Národnie Noviny, október-december 1876 (VII/118-151)
1876-10-07 / nr. 118
chatrnú mzdu mendíkovu za bohatú odmenu hlavnieho činiteľa. Madarské a v službe madarismu stojacie časopisy udrely teraz, akoby na komando, na válečuý bubon proti Rusku, že opovážilo sa po zvať nás ku pohrabú. Nie, nikdy proti Turecku, lebo ono ie našim priateľom, ouo je našim spojencom! Ba naopak my iiotoví sme pozdvihnúť svoju zbraň ku jeho ochrane, lebo to požaduje náš vlastní záujem, a ked už vojna musí byť, nech že je aj vojna rakúsko-ruská ! Áuo, takéto pochabé hlasy ozývajú sa razom v časopisectve peštianskom. A predsa je to len vynútený hlas, lebo je to už dávna jích praktika, že oni ináč myslia, ináč kričia, v tom domnení, že hádam svojim krikom dakomu strachu naženú, ale nepomyslia, jak nebezpečné je takéto ľahkomyselné vyzývanie, menovite v terajšej dobe, kde predsa každý vidí, že katastrofe vyhnúť nemožno a že teraz malo by nám byt priateľstvo susedov nado všetko vzácne. My radi uznávame, že Hadarom pri jích terajšom postavení v Uhorsku trpko padne pristať na to, čo Rusko chce, lebo tak okupácia Bosny, ktorou by slovanský živel v Rakúsko Uhorsku značne bol rozmnožený, ako utvorenie slovanských štátov v našom susedstve nebolo by pre jích panstvo velice prospešným, lenže to, čo sa stať má, svojim krikom a svojimi hrozbami neprekazia a uasnovaný už beh udalostí nezastavia, ba naopak nielen že takýmto vystatovaním sa za Turecko pripravujú sa o všeliké Sympathie vzdelaného sveta, ale svojím štvaním škodia aj celej mouarchii, ktorá predsa má v Europe inú úlohu, ako pestovanie výlučue madarských záujmov. Cislajtánske časopisectvo natiahlo v tejto otázke značne miernejšie struny a zazlieva Maliarom tcto rozhadzovanie sa. Povestná „nová svobodná mohamedáuka“ vidí v tom pomstychtivosť za Világoš a nazýva to honvédskou politikou. „Naše statky a naša krev mušej ú byť venované len našej vlasti. My odmietame každú zkúšku k dokázaniu našej prevahy, v ktorej mohli by sme snád prekročiť medze toho, čo je nám možné a čo by v každom prípade zdržalo uzdravenie rán, z ktorých naša vlasť krváca. Našou silou je sebazaprenie. My nemôžeme posluchnúť husárske volanie „na pred!“ A čo takto hašteria sa páni bratia medzi sebou o úlohe Rakúsko-Uhorska voči rusko-tureckej válke, bez ohľadu ua smýšlanie väčšiny obyvateľstva, ktoré je slovanské, my, t. j. my rakúskouhorskí Slovania, veselou tvárou hľadíme v ústrety budúcnosti, nech Rakúsko-Uhorsko rozhodne sa akokoľvek, lebo vieme, že to nám v žiadnom prípade ku škode neposlúži. Ale Rakúsko-Uhorsko nepôjde na pohrab. Ked viedenské smerodajué kruhy dozvedely sa o dosahu zamýšľanej válečuej akcie zo strany Ruska, daiy to určité osvedčenie, že Rakúsko- Uhorsko zostane tak dlho prísne neutrálnym, kýmkoľvek válečué udalosti ua východe ruský Programm činnosti neprekročia. Tak sdeluje to hodnoverný zpravodajca pražskej „Poli t i k“-y. A Rusko ani iné nežiadalo, len aby sa Rakúsko osvedčilo, či chce spoločne s Ruskom zakročiť a ak nie, aké postavenie zaujať hodlá. Vec je teda rozhodnutá. Turecko zavrhlo návrhy mieru, ktoré potiúkaly mu veľmoci a tým samým vynieslo nad sebou výrok smrti, od ktorej neosvobodia ho ani madarské výlevy žiaľu pred pohrabom. A dobre, že zavrhlo, aspoň prevedie sa celá katastrofa rýchlejšie a základnejšie, nežli by to bolo možné bývalo pri návrhoch veľmocí, ktoré anglická vláda ostiovala a ktoré by spojené kniežatstvá i tak nebolý prijaly. Pohrab teda síce bude ale my na ten pohrab nepôjdeme. BESEDNICA. Černohorsko-turecká válka. Na Vidov-Dan t. j. na deň sv. Víta, v deň to krvavej bitky na Košovom Poli, uzavrel Hiaz Nikica válku proti Turecku a dňa 2. júla 1876 verejne vypovedal válku vysokej porté a síce tým cieíom, aby aj posledních ešte v tureckom jarme upiacich Srbov, Hercegovincov a Bosňauov