Kultúrny Život, 1948 (III/1-24)

1948-01-25 / No. 1

ale raéaf prácu z iného konca, od konkrétnych potrieb jednotlivých de­dín i mestečiek (a ľudí vr' smysle ich prirodzených ii|1 do toho sa potom orgamicKj/'U*..* j aj kultúrne formovanie našich de­dín v shode s vývodiacimi úsiliami našej kultúry. Pripúšťam, oprávnená môže byť námietka, že toto všetko je plané te­oretizovanie, že prax je onakvejšia. Ale ak teoreticky si jasne neuvedomí­me ciele šírenia kultúry na našom vi­dieku, tak i v praxi budeme sa bez­hlavo potácať. Budeme chcieť len mechanicky absolvovať predpísané množstvo osláv, zadministrovať tie a tie tzv. kultúrne podujatia, o akých vo svojej poznámke hovorí J. Zachar, ale prakticky nič nedocielime. Lenže tie ciele, nakoľko situáciu pozorujem, dosahujeme úspešnejšie, ako sa ho­vorí v citovanej poznámke. Aj orga­nizovanou osvetovou službou štátnou, aj prácou jednotlivcov a skupín a na­pokon v najzávažnejšej miere stále zintenzívňujúcimi sa kultúrnymi zá­ujmami širokých vrstiev. Pravda, tie široké vrstvy nemusia sa zaujímať, o čom sa škriepia nejakí špecialisti v jednotlivých kultúrnych disciplí­nach, dostačí, že aktvizuje sa v nich záujem o to, čím môžu samé prehĺ­biť, zopravdovniť a zkultúmiť svoj život, že' si z pokladnice národnej kultúry, hovorené trošku bombastic­ky, chcú vyberať to, čo pre ne má pozitívny význam. A úlohou kultúr­nych pracovníkov aj na vidieku pri­márne je ukazovať širokým vrstvám cesty, ako sa môžu priblížiť k týmito osožným stránkam kultúry. Iste je mnoho činiteľov, podmie­ňujúcich v^zdelanostnú úroveň aj náš­ho vidieka, ale veľmi dôležitým či­niteľom sú ľudia, ktorí kulturizačnú misiu vo svojom vidieckom okolí ma­jú vykonávať. Chce a vie ju dnešný náš vzdelanec vykonávať? Nadovše­tko: či ju vie? Už som tuším aj na stránkach tohto -^ELsopisu bol písal, že vyštudovaný slovenský človek a žena sú často vrecom všelijako na­memorovaných vedomostí, že s tými­to vedomosťami často nevieme si ra­dy, ony nám akosi nepomáhajú vy­znať sa vo svete a usmerňovať svoja činnosť v ňom. To hádam i preto, le­bo v tom vreci našich vedomostí je ukrutné mno'žstvo odpadkov, ana­­chronostických múdrostí, nepatria­cich do dnešného sveta, zatemňujú­cich pohľad na jeho skutočnú podo­bu a potreby. Teda lúče kultúry na vidiek prenikajú aj tak, ako im to umožňuje školovaná časť národa. A bojím sa, že z tej len veľmi malé percento má právo hundrať na zao­stalosť svojich neškolovaných spolu­obyvateľov. Článok na túto tému mohol by sa ťahať do nekonečna ako morský had. Ale v dnešnej našej situácii a s ohľa­dom na perspektívy nášho vývinu musel by vyznieť optimisticky. Tvo­ríme si hmotné, politické a iné pred­poklady aj pre kultúrne zaktivizova­­nie nášho vidieka a práca táto čo­raz viacej bude sa vykonávať syste­matickejšie a odborne. A. len staro­svetský pomätenec mohol by tvrdiť, že náš ľud oproti kulturizačným zá­sahom je netečný. Len mu pod rúš­kom kultúry nedávajte mačky vo vreci. Sedliacka slovenská dedina v Juhoslávii, preto že mala a stvorila si mnoho z toho, čo podmieňuje pod­nikanie lúčov -kultúry na vidiek, vzdelanostne žije dnes tak intenzív­ne, tak tvorivo zainteresovaná o svo­je najbližšie a i o širšie záujmy aj kultúrne, že s tejto stránky prevy­šuje slovenské dediny od Moravy [lo Zakarpatskú Ukrajinu. Nie, nie je slovenský vidiek suchým konárom na strome kultúry, ak ho len tým nero­bia tí, ktorí by ho mali kultúrne for­movať. A tými sme všetci bez vý­nimky. OSLAVY Pripomínalo sa aj v novoročných úvahách, že vstupujeme do roku, v ktorom bude mnoho osláv a vyslo­­vovaly sa obavy, že verejnosť bude presýúená oslavovaním. Je pravda, trpíme na mániu osláv. Nedávno na­príklad videl som plakát, na ktorom akýsi spolok oznamuje, že na výročie prvého roku svojej existencie uspo­riada taký a taký podnik. I päťročné jubileá časopisov, spolkov ap. spomí­najú sa ako medzníky. Teda prehá­ňame vo vynachádzaní príležitostí na oslavovanie. Ale v r. 1948 budeme mať oslavy