Kultúrny Život, 1950 (V/1-24)
1950-01-15 / No. 1
Roč. V. — č. 1. KULTÚRNY ŽIVOT LENIN KULTURE l^eiiiiiskó učenie stalo sa základom [)re vznik a rozvoj novej kultúry. Leninské učenie: rozvinuté učenie .\lnrxa a Enftelsa v období imperialistického štádia kapitalizmu je zdrojom nesmiernej revolučnej sily, ktorá otria'a rrzpad ívajúcou sa stavbou kapitalistickej éry a jej kultúry. Revoluční sila leninskébo učenia nachádza svoje vyjadrenie v {risantickych dielach oslobodenej práce oslobodenvch národov, v stúpajúcej vlne odporu pracujúcich ľudí proti surovej skutočnosti kapitalistického sveta, pokorujúcej a vykorisľujúeej človeka a v umeleckVch a vedeckých dielach sifrnalizujúcich príchod skutočných cle j.n ľudstva jtripravených jeho najlepším žiakom Stalinom. Ríbolnícka trieda, priekopu k týchto nových dejín, oslobľdznje sa nielen existenčne a hmotne zpcd jarma ka|)italizmu. oslobodzuie sa i duchovne a mravne, odhodlaná — v nadehádzajčcej epoche rudských dejín prekonať k zániku odsúdené obtlobie vojiiovy'ch katastrcf, provokovaných kaititalizmnm — v každom smere. Oslobodzuje seba, národy — celý svet. Jej úsilie stelesňuje v.šelky ttšľachlilé snaženia národov, a ľudstva z ininnlostí i v i)ľíťomno‘^ti: „Proletárska kultúra musí bvf výslednicou zákonitého vývinu toho súhrnu vedomostí, ktoré ľudstvo nadobudlo za jarma kanitalístickej spoločnosti stnlk’'rskej spoločnosti a spoločnosti byrokratickej, á šetky tieto cesty a chodn'ky viedly a budú viesť k proletárskej kultúre, tak ako nám politická ekonómia, prepracovattá Marxom, triednemu ukázala prechod k boju, k počiatku proletárskej revolúcie,“ hovoril Lenin r. 1920 k mládeži. Upriamený k budúcnosti takejto ktiltúiry. dal Lenin svojím učením nevyčerpateľné žriedlo sily a istotv bojujúcej kultúre n preto veľkej. Rozbil ľalošny' objektivizmiis buržoázie o slobode tvorenia. spoločnosti založenej na moci peúazí, kde sú ožobračované masy iiracnjúcich hŕstkou bohatých darmožráčov, nenuáže byť sktitočiu'j slobody. Ste azda vy, |)án sjusovatel’, nezávislý na svojom buržoáznom vydavateľoviľ iNie ste závislý na svojich meštiackych čitateľoch. ktorí od vás žiadajú pornografie s obrázkami, prostitúciu k ,.doplneniu ’ svojho .,svátého‘‘ scénického umenia? \ eď táto absolútna sloboda je buržoáznou. alebo anarchistickou frázou...“ ..Žiť v si)oločnosti a byť nezávislým cd spoločnosti nie je možné. Sloboda meštiackeho spisovateľa, umelca, herečky je len skrytá (alebo pokrytecky maskovaná) závislosť na peňažnom mechu, t>a podplácaní. vydržiavaní. My. socialisti, odhaľujeme toto pokrytectvo. strhávame jeho falošné štíty nie preto, any sme mali beztriednu literatúru (to bude možné len v socialistickej, beztriednej spoločnosti), ale preto, abv sme literatúre pokrvteckv slobodnej, v sktitočnosti však spojenej s buržoáziou, vytvorili protiklad v literatúre skutočne slobodnej, otvorene spojenej s proletariátom.“ Lenin postavil dve kultúry proti sebe. Kultúru budúcnosti proti kultúre zániku. Kultúru a umenie mravnosti, proti kultúre zastierajúcej a zahaľujúcej nemravnosť a úpadok do ľantastických a zúfalých výmycslov. zbavujúcich človeka dôstojnosti. Odhalil idealistickú základňu tejto kultúry a ukázal súvislosti medzi umením a poznaním. Umenie je forma poznania. Umelec, ktorý pozná a spozná život, bude na stiane života proti smrti, nového proti starému, budúcnosti proti všetkému, čo jej príchodu bráni. 