Národnie Noviny, apríl-jún 1876 (VII/39-74)
1876-05-23 / nr. 60
a Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrtroka 3 zl. Redakcia, administrácia a expedícia V Túró. Sv. Martine. Bezmenné <lopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Ročník VII. Utorok 23. mája 1876 Číslo 60 T. Sv. Martin, 23. mája 1876. Odbor cislajtánskej delegácie pre rozpočet ministerstva zahraničných záležitostí, bral na otázku tuho grófa Andrássyho vzhľadom na jeho východniu politiku. A pán gróf odpovedal dvojakým spôsobom. Prvá jeho reč, ktorou ospravedlňoval politiku svoju nebola improvisovaná, a v nej mal prevahu duch smierčivý, priaznivý mieru a pokoju, a s dôverou pozerajúci do budúcnosti. Pán gróf vysmieva sa pochybnostiam opposicie, a sťažuje sa nad pessimismom panujúcim v Rakúsku. On od počiatku jasne predvídal všetko, neznal žiadnej pochybnosti v svojej politike, a od počiatku jeho úmyslom bolo previesť regeneráciu Turecka. On je presvedčený o blahonosnosti svojich reformí, ktoré Europa a i Turecko prijaly, ktoré sa idú uskutočniť, tak že riecť môže, že rubikon krízy je prekročený. Výsledky hovoria za základnosť jeho (p. Andrássyho) politiky, lebo pri jinej politike stál by pravdepodobne celý balkanský polostrov v plameni. I Gräcko vstúpilo by do akcie, a i Romania pripojila by sa bola tomuto pohybu, keď teraz oba tieto štáty nesúčastňujú sa v povstahí. Sám pohyb umenšil sa, výbuchy jeho v Bosne sú len sporadické, a na rakúskej hranici niet viac insurrekcie. (Pán gróf nebodaj nemal ešte zprávy o pohybe v Bulharsku, keď to ten „úradní telegraf-' tak pozde donáša zprávy). Jeho excellencia rozhodne protestuje, akoby politika jeho bola kolimbavá; oproti Turecku zachovávaná bola vždy „blahosklonná neutralita,“ povstalci nikdy neboli uznaní za vojnu vedúcu stránku. Že povstalci nedúverovali sľubom tureckým, a preto že neprijali reformy, toho vinu Desú osoby zo všetkých krajín sveta, a potom dopisovatelia časopisov. V skutku podivno, čo títo dopisovatelia všetko porobia. Gróf An - drássy predstavuje jich tak, ako by boli mohutnejší nežli traja lebo koľkí kancelári, za ktorými stoja mohutné cisarské mocnosti. Bezpochyby dopisovatelia novín a žurnalisti zavinili i revolúciu v Carihrade, i krvavé udalosti v Solúne a Smyrne; a nebodaj oni vyslali obrnené loďstvá europejských štátov na pobrežia turecké. Že táto „neimprovis. má“ reč grófa Andrássyho v zpomenutom odbore nenašla veľmi dôverných uší, to vysvitá z toho, že až po nej hrnuly sa na jeho excellenciu zo všetkých strán dotazy, na ktoré už potom „improvisovane“ odvetovať musel. A tu to už nešlo všetko tak hladko, a gróf Andrássy prezradil, že veru i ten jeho Optimismus nestojí na veľmi pevných nohách. Hovoril on síce v tej svojej prvej reči, že o „okkupácii“ nebolo ani zpomienky, a on že na niečo podobného akživ nemyslel; ale ked dr. Brestel navrbnúl, aby tedy odbor vyslovil sa v resolúcíi proti okkúpácii, proti tomu rozhodne ozval sa gr. Andrássy; dosť rozdráždene hovoril, že nemôže prejať žiadne záruky pre budúcnosť, a že Brestelova resolúcia „ohrožuje sväzok troch cisárov.