závažnejšie. Také, ktoré súvisia s centenáriom revolučných udalostí eu­­ropských národov i národa nášho a aj tridsaťročné jubileum existencie Československej republiky. Toto sú dáta, pri ktorých ani čo sa osláv tý­ka neslobodno si klásť nijaké rezer­vy. Ide o príliš veľké a závažné his­torické skutočnosti, ich význam de­jinný a dosah prítomný musíme si u­­vedomit veľmi záväzne a teda vše tko, čo bude slúžiť tomuto cieľu, tre­ba vítať ako pozitívum. Dôležité bude iba, aby sme neu­sporiadali slávnosti pre slávnosti, a­­kúsi parádu, ale zodpovedné a serióz­ne prehlbovanie chápania historic­kých udalostí Výročia dejov, ktoré si z minulosti pripomíname, musia zpopularizovať správne náhľady na oslavované udalosti a okrem toho mu­sia byť aj príležitosťou, pri ktorej kontrolujeme seba samých, svoje ú­­silia i skutky konfrontujeme s poži-' tívnymi odkazmi predkov. Úspech osláv teda nebude v ich vonkajšom lesku, ale predovšetkým v tom, ako nimi rozmnožíme svoje vedomosti o našom včerajšku a nadovšetko, ako z ich podnetov prehĺbime a zoprav­­dovníme naše dnešné myslenie a ko nanie. A takýchto osláv nikdy nebu­de priveľa. -M­ DIVADLÁ BEZ HIER Po premiére Žaloba proti Nezná­memu na scéne ND naša kritika u­­nisono konštatovala nepriliehavosť tejto hry a jej ničnehovoriaceho du cha k dnešnej spoločnosti. O niečo skôr predvedená Žobrácka opera N SND tiež bola prijatá s tematického hľadiska s mnohými výhradami. Po týždni vystriedala dramaturgia ND Žalobu proti Neznámemu hrou Dia­bol sa žení, hra, ktorá mala získať dobré meno u divadelnej kritiky. Lenže márne. No a Mamzelle Nitouche na NSND prevádzaná s vervou na javisku a doprevádzaná salvami smiechu v hľa­disku, vzbudila priamo odpor u ofi­ciálnej kritiky. Malá séria nevydarených premiér, hovoríme s kritikou, ktorá pritom veľmi presvedčivo odsudzuje spome­nuté hry. Potiaľ je vec správna, ale akonáhle čitateľ a návštevník di­vadla zisťuje túto nemohúcnosť na­šich scén, potom je na mieste jeho otázka na kritiku, aby označila di­­vadelné hry, vyhovujúce našej spo­ločnosti. Bola by to zaslúžená stať konštruktívnej kritiky a dramaturgia prijme takýto iniciatívny krok s po­rozumením. KTO SOSTAVl DEFINlr.IU BRAKOVEJ LITERATÚRY? Ako obyčajne i tohto roku uspo­riadal y Nár. noviny vo vianočnom vydaní anketu o knihách. Odpovedali na ňu slov. čitatelia od študenta ai po univ. profesorov a politických či­niteľov. Najzaujímavejšie sú odpovede na otázku: „Co pokladáte za nehodnot­­nú (tzv. brakovú) literatúru, ktorú u nás čítajú?“ Na túto otázku mnohí neodpovedali a zvyšok označil text na leporelách za brak, dobrodružné ro­mány do vrecka, útočné články po­­liteckých denníkov a pod. Nik však nedefinoval pojem „braková litera tiira“. Michal Považan síce súdi, že ,,dá sa jasne ohraničiť braková lite­ratúra“. A definícia pojmu „braková literatúra“ je kameňom úrazu v práv­nickom postupe zastaviť vydávanie brakovej literatúry. Pamätám sa, že minulý rok bola porada na PI, na ktorej mal sa vy­niesť rozhodný zákrok proti tejto „li­­teratúre“. Lenže! Nik nemal po ru­ke definíciu „brakovej literatúry“ a preto prekvitá ďalej. V ankete dovolávajú sa „istej in­štitúcie“, „kompetentných miest“ a „jednej z najväčších kultúrnych u­­stanovizní“, dopoviem to za nich o­­tvorene. Vyzývajú Umeleckú a ve deckú radu, ktorá tiež potrebuje u­­stáliť definíciu a len potom bude po­kračovať v ráznych krokoch na zli­kvidovanie brakovej literatúry. ka O NOVINÁRSKEJ SLOVENČINE ' Je známe, že novinárska reč je temer iišade, nielen u nás, plná chýb proti spisovnému jazyku Je to spô­sobené jednak rýchlym tempom tech­nickej stránky u novín, jednak tým, že živá reč,'' ktorej sa novinárska hodne blíži, tiež neraz sa líši od spi­sovnej, a jednak tým, že nie každý novinár na akú-takú čistotu jazyka dbá. Budem sa zaoberať s posledným zjavom, lebo je najkrikľavejší a naj­viac potrebuje nápravu. Najprv uvediem príklady: Čo ho­voríte týmto náhodne vyhraným „perlám“ z rôznych našich novín?: „Ten a ten narodený vtedy a vtedy ...