vysvobodil. Predošlého už dňa, 1. júla napadnul albanskoturecký kmeň Kuči-Dragalovičovcov turecké broje, ktoré cielom sosilenia posádok v Medune a v kulách na kučskom území ležiacich z Podgorice postupovali, a zahnali jich zpät do Podgorice. Ztraty na oboch stranách zostaly neznáme. Dňa 10. júla 6000 Turkov znovu učinili pokus vtrhnúť z Podgorice ua kučské územie, 2/černohorské broje však a 300 Kučianov opätne jich zahnali, Černohorci a Kučiani utrpeli ztratu 30 mužov na mŕtvych a ranených, Turci nechali však 200 mrtvých len na bojišti. Toho samého dňa, 10. júla, 6000 Turkov pokúsilo sa zo Skadru cez skaderské jazero vtrhnúť do nahie Crnicka v Černej Hore, 700 Černohorcov však odrazili jich pri Stoci a Krnici; černohorei Adressa srbskej skupštiny k národom europejským. Národu ruskému a všetkým národnosfam, ktoré Srbom v jích terajšom boji za svobodu a sjednotenie pomoc poskytujú. Zvláštne idey, zvláštne — panujú svetom. Kamkoľvek sa človek obráti, vidí sebectvo. Ľudská spoločnosť rozdelila sa v štáty, ktoré samy pre seba sledujú svoje politické zásady. Štátnici a politici jednajú dielom zo sebeetva, dielom z politických záujmov, dielom k udržaniu rovnováhy. Kamkoľvek sa človek obráti, narazí na odpor. Bohužial,. že v takejto srážke víťazí pravidelne násilie nad právom. Kde panuje násilie, .niet viac žiadneho práva, niet žiadnej cti, žiadnej jednoty, žiadnej spoločnosti. Národ náš trpí už po päť století a nikto nevšíma si jeho náreku. Národ náš srazený je niže zvieraťa, roztrieskaný na storaké strany do mnohých štátov a nikto mu nepomôže. Drahou krvou našich predkov je celá zem napojená. Národ uáš nechopil sa zbrane, aby sa zveličil, ale aby sa osvobodil. Národ náš povstal proti tureckému násiliu a barbarstvu; nie z ctižiadosti, ani zo sebectva, ale za myšlienku, ktorá musí byť svätou každému človeku. Národ náš povstal, aby osvobodil svojich bratov z hnusného otroctva a vriadil jich ku boku ostatnej ľudskej spoločnosti. srbskou, je myšlienka naša i ľudskou. Práve tak ako Celý civilisovaný svet je povolaný, aby bral podiel v boji za túto veľkú myšlienku, lebo svoboda je spoločným majetkom všetkých národov ! A v snahe za dosiahnutie tejto myšlienky podniklo Srbsko ťažký a obťažný svoj úkol. Srbsko mali 12 mŕtvych a 35 ranených, Turci vyšše 400 mužov mrtvých a ranených. Dňa 11. júla udaly sa srážky medzi Černohoreami a posádkami kúl v Ornici, Stoci, Kljuci (v Hercegovine), výsledok srážok bol ten, že Turci opustili kule. Dňa 12. júla černohorský predvoj postupujúci z Gacka k Nevesinji stretnul pri Zalome oddiel tureckého vojska z Metokie k Nevesinje-Mostaru postupujúci, ihneď jich prepadli a prenasledovali, Turkom sa však pošťastilo v nočnej tme uprchnúť. Dňa 13. júla Černohorei a Hercegovina prepadli turecký oddiel, ktorý pre vodu šiel, pri Vranjeve medzi Klekom a Uttovom, a úplne ho aj zničili. Černohorei a Hercegovina utratili 22 mužov, Turci 150. Dňa 16. júla Černohorei a Kučiani prepadli kulu u Stubice poniže Medunu, a ešte iné tri kule; prvšiu zaujali. Toho samého dňa Černohorei útokom zaujali dve hradby nevesinjskej Kassaby, ztratili pri tom 17 mužov na mrtvých a 36 ranených. Dňa 17. júla 8000 Turkov s 8 delami postupovali z Podgorice, aby kule na kučskom území ležiace osvobodili, boli však od Černohorcov a Kučianov rozprášení. Turecké posádky opustily na to kule a Černohorei jich porúčali. Ztraty zostaly neznáme. Dňa 20. júla 7000 Turkov z Plavý, Gurinji a vrhlo sa do boja, z ktorého vynde pomocou Boha so cťou a slávou — ak ale padne, nuž padne ku večnej hanbe europejskej civilisácie! V našej úlohe berú europské veľmoci miesto činného bohužial len trpný podiel. Z krve mučedlníkov, kúri sa na všetkých stranách. Vraždia sa nemilosrdne. Ženy a devy sa zneucťujú, matky a deti vraždia, mužov narážajú na kôl a odvádzajú do