Kultúrny Život, 1949 (IV/1-24)
1949-01-01 / No. 1
Boj o človeka socialistickej spoločnosti V západnej literatúre vytrvalo hemžia sa nesčíselné romány. ospevujúce človeka s jeho »posvätným citom« súkromného vlastníctva. Táto literatúra siaha svojimi koreňaini hlboko do buržoáznej spoločnosti, pričom je uaočkovaná jedovatým odvarom idealistickej filozofie. Najmä psychologické plody tejto literatúry rastú na snchých. spráchnivelých konároch dekadentnej buržoáznej psychológie. Nietsche, Schopenhauer, Spengler. Freud, Sartre to só tie »živé vody«, ktoré dávajú žiivot novým psychologickým románom. Človek, Gorkého »ľudský človek« sa zunoval spisovateľovi. Človek je podľa nich iba divou šelmou, ako to originálne učí Spengler. Len ľudská kultúra zmenila človeka-dravca, ktorý vedel plienif, rabovať, podmaňovať si iných a vraždiť, na človeka-červa. A tak — podľa Schojjenhaucra — dnes je človek slepým a poslušným nástrojom vyššej moci, akejsi mystickej sily, ktorá je mimo neho. Má sa oddávať rozkošiam života, lebo jeho činy pramenia čisto zo sexu. Tak to hlása Freud a Sartre. Niečo dosiahnuť? Áno, Nirvánu. Zabudnúť na veky, na prekliaty svet, byť ničím. To má byť cieľom človeka. Napájať človeka jedom nacionálneho šovinizmu, ópiom velikášstva, vyvolať v ňom dravca, ktorý by slepo slúžil svojim chlebodarcom a krotiteľom,. Držať ho v klietke, ubíjať v ňom v.šetko, čo je ľudské, drážxliť ho proti novému spoločenskému poriadku — socializmu, aby sa raz mohol vyrútiť ako nietscheovskohitleroyský nadčlovek na iné národy a mohol na ne založiť jarmo svojich chlebodarcov, putá kapiitaltzmu a márodnej iporoby. človeka, ktorý si uvedomuje svoA ju ľudskú dôstojnosť, podlamovať, vsugerovať mu, že je len hračkou prírody, že všetko je márne a že existujú večné »božie princípy« po.slu.šnosti sluhu voči pánovi, problém bohatých a chudobných, problém vznešených a menejcenných národov a rás, že e.xistuje nemeniteľná ľudská povaha, z.akorenená celou svojou prírodou a spojená krvou s pojmom súkromného vlastníctva. To všetko sa usilujú nahovoriť ľudstvu spisovatelia, príživníci na vypasenom tele odumierajúceho kapitalizmu. Tvrdia, že človek je od prírody sebcom, pojem súkromného vlastníctva mu je nadovšetko, že nevie dobrovoľne pracovať, len pod hrozbou biča a hladu. Tvrdia, že človek nedá e>a prevychovať na spoločenského, altruistického tvora. Rozširujú prázdne frázy o osobnej slobode v buržoáznej spoločnosti, i keď tu ide len o prelud slobody, o slobodu v úvorlzovkách, lebo »skutočná sloboda je len tam, kde je zničené vykorisťovanie. kde nie sú jedni utláčaní druhými, kde nie je nezamestnanosť a žobrota, kde sa človek netrasie preto, že by zajtra mohol stratiť prácu, byt a chlieb. Iba v takej spoločnosti je možná skutočná a nie papierová, osobná a každá iná sloboda.« To je známy Stalinov výrok o slobode. Je jasné, že takáto spoločnosť, ktorá nepripúšťa vykorisťovanie človeka človekom, je jedine socialistická spoločnosť. Pojem posvätného súkromného vlastníctva ako veci »nezmeniteľnej« a »večnej«, »od Rohá danej« je hlboko zakorenený buržoáznej spoločnosti, o ktorej v píše znamenitý starý ruský literát Dobroljubov: »Tu sa nikto ncmô/c spoľahnúť na nikoho: každú minútu môžte čakať, že sa váš priateľ pochváli, ako vám prešiel cez rozum, alebo ako vás okradol; spoločník výhodnou špekuláciou môže si ľahko privlastniť všetky peniaze a doklady a posadiť svojho druha do chládku za dlhy; tesť oklame zaťa venom, ženích prekabáti a urazí svokru, nevestadcéra otca a mať, žena oklame muža. Nič nie je sväté, nič nie je čisté, pravé v tomto temnom svete.