Národnie Noviny, júl-september 1876 (VII/76-113)
1876-07-01 / nr. 76
Čo som si dumal po prečítaní brošúrky „Aeltere und neuere Magyarisirungs-Versuche in Ungarn.“ Nihil rerum mortal ium tarn instabile ac fluxum est, c[uam fama potentiae non sua vi nixae. — Corn. Taciti Annalium lib. XIII. cap. 19.*) Neidern písať kritiku o tejto brošúrke, i tak nepochybujem, že si ju každý vzdelaný a upovedomelý Slovák zaopatril a tak sám utvoiil si 0 nej úsudok, lež s citom povdačuosti konštatujem len to, že pán pôvodca usilovne sosbieral početné, ovšeui pre nás smutného významu data, ktoré označujú a charakterisujú dobu nášho utrpenia a ktoré rnohjy by sa veru stať poučlivými 1 pre nás, ale hlavne pre týcb, ktorých sa ešte týkajú, aspoň v tom smysle, aby takto d a lej nepokračovali a nejednali. Lebo to jedno dokázal pán pôvodca zretedelne a illustroval fak tami, že ani Madari ani Slováci uedocielili po sial to, po čom vlastue túžili; z čoho ovšem logicky vyplýva, že budto ciel nimi vytknutý nebol pravý, alebo že prostriedky, ktoré upotrebili k jeho dosiahnutiu, neboly primerané, alebo naposledy oboje, a tak že treba oje v iuý smer obrátiť. Fatum tragických hérosov zakladá sa na j e j i c h vlastních chybách; ináče by smutný výsledok jích dejstvovauia nebol odôvodnený. Kto pozorným, bárs aj nie Darvinovým okom zkúma matku prírodu, nemožno nepozorovať v uej, ako generálnu charakteristiku: boj o existenciu, alebo ako Nemci hovoria: Kampf ums Dasein. Jednotlivé silnejšie planty udusujú iné slabšie, útlejšie, a živočíchy udržujú svoj život len ničením plánt alebo iných slabších živočíchov. A tak je to i pri ľudoch a celých národoch. Ovšem že počeť tých, Čo sú v pravom slova smysle ľudožrúti, teraz už značne sa umenšuje, a dúfame, že po jednom storočí nezbudne z nich ani na ukážku. Ale jako Rím pohltnul kedysi stá národov, kým stal sa svetovládnym, tak aj na budúce neprestanú mocuejšie štáty a národy iné slabšie assimilovať, a to príslovie, ž# „ lupus est homo homini et non homo“ (vlkom je človek človeku a nie človekom), zostane i papozatým aspoň v tom smysle pravdivým, že jako pred tým tak i budúcne i jednotliví ľudia i celé národy vyúžitkujú slabosť iných k svojim záujmom. Majú-li k tomu právo? to nech oni sami dokážu; ja len toľko viem, že holubovi nik nezazlí, ked sa mu pošťastí, uvrznúť pažeráku krahulca, a že vtedy nezvykli sme obzerať sa na paragraf kódexu, ked bránime sa proti tomu, kto napadnul nás či fizicky a či morálne. Jestvujeme, tedy máme právo jestvovania. — Zpýtate sa, že v akom spojení stojí boj plánt a zvierat o existenciu s otáznou brošúrou? Bohužial, že stojí, a síce v tuhom per analogiam. Že Madari majú úplné právo existencie, o tom ani oni sami, ale ani nik iný nepochybuje; že ale popri Madaroch máme i my Slováci a ostatní nemadari v Uhorsku tiež to samé právo jestvovania, o tom, okrem snád Madarov, tiež nik pochybovať nebude. Jedná sa tu, podľa mojej skromnej mienky, len o to, či tamtí vzhľadom na svoju existenciu ozaj sú odkázaní na to, aby iných assimilovali, alebo aspoň jích životné sily ničili, tak žeby jeden popri druhom čestne a cieľom ľudstva primerane jestvovať nemohli; alebo či je možný taký modus vivendi medzi uimi a nami, aby-— prostonárodne rečeno — i baran bol celý i vlk