Ľudové Noviny, júl-december 1990 (XXXIV/27-52)
1990-07-05 / No. 27
Týždenník Slovákov v Maďarsku * 5. júla 1990 * Cena 1,80 Ft * Ročník XXXTV/č. 27 Dvojjazyčnosť v Békéšskej Cabe O národnostnom povedomí a budúcnosti Slovákov Pokladá sa dnes národnostný pôvod za hodnotu? Je vôbec potrebná či výhodná dvojjazyčnosť? Možno o nej ešte v hovoriť v Békéšskej Čabe, kde posledných desaťročiach zriedka počuť na ulici slovenské slovo? Voľakedy žilo v tomto meste najviac Slovákov - aká bola história, čo robilo politické vedenie, školstvo a cirkev, keď dnes iba starší ľudia pestujú jazyk a kultúru svojich predkov? Či stačí škola, slovenské bohoslužby, a či je potrebná väčšia spoločenská svornosť alebo radikálna zmena názorov k tomu, aby sa v Békéšskej Čabe zachovala aj iná kultúra, než maďarská? Podobné otázky prerokúvali účastníci politického fóra, ktoré usporiadala v Békéšskej Čabe Rada slobodnej osvety, Župná knižnica a Organizácia čabianskych Slovákov. Organizátori pozvali na fórum aj predstaviteľov rôznych strán pôsobiacich v Békéšskej Čabe. Diskusiu podnietil predseda Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku dr. Matej Šipický a vystúpenie tajomníčky Organizácie čabianskych Slovákov Anny Istvánovej. Matej Šipický - ktorý pochádza z Čaby - sa vo svojom diskusnom príspevku zaoberal otázkou dvojjazyčnosti mesta. Podľa neho dvojjazyčnosť Čabanov je asymetrická na úkor slovenského jazyka. Slovenčina síce ešte - najmä v rodinnom kruhu - žije, ale je už zodratá, čo je výsledkom dlhého historického procesu. Matej Šipický hovoril o príčinách vytvorenia sa tejto asymetrickej dvojjazyčnosti. Podal prierez histórie Slovákov žijúcich v Maďarsku. Na tom, že tunajší Slováci sa stali dobrými Maďarmi, mala nemalý podiel aj politika uplynulých rokov, zdôraznil predseda DZSM. Ako sa Slováci žijúci v Maďarsku, a teda aj Čabania, dostanú z tejto situácie? Možné to bude len vtedy, ak sa urobia radikálne opatrenia a slovenský jazyk dostane väčší životný priestor, napríklad v Békéšskej Čabe ho zavedú ako administratívny jazyk, - zdôraznil Matej Šipický. Anna Istvánová informovala prítomných o tom, kde v Békéšskej Čabe vyučujú slovenský jazyk, koľko žiakov sa ho učí, aké slovenské kluby, folklórne skupiny a rôzne krúžky tu pôsobia. Tajomníčka Organizácie čabianskych Slovákov hovorila aj o tom, kde na Čabe ešte žije slovenský jazyk. Zdôraznila, že podľa nej ak sa ani v rodinnom kruhu, na ulici a v úradoch nepoužíva slovenčina, nemožno hovoriť o dvojjazyčnosti v Békéšskej Čabe. Diskusia, ktorá trvala viac ako dve hodiny, bola veľmi obsažná. Prítomní vyslovili osožné a uváženiahodné pripomienky, ktoré prispeli k úspechu tohto podujatia. Samozrejme odzneli aj rozchádzajúce sa názory na posilnenie a zavedenie dvojjazyčnosti v Békéšskej Čabe, ale v tom, že žiaden jazyk ani kultúru si nemožno zachovať bez národnostného povedomia a bez zabezpečenia životných priestorov, sa svorne zhodli všetci prítomní. -er- Lenauov dom v prevádzke Od začiatku júna tohto roku starostlivo obnovený Lenauov dom v Pécsi slúži nemeckej národnosti župy Baranya. V budove, ktorá je sídlom Lenauovej spoločnosti, je zriadená bohatá knižnica a jej priestory slúžia rôznym národnostným podujatiam, ako sú literárne večery, jazykové kurzy, prednášky a iné. - Pohľad na obnovený objekt Foto: MTI - F. Kálmándy Jubileum santovských Slovákov Pilíšska slovenská obec Santov (Pilisszántó) je 275-ročná. Pri príležitosti tohto jubilea sa v obci konala séria slávnostných podujatí, cieľom ktorých bolo vzdať hold slovenským zakladateľom obce. - Účastníci slávnosti (K článku na 3. strane) S nevyčerpateľným elánom Na návšteve u Jozefa Budaiho Takmer celý svoj život strávil Jozef Budai v drobnej novohradskej dedinke, v rodnom Kine (Erdőkürt). „Vzdialil som sa len keď som študoval a po získaní diplomu som jeden školský rok praxoval na Hortobágyi, v obci Egyek,” spomína. „Tu, na tejto nedohľadnej rovine, som nesmieme túžil po rodnom kopcovitom kraji. Nedokázal som si ani predstaviť, že by som tu mal zakotviť. Mal som však šťastie: môj učiteľ, Jozef