Národnie Noviny, október-december 1876 (VII/118-151)

1876-10-07 / nr. 118

chatrnú mzdu mendíkovu za bohatú odmenu hlavnieho činiteľa. Madarské a v službe madarismu stojacie časopisy udrely teraz, akoby na komando, na válečuý bubon proti Rusku, že opovážilo sa po­ zvať nás ku pohrabú. Nie, nikdy proti Turecku, lebo ono ie našim priateľom, ouo je našim spo­jencom! Ba naopak my iiotoví sme pozdvihnúť svoju zbraň ku jeho ochrane, lebo to požaduje náš vlastní záujem, a ked už vojna musí byť, nech že je aj vojna rakúsko-ruská ! Áuo, takéto pochabé hlasy ozývajú sa razom v časopisectve peštianskom. A predsa je to len vynútený hlas, lebo je to už dávna jích prak­tika, že oni ináč myslia, ináč kričia, v tom domnení, že hádam svojim krikom dakomu strachu naženú, ale nepomyslia, jak nebezpečné je ta­kéto ľahkomyselné vyzývanie, menovite v te­rajšej dobe, kde predsa každý vidí, že kata­strofe vyhnúť nemožno a že teraz malo by nám byt priateľstvo susedov nado všetko vzácne. My radi uznávame, že Hadarom pri jích terajšom postavení v Uhorsku trpko padne pri­stať na to, čo Rusko chce, lebo tak okupácia Bosny, ktorou by slovanský živel v Rakúsko Uhorsku značne bol rozmnožený, ako utvorenie slovanských štátov v našom susedstve nebolo by pre jích panstvo velice prospešným, lenže to, čo sa stať má, svojim krikom a svojimi hrozbami neprekazia a uasnovaný už beh udalostí neza­stavia, ba naopak nielen že takýmto vystato­vaním sa za Turecko pripravujú sa o všeliké Sympathie vzdelaného sveta, ale svojím štvaním škodia aj celej mouarchii, ktorá predsa má v Europe inú úlohu, ako pestovanie výlučue ma­­darských záujmov. Cislajtánske časopisectvo natiahlo v tejto otázke značne miernejšie struny a zazlieva Ma­liarom tcto rozhadzovanie sa. Povestná „nová svobodná mohamedáuka“ vidí v tom pomsty­chtivosť za Világoš a nazýva to honvédskou politikou. „Naše statky a naša krev mušej ú byť venované len našej vlasti. My odmietame každú zkúšku k dokázaniu našej prevahy, v ktorej mohli by sme snád prekročiť medze toho, čo je nám možné a čo by v každom prípade zdr­žalo uzdravenie rán, z ktorých naša vlasť krváca. Našou silou je sebazaprenie. My nemôžeme po­­sluchnúť husárske volanie „na pred!“ A čo takto hašteria sa páni bratia medzi se­bou o úlohe Rakúsko-Uhorska voči rusko-tureckej válke, bez ohľadu ua smýšlanie väčšiny obyva­teľstva, ktoré je slovanské, my, t. j. my rakúsko­­uhorskí Slovania, veselou tvárou hľadíme v ústrety budúcnosti, nech Rakúsko-Uhorsko rozhodne sa akokoľvek, lebo vieme, že to nám v žiadnom prípade ku škode neposlúži. Ale Rakúsko-Uhorsko nepôjde na pohrab. Ked viedenské smerodajué kruhy dozvedely sa o dosahu zamýšľanej válečuej akcie zo strany Ruska, daiy to určité osvedčenie, že Rakúsko- Uhorsko zostane tak dlho prísne neutrálnym, kýmkoľvek válečué udalosti ua východe ruský Programm činnosti neprekročia. Tak sdeluje to hodnoverný zpravodajca pražskej „Poli t i k“-y. A Rusko ani iné nežiadalo, len aby sa Rakúsko osvedčilo, či chce spoločne s Ruskom zakročiť a ak nie, aké postavenie zaujať hodlá. Vec je teda rozhodnutá. Turecko zavrhlo návrhy mieru, ktoré potiúkaly mu veľmoci a tým samým vynieslo nad sebou výrok smrti, od ktorej neosvobodia ho ani madarské výlevy žiaľu pred pohrabom. A dobre, že zavrhlo, aspoň prevedie sa celá katastrofa rýchlejšie a základnejšie, nežli by to bolo možné bývalo pri návrhoch veľmocí, ktoré anglická vláda ostiovala a ktoré by spo­jené kniežatstvá i tak nebolý prijaly. Pohrab teda síce bude ale my na ten po­hrab nepôjdeme. BESEDNICA. Černohorsko-turecká válka. Na Vidov-Dan t. j. na deň sv. Víta, v deň to krvavej bitky na Košovom Poli, uzavrel Hiaz Nikica válku proti Turecku a dňa 2. júla 1876 verejne vy­povedal válku vysokej porté a síce tým cieíom, aby aj posledních ešte v tureckom jarme upiacich Srbov, Hercegovincov a Bosňauov