1 riede, ktorá je ])ovolaná dejinami a túžbou ľudstva obrodiť svoj národ a svet proti triede, ktorá na svojich postoch bráni svoje výsady brutalitott a klamstvom. V dejinách každého národa boly dve kultúry, jedna mu chcela pomôcť vpred, druhá mu zahmlievala obzory, l^rvá vyjadrovala jeho potreby, druhá rozkladala vôľu ako ich uspokojiť. Prvá, ktorá chcela meniť svet, druhá tomu zabrániť. Dobrovoľne, z vnútornej jiotrcby, na základe pochopenia tejto zákonitosti života a vývinu ľudskej spoločnosti sa zaracľuje velký itmelec a vedec do predvoja svojho ľudu. aby stranil jeho pravde a činom. K takejto stranníckosti vyzýva ľ.enin a učí láske k revolučným tradíciám národnej kultúry, Ic-bo tieto preclchád/aly a pripravovaly v časoch dospievania pracujúci ľud ľc rozhodným činom. Bojovné umenie, ktoré chce hájiť a vysloviť záujmy svojho ľudu, je ľudové umenie. Talcé tvorili pokrokoví známi a neznámi umelci svojho ľudu. Je v podstate umeleckej tvorby. že chce vniknúť pod povrch javov, do hĺbky a vyhmatať sily, ktoré poháňajú život. Len tak ho možno pravdivo zobraziť. Leninovo nčenie je spoľahlivým kompasom k pravdivému realistickému umeniu. Je základom novej estetiky a nového social ist icko-real ist ického umenia. Ovládal „výnimočné umenie dívať sa na pritomnosť s hľadiska budúcnosti,“ potedal Maxim Gorkij o Leninovi, takéto umenie chcú stvoriť pre svoj ľud veľkí umelci. ľ^eninovo učenie ibchvacuje život v celej jeho jtlnosti. Vychádza zo živOia a vracia sa, aby ho zmenilo. Hľadisko života a jtraxe určuje jeho princípy. Z tohto hľadiska vyplývajú názory Lenina na umenie a kultúru. Tento celistvý pohľad marxieninského učenia, zaraďujúci umenie a kultúru aktívne do spoločenského procesu, vyžadujúci vysokú ideovosť, stranníckosť, formálnu dokonalosť, národnú formu proti bezideovosti, reakčnosti, nesroznmiteľnosti a kozmopolitizmu buržoázneho umenia a kultúry, vyjadril Lenin v požiadavke, aby .,sa každá okolnosť skúmala len a) historieky. b) len v spojitosti s inými, b) len v spojitosti s konkrétnymi skúsenosťami histórie“, I raša tvoriaca sa nová kultúra bude podľa vzoru sovietskej: čerpaním sily n istoty z Leninovho učenia vyrastať na revolučných vzoroch slovenskej kultúrnej minulosti, aby liomohla dielu socialistickej výstavby Slovenska, lebo túto vyfilvva z konkrétnych historických skúseností slovenského pracujúceho ľudu. JURAJ Spitzer % Laco Cernický; Lenin, olej, 1949 Str. 3 STRANNÍCKA ORGANIZÁCIA A STRANNÍCKA LITERATÚRA Táto slávna Leninova stať bola napísaná v prvej ruskej revolúc i a uverejnená v časopise „Novaja Žizň“ 13. novembra 1S05. Revolučné leninské kultúrne tézy, nadhodené v nej vo víre revolúcie, svedčia o Leninovej geniálnej prezieravosti a dôslednosti. Boly rozvinuté v Rusku po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii roku 1917 a tak ako dopomohly v najvyššej miere k rozkvetu sovietskej literatúry, pomôžu nepochybne dnes i nám k vyjasneniu základných otázok