Valenta, ktorý ma vystrojil na cestu a ktorému som za jeho starostlivosť dodnes vďačný, odišiel do dôchodku a tak som mohol nastúpiť na jeho miesto.” Chlapec z roľníckej rodiny to vôbec nemal ľahké, kým sa stal profesorom matematiky a fyziky. Jeho rodičia - ako veriaci katolíci - videli jedinú možnosť na štúdium svojho syna v cirkevnej škole. Takto sa ako dvanásťročný dostal do Nyergesújfalu, do cirkevného gymnázia. Poštátnenie cirkevných škôl ho zastihlo už v Balašských Ďarmotách. Ako šestnásťročný mladík vstúpil do rehole pomenovanej po Saleskom sv. Františkovi, ktorá sa starala v prvom rade o chudobných učňov a deti. Stal sa novíciom. Dlho však ani tu nezotrval. Rozhodol sa pokračovať v štúdiách v Mezőnyáráde a od roku 1950 sa stalo jeho domovom františkánske gymnázium v Ostrihome. V tomto meste i maturoval, ba dokonca dvakrát. V cirkevnom i v štátnom gymnáziu. „Také to boli časy,” poznamená rezignovane. „Tí, ktorí maturovali v cirkevných školách, nemali takmer žiadne šance na štúdiá na vyššom stupni". Talentovaný mladík po absolvovaní odboru matematiky a fyziky na Vysokej škole pedagogickej v Šegedíne sa dostal do spomínanej hortobágyskej obce a odtiaľ konečne do rodného Kirťu. Prijali ho mimoriadne srdečne, veď prišiel domov, medzi svojich. Rozhodol sa, že sa tu natrvalo usadí. Oženil sa s miestnym dievčaťom, podal si žiadosť o „pedagogickú pôžičku” a pustil sa do výstavby rodinného domu. „V roku 1957 sa mi dostalo veľkej pocty," vyznáva. „Vymenovali ma za riaditeľa školy. V riaditeľskom kresle som však vydržal iba štyri roky, sám som sa zriekol tejto funkcie. Vtedy, v roku 1960, prebiehala aj v našej obci „dobrovoľná ” kolektivizácia a diali sa aj iné veci, s ktorými som nemohol súhlasiť. Nedovolilo mi to svedomie. Rozhodol som sa, že sa radšej s väčším elánom vrhnem do osvetovej činnosti, prostredníctvom ktorej budem akiste užitočnejší pre celú obec." Jozefovi Budaimu sa v krátkom čase podarilo získať si mládež a uz v prvých mesiacoch svojho pôsobenia v Kirte založil divadelný súbor, ktorý čoskoro spoznali i v okolitých obciach. Nikdy nezabudol ani na to, že je príslušníkom slovenskej národnosti a že pôsobí v národnostnej obci. Založil slovenský páví krúžok, ktorý čoskoro získal kvalifikáciu „vynikajúci” a udelili mu ministerskú pochvalu. Speváckemu zboru tlieskali nielen v Kirte, ale aj v Malom Kereši, Kardoši, vystupoval v televízii, ba i na Slovensku v Lučenci. Národnostná a vôbec osvetová činnosť v obci sa zefektívnila hlavne po vybudovaní novej klubovej knižnice v roku 1972. Zlepšením podmienok a založením vzdelávacieho krúžku sa podarilo získať pre osvetovú činnosť aj mnohých dospelých. Pred štyrmi rokmi zorganizoval Jozef Budai v obci dnes už povestnú ľudovú vysokú školu, ktorej prvoradým cieľom je mobilizovať obyvateľov, aktivizovať ich v oblasti verejného života obce. V rámci ľudovej vysokej školy prednášali v obci napríklad také osobnosti ako je terajší minister vzdelávania B. Andrásfalvy, jeden z vedúcich osobností socialistickej strany Iván Vitányi, bývalý ministerský predseda András Hegedűs, generálna tajomníčka DZSM Mária Jakabová a Kredstavitelia FIDESZ-u, 1DF, FKgP a iní. Tieto prednášky, resp. zamestnania sa konajú raz za dva týždne a záujem o ne neklesá. Často sa tu zíde 50-60 ľudí. Jozef Budai je od konca päťdesiatych rokov aktivistom Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Je členom Celoštátneho i Kultúrneho výboru zväzu. Má veľké zásluhy i na organizovaní a usmerňovaní národnostného života Kirťu. Jozef Budai dnes už tak trocha bilancuje, veď o rok pôjde do dôchodku. Ako sám povedal, zanechá iba školskú činnosť, tej verejnej sa za nijakú cenu nechce zrieknuť. Ako člen Župného národnostného záujmového zastupiteľstva a predseda miestnej pobočky DZSM, ktorá má v súčasnosti päťdesiat členov, chce pracovať aj naďalej. Dokonca kuje nové plány. Vie, že v oblasti pestovania a zachovania národnostných tradícií, možno ešte veľa urobiť. A nemyslí to len všeobecne, uvažuje, čo by mohol pre kirťských Slovákov urobti’ on osobne. (bárkányi)