sytý. Kto riešil by túto otázku šťastlivé, zvlášte ohľadom na Madarov, ktorým ona chybne poňatá a nepremyslene v život uvedená môže sa stať zkazonosnou, — ten stal by sa neomylne väčším dobrodincom krajný, než nebohý už „mudrc vlasti“ a snášali by na jeho mohylu hojný material vdaky nie len nemadari, lež i sami Madari, ktorým posledním by takto kameň zo srdca odpadnul. Keby Madari bývali dakde pánu Bohu za chrbtom, povedzme že na výšinách púšte Gobi alebo pri Hyndukuše, kam europejské pohyby snád len po stoletiach zasiahnu, mohli by svoj pörkölt i na dalej pokojne požívať a v kalpakoch a atillách paradovať; takto však, ako klin medzi Nemcami a Slovanmi, počujú každý deň, ako v jích susedstve sriadujú sa pokrevné národy v jeden celok, v jedeu štát — vide Italiam et Germauiam —, a myslia si, že kedysi môže prísť i na Slovanov takýto poriadok, a nás všetkých spolu je mnoho a jích málo; a konečne vidia, že Turkom, ktorí okrem „honfoglalásu“ behom viac storočí nevedeli si zaopatriť žiaden iný trvácejší titul na svoje kraje, udiera poslednia hodina a že jim snád nezadlho bude treba postarať sa o lode, ktoré by jich prez Bosporus zas do Ázie previezly. Niet teda divu, že Madarom v takýchto okolnosťach studený pot na čelo vychodí, že podajedni zúfajú nad svojou budúcnosťou, iní v zimničnom zápale siahajú po prostriedkoch, ktoré jim síce nič neosožia, ale nás a iných nemadarov bolia a sužujú; jedným slovom, že chcejú teraz behom nekoľko desaťročí dohoniť a napraviť to, čo bolo by sa malo započať a obozretne dalej prevádzať pred dvoma troma storočiami, kým národnostná otázka Európou nezatriasla. Boj tedy, a to síce zúfalý boj o existenciu, je to jediné stanovisko, z ktorého môže a má sa posudzovať to „útle“ chovanie sa Madarov oproti jích bratom nemadarom; toto je tá vis motrix, ktorá od istého času dáva smer a takt temer každému jích podujatiu. Odstráňme túto bázeň, presvedčme jich, že nemajú sa čo báť ani zaplavenia cudzími elementárni, ani panslavismu; že môžu, nie síce pri asiatskej indolencii, lež pri systematicky sriadenej a vytrvanlivej pracovitosti medzi ostatními malými národkami v Uhorsku nie len čestne sa udržať, lež na základe svojho veľmi výhodného postavenia voči ostatním nemadarom i hegemóniu na dalej podržat, a poneváč hegemónia a s ňou spojená moc a vliv prirodzeným spôsobom i mimovoľne ťahá za sebou assimilovanie cudzích elementov, budú sa môcť i numerične zmáhať, pomaly síce ale kousekventue a čo je hlavnia vec, bez násilenstva a tak bez vzbudzovania ne uávisti u spolubratov. A naposledy, poneváč je história magistra vitae, poukážme na úsudky najdômyselnejších spisovateľov dejín ľudstva, z ktorých Madari v týchto svojich úzkosťach môžu sa mnohému priučiť a pokojnejšiu mysel si nadobudnúť. Jtdeu z nich, slavuý Theodor Mommsen, jasno dokazuje, že Rimani zo začiatku svojho pauovania nechceli latinisuvať a že previedlo sa to predsa i proti jích vôli, lebo prirodzenosť okolností je mocnejšia nežli tá aajmocnejšia vláda (Römische Geschichte. 2 Aufl. Berlin 1856. 