« Ľudia sa bijú medzi sebou, kráčajú za zlatom, za zvä^pšením svojho súkromného vlastníctva cez mŕtvoly svojich »blížnych«, okolo seba rozhadzujú siete intríg, nemajú cvedomda, ani ľútosti s MlLOS KRNO nikým. Vládnu pomocou svojho bohatstva, bez ktorého sa nemôže vyvinúť nijaká individuálna schopnosť. Ak nie sú peniaze, nemôže byť školenie. Len v socialistickej súťaži »môžu sa prejaviť, rozvinúť svoje schopnosti, odhaliť talenty« široké masy pracujúcich. Tak učí Lenin. Spoločnosť 30 svojimi protikladmi a so stúpajúcim zostrením triedneho boja rozdelila svet na dva tábory: na tábor socialistický a kapitalistický. To sú dve bázy, na ktorých sa stavia aj literatúra. Slovenskému spisovateľovi je dnes jasné, že patrí do tábora socializmu. Z toho plynú veľké záväzky voči ľudu, štátu a vôl)ec voči celej pokrokovej spoločnosti. Musí byť priekopníkom novej, socialistickej kultúry. Slovenský spisovateľ mal by sa ešte viacej oboznámiť s učením marx-leninizmu, aby sa mohol lepšie sústrediť na určité zjavy v spoločenskom živote. Mal l)v si všímať celú plieseň buržoáznej spoločnosti, jej člena, ktorý je vplyvom okolia neohraničený sebec s úzkymi osobnými záujmami a mamoniirstvom. Šľahať túto spoločnosť ostrou satirou! Rodiaci sa socializmus v našom štáte núka spisovateľovi na spracovanie krá.sny materiál. V Republike rodí sa nový typ človeka: človek socialistický. Vyrastá nové pokolenie, ktoré má striasť so svojich rúk posledné ostatky hrdze po okovách kapitalizmu. Slovenský spisovateľ má svojou tvorbou podporovať rozkvet tohto nového človeka, človeka socialistickej spoločnosti, človeka ľudského do najposlednejších ziihybov jeho mozgu. Kde nájsť vzor pre psychologický podklad tohto človeka? šolochov, Erenburg, Fadejev, Gorbatov a iní poprední sovietski spisovatelia utvorili v svojich dieS lovenská národná rada ■krátko pred vianočnými sviatlkaini schválila zákony viac-menej kuitómej povahy, o ktorých prichodilo jej rozhodovať podľa príslušných ustanovení Ústavy. Slo o zákony, ktorými sa má zriadiť národný park vo Vysokých Tatrách; poštátnenie dvoch veľkých múzeí na Sloven.siku: Slovenského národného múzea Turčianskom Sv. Martine a Slov venského múzea v Bratislave; novelizácia dvoch nariadení Slovenslkej národnej rady, ktorými boly zriadené svojho času Umelecká a vedecká rada Ústav Slovenského národného a povstania v Banskej Bystrici a napokon uzákonenie Slovenskej filharmónie. Rokovanie a týchto zákonoch v pléne Slovenskej lach krásne typy ľudí novej spoločnosti na reálnom základe ich existencie. Sovietsky človek zlomil v svojom myšlienkovom procese všetky buržoázne predsudky, ktoré idealistickí ideológovia nazývajú »večnými princípami«. Práca, ktorú pociťuje pracujúci človek kapitalistickej spoločnosti ako bremeno, žijúc v strachu pred hladom, pred svojím chlebodarcom, pred nezamestnanosťou, dostada v predstave sovietskeho človeka celkom iný ráz. Sovietsky človek, sovietsky stachanovecrevolucionár práce má k práci radostný pomer. Vie, že pracuje pre celok, nie pre jedného človeka. Sám je tvorcom svojho šťastia a tiež šťastia svojej spoločnosti. Je sám verejným činiteľom, aktívne zasahuje do pracovnej a politickej sféry v štáte. Sovietsky roľník má v prevažnej väčšine už celkom iné vlastnosti ako roľník kapitalistickej spoločnosti. Má široký svetonáhľad a vrúci vzťah k sociajistickému vilastníctvu,. Zúčtoval raz a navždy so sebectvom a hrabivosťou. Blaho celku leží mu na srdci. Pojem