umeleckej tvorby, najmä pokiaľ ide o postoj pokrokových spisovateľov k našej socialistickej skutočnosti. N ové podmienky sociálno-demokrätickej práce, vz.niklé v Rusku po revolúcii, vyzdvihly do popredia otázku strannickej literatúry. Rozdiel medzi ilegálnou a legálnou tlačou, smutný následok epochy nevoľníckeho, samoviádneho Ruska, sa začina strácať. Ncodumrel ešte, zďaleka nie. Pokrytecká vláda nášho ministerského predsedu ešte zúri, pretože „Zvesti Rady Robotníckych poslancov“ sa tlačia „ilegálne“, avšak okrem ostudy a nových morálnych rán nezískava vláda z hlúpych pokusov „zakázať“ to, čomu zabrániť nie je v jej silách, nič. Pokiaľ jestvoval rozdiel medzi ilegálnou a legálnou tlačou, otázka strannickej a nestrannickej tlače sa riešila krajne jednoducho a krajne falošne a nehorázne. Všetka ilegálna tlač bola strannícka, vydávaly ju organizácie a viedly skupiny, spojené tak či onak so skupinami praktických pracovníkov strany. Všetka legálna tlač bola nestrannícka, — pretože stranníckosť bola zakázaná, — no „tiahla“ k tej či onej strane. Netvorné sväzky, nemorálne „súžitia“ a falošné záštity boly nevyhnutné; vynútené narážky ľudí, chcejúcich vyjadriť strannicke názory, sa striedaly s nerozvážnosťou alebo zbabelosťou myslenia tých, čo nedorástli týchto názorov, čo v skutočnosti neboli ludmi strany. Prekliata doba ezopovských rečí, literárneho pätolizačstva, otrockého jazyka, ideového nevoľníctva! Proletariát skoncoval s týmto hnusom, ktorým sa zadúšalo všetko živé a svieže v Rusku. No proletariát vydobyl zatiaľ iba polovinu slobody pre Rusko. Revolúcia ešte nie je dovŕšená. Hoci cárizmus už nie je schopný poraziť revolúciu, revolúcia ešte nie je schopná poraziť cárizmus. Žijeme v časoch, keď všade a vo všetkom ukazuje sa ono neprirodzené .spojovanie otvorenei. čestnej, priamej a dôslednej stranníckosti s ilegálnou, zastretou „diplomatickou“, prešibanou „legalitou“. Toto neprirodzené spojovanie prejavuje sa i v našich novinách: nech p. Gučkov akokoľvek brojí proti sociálnodemokratickej tyranii, ktorá zakazuje tlačenie liberálno-buržoáznych, umiernených časopisov, fakt zostane faktom a ústredný orgán Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany „Proletarij“ zostáva stále za dverami samoviádneho policajného Ruska. Polovičnosť revolúcie nás všetkých predsa však núti, aby sme ihneď prikročili k novému organizovaniu práce. Literatúra môže teraz, dokonca „legálne“, byť na ’/u strannícka. Literatúra sa musí stať strannícka. V protiklade k buržoáznym mravom, v protiklade k buržoáznej podnikateľskej, kšeftárskej tlači, v protiklade k buržoáznemu literárnemu kariérizmu, individualizmu, „pánskemu anarchizmu“ a honbe za ziskom, — socialistický proletariát musí vytýčiť zásadu strannickej literatúry, musí rozvinúť túto zásadu a oživotvoriť ju vo všemožno najplnšej a najeelistvejšej forme. V. I. LENIN V čom ale spočíva táto zásada strannickej literatúry? Nielen v tom, že pre socialistický proletariát literárna činnosť nemôže byť nástrojom zisku osôb alebo skupín, táto činnosť vôbec nemôže byť individuálnou činnosťou, nezávislou od spoločnej proletárskej činnosti. Preč s nestranníckymi spisovateľmi! Preč so