Národnie Noviny, júl-september 1876 (VII/76-113)
1876-09-16 / nr. 109
Z Cislajtánie. Na opätované chýry o vyjednávaní s Čechmi ohľadom vstúpenia do rajchsrátu odpovedá „Politik“: „A čoby vlastne naši zástupcovia v rajchsráte hľadali? Či mali by ta ist k vôli strane piává alebo Poliakom? Tí išli bez nás do Viedne a budú si muset aj pomôct bez nás. Alebo či mali by sme snáď byť pre Cislajtániu pomocníkmi v núdzi? K tomu necítime povolania. My môžme byť radi, že v terajšej situácii stojíme po strane a že nie sme vystavení nebezpečenstvu po boku iných strán zapliesť sa do smerov, ktoré nie sú našimi a ktoré boly by len v stave odcudziť nášmu lu d u tých faktorov, ktorí teraz v Europe rozhodujú. Passivna opposicia, príjemná rolla zlatého mlčania a pozorného dívania sa je nám teraz milšia než inokedy; a preto nenie tomu čas, aby sme sa teraz zaoberali s otázkou oboslania rajchsrátu.“ V Sambo r e v Haliči odbývala sa dňa 10 t. m. aj porada voličov z mesta i vonkova, ktorá prijala program samborských veľkostatkárov v celom jeho znení. „D. Ztg.“ sdeluje, že gr. Potocki chce sa vzdať zo zdravotných príčin svojho haličského námestníctva a že jeho miesto mal by zaujať terajší polský minister dr. Ziemialkovski. Prehľad časopisov. O situácii rozpisuje sa „Schles. Presse“ jako nasleduje: Ženieme sa velikej evropejskej válke v ústrety. Týmito nekolkými slovami označená je terajšia situácia, jestli necháme bokom všetky frázy. Že katastrofa z roku 1870 nenie žiadnou „miestnou udalosťou,“ ale že bude mať celý rad nových útvarov v zapätí, o tom zajiste hned z počiatku nik nepochyboval. Pre otázku mieru lebo války je to rozhodné, ked dve mocnosti, jako Anglia a Rakúsko, zastávajú myšlienky doby za nami ležiacej. Potom ovšem myšlienka teraz rozhodná a oprávnená môže jedine bojom naby t skutočnej platnosti. Že Rakúsko stavia sa najstranu starého, odumierajúceho, to nenie ovšem nič nového; že však Angliu vidíme na tomže chodníku, to je povážlivou známkou úpadku. V pálčivej otázke našej doby Rusko nenie predstavitelom zpiatočníctva a nevoľnosti, lež predním bojovníkom modernej myšlienky. K postaveniu tomuto, ktoré dosial nikdy nezaujímalo, pomohla mu rakúska politika a perfidia Disraeliho. Skôr nežli dôjde to k boju, Anglicko čo zástupca zpiatočníctva ztratí mnoho zo svojho lesku, o Rakúsku ani nehovoriac, a Rusko mohutne postúpi vo svojom vlive ku predu. Avšak rozrešenie východnej otázky bez boja medzi Ruskom a Angliou nemožno si dnes už ani mysleť. Boju tomuto dalo by sa vyhnúť jedine pri podmienkach, ktoré sotva nastanú. Poneváč totiž nemecká vláda s Ruskom dozaista v tom súhlasí, že trvalé pomery môžu na balkánskom polostrove nastúpiť jedine novými útvarmi, ale žiadnymi reformačnými frázami, poneváč tedy najslabšia stránka Ruska je krytá, možno terajšiu napnutosť pokojným spôsobom len tenkrát rozriešiť, kedby bud Ankolníkom, do boja vytiahnul, ukradli arcibiskupovi Mikulášovi, kým obliehal pevnosť Užuru, jeho vlastní sluhovia pečať kráľovskú, ktorú mal arcibiskup sta krajinský kancellár u seba. Následkom týchto krádeží pečatí kráľovských zjavilo sa časom toľko podvržených listín zemianskych a rozličné vysady obsahujúcich, že bol kráľ Žigmund prinútený vydať rozkaz (r. 1405 a 1406), aby mu všetci zemänia