“ Tak sa ziá, že táto resolúcia bola ohnivou próbou, ktorú gróf Andrássy ale nevydržal. A vúbec nápadné je veľmi, žeby „sväzok troch cisárov“ — ktorý nám officiózne hlasy neprestajne čo niečo neporušitelného predstavujú, zpomenutou resolúciou obroženým byt mohol. — A čím dial rozpriadala sa debatta, nabývala tým viac živosti, rozdráždenosti a rozhorčenosti. Cislajtanská opposícia bola neústupnou, a gróf Andrássy nebol v stave presvedčiť odporníkov svojej politiky krásne vypracovanou rečou svojou; ktorí odporníci rozišli sa s tým pocitom, ;že „tento nový recept bude i posledním, ktorý tejto zprachnivelej ríši na Bospore ešte možno bude predpísať. Z Berlína píšu „Pol.“ že gróf Károlyi rakúsko-uhorský veľposlanec pri berlínskom dvore, odišiel vraj do Emžu, kde prítomne ako známo zdržuje sa cisár ruský Alexander i so svojim kancelárom kn. Go r ča kovom. Neomylní cesta táto stojí v spojitosti s najbližšími výsledkami berlínskej konferencie. Hovoria vraj, že jedná sa o svolanie kongressu, na ktorom síst by sa mali zástupcovia všetkých mocností, podpísavších parížsku sn luvu r. 1856. Zpráva táto poukazuje na to, že i Francúzsko, Anglia a Italia chcú na váhu položiť svoje závažné slovo vo východnej otázke. A pri tom vec sama len vyhrať môže. Znám to s určitosťou, že zdržanlivosť Francúzska je len zdanlivá. V rozhodnom okamžení Francia oddá hlas svoj a tovzáujme Slovanstva, a že Francúsko nebude stáť, ako v krimskej vojne oproti Rusku, ale na strane Ruska. Z Belehradu od 20. t. m. oznamujú: Všetko chystá sa k vojne. Skupština svolaná má byť na náhle ku krátkemu zasedauiu, aby udelila vláde plnomocenstvo k vybavovaniu všetkých záležitostí a právo diktatúry na čas vojny. Diktatúru maloby ministerstvo s panovníkom, a bolo by budúcej skupštine za svoje skutky zodpovedné. V krajine ozývajú sa hlasy, aby zavedené bolo na srbskom území válečné stanné právo (štatárium). Vrchnosti vo Vidinu vypovedaly tam bývajúcich srbských poddaných z mesta a krajiny. Povstanie v Bulharsku nabýva rozmery, ktorým podľahnúť môže vojanská sila tureckej porty. Z Nišu, kde ako známo je tábor oproti Srbsku, píšu takto: „Z tunajšej tureckej armády šesť brojov odišlo do Hercegoviny, a osem do Filipopelu, tak že tu najviac 12—14.000 mužov ešte sa nachodí. Tejto nepatrnej sile hrozí veľké nebezpečenstvo. Dľa spoľahlivých zpráv vypuklo povstanie za chrbtom tohto armádneho sboru, v blízkosti Isnebolu, v Drenovacu, a jiných obciach južnej Bulgarie. Akžeby sa Srbsko odhodlalo ku akcii, tak veru sultanské vojská dostanú sa medzi dva plamene. A výhľad na toto, ešte väčšmej zrazil ducha nizamov a redifov, nežli už i tak bol. Chybuje jim všetko, a najviac chlieb. Liferanti nechcú „vysokej porte“ viac na úver dávať. A z Bukareštu od 20. mája telegrafujú- Turci srazili sa u Gabrova s bulharskými povstalcami. Boj rozhodnutý bol u neďalekého kláštora Drenove. 700 mužov radového vojska tureckého bolo tu v krížovom ohni úplne zničeno. Povstanie zmáha sa úžasne na západnom Balkáne. Okolie Gabrova, Trnovo, Kazarlyk, Kalofer a Karlovo povstaly. Z Kotoru od 20. mája. Kňahyňa Čiernohorská dnes prišla sem i so svojimi detmi. Zámok „Bianka“ pripravený je pre ňu k ďalšiemu pobytu. Že knieža Mikuláš čiernohorský takto odosiela už vlastnú rodinu z čiernej Hory, považuje sa tu za neklamný dôkaz blízkej vojny. V Carihrade vymenovali celú zásobu ministrov bez torby, medzi nimi bašovia Mi d h at, Na my k, a Derviš. Vyšetrovanie