Kultúrny Život, 1948 (III/1-24)
1948-01-25 / No. 1
ale raéaf prácu z iného konca, od konkrétnych potrieb jednotlivých dedín i mestečiek (a ľudí vr' smysle ich prirodzených ii|1 do toho sa potom orgamicKj/'U*..* j aj kultúrne formovanie našich dedín v shode s vývodiacimi úsiliami našej kultúry. Pripúšťam, oprávnená môže byť námietka, že toto všetko je plané teoretizovanie, že prax je onakvejšia. Ale ak teoreticky si jasne neuvedomíme ciele šírenia kultúry na našom vidieku, tak i v praxi budeme sa bezhlavo potácať. Budeme chcieť len mechanicky absolvovať predpísané množstvo osláv, zadministrovať tie a tie tzv. kultúrne podujatia, o akých vo svojej poznámke hovorí J. Zachar, ale prakticky nič nedocielime. Lenže tie ciele, nakoľko situáciu pozorujem, dosahujeme úspešnejšie, ako sa hovorí v citovanej poznámke. Aj organizovanou osvetovou službou štátnou, aj prácou jednotlivcov a skupín a napokon v najzávažnejšej miere stále zintenzívňujúcimi sa kultúrnymi záujmami širokých vrstiev. Pravda, tie široké vrstvy nemusia sa zaujímať, o čom sa škriepia nejakí špecialisti v jednotlivých kultúrnych disciplínach, dostačí, že aktvizuje sa v nich záujem o to, čím môžu samé prehĺbiť, zopravdovniť a zkultúmiť svoj život, že' si z pokladnice národnej kultúry, hovorené trošku bombasticky, chcú vyberať to, čo pre ne má pozitívny význam. A úlohou kultúrnych pracovníkov aj na vidieku primárne je ukazovať širokým vrstvám cesty, ako sa môžu priblížiť k týmito osožným stránkam kultúry. Iste je mnoho činiteľov, podmieňujúcich v^zdelanostnú úroveň aj nášho vidieka, ale veľmi dôležitým činiteľom sú ľudia, ktorí kulturizačnú misiu vo svojom vidieckom okolí majú vykonávať. Chce a vie ju dnešný náš vzdelanec vykonávať? Nadovšetko: či ju vie? Už som tuším aj na stránkach tohto -^ELsopisu bol písal, že vyštudovaný slovenský človek a žena sú často vrecom všelijako namemorovaných vedomostí, že s týmito vedomosťami často nevieme si rady, ony nám akosi nepomáhajú vyznať sa vo svete a usmerňovať svoja činnosť v ňom. To hádam i preto, lebo v tom vreci našich vedomostí je ukrutné mno'žstvo odpadkov, anachronostických múdrostí, nepatriacich do dnešného sveta, zatemňujúcich pohľad na jeho skutočnú podobu a potreby. Teda lúče kultúry na vidiek prenikajú aj tak, ako im to umožňuje školovaná časť národa. A bojím sa, že z tej len veľmi malé percento má právo hundrať na zaostalosť svojich neškolovaných spoluobyvateľov. Článok na túto tému mohol by sa ťahať do nekonečna ako morský had. Ale v dnešnej našej situácii a s ohľadom na perspektívy nášho vývinu musel by vyznieť optimisticky. Tvoríme si hmotné, politické a iné predpoklady aj pre kultúrne zaktivizovanie nášho vidieka a práca táto čoraz viacej bude sa vykonávať systematickejšie a odborne. A. len starosvetský pomätenec mohol by tvrdiť, že náš ľud oproti kulturizačným zásahom je netečný. Len mu pod rúškom kultúry nedávajte mačky vo vreci. Sedliacka slovenská dedina v Juhoslávii, preto že mala a stvorila si mnoho z toho, čo podmieňuje podnikanie lúčov -kultúry na vidiek, vzdelanostne žije dnes tak intenzívne, tak tvorivo zainteresovaná o svoje najbližšie a i o širšie záujmy aj kultúrne, že s tejto stránky prevyšuje slovenské dediny od Moravy [lo Zakarpatskú Ukrajinu. Nie, nie je slovenský vidiek suchým konárom na strome kultúry, ak ho len tým nerobia tí, ktorí by ho mali kultúrne formovať. A tými sme všetci bez výnimky. OSLAVY Pripomínalo sa aj v novoročných úvahách, že vstupujeme do roku, v ktorom bude mnoho osláv a vyslovovaly sa obavy, že verejnosť bude presýúená oslavovaním. Je pravda, trpíme na mániu osláv. Nedávno napríklad videl som plakát, na ktorom akýsi spolok oznamuje, že na výročie prvého roku svojej existencie usporiada taký a taký podnik. I päťročné jubileá časopisov, spolkov ap. spomínajú sa ako medzníky. Teda preháňame vo vynachádzaní príležitostí na oslavovanie. Ale v r. 1948 budeme mať oslavy