v krajine svoje listiny ku prezkúmaniu a novému potvrdeniu predložili, čo sa i stalo. Kráľovské pečate neboly však vždy tak zle strážené, aby jich bolo možno ukradnúť, bo od tej povestnej krádeži pri Uzure niet stopy, žeby boly vpadly do nepovolaných rúk, a predsa sa našli takí ľudia, ktorí sa vzdor tomu na nečestné síce, avšak výnosné remeslo to, shotovovať totiž podvržené listiny, radi oddávali. Medzi týchto patril i bývalý notár liptovskej stoloce, literát Ján. Y nedostatku pôvodních a opravdivých kráľovských a iných pečatí opatril si pečate padelané, ktoré si buď sám vyryl, bud kroz iného seberovného podvodníka shotoviť dal, aby nimi vlastnou svojou rukou napísané a z čiastky v mene kráľovom, z čiastky v mene predních krajinských hodnostárov a vrchností, z čiastky ale v mene kapitúl a kláštorov, ktoré malý právo hodnoverných miest — loca credibilia — shotovené listiny uhodnovernil. Remeslo toto darilo sa mu za dlhší čas dobre, konečne však prišli mu na stopu a roku 1391 do domu jeho vyglicko samo úplne zabočilo k Rusku, alebo jestli by sa Rakúsko tak rozhodne postavilo k Rusku, že obe dŕžavy spolu urobily by z Bosny, Hercegoviny a Bulharska štáty viac menej samostatné a to i proti vôli Angiié, ktorá v tomto prípade bez alliancie je malomocná. Prvý prípad clá sa mysleť len tenkrát, jestli by torystické (Disraeliho) ministerstvo podľahlo protitureckému ruchu v Anglicku, čo však nenie viere podobné. Ešte menej podobá sa pravde, žeby Rakúsko rozhodne pridalo sa k ruským náhľadom, poneváč takýto obrat vo smýšľaní, ktorý už pred válkou turecko-srbskou vyžadovaly záujmy rakúske, teraz by sa stretol s menej priaznivým výsledkom. Rakúsko svojou politikou zamedzilo si cestu k mieru a prospešnému vyjednávaniu. Jestli by Rakúsko pred vypuknutím „lokalisovanej“ války bolo sa s Ruskom prichytilo k urovnaniu tureckých zmätkov a bolo pomohlo zbúrené krajiny sriadit čo štáty zvláštne, bolo by si znovu získalo priazeň tamojších Slovanov, ktorú ztratilo následkom politiky Metternichovej. A tým by nebolo pracovalo v prospech ruských zvláštnych účelov, lebo Juhoslovania viac sa líšia od Rusov nežli južní Italovia od severných, nežli Juhonemci od Severonemcov, a dynastie nových štátov neboly by túžily po tom, by jich „sláva“ v Rusku zašla; skôr boly by v Rakúsku hľadaly oporu proti možným anexačným ruským chúťkam. Svojou politikou utratilo Rakúsko i poslední zbytok súcitu u tureckých Slovanov. Z príčin snadno pochopiteľných klonia sa dnes turecký Slovania viac nežli inokedy k Rusku, lebo ono jediné ujalo sa jich spôsobom veľkolepým a veľkodušným. Zkrátka rečeno, veškeré postavenie zhoršilo sa vo vysokej miere perfídnosťou Disraeliho a rakúskou politikou. Anglia a Rusko už sa ani netaja, že si prajú, aby došlo k válke; Anglia jedine čaká, až nájde spojenca. Takýmto však by sa mohlo stať Rakúsko následkom poľutovaniahodného a nedôstojného vlivu maďarského, a potom je válka hotová. Dosial postačilo namáhavé prostrednícke pôsobenie Nemecka zadržať katastrofu. Avšak táto činnosť má určité medze a preto sa obávame, že terajšia doba pokoja blíži sa ku koncu svojmu. Ona bola dosť neutešená, snáď že vojna odstráni dusnú napnutosť.