v Solúne dokázalo, že to bulharské dievča nikdy nebolo v nemeckom konsuláte. Dvaja komisári vyslaní sú do Bulharska, aby zaviedli vyšetrovanie ohľadom nepokojov. — Časopisy ujavňujú veľmi priaznivé zprávy z Bulharska; generalissimus Abdul Kherim baša a Ševket basa organizujú proti povstalcom vyslané vojská. (Ešte len teraz?) Belehrad, 18. mája. Ministerstvu Rističovm u ponúknutá bola z neznámej strany z cudziny pôžička pre Srbsko jedon million dukátov. Mestské pravomocnosti a pán Koloman Tisza. Náš krajinský snem rokuje prítomne o návrhu zákona, ktorý vo vysokej miere púta k sebe našu pozornosť a naše Interesse a ktorý je len jedným ohnivom v reťazi tých „opráv“ a „reformí“, ktoré si náš pán ministerpredseda K. Tisza nabral do hlavy a nirniž odstrániť chce rozkričané „asiatské“ pomery v našej admininistrácii a šmahom vytrhuúť našu úbohú vlasť z ohromnej biedy, do jakej zahrúžila ju „éra svobody.“ Je to návrh zákona o zrušení menších mestských pravomocnosti. Nikde na svete nevystrájajú si s históriou také žarty jako u nás v Uhorsku. Všade hladia rozumní štátnici čím uajmožnejšie šetriť v dejinách hlboko zakorenené, s povahou a smýšlaním patričných úzko srastlé ustanovizue a s čím najbedlivejšou obozretnosťou urovnať priechodnú cestu z jednej doby do druhej. Len u nás rúca sa všetko, čo história utvorila a posvätila, bezohľadnou rukou na hromadu, bez toho, žeby na týchto rozvalinách povstávala solídnejšia, cieľu primeranejšia, blaho obyvateľov skutočne napomáhajúca štátna budova. Takto sa to má i s mestskými municípiami. Každé z nich má sto a storočnú viac menej slavnú minulosť za sebou, tisícorakými rozpomienkami dmú sa prsia jich obyvateľom, ktorí vyrastení na pôde svojej autonómie, len na tejže pôde cíťa sa doma a dobre, cíťa sa vo svojom živle, a ktorí vyrvauí odtiaľ a presadení na inú, cudziu pôdu, budú sa podobať rybe, na suchú zem vyhodenej. Lež muž „energie“ nezná pardonu a bez veľkých škrupúl, jedným razom ide vytreť 47 mestských municipií z počtu živých. A pre jakú príčinu? Pán Tisza vystavil za výlučné kritérium samosprávneho mesta, že musí mať prinajmenej 12.000 obyvateľov. A tejto púhou ľubovôľou jednotlivého človeka za dogma vystavenej okolnosti ide teraz 47 mestských pravomocnosti padnúť v obeť! Neideme tu zkúmať, či medzi týmito politickej smrti prepadlýrni mestskými pravomocnostiami sú skutočne i také, ktoré z tej lebo inej príčiny vonkoncom nie sú v stave zodpovedať požiadavkám autonómie; jestli sú také, nech budú zrušené, proti tomu nemáme čo namietať ; ale žeby v tomto ohľade mal byť jediným rozhodujúcim faktorom určitý počet obyvateľov, to považujeme za nesmysel, a žeby preto také mestá, jako sú ku pr.: Bystrica, Brezno, Kremnica, Trnava, Prešov atď. atď. utratit malý. svoju autonómiu, to rozhodne odsudzujeme. Yšetky tieto mestá vládnu značným majetkom, väčším, nežli mnohé početnejšie obyvateľstvo majúce a preto pri samospráve ponechané mestá; majú ďalej intelligentué meštanstvo, najvyvinutejší priemysel a remeslá, živý obchod, vôbec všetko to, čo s pochopom: mesto spojujeme. Odhliadnuc od nektorých väčších a významnejších miest, representujú práve tie zrušiť sa majúce mestské pravomocnosti najdôstojnejšie a najrýdzejšie živel mešťanský, ktorého predsa tak poriedku je