Ľudové Noviny, január-jún 1996 (XL/1-26)
1996-01-04 / No. 1
2 KULTÚRA Jubilujúci folklórny súbor v Irminčoku My by sme ešte vždy dokázali robiť zázraky... V dnešnom zmätenom a neistom svete si všetci želáme nájsť správnu cestu v živote. Dnes, keď vstupujeme do nového roka, si kladieme otázku: čo nás čaká, ako zvládneme ďalšie dni, mesiace?! Na prahu nového roka aj bilancujeme, čo sa nám podarilo dosiahnuť v súkromnom, ale aj vo verejnom živote. Zostavujeme si zoznam novoročných predsavzatí a plánov. Tak to robi aj šesťdesiattriročný vedúci jubilujúceho folklórneho súboru v Irminčoku (Örménykút) Ondrej Benkó. Sedíme v klube dôchodcov. Steny zdobia nespočetné diplomy, prejavy uznania, pochvaly a tablá členov folklórneho súboru, ktorý založil Ondrej Benkó v roku 1966. Tridsaťročný súbor zožal celý rad úspechov, a to nielen na domácich, ale aj na zahraničných pódiách. Jeho činnosť, ako aj horlivú prácu jeho vedúceho, ocenili vysokými vyznamenaniami. - Žiaľbohu, čas nemožno zastaviť. Starneme, čoraz častejšie prekonávame príkoria staroby a musíme sa zmierovať so stratou našich blízkych, priateľov, - hovorí pán Ondrej, keď pred nás rozkladá fotografie a pritom spomína: - Do ochotníckeho hnutia som sa zapojil pred tridsiatimi rokmi, lebo vždy som mal rád slovo, hudbu a spev. Nemusel som veľmi pobádať svojich rovesníkov, ani tých starších, aby sa zapojili do tejto šľachetnej činnosti, lebo spev uchvátil nášho ducha. Všetci si bez dlhšieho uvažovania uvedomili, že ochrana slovenskej, ale aj maďarskej ľudovej kultúry je našou povinnosťou. Veď toto dedičstvo chceli odovzdať mladším generáciám. Schádzali sme sa v lete i v zime, nacvičovali sme a úprimne sme prejavovali svoju príslušnosť k tomuto kolektívu i k našej národnosti. Keď sme dosiahli úspechy aj mimo našej obce, ba aj v zahraničí, to bol ozajstný impulz do ďalšej práce. Keby dnes nedoliehali na nás finančné problémy, ešte vždy by sme dokázali robiť zázraky. - Kde beriete v sebe toľko elánu, veď dvadsať rokov ste na invalidnom dôchodku. Napriek tomu, že ste stratili zrak, aktívne pracujete. - Životný elán si treba vedieť revitalizovať. Treba mať, ako sa to dnes hovorí, pozitívny prístup k ľuďom, k svetu, k životu, - vyznáva Ondrej Benkó. — Dôležité je neoddať sa panike ani v zložitých situáciách, vždy hľadať dobro a snažiť sa pomáhať svojim blížnym. Treba si nájsť čas na to, aby sa všetko vysvetlilo a na hľadanie rozumných a najprijateľnejších riešení. Vždy som takto zmýšľal a vždy sa mi to osvedčilo. Nesmiem však zamlčať ani fakt, že životný elán mi dodávala aj kultúra, láska k tradíciám, spevu a hudbe. Som hrdý na naše duchovné dedičstvo a táto hrdosť ma zaväzuje. Mal som vždy okolo seba takých oduševnených ľudí, milovníkov ľudovej kultúry, ktorí práve tak ako ja horlivo hľadali svoje korene, body, ktoré ich viažu. Preto zápalisto pracovali na tom, aby si zachránili svoj materinský jazyk, ľudovú kultúru a zvyky. - Takže slovenského ducha sa nezrieknete? - Viete, dušička, - a hneď sa aj ospravedlňuje za príliš familiárne oslovenie, - v čom sa človek narodí, v tom aj musí zomrieť. Ako sa múdro vravieva, starý strom nepresadíš. V čom sme my boh vychovaní, podľa toho sme žili a aj budeme žiť, kým nás Hospodin nepovolá k sebe. Moja mama hovorila po slovensky, čítala Tranoscius a Čabiansky kalendár a v tomto duchu vychovávala aj mňa. Ja som svoj materinský jazyk neopustil. Preto ma trápi, veľmi trápi, že dnešná mládež nechce hovoriť po slovensky. Mám obavy, že po nás tu všetko pôjde dolu vodou... Časy sa menia, a či chceme, či nie, menia aj ľudí. - Z tohto hľadiska nemusíte mať obavy, veď v miestnej základnej škole už desiaty rok pôsobí slovenský školský kultúrny krúžok, ktorému práve pred rokom, pri príležitosti jubilea, udelilo kuratórium Nadácie pre národné a etnické menšiny odmenu. - Áno. Počul som o tom, že v miestnej škole a škôlke príkladne prebieha výučba slovenského jazyka a prostredníctvom kultúrneho krúžku školy sa snažia zachovať miestne ľudové tradicie. Je potešiteľné aj to, že krúžok je širokosiahle zameraný. Jeho členovia hrajú klasické divadlo, modernú pantomímu, dramatizované rozprávky, tancujú slovenské tance a spievajú ľudové piesne. Lenže deti už nedokážu hovoriť medzi sebou po slovensky a ani s dospelými nekomunikujú v slovenčine. Tu je vlastne pes zakopaný. Slovenský jazyk nie je pre nich materinským jazykom a tým pádom