“ ------4 „Nordd. Allgem. Ztg“, ako známo orgán. Bismarkov, má pozoruhodný článok o situácii. Vystríha turecké vládne kruhy, aby nedaly sa viesť konfessionálnou úzkoprsosťou, lebo následky takéhoto pokračovania že dotkly by sa práve len Turecka, kýmkoľvek je europejská politika svorná, a následky tieto boly by tým ostrejšie, čím dlhšie a urputnejšie spierali by sa tureckí štátnici svetu a len zaslepenosť mobla by tak ďaleko ísť, žeby sa pozostatky tureckej životnej sily proti vôli Európy na jednu kartu postavily. Porta nech si nemyslí, žeby snáď veľmoci pri svojom stanovisku až do najposlednejších konsekvencií nesotrvaly. Ona mohla sa síce o tom už dávno presvedčiť, ale „na Bospore neradi počúvajú hlas času, a bude to hádam ešte mnoho práce stáť, aby to tam pochopili, čo Europa chce a čo v žiadnom prípade slané povereníctvo našlo u neho mnohé nepravé pečate a listiny i zápisnice čiže registra. Následkom toho bol tenže Ján lapený a pred liptovský stoličný súd postavený. Stoličný súd pod predsedníctvom podžupanovým odsúdil ho, za ťažký tento priestupok ku smrti a síce, aby bol za živa spálený, a výrok tento bol nezadlho za tým i uskutočnený. Najdeté v dome Jánovom pečate a listiny predložili kráľovi, ktorý jich v spoločnosti s duchovními i svetskými krajinskými hodnostármi s nemalým obdivovaním (Bubek hovorí, že „stupenda admiratione“) zkúmali a čítať dali. Po prezkúmaní oddal jich kráľ Žigmund Imrovi Bubekovi, kuriálnemu sudcovi a županovi stolíc liptovskej a turčianskej, naložiac mu, aby svolal v oboch stolicach celé zemianstvo, tam aby pádelané pečate ukázal, nepravé listiny prečítať a vyhlásiť dal a tak všetkými týmito listinami zapríčinením nesnadkom pre tehdajší i budúci čas koniec urobil. — Z rozkazu tohoto kráľovského svolal Bubek všetkých turčianskych zemanov na štvrtý deň pred Michalom, totiž na 25. september 1391 do Sv. Martina a prikázal jim, aby všetky svoje listiny bez rozdielu a ohľadu na obsah so sebou priniesli a jemu ako i vyvoliť sa majúcim prísažným a prísedníkom predložili, tam že jich budú i ohľadom na pečate i ohľadom na obsah prísne a bédlive skúmať; pravé sľúbil poznovu potvrdiť a uhodnoverniť, podvržené ale shabať a zničiť a j ej ich majiteľov, poťažne shotovovatenesmie sa odopret alebo na neurčitý čas odročiť. Táto námaha nemôže byť daromná; jej výsledok bude tým bližší, čím úsilnejšie — popri krokoch bezprostredne súčastnených faktorov —- prízvukovať bude verejná mienka vo svojich orgánoch, že nikto na východe na výboj nepomýšľa, že ale celý svet právom si tu žiada utvorenie takých pomerov, ktoré najistý čas pojistia kontinent pred narušením pokoja a ktoré budú zodpovedať zásadám civilisácie a ľudskosti.“ „Kelet Népe“ píše o našich vnútorních pomeroch : „Krajina úzkostlivé očakáva, jako sa pomery rozvinú, nie jakoby zbabele triasla sa pred vojnou, lež poneváč bojí sa utratiť požehnania pokoja. Starí hovorievali, že v lomoze zbrane mlčia Músy. My naučili sme sa, jako môže i bez hluku zbrane výnsť na mizinu priemysel, obchod, úver, podnikavosť, jako môže zaviaznuť jedna celá krajina, jako môže vymret každý ruch, bez toho žeby i len jedon nepriateľský vojak zblížil sa k hraniciam. Opovažujeme sa povedať, že taká politická ľahostajnosť ešte nikdy nepanovala v krajine jako prítomne. Náš verejný život od mesiacov podobá sa stojacemu