závažnejšie. Také, ktoré súvisia s centenáriom revolučných udalostí europských národov i národa nášho a aj tridsaťročné jubileum existencie Československej republiky. Toto sú dáta, pri ktorých ani čo sa osláv týka neslobodno si klásť nijaké rezervy. Ide o príliš veľké a závažné historické skutočnosti, ich význam dejinný a dosah prítomný musíme si uvedomit veľmi záväzne a teda vše tko, čo bude slúžiť tomuto cieľu, treba vítať ako pozitívum. Dôležité bude iba, aby sme neusporiadali slávnosti pre slávnosti, akúsi parádu, ale zodpovedné a seriózne prehlbovanie chápania historických udalostí Výročia dejov, ktoré si z minulosti pripomíname, musia zpopularizovať správne náhľady na oslavované udalosti a okrem toho musia byť aj príležitosťou, pri ktorej kontrolujeme seba samých, svoje úsilia i skutky konfrontujeme s poži-' tívnymi odkazmi predkov. Úspech osláv teda nebude v ich vonkajšom lesku, ale predovšetkým v tom, ako nimi rozmnožíme svoje vedomosti o našom včerajšku a nadovšetko, ako z ich podnetov prehĺbime a zopravdovníme naše dnešné myslenie a ko nanie. A takýchto osláv nikdy nebude priveľa. -M DIVADLÁ BEZ HIER Po premiére Žaloba proti Neznámemu na scéne ND naša kritika unisono konštatovala nepriliehavosť tejto hry a jej ničnehovoriaceho du cha k dnešnej spoločnosti. O niečo skôr predvedená Žobrácka opera N SND tiež bola prijatá s tematického hľadiska s mnohými výhradami. Po týždni vystriedala dramaturgia ND Žalobu proti Neznámemu hrou Diabol sa žení, hra, ktorá mala získať dobré meno u divadelnej kritiky. Lenže márne. No a Mamzelle Nitouche na NSND prevádzaná s vervou na javisku a doprevádzaná salvami smiechu v hľadisku, vzbudila priamo odpor u oficiálnej kritiky. Malá séria nevydarených premiér, hovoríme s kritikou, ktorá pritom veľmi presvedčivo odsudzuje spomenuté hry. Potiaľ je vec správna, ale akonáhle čitateľ a návštevník divadla zisťuje túto nemohúcnosť našich scén, potom je na mieste jeho otázka na kritiku, aby označila divadelné hry, vyhovujúce našej spoločnosti. Bola by to zaslúžená stať konštruktívnej kritiky a dramaturgia prijme takýto iniciatívny krok s porozumením. KTO SOSTAVl DEFINlr.IU BRAKOVEJ LITERATÚRY? Ako obyčajne i tohto roku usporiadal y Nár. noviny vo vianočnom vydaní anketu o knihách. Odpovedali na ňu slov. čitatelia od študenta ai po univ. profesorov a politických činiteľov. Najzaujímavejšie sú odpovede na otázku: „Co pokladáte za nehodnotnú (tzv. brakovú) literatúru, ktorú u nás čítajú?“ Na túto otázku mnohí neodpovedali a zvyšok označil text na leporelách za brak, dobrodružné romány do vrecka, útočné články politeckých denníkov a pod. Nik však nedefinoval pojem „braková litera tiira“. Michal Považan síce súdi, že ,,dá sa jasne ohraničiť braková literatúra“. A definícia pojmu „braková literatúra“ je kameňom úrazu v právnickom postupe zastaviť vydávanie brakovej literatúry. Pamätám sa, že minulý rok bola porada na PI, na ktorej mal sa vyniesť rozhodný zákrok proti tejto „literatúre“. Lenže! Nik nemal po ruke definíciu „brakovej literatúry“ a preto prekvitá ďalej. V ankete dovolávajú sa „istej inštitúcie“, „kompetentných miest“ a „jednej z najväčších kultúrnych ustanovizní“, dopoviem to za nich otvorene. Vyzývajú Umeleckú a ve deckú radu, ktorá tiež potrebuje ustáliť definíciu a len potom bude pokračovať v ráznych krokoch na zlikvidovanie brakovej literatúry. ka O NOVINÁRSKEJ SLOVENČINE ' Je známe, že novinárska reč je temer iišade, nielen u nás, plná chýb proti spisovnému jazyku Je to spôsobené jednak rýchlym tempom technickej stránky u novín, jednak tým, že živá reč,'' ktorej sa novinárska hodne blíži, tiež neraz sa líši od spisovnej, a jednak tým, že nie každý novinár na akú-takú čistotu jazyka dbá. Budem sa zaoberať s posledným zjavom, lebo je najkrikľavejší a najviac potrebuje nápravu. Najprv uvediem príklady: Čo hovoríte týmto náhodne vyhraným „perlám“ z rôznych našich novín?: „Ten a ten narodený vtedy a vtedy ...