spisovateľmi — nadľudmi! Literárna činnosť sa musí stať častou spoločnej proletárskej činnosti, „kolieskom a šraubičkou“ jediného veľkého sociálno-demokratického mechanizmu, uvádzaného do pohybu celou uvedomelou avantgardou celej robotníckej triedy. Literárna činnosť sa musí stať súčiastkou organizovanej, plánovitej, sjednotenej sociálno-demokratickej strannickej práce. „Každé porovnanie kríva“, hovorí nemecké príslovie. Kríva i moje porovnanie literatúry so šraubičkou, živého hnutia s mechanizmom. Nájdu sa akiste hysterickí inteligenti, ktorí zdvihnú nárek nad týmto prirovnaním, ponižujúcim, umŕtvujúcim a „byrokratizujúcim“ slobodný ideový boj, slobodu kritiky, slobodu literárnej tvorby atď. atď. Podobné nariekanie bolo by v podstate iba výrazom buržoázno-inteligentského individualizmu. Je nesporné, že literárna činnosť sa najmenej poddáva mechanickému riadeniu, nivelizovaniu a vladáreniu väčšiny nad menšinou. Je nesporné, že v tejto činnosti treba bezpodmienečne zabezpečiť veľký priestor osobnej iniciatíve, individuálnym sklonom, mysleniu a fantázii, forme a obsahu. To všetko je nesporné, no všetko to dokazuje iba, že literárna časť strannickej činnosti proletariátu sa nemôže šablonovite stotožňovať s ostatnými časťami strannickej činnosti proletariátu. Všetko to vonkoncom nevyvracia ten stav, tak cudzí a čudný buržoázii a buržoáznej demokracii, že totiž literárna činnosť sa musí bezpodmienečne spojiť s ostatnými časťami sociálnodemokratickej strannickej práce. Časopisy sa musia stať orgánmi rozličných strannickych organizácii. Spisovatelia musia bezpodmienečne vstúpiť do strannickych organizácií. Vydavateľstvá a sklady, obchody a čitárne, knižnice a rôzne kníhkupectvá — všetko to musí byť strannícke, podriadené. Všetku túto prácu musi sledovať organizovaný socialistický proletariát, musi ju všetku kontrolovať a do všetkej tejto práce bez výnimky vnášať živý prameň živej proletárskej činnosti a takto odňať pôdu starodávnej, polooblomovskej, polokšeftárskej ruskej zásade: spisovateľ si píše, čitateľ prečitúva. Nehovoríme, samozrejme, že sa táto reorganizácia literárnej činnosti, pošpintenej aziatskou cenzúrou a európskou buržoáziou, môže previesť razom. Sme ďaleko od hlásania nejakého jednotného systému, alebo riešenia úlohy niekoľkými nariadeniami. Nie, o schematizme v tejto oblasti môže byť najmenej reči. Ide o to, aby celá naša strana, aby celý uvedomelý sociálno-demokratický proletariát v celom Rusku si uvedomil túto novú úlohu, jasno ju postavil a podobral sa ju riešiť na každom kroku. Po oslobodení sa od nevoľníckej cenzúry nechceme sa dostať a ani sa nedostaneme do zajatia buržoáznokšeftárskych literárnych pomerov. Chceme vytvoriť a vytvoríme tlač, slobodnú nielen v policajnom smysle, lež i smysle nezávislosti od kapitálu, nezávislosti od kariérizmu; — ba ešte viac: tiež v smysle nezávislosti od buržoázno-anarchického ind:vidualizmu. Tieto posledné slová sa pozdajú ako paradox alebo výsmech čitateľov. Ako to! — skríkne akiste nejaký inteligent, vášnivý zastanca slobody. Ako to! Chcete, aby taká jemná, individuálna činnosť ako literárna tvorba bola podriadená kolektívu? Chcete, aby robotníci