močiaru, jehož hladina nehádže vlny. Na miesto bývalého hrmotného rozmaru, ktorý pri súčastnení sa na obecných záležitostiach vo všetkých vrstvách "spoločnosti videť bolo, nastúpila nemá resignácia. A nie najhorší sú tí, ktorí sa stali ľahostajnými, nie nepovolaní a skutku neschopní sú tí, ktorí od účinkovania sa utiahli. Je to intelligentný a majetný živel, je to vyššia a strednia trieda, ktorá je znechutená. A nedivíme sa ani na tom. Činnosť štátu nemôže sa od rokov ničím preukázať, čoho účinok zámožný živel by pocítil. Vláda dosial ani najmenej sa nepokúsila odstrániť príčiny, pre ktoré od rokov všetok obchod zaviazol. Strednie triedy bud čiastočne alebo úplne utratily svoj majetok a pozostalý majetok nedonáša ničoho. Kapitál, výjmuc ten, ktorý na úžeru sa obracia, utratil svoju produktívnu silu, a bud žiaden alebo len chatrný osoh donáša. To je jedna príčina, že nie len osobný lež i reálny úver prestal. Meravý fiscalismus, ktorý vláda od rokov vo svojej daňovej politike prevádza, vedie strednie triedy na mizinu a podkope hmotný blahobyt vyššej triedy. Každá nová daň, a týchto sú légie v posleduích troch rohoch, obťažuje nepohnutý majetok a priemyselnícku podnikavosť. — Väčšej chyby by sa vláda nemohla dopustiť, jako kedby neslýchanú ľahostajnosť a ten hrobový pokoj, ktorý v celej krajine panuje, mala za znak spokojnosti. Naopak, nespokojnosť v krajne ešte nikdy nebola taká veľká a taká všeobecná jako prítomne. Avšak ľudia mlčia a nehnú sa, lebo po toľkých ztratách a zklamaniach, tak sa zdá, začínajú tratiť i to, čo v každej nehode je takou dobročinnou podporou, — nádej.“ „Golos“ opätne pojednáva o otázke, či Rusko je na vojnu prichystané a či sledovalo ohľadom balkánskeho polostrova podmanivú politiku? „Golos“ odpovedá: „Rusko je k vojne hotové, nechce však žiadnych annexií na balkánskom polostrove, ono žiada len loyálne zadosťučinenie za padlé nevinné obete * IV. lov prísne a bezohľadne trestať; ktoby sa zdráhal listiny svoje predložiť, alebo ktoby bol spoluvinným v klame tom velikom, totiž v shotovovaní nepravých listín a pečatí nalezený a presvedčený, tomu mal Bubek dla rozkazu kráľovského všetky majetky bezodkladne shabať a shabané iným, královi verným zemänom darovať a odovzdať. Prísnemu tomuto rozkazu nemohol žiaden zemän vyhnúť a tak teda shromaždili sa v určený čas a na určenom mieste, aby boly zkúške podrobené výsadné listy jejich, ba ešte viac, i všetky na akúkoľvek záležitosť vzťahujúce sa písemnosti. Pri tejto príležitosti konal nemalú službu povestný register turčiansky, ktorý bol z rozkazu Bély IV. započatý a roku 1266, ako tenže kráľ Béla IV. v listine u kráľovej studni v horách turčianskych vydanej hovorí, už takmer úplne dohotovený, lebo boly s odpismi v registri tomto zaznačených donácií všetky výsadné listiny porovnávané a tak teda register ten v mnohých pádoch sta kritérium použitý; pri tejto príležitosti boly však i novšie také listiny, jejichž hodnovernosť sa pred Bubekom a tými prísedníkmi, ktorých si zemianstvo samo vyvolilo a sprisahalo, dokázala, do registru toho vpísané a tým register turčiansky poznovu rozmnožený a do úplného poriadku uvedený. Bezbožnosť Jánova literátova mala teda aspoň ohľadom turčianskeho registru dobré následky. Pavel K riziko.