otroctva; plieni sa a páli, jedným slovom, z ľudí robia sa puhé zvieratá. Vlády zabývajú sa politikou, medzi tým čo z úrodných predtým krajín stávajú sa púšte. Avšak na šťastie a ku cti ľudskosti a vzdelanosti vidíme, že. sú národy, ktoré idú s nami po rovnej ceste. Na všetkých stranách zakladajú sa spolky, sriaďujú sa shromaždenia a sbierajú sa príspevky v prospech utlačených bratov. Zo všetkých strán prichádzajú ľudia, pomáhajúci nám peniazmi a inými prostriedkami, ba vrhajúci sa po boku našom i v nebezpečenstvo života. V prvom rade týchto bojovníkov stoja naši bratia Rusi, podporujúci nás nie len peniazmi, ale aj hmotne. Zo dňa na deň prichádzajú z najdalších končín svojej vlasti, spiechajúci nám ku pomoci. Opúšťajú statky a roduý svoj krb, cedia za nás svoju krev, tak že kosti mnohých z nich práchuivejú už za česť Srbska. Po nich sú tu Česi, Angličani, Švajčiari, Nemci, Itali, Francúzi, Portugalci, Amerikáui a j., ktorí opúšťajú domáci krb, uberajú sa do ďalekej cudziny, aby nám prispeli ku pomoci. Týmto všetkým bojovníkom za ideu ľudstva vyslovuje výbor skupštiny čo zákonodarný sbor svoje vďaky a pozdravuje jich čo svojich rodných bratov! Pokiaľ Srbsko trvať bude, bude i jích pamiatka oslavovaná. Krev, ktorá preliata bola za náš národ, bude človečenstvu stonásobne nahradená rozkvetom srbského národa! (Nasleduje 25 podpisov). PEŠŤ, 5. okt. Vo včerajšom zasadnutí snemovne vyslancov odpovedal Tisza na interpellácie v záležitosti viedenského vyrovnania, a síce tak ako to bol už v klube „liberálnej“ strany rozložil, že to čo sa stalo, tak sa stať muselo, keďže ani jedna ani druhá strana popustiť nechcela. Snemovňa bola pilne navštívená a galérie zliusta obsadené, lebo očakávalo sa, že Tisza odpovie aj na interpellácie ohľadom východnej otázky a viete, že je to teraz, menovite tuná veľmi vzácny predmet. Nuž ale Tisza dnes neodpovedal, a síce, ako sa hovorí, následkom len pred zasadnutím došlej depeše od gr. Andrássyho, v ktorej vyzýva ho, že aby dočkal s odpoveďou, kým nepošle mu nové inštrukcie, lebo že sa situácia v posledňom čase zmenila. Tak stalo sa, že Tisza až zajtra v otázke tejto odpovedať prisľúbil. — Jakú odpoveď bol by dal Tisza dues, to vieme už z toho, čo hovoril v klube „liberálnej strany“ a nebude od vecí, ked si to tiež zaznačíme. — Tisza hovoril tu, že cez Pešť cestujúcich Rusov len preto pristavili, lebo chodili vraj po uliciach so zbraňou, čím dopustili sa vraj policajného priestupku a za pokutu boli 3—4 dni pristavení; ked ale jích pasy našly sa v poriadku, boli na svobodu pustení, lebo Berany napadli černohorskú nahiu Vasojevicka, Černohorci jich však porazili pri Sekulari. Černohorei mali 25 mrtvých a 30 ranených Turci nechali len mrtvých 1004 na bojišti. Dňa 23. júla Turci z Kolašina vtrhli na územie vasojevieské, boli však zase zahnaní. Toho samého dňa prepadli Turci s 15 brojmi a 4 delami černohorský predvoj, pozostávajúci zo 4 brojov a 200 Hercegovincov pri Bišine. Poslední boli odrazení. Černohorci čítali 48 mrtvých, 83 ranených, Turci vyšše 300 len mrtvých. Dňa 24. júla napadlo z Podgorice 15.000 Turkov kučské územie, boli však od Černohorcov a Kučianov odrazení. Ztraty neznáme. Dňa 28. júla Turci so 16 brojmi a 12 delami napadli Černohorcov a Hercegovincov pri V u č i d o 1 e. Turecké vojsko v bitke pri Vučidole bolo úplne zničené. Černohorei mali 70 mrtvých, 118 ranených, Turci vyšše 4000, padnul tam jedon paša a druhého chytili; mimo toho ztratili Turci 5 diel. Toho istého dňa napadli Turci z Podgorice územie kučské, boli však odrazení. Ztraty neznáme. 29. júla 3000 Turkov pokúsilo sa z Antivari cez sutormanský priesmyk vtrhnúť do crnickej nahie v Černej Hore, boli však v priesmyku od Černohorcov prepadnutí a rozprášení. Černohorei mali 24 mrtvých, 48 ranených, Turci ztratili vyšše 500 chlapov