vysvobodil. Predošlého už dňa, 1. júla napadnul albansko­­turecký kmeň Kuči-Dragalovičovcov turecké broje, ktoré cielom sosilenia posádok v Medune a v kulách na kučskom území ležiacich z Podgorice postupovali, a zahnali jich zpät do Podgorice. Ztraty na oboch stranách zostaly neznáme. Dňa 10. júla 6000 Turkov znovu učinili pokus vtrhnúť z Podgorice ua kučské územie, 2/černohorské broje však a 300 Kučianov opätne jich zahnali, Černo­­horci a Kučiani utrpeli ztratu 30 mužov na mŕtvych a ranených, Turci nechali však 200 mrtvých len na bojišti. Toho samého dňa, 10. júla, 6000 Turkov po­kúsilo sa zo Skadru cez skaderské jazero vtrhnúť do nahie Crnicka v Černej Hore, 700 Černohorcov však odrazili jich pri Stoci a Krnici; černohorei Adressa srbskej skupštiny k národom europejským. Národu ruskému a všetkým národnosfam, ktoré Srbom v jích terajšom boji za svobodu a sjednotenie pomoc poskytujú. Zvláštne idey, zvláštne — panujú svetom. Kam­koľvek sa človek obráti, vidí sebectvo. Ľudská spo­ločnosť rozdelila sa v štáty, ktoré samy pre seba sledujú svoje politické zásady. Štátnici a politici jednajú dielom zo sebeetva, dielom z politických zá­ujmov, dielom k udržaniu rovnováhy. Kamkoľvek sa človek obráti, narazí na odpor. Bohužial,. že v ta­kejto srážke víťazí pravidelne násilie nad právom. Kde panuje násilie, .niet viac žiadneho práva, niet žiadnej cti, žiadnej jednoty, žiadnej spoločnosti. Národ náš trpí už po päť století a nikto nevšíma si jeho náreku. Národ náš srazený je niže zvieraťa, roztrieskaný na storaké strany do mnohých štátov a nikto mu nepomôže. Drahou krvou našich predkov je celá zem napojená. Národ uáš nechopil sa zbrane, aby sa zveličil, ale aby sa osvobodil. Národ náš povstal proti tu­reckému násiliu a barbarstvu; nie z ctižiadosti, ani zo sebectva, ale za myšlienku, ktorá musí byť svätou každému človeku. Národ náš povstal, aby osvobodil svojich bratov z hnusného otroctva a vriadil jich ku boku ostatnej ľudskej spoločnosti. srbskou, je myšlienka naša i ľudskou. Práve tak ako Celý civili­­sovaný svet je povolaný, aby bral podiel v boji za túto veľkú myšlienku, lebo svoboda je spoločným majetkom všetkých národov ! A v snahe za dosiahnutie tejto myšlienky pod­niklo Srbsko ťažký a obťažný svoj úkol. Srbsko mali 12 mŕtvych a 35 ranených, Turci vyšše 400 mužov mrtvých a ranených. Dňa 11. júla udaly sa srážky medzi Černohor­­eami a posádkami kúl v Ornici, Stoci, Kljuci (v Her­cegovine), výsledok srážok bol ten, že Turci opustili kule. Dňa 12. júla černohorský predvoj postupujúci z Gacka k Nevesinji stretnul pri Zalome oddiel tu­reckého vojska z Metokie k Nevesinje-Mostaru po­stupujúci, ihneď jich prepadli a prenasledovali, Tur­kom sa však pošťastilo v nočnej tme uprchnúť. Dňa 13. júla Černohorei a Hercegovina prepadli turecký oddiel, ktorý pre vodu šiel, pri Vranjeve medzi Klekom a Uttovom, a úplne ho aj zničili. Černohorei a Hercegovina utratili 22 mužov, Turci 150. Dňa 16. júla Černohorei a Kučiani prepadli kulu u Stubice poniže Medunu, a ešte iné tri kule; prvšiu zaujali. Toho samého dňa Černohorei útokom zaujali dve hradby nevesinjskej Kassaby, ztratili pri tom 17 mužov na mrtvých a 36 ranených. Dňa 17. júla 8000 Turkov s 8 delami postupo­vali z Podgorice, aby kule na kučskom území ležiace osvobodili, boli však od Černohorcov a Kučianov rozprášení. Turecké posádky opustily na to kule a Černohorei jich porúčali. Ztraty zostaly neznáme. Dňa 20. júla 7000 Turkov z Plavý, Gurinji a vrhlo sa do boja, z ktorého vynde pomocou Boha so cťou a slávou — ak ale padne, nuž padne ku večnej hanbe europejskej civilisácie! V našej úlohe berú europské veľmoci miesto činného bohužial len trpný podiel. Z krve mučedl­­níkov, kúri sa na všetkých stranách. Vraždia sa ne­milosrdne. Ženy a devy sa zneucťujú, matky a deti vraždia, mužov narážajú na kôl a odvádzajú do