väčšinou hlasov riešili otázky vedy, filozofie, estetiky? Popierate absolútnu slobodu absolútno-individuálnej ideovej tvorby! — Upokojte sa, páni! Po prvé ide tu o strannicku literatúru a o jej podriadenie strannickej kontrole. Každý môže písať a hovoriť všetko, čo sa mu páči, bez najmenšieho obmedzenia. Avšak každý dobrovoľný sväz (teda i strana) môže tiež prehnať takých členov, ktorí využívajú firmu strany k hlásaniu protistranníckych názorov. Sloboda slova a tlače musí byť úplná. Veď i sloboda sväzov musi byt úplná. V mene slobody tlače ti musím dať plné právo kričať, tárať a písať, čo sa ti páči. Si mi však zaviazaný, v mene slobody sväzov, aby si mi nechal právo uzatvárať, alebo prerušovať sväzok s ľuďmi, hovoriacimi dve na tri. Strana je dobrovoľný sväz, ktorý by sa nevyhnutne rozpadol, najprv ideove a potom 1 materiálne, keby sa neočisťoval od členov, hlásajúcich piotistrannicke názory. K určeniu hranice medzi stranníckym a protistranníckym slúži strannícky program, slúžia k tomu taktické rezolúcie strany a jej stanový, slúži k tomú napokon všetka skúsenosť medzinárodnej sociálnej demokracie, medzinárodných dobrovoľných sväzov proletariátu, ktorý neustále pr.berá do svojich strán jednotlivé elementy alebo prúdy, ktoré nie sú plne dôsledné, rýdzo marxistické a úplne správne, ale i neustále prevádza per.odické „očisty“ svojej strany. Tak to bude i u nás, páni zástancovia buržoáznej „slobody kritiky“, vo vnútri strany: naša strana sa teraz razom stáva masová, prežívame teraz príkry prechod k otvorenej organizácii a nevyhnutne prídu k nám teraz mnohi nedôslední (s marxistického hľadiska) ľud a, azda i niektorí kresťania a azda i niektorí mystici. Máme silné žalúdky, sme marxisti z tvrdého kameňa. Týchto nedôsledných ľudí neprevaríme. Sloboda myslenia a kritiky vo vnútri strany nás nikdy nepr.vedú k tomu, žeby sme zabúdali na slobodu soskupovania ľudi v dobrovoľných sväzoch, nazývajúcich sa stranami.. Po druhé, páni buržoázni individualisti, vám musíme povedať, že vaše reči o absolútnej slobode sú púha faloš. V spoločnosti, založenej na vláde peňazí, v spoločnosti, v ktorej bedačia masy pracujúcich a priživujú sa hŕstky boháčov, nemôže jestvovať skutočná a ozajstná sloboda. Pán spisovateľ, ste nezá~vislý na vašom buržoáznom vydavateľovi? Na vašom buržoáznom publiku, ktoré žiada od vás pornografie v rámčekoch a obrazoch, prostitúciu ako ,,doplnok“ k „svätému“ scénickému umeniu? Veď táto absolútna sloboda je iba púhou buržoáznou alebo anarchistickou frázou (pretože anarchizmus ako svetový názor je rubom buržoáznosti). Žiť v spoločnosti a byť na spoločnosti nezávislý nemožno. Sloboda buržoázneho spisovateľa, maliara, alebo herečky je iba zamaskovanou (alebo falošne maskovanou) závislosťou na miešiku peňazí, na podplácaní, na vydržovani. A my, socialisti, odhaľujeme túto faloš, strhávame falošné štítky — nie preto, aby sme dosiahli beztriednu literatúru a umenie (to bude možné iba v socialistickej beztriednej spoločnosti), ale preto, aby sme oproti falošne — slobodnej literatúre, spojenej vo skutočnosti s buržoáziou, postavili ozajstne slobodnú literatúru, otvorene spätú s proletariátom. Pokr. na str. 9