“ „k o z o l“, „ja som vina“ (rozumej „na vine“), „š pun t“, „k u­­k á“, (rozumej „dá sa vytušiť“), „skazka“, „nejvätčí“ atď., nech sa páči vziať do ruky hociktoré noviny, najmä nedeľné vydania. Zaráža vás, že uvedené chyby sú väčšinou čechizmy? Mňa tiež. Nie preto,že by som bol šovinistič. purista, ale preto, že sa tým prz rovnako slovenčina ako i češti- Nie som proti preberaniu slov zo slo vanských reči a najmä z češtiny, b# práve naopak, ale musí sa tak d' s citom i rozumom, nie bezhlavf Preberajme také výrazy, ktoré v si venčine nemáme a obohacujme l náš jazykový poklad, v ktorom - raz nenachádzame dostatočne d' rencované výrazy na vyjadrenie lých významových odtieňov, na v jadrenie jemného rozdielu medzt dvoma pojmami, pre ktoré nateraz môžeme upotrebiť len jednoho slova. Naším cieľom nemôže byť ani „ja­zyk československý“, ako nás ho u­­čili za prvej Republiky, ani „čim ďalej od češtiny“ slovenských puri­­stov za tzv. Slovenského štátu, ale: „Obohacujme slovenčinu v duchu slovenčiny!“ Dr. Imrich Vašečku ČERNOSI LINČHUJÚ BELOCHOV? V treťom roku mieru navštívil černošský spisovateľ Richard Wright Európu. Je známy svojím nekompro­misným postojom za rovnoprávnosť „čiernych s bielymi“. Týždenník Ac tion požiadal ho vysvetliť svoj vý­rok, že „niet čierneho problému, je iba problém biely“. Doplnil ho tak­to: „Problém je biely, lebo jeho rie­šenie závisí od bielych. Bielych je 130 miliónov proti 15 miliónom Čet­­nochov. Bieli majú moc politickú^ priemyselnú i sociálnu. Oni sú vše­tkým. Počul už niekto hovoriť o úto­koch černochov proti bielym? Pro­blém je biely, pretože bieli ho deň čo deň nastoľujú.“ R. Wright vo svojom pútavom autobiografickom románe Čierny chlapec ilustruje túto macošskú ra­sovú rozhraničenosť týmto zážitkom, akých kniha obsahuje veľmi mnoho: Konečne sme boli na stanici so všetkými batožinami a kuframi » čakali sme na vlak, ktorý nás mal zaviesť do Arkansasu; a tu som si až teraz všimnul, že stoja dva rady k železničnej pokladnici a to rad „belochov“ a rad „černochov“. Na návšteve u babičky môj smysel pre „dve rasy“ akosi znovu sa zrodil. Silnel a vyostril sa v tak veľkej mie­re, že vo mne nikdy nevymrie, kým neumriem ja sám a. Ako to r o Bime Pred novým ročníkom Kultúrneho života uspo­riadal som tichú anketu o tom, čo má KŽ uverej­ňovať: Proj. Jánovi Mudrocho­­vi, akademickému malia­rovi, patrila moja prvá návšteva a po veľmi jed­noduchej rozprave navr­hol, aby boly na každej strane dve polstranové re­produkcie obrazov a sôch. To by nič nebolo, len šest­násť obrazov v jednom čísle. Dr. J. L. Kalina navr­huje na prvej strane člá­nok o spolupráci Povere­níctva informácií a Slofl­­su, na druhej uverejniť celé znenie memoranda Sokol za znárodnenú ki­nematografiu, na tretej o defraudácii chaplinovské­­ho umenia Voskovcom a Werichom, na štvrtej o bo­hatom parku gramofóno­vých platní v rozhlase, na piatej veľkú fotografiu Paľa Bielika a na šiestej, akb zábavnej, libreto fil­mu Certová stena. Siedma a ôsma nech je vyhradená pre personálne zmeny v Slofise. Dr. Peter Karvaš zaru­čil sa čestným slovom, že druhý diel Krútňavy ľah­ko skončíme v treťom roč­níku; ak budeme ju od­­tláčať na všetkých ôsmich stranách. Dr. Ján Stanislav mie­ni celkom vážne prenajať prvé štyri strany nášho časopisu pre Komisiu ■ zmenu názvov obci, p. univ. prof. Dr. Br sláv Varsík mohol mi ostatných štyroch odpc dať o nevyhynulých r nách vyhynutých obci vyhynutými občanmi. Michal Považan, lite rámy kritik, veľmi sa sr­dil, že ešte doteraz sme neaktualizovali (ešte raz uverejňovať) uverejnenú tvorbu slovenských nad­realistov. „Ste najväčší a najčítanejší kultúrny Ča­sopis, preto by si zaslúžU nadrealizmus, aby ho vše­tci konečne spoznali. Ma­teriálu je habadej, a my spolupracovníci budeme mať aspoň celý rok po­koj.“ Neznámy občan zo Zá­­zrivej radí písať o tom ako nie nedélat a moc vy­­délat, a ináč celkom pri­jateľné témy. Mám ešte viac o<-’ dí na anketu a '• porúča vrelo Ale

Next