súkromného vlastníctva ustúpil pojmu vlastníctva kolektívneho. Slobodná, kolektívna práca utvorila nový typ sovietskeho roľníka. Socialistická politika Sovietskeho sväzu oslobodila aj ženu, ktorá v buržoáznej spoločnosti niesla ešte na sebe pečať feudalizmu. Žena v socialistickej spoločnosti je postavená na roveň muža a má možnosť slobodne uplatniť svoje schopnosti. Socialistický vzťah ku kolektívnemu vlastníctvu, k práci, novátorský stachanovský duch v živote, vedomie svojej ľudskej dôstojnosti, záujem o verejné problémy, aktívny boj za víťazstvo komunizmu, to sú nové črty človeka socialistickej spoločnosti, akým je nový sovietsky človek. »Posledný sovicisky občan, — učí Stalin, — slobodný od pút kapitálu, stojí o hlavu vyššie ako hociktorý cudzí vysokopostavený úradníček, ktorý vláči na svojej šiái jarmo kapitalistického otroctva.« Sovietsky človek so svojimi novými vlastnosťami je žiarivým vzorom človeka socialistickej spoločnosti. Učme sa o ňom v dielach sovietskych spisovateľov, porovnávajme ho s našimi ľuďmi, sústreďujme sa na nové, vzácne vlastnosti našich ľudí a pomáhajme svojou tvorbou pri prestavlx; spoločnosti v našej Republike, pri vývine nového socialistického človeka. národnej rady prebiehalo hladko, len záujem verejnosti, najmä zainteresovanej, mohol byť väčší. Národný park vo Vysokých Tatrách bol dávnym želaním slovenským a uskutočňuje sa až teraz, keď prípravné pokračovanie bolo veľmi zdĺhavé pri prekonávaní mnohých prekážok. Zriadením Tatranského národného parku doplňujú sa 0- patrenia, ktoré súvisia s organizáciou vysokotatranskej oblasti ako prírodnej, rekreačnej, kúpeľnej a cudzineckej oblasti. Do Tatranského národného parku bola poj’Utá len transká oblasť, teda užšia tanie už Liptovské Hole (Liptovské Tatry) a úpätie Vysokých Tatier. V Tatranskom národnom parku budú mať na pamäti neporušovať povrchový tvar horstva, kveteny a zveriny, bude sa tam účelne usmerňovať pastvináistvo, poľovníctvo ako aj či-onosť turisticko-lyžiarska, ale bude sa dbať aj na priľahlé oblasti, aby táto nestratila veľmi svoj tatranský ráz. Bude sa pamätať aj na to, aby záujmy', sledov,.. ^ jednotným hospodáiskym plánom ako aj vojenskou správou neboly dotknuté. Poštátnenie dvoch veľkých slovenských múzeí bolo rovnako naliehavou potrebou ako zriadenie Tatranského národného parku. Slovenské národné múzeum v Turč Sv. Martine patrí medzi najstaršie kultúrne ústavy slovenské. Jeho počiatky siahajú do čias matičných, kedy vznikly prvé sústavne organizované muzeálne sbieiky v rámci činnosti Matice slovenskej. Po zrušení Matice slovenskej v r. 1875 dostaly sa muzeálne sbierky, ktoré uhorská vláda konfiškovala, na rozličné miesta, najmä do Budapešti a do Nitry. Úsilie po založení slovenäkého múzea sa neskoršie obnovily a zásluhou Andreja Kmeťa a iných slovenských národovcov podarilo sa počiatkom XX. storočia založiť Slovenské národné múzeum v Turč. Sv. Martine a vybudovať preň aj skromný stánok, ktorý mohol stačiť práve na uskladnenie množiacich sa muzeálnych sbierok, venovaných slovenskými národovcami. Na nejakú starostlivejšiu inštaláciu týchto sbierok nebolo možno ani myslieť pre nedostatok miesta. Slovenské národné múzeum získalo vedľa národopisných predmetov aj hojne písomných pamiatok historických ako aj knihy. Po obnovení Matice slovenskej v r. 1919 knižnica Slovenského národného múzea prešla do Matice slovenskej a tvorí i podnes najcennejšiu časť matičnej knižnice, najmä preto, že obsahuje slovenica, ktoré sú tak cenné pre poznanie slovenskej