“ „k o z o l“, „ja som vina“ (rozumej „na vine“), „š pun t“, „k uk á“, (rozumej „dá sa vytušiť“), „skazka“, „nejvätčí“ atď., nech sa páči vziať do ruky hociktoré noviny, najmä nedeľné vydania. Zaráža vás, že uvedené chyby sú väčšinou čechizmy? Mňa tiež. Nie preto,že by som bol šovinistič. purista, ale preto, že sa tým prz rovnako slovenčina ako i češti- Nie som proti preberaniu slov zo slo vanských reči a najmä z češtiny, b# práve naopak, ale musí sa tak d' s citom i rozumom, nie bezhlavf Preberajme také výrazy, ktoré v si venčine nemáme a obohacujme l náš jazykový poklad, v ktorom - raz nenachádzame dostatočne d' rencované výrazy na vyjadrenie lých významových odtieňov, na v jadrenie jemného rozdielu medzt dvoma pojmami, pre ktoré nateraz môžeme upotrebiť len jednoho slova. Naším cieľom nemôže byť ani „jazyk československý“, ako nás ho učili za prvej Republiky, ani „čim ďalej od češtiny“ slovenských puristov za tzv. Slovenského štátu, ale: „Obohacujme slovenčinu v duchu slovenčiny!“ Dr. Imrich Vašečku ČERNOSI LINČHUJÚ BELOCHOV? V treťom roku mieru navštívil černošský spisovateľ Richard Wright Európu. Je známy svojím nekompromisným postojom za rovnoprávnosť „čiernych s bielymi“. Týždenník Ac tion požiadal ho vysvetliť svoj výrok, že „niet čierneho problému, je iba problém biely“. Doplnil ho takto: „Problém je biely, lebo jeho riešenie závisí od bielych. Bielych je 130 miliónov proti 15 miliónom Četnochov. Bieli majú moc politickú^ priemyselnú i sociálnu. Oni sú všetkým. Počul už niekto hovoriť o útokoch černochov proti bielym? Problém je biely, pretože bieli ho deň čo deň nastoľujú.“ R. Wright vo svojom pútavom autobiografickom románe Čierny chlapec ilustruje túto macošskú rasovú rozhraničenosť týmto zážitkom, akých kniha obsahuje veľmi mnoho: Konečne sme boli na stanici so všetkými batožinami a kuframi » čakali sme na vlak, ktorý nás mal zaviesť do Arkansasu; a tu som si až teraz všimnul, že stoja dva rady k železničnej pokladnici a to rad „belochov“ a rad „černochov“. Na návšteve u babičky môj smysel pre „dve rasy“ akosi znovu sa zrodil. Silnel a vyostril sa v tak veľkej miere, že vo mne nikdy nevymrie, kým neumriem ja sám a. Ako to r o Bime Pred novým ročníkom Kultúrneho života usporiadal som tichú anketu o tom, čo má KŽ uverejňovať: Proj. Jánovi Mudrochovi, akademickému maliarovi, patrila moja prvá návšteva a po veľmi jednoduchej rozprave navrhol, aby boly na každej strane dve polstranové reprodukcie obrazov a sôch. To by nič nebolo, len šestnásť obrazov v jednom čísle. Dr. J. L. Kalina navrhuje na prvej strane článok o spolupráci Povereníctva informácií a Sloflsu, na druhej uverejniť celé znenie memoranda Sokol za znárodnenú kinematografiu, na tretej o defraudácii chaplinovského umenia Voskovcom a Werichom, na štvrtej o bohatom parku gramofónových platní v rozhlase, na piatej veľkú fotografiu Paľa Bielika a na šiestej, akb zábavnej, libreto filmu Certová stena. Siedma a ôsma nech je vyhradená pre personálne zmeny v Slofise. Dr. Peter Karvaš zaručil sa čestným slovom, že druhý diel Krútňavy ľahko skončíme v treťom ročníku; ak budeme ju odtláčať na všetkých ôsmich stranách. Dr. Ján Stanislav mieni celkom vážne prenajať prvé štyri strany nášho časopisu pre Komisiu ■ zmenu názvov obci, p. univ. prof. Dr. Br sláv Varsík mohol mi ostatných štyroch odpc dať o nevyhynulých r nách vyhynutých obci vyhynutými občanmi. Michal Považan, lite rámy kritik, veľmi sa srdil, že ešte doteraz sme neaktualizovali (ešte raz uverejňovať) uverejnenú tvorbu slovenských nadrealistov. „Ste najväčší a najčítanejší kultúrny Časopis, preto by si zaslúžU nadrealizmus, aby ho všetci konečne spoznali. Materiálu je habadej, a my spolupracovníci budeme mať aspoň celý rok pokoj.“ Neznámy občan zo Zázrivej radí písať o tom ako nie nedélat a moc vydélat, a ináč celkom prijateľné témy. Mám ešte viac o<-’ dí na anketu a '• porúča vrelo Ale