1. Band S. 423). A druhý, nie menšia autorita, Tacitus (Vita Agricolae cap. 32) hovorí: „Metus et terror est iufirma vincla caritatis, quae ubi removeris, qui timere desierint, odisse incipient“ — strach a hrúza sú slabé sväzky lásky, jaknáhle jich odstrániš, začnú neuávidet tí, ktorí prestali sa báť (vide Turciam). Dokazujme, píšme a hovorme k srdcu a k rozumu Madarom v tomto a podobnom smere a nemožno, že nezmenilo by sa jích dosavádne chovanie sa k uám; nemožno, žeby neuznali, že tie prostriedky, ktorých použili vedení strachom o svoju existenciu, nepovedú jich nikdy k žiaduciemu cieľu, ba naopak, že prípadne môžu sa stať pre nich kedysi zkazonosnými. Takúto asi, ovšem jadrnejšie a dôkladnejšie prevedenú argumentáciu hľadal som, ale nenašiel v hor uvedenej brošúrke; úfam však pevne, že pán pôvodca, ktorý dokázal, že jasno chápe situáciu a obratným perom vládne, soberie sa ešte k doplneniu svojej práce, aby neostala bez výsledku, lebo mňa aspoň a myslím že ani druhých nikdy neuspokojí žiaden spisovateľ ani rečník, ktorý len to dokazuje, že to, čo a jako sa robí, nenie dobre a nepokúsi sa o to, aby dokázal, čo tedy a jako a prečo má sa tak konať. A ak ani to nepomôže, videriut illi, predsa len gutta cavat lapidem etc. ________ Kysučan. PEŠŤBUDIN, 29. júna. Aký výtečný korteš je náš pán ministerpredseda, to ukázal zase v najnovšom čase po rozpadnutí sa vládnej snemovej strany. Videl on v tom zárodok ďalších fatalít ba aj katastrofy, ktorá ho snadno zastihnúc a z kresla vyhodif môže. Vedel dobre, že rozpadnutím sa liberálnej strany klúč situácie je v ruke Sennyeyho, od ktorého dissidenti len to čakali, aby jim ukázal malíček a bola by sa okolo neho skúpila väčšina snemovne. Sennyey nie je korteš a rovno vypovedal, že on kortešovat nebude; má svoj ustálený progiamm a komu sa ten neľúbi, nech ostaue vo vládnej strane, on väčšine k vôli od neho neupustí. Kríza týmto svoje ostrie ztratila, ale Tiszovi to predsa spať nedalo. Mnoho je vraj tých dissidentov, keď k ním počíta obidve oppozície, Sasov, možno i Horvátov a svojich tajných nepriateľov, nuž chytro z toho väčšina vypukne. Chytil sa tedy rozumu, začal v ostatních dňoch zasadnutia snemu so Sennyeym častejšie a nápadnejšie besedovať, a dal pustiť chýr, že Sennyey hlasom svojej strany ohľadom na národňohospodárske vyrovnanie namrzený, chce sa spojiť s Tiszom a prejrne vraj nektoré ministerské kreslo, pravdepodobne Széll-ovo, ktorý od deákovskej smrti nie je vraj už takým miláčkom, ako bol dotial, kým sa Tisza na Deáka opieral. A všetky tieto chýry bezzákladné čo malý docieliť? Malý nastrašiť dissidentov a popúdit nazpät do táboru Tiszovho aspoň tých, čo Tiszovi na srdci ležia, ako Földváry, Chorín, Gullner atď. Paczolayho si nazpak nežiada, ačpráve by i zaňho vďačne dal najmenej pol tucta „svobodomyslných“ horniakov, ktorí ale i vtedy s vládou držať budú, ked Tisza odstúpi. Toto je príčina a základ chýrov v posledních časoch roztrusovaných, a nemýlim sa, keď vás po predku upozorňujem, že keď Senuyey, Majláth, Gbyczy a hádam i jedon druhý minister v Karlovaroch budú, zas nečo takého budú roztrusovaf, zvlášť preto, aby sa dissidenti cez leto nerozmnožili. Pri terajších pomeroch možno i to, že ako chýry idú, snem v júli svolaný bude; no neradím Miletičovi a Politovi, aby sa tu ukázali, bo jich naša energia rozdlávi alebo dia poloúradniebo výrazu: „összetiporja.“ B. *) Nič neuie u smrtelníkov tak krehké a nestále, ako chýr moci, ktorá nezakladá sa na vlastnej sile.