národnej minulosti. Archívne sbierky zostaly v majetku Slovenáíého národného múzea a boly neustále rozmnožované a najcennejšie sú najmä pozostalosti po našich národných dejateľoch, ktorí tvorili slovenské Po národnom oslobodení dejiny. ukázalo sa nevyhnutným, aby Slovenské národné múzeum dostalo novú, reprezentačnú budovu, v ktorej mohly by sa umiestiť všetky muzeálne sbierky, najmä národopisné, obrazové, archeologické, prírodovedné a archívne. Pričinením slovenských vládnych činiteľov podarilo sa postaviť a krátko pred druhou svetovou vojnou dobudovať Slovenské národné múzeum a inštalovať v ňom bohaté sbierky, najmä národopisné, takže zaplnily sa takmer všetky miestnosti. V muzeálnej budove bola umiestená aj tzv. národná galéria, ako aj pamiatky na M. R. Štefánika, ktoré boly zachránené z majetku Památníku odboja v Prahe. Okrem toho našiel svoje prístrešie budove SNM aj Štátny archev ologický ústav, ktorého činnosťou vznikajú stále početnejšie sbierky o najstaršej minulosti Slovenska. Slovenské národná múzeum bolo doteraz spravované Muzeálnou slovenskou spoločnosťou. V nových pomeroch po r. 1945 ukázalo sa nevyhnuteľným poštátnenie tohto múzea, ak má plniť veľké po-slanie v národnom živote slovenskom, najmä s ohľadom na jKutreby socialistickej spoločnonosti. Subvenčné hospodárstvo akým bolo SND doteraz vedené, nemohlo tiež zaručiť, aby SNM plnilo predpokladané svoje poslanie. Majetok SNM sa odhaduje na takmer 10 miliónov Kčs, pričom sama muzeálna budova ma hodnotu na 7.4 mil. Kčs. Sbierky muzeálne pritom neboly ohodnotené. Slovenské múzeum v Bratislave vzniklo za Slovenského štátu slúčením dvoch múzeí. Jednak Slovenského vlastivedného múzea, vzniklého po prvej svetovej vojne na spolkovom základe, najmä príčinlivosťou českých a slovenských vedeckých pracovníkov, žijúcich v Bratislave. Toto múzeum malo byť základom pre zamýšľané prírodovedné štúdium v Bratislave, keďže jej tvorcovia kládli pri jeho organizovaní dôraz najmä na prírodovedecké sbierky. Zemedelské múzeum, s ktorým sa slúčilo Slovenské vlastivedné múzeum, vzniklo pričinením tvorcov pražského Zemédélského musea a podarilo sa preň vybudovať na Dunajskom nábreží rozsiahlu budovu, v ktorej mohly byť umiestené sbierky obidvoch múzeí. Majetok Slovenského múzea vykazuje aktíva na 13 mil. Kčs. Pri poštátnení oboch múzeí neposkytne štátna správa žiadna náhradu doterajším ich udržovateľom. Zákon umožňuje aj ďalšiu existenciu spolkov, ktoré udržovaly doteraz obidve múzeá ako aj účasť na správe poštátnených múzeí a do poradného orgánu môžu delegovať polovicu členov. Štát preberá asi dvadsať zamestnancov poštátnených múzeí a ponesie prirodzene aj vecné náklady, spojené s udržovaním oboch múzeí. Novelizácia nariadenia SNR o Umeleckej a vedeckej rade, zriadenej v r. 1946, bola vynútená s ohľadom na ustanovenia našej novej ústavy, určujúcej kompetenciu slovenských národných orgánov. Podľa pôvodného nariadenia vykonávala Umelecká a vedecká rada svoju kompetenciu ako orgán podliehajúci predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktoré malo aj výkonnú moc, ktorú podľa novej ústavy stratilo. UVR podľa novelizovaného nariadenia č. 60 z r. 1946 vo forme zákona SNR bude podliehať jednak Sboru povereníkov, jednak Povereníctvu školstva, vied a umení, ktoré tiež zaistí vo svojom rozpočte náklady, spojené s činnosťou UVR. Pôvodný návrh, podaný Sborom poverení-Pokračovanie na str. 4. Slovenská národná rada pre kultúru Scéna z celovečerného slovenského filmu Vlčie diery 3 KULTÜRNY ŽIVOT