nerozprávajú, nemyslia a necítia tak ako ich rodičia a starí rodičia. Nechcem tvrdiť, že na vine sú ony. Napokon, ak kritizujeme mladú generáciu, nemali by sme najprv kritizovať seba? - Zaujímavý názor. Čo si myslíte, čo by sa dalo urobiť v záujme toho, aby sa táto situácia zmenila? Veď to nie je príznačné iba pre deti a mládež v Irminčoku, ale vo všetkých našich mestách a obciach. - Nemôžem vám poslúžiť dobrým receptom na riešenie tohto boľavého a závažného problému. Asimilačný proces sa nedá zastaviť, lebo v rodinách, česť výnimkám, vymrelo slovenské slovo. A vymrelo aj v našich kostoloch. Kde majú potom deti hovoriť? Zostane iba vyučovacia hodina alebo slovenský krúžok, ak ho vôbec majú. Ešte šťastie, že učitelia ich nabádajú, aby v rámci mimoškolskej činnosti zostali vemé svojim ľudovým tradíciám. Text a foto: lldika Fúziková Ondrej Benkó, ktorý je hrdý na naše duchovné dedičstvo Najstaršia členka súboru, 80-ročná Judita Barjaková Tridsaťročný súbor zožal celý rad úspechov 4. januára 1996 vCo by bolo, Príbeh, v ktorom zablúdili známe postavy slovenských rozprávok, nazvaný Čo by bolo, keby bolo... ako čarovný prútik rozjaril tváre divákov vo Veľkej Tarči, ktorí si 8. decembra 1995 prišli pozrieť kultúrny program oiganizovaný slovenskou samosprávou v preplnenom miestnom klube Maďarskej armády. Dramatický krúžok slovenského žiackeho domova v Budapešti pod vedením Miroslavy Kovácsovej doslova očaril obecenstvo a zároveň naznačil, že v tejto obci ešte nevymrelo slovenské slovo, veď príbehu rozumeli. Rovnako oduševnene privítali vystúpenie slovenského speváckeho zboru Dúha pod vedením Zuzany Kelencsényiovej a za sprievodu harmonikára Martina Gliicka, ktorý predniesol slovenské pilíšske ľudové piesne. Folklórny súbor Prameň pod vedením Zuzany Hollósyovej a choreografky Evy Szilágyiovej Subovej ako aj Pramienok pod vedením Moniky Szelényiovej predniesli slovenské tance, za ktoré sa obecenstvo zavďačilo vrelým potleskom. Obecenstvo kultúrneho programu pozdravil miestny evanjelický kňaz Péter Gáncs, ktorý zdôraznil, že obyvatelia tejto obce by sa mali znovu spojiť a spoločne sa vydať cestou duchovnej obrody. Predsedníčka Kresťanského spolku Slovákov v Maďarsku lldika Fúziková Klauszová povzbudila Slovákov žijúcich v tejto obci, keby bolo... Predsedníčka Slovenskej samosprávy Mária Galántaiová pri prejave Myjavský tanec v prednese Prameňa Dramatický krúžok žiackeho domova v Budapešti pod vedením M. Kovácsovej doslova očaril obecenstvo Obecenstvo kultúrneho programu Ľudové noviny TÝŽDENNÍK SLOVÁKOV V MAĎARSKU Šéfredaktor: ZOLTÁN BÁRKÁNYI Adresa redakcie: 1065 Budapešť VI., Nagymező u. 49. Tel: 1519-184, tel—fax: 1323-158. (Poštová adresa: Budapest, Pf: 701/244, PSČ: 1399) Vydáva Közlöny- és Lapkiadó Kft., Budapest. Za vydávanie zodpovedá riaditeľ JÓZSEF NYÉKI. Rozširuje Maďarská pošta a.s. Predplatiť možno na každom poštovom úrade pre distribúciu tlače, u doručovateľov tlače a v kancelárii HELIR (Hírlapelőfizetési és Lapellátási Iroda), Budapest XIII., Lehel u. 10/A, 1900, a to priamo, alebo poštovou poukážkou, resp. na konto HELIR, Postabank Rt.. 219 98 636 a 021 028 09. Ročné predplatné 672- Ft, polročné 336- Ft, štvrťročné 168- Ft, mesačné 52 - Ft. V ČR a SR prijíma objednávky Poštová novinová služba, dovoz tlače. ISSN 0456-829 X Sadzba: COMP-Press Kft Zodpovedný vedúci FERENC IBOS, vedúci smený KÁROLY SZABÓ. Tlačiareň HÍRLAP NYOMDA, Lajosmizse. Zodpovedný vedúci NORBERT BURJÁN. Uverejnené materiály vyjadrujú v prvom rade mienku autorov a v záujme plurality názorov nemusia byť v súlade so stanoviskom redakcie, ale predovšetkým so zásadou rešpektovať právo iných na vyjadrenie vlastného, čo aj rozdielneho názoru. aby si aj naďalej chránili a pestovali duchovné a kultúrne dedičstvo a naväzovali na dvadsaťpäťročné úspešné účinkovanie slovenského tanečného súboru, ktorý preslávil ich obec. Predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči Mária Galántaiová zdôraznila, že tento prvý národnostný deň organizovali nielen preto, aby sa občania zabavili, ale najmä preto, aby vo svojich rodákoch vzbudili záujem o slovenský duch, slovo a tradície. Slovenský program slúžil vlastne oživeniu tradícií a kultúrneho života obce. Tomuto účelu slúžilo aj vystúpenie ľudového tanečného súboru Pannónia zo susednej Malej Tarče (Kistarcsa), ktorý predniesol srbské, bulharské a maďarské tance. Text a foto: - if -