mnohých rokoch nový, umelecky' vyriešený pomník. D. DR. ALEXANDER MATUSKA: JHacLaaLt Átít (Na 90. výročie .jeho smrti.) Nesmazatefiiou stopou vryje sa to, čo läa v tomto desaťročí odohralo, do sveta hmôt i do sveta duší. Odohral sa boj závratného dosahu a mysle všetkých sa upierajú na to, čo bude: akú tvárnosť bude mať svet a život a človek v nich. Nám Slovákom prichodí v tomto desaťročí pozrieť sa aj do minulosti, aby sme si sprítomnili, ako to bolo. Do tohto desaťročia spadá niekoľko skutočností, ktoré sú všetky dielom štúrovcov, toho veľkého pokolenia, ktoré t^edelo nadosobné žiť a mrieť a ktoré, európsky poučené a rozhľadené, vzkriesilo svojím umom a svojou láskou svoj zaznávaný malý národ slovenský. Pred sto rokmi, v období od 1840—1850 bola uvedená v život spisovná slovenčina, boly založené Štúrove „Slovenskje národnje novini“, bol založený spolok Tatrin a rozhorela sa slovenská revolúcia. V tomto desaťročí spomíname aj deväťdesiate výročie smrti toho, ktorý bol iniciátorom a vedúcou silou nášho vzkriesenia z mŕtvych pred sto rokmi — Ľudovíta Štúra, umrevšieho roku 1856. Spomínať možno všelijako: elegicky, s prízvukom na fakte, že čo bolo, nevráti sa už; f rázovité, s hromadou slov, ktoré len dosvedčujú, že oslavevateľ nemá priamy a plodný pomer k oslavovanému. Ako chceme spomínať my? Dozaista s citovým zaujatím, ale aj po chlapsky a bez fráz: pevne, v odhodlaní, aby sme z minulého vyvodili závery pre dnešné, aby sme sa historickým nezaťažovali, ale v jeho smerovaní rástli. Povinní sme zaujať takýto postoj k všetkým hodnotám našich dejín, v presvedčení, že ony nám nemajú len plniť knižnice, ale majú nám pomáhať žiť a plnšie, zámernejšie sa vyžiť. Musíme to urobiť aj so Štúrom; radi hovorievame, že sme národ Štúrov a naďalej by sme to nemohli tvrdiť, ak sa naša citová príchylnosť k nemu neprejaví aj znalosťou jeho diela, toho, čo učil. Znalosť jeho diela sa pritom nesmie scvrknúť na niekoľko okrídlených citátov; citáty majú tú vlastnosť, že sa nimi kultúrne postavy vo svojom dejstvovaní skôr umŕtvujú, než aby sa pomocou nich robily aktívnymi vodcami či sprievodcami nášho života. Štúr nie je od nás tak ďaleko, aby sme si ho len vážili — je v mnohom dodnes taký aktuálny, že sa ho môžeme i poradiť. Obyčajne sa tak dívame na vec, že Štúr a štúrovci nám dali len literárny jazyk. Bezpochyby je osamostatnenie spisovnej slovenčiny ústredným bodom v jeho činnosti; lenže tým, že vidíme ten toto a že to takto zdôrazňujeme, ako by sme hľadali historické odôvodnenie pre to, čo sa medzitým skvele osvedčilo v živote a čo takto nikto nikdy nebude môcť zvrátiť, aj keby nasnášal vedeckých a pseudovedeckých dôvodov koľkokoľvek. Nie dosť na tom: tým, že hovoríme len o jazykovej stránke jeho diela, zužujeme veľmi smysel jeho odkazu; tento odkaz je v skutočnosti oveľa väčší a širší. Štúr nám nedal len literárnu slovenčinu; vybudoval so svojimi drubmi cejý systém náhľadov na najrozmanitejšie otázky, ideológiu, v mnohom smerodajnú pre pokolenia nasledujúce, v niečom naplnenú, v niečom sa naplňujúcu dnes a v niečom sa majúcu uskutočniť v budúcnosti. Štúr je kresťan, nie, pravda, toho úzko ortodoxného rázu ako J. M. Húrban. Ako však argumentuje — medziiným — proti češtine? Dôvodí faktom, že sa češtinou u nás písaly len knihy náboženské. Reč biblická, písal Štúr, je oproti nášmu mladému životu starožitnosťou, lebo sa obmedzuje len na kostol a jeho literatúru. Vedľa života cirkevného je tu však ešte život školský, spoločenský, občiansky. „Bude teda — vraví Štúr doslovne — za reč biblickú ten, kto chce, aby i naďalej národnosť naša len na kostol bola obmedzená“. Náboženské knihy sme potrebovali, ale teraz potrebujeme niečo viac. — To vôbec neznamená, že Štúr chcel Slovákov odtrhnúť od Čechov, ako to vysvetľovali ľudia zlej vôle na oboch stranách; vedel sám dobre, že niet na svete dvoch jazykov tak si blízkych, ako sú čeština a slovenčina; vedel v'šak aj to, že nikdy Slováci nanapišu po česky to, čo sú ňapísať schopní; a vedel tiež, že odteologizovanie, zosvetštenie nášho života sa môže stať len prostredníctvom domáceho jazyka, jazyka ľudu. Romantizňius, z ktorého Štúr vyšiel, bo! myšlienkovým hnutím, ktoré sa u rôznych národov rôzne prejavilo. Romantizmus Štúrov a štúrovský je idealistický — nie naturalistický, demokratický — nie aristokratický: má charakter drobnej práce, trpezlivého budenia