otroctva; plieni sa a páli, jedným slovom, z ľudí robia sa puhé zvieratá. Vlády zabývajú sa politikou, medzi tým čo z úrodných predtým krajín stávajú sa púšte. Avšak na šťastie a ku cti ľudskosti a vzdela­nosti vidíme, že. sú národy, ktoré idú s nami po rovnej ceste. Na všetkých stranách zakladajú sa spolky, sriaďujú sa shromaždenia a sbierajú sa prí­spevky v prospech utlačených bratov. Zo všetkých strán prichádzajú ľudia, pomáhajúci nám peniazmi a inými prostriedkami, ba vrhajúci sa po boku našom i v nebezpečenstvo života. V prvom rade týchto bojovníkov stoja naši bratia Rusi, podporujúci nás nie len peniazmi, ale aj hmotne. Zo dňa na deň prichádzajú z najdalších končín svojej vlasti, spiechajúci nám ku pomoci. Opúšťajú statky a roduý svoj krb, cedia za nás svoju krev, tak že kosti mnohých z nich práchuivejú už za česť Srbska. Po nich sú tu Česi, Angličani, Švajčiari, Nemci, Itali, Francúzi, Portugalci, Amerikáui a j., ktorí opúšťajú domáci krb, uberajú sa do ďalekej cudziny, aby nám prispeli ku pomoci. Týmto všetkým bojovníkom za ideu ľudstva vyslovuje výbor skupštiny čo zákono­darný sbor svoje vďaky a pozdravuje jich čo svojich rodných bratov! Pokiaľ Srbsko trvať bude, bude i jích pamiatka oslavovaná. Krev, ktorá preliata bola za náš národ, bude človečenstvu stonásobne nahra­dená rozkvetom srbského národa! (Nasleduje 25 podpisov). PEŠŤ, 5. okt. Vo včerajšom zasadnutí sne­movne vyslancov odpovedal Tisza na interpellácie v záležitosti viedenského vyrovnania, a síce tak ako to bol už v klube „liberálnej“ strany rozložil, že to čo sa stalo, tak sa stať muselo, keďže ani jedna ani druhá strana popustiť nechcela. Snemovňa bola pilne navštívená a galérie zliusta obsadené, lebo očakávalo sa, že Tisza odpovie aj na interpellácie ohľadom východnej otázky a viete, že je to teraz, menovite tuná veľmi vzácny predmet. Nuž ale Tisza dnes neodpovedal, a síce, ako sa hovorí, následkom len pred zasadnutím došlej depeše od gr. Andrássyho, v ktorej vyzýva ho, že aby dočkal s odpoveďou, kým nepošle mu nové inštrukcie, lebo že sa situácia v posledňom čase zmenila. Tak stalo sa, že Tisza až zajtra v otázke tejto odpovedať pri­sľúbil. — Jakú odpoveď bol by dal Tisza dues, to vieme už z toho, čo hovoril v klube „liberálnej strany“ a nebude od vecí, ked si to tiež zaznačíme. — Tisza hovoril tu, že cez Pešť cestujúcich Rusov len preto pristavili, lebo chodili vraj po uliciach so zbraňou, čím dopustili sa vraj policajného priestupku a za pokutu boli 3—4 dni pristavení; ked ale jích pasy našly sa v poriadku, boli na svobodu pustení, lebo Berany napadli černohorskú nahiu Vasojevicka, Černo­­horci jich však porazili pri Sekulari. Černohorei mali 25 mrtvých a 30 ranených Turci nechali len mrtvých 1004 na bojišti. Dňa 23. júla Turci z Kolašina vtrhli na územie vasojevieské, boli však zase zahnaní. Toho samého dňa prepadli Turci s 15 brojmi a 4 delami černo­horský predvoj, pozostávajúci zo 4 brojov a 200 Her­cegovincov pri Bišine. Poslední boli odrazení. Černo­­horci čítali 48 mrtvých, 83 ranených, Turci vyšše 300 len mrtvých. Dňa 24. júla napadlo z Podgorice 15.000 Turkov kučské územie, boli však od Černohorcov a Kučianov odrazení. Ztraty neznáme. Dňa 28. júla Turci so 16 brojmi a 12 delami napadli Černohorcov a Hercegovincov pri V u č i d o 1 e. Turecké vojsko v bitke pri Vučidole bolo úplne zničené. Černohorei mali 70 mrtvých, 118 ranených, Turci vyšše 4000, padnul tam jedon paša a druhého chytili; mimo toho ztratili Turci 5 diel. Toho istého dňa napadli Turci z Podgorice územie kučské, boli však odrazení. Ztraty neznáme. 29. júla 3000 Turkov pokúsilo sa z Antivari cez sutormanský priesmyk vtrhnúť do crnickej nahie v Černej Hore, boli však v priesmyku od Černo­horcov prepadnutí a rozprášení. Černohorei mali 24 mrtvých, 48 ranených, Turci ztratili vyšše 500 chlapov

Next