Národnie Noviny, október-december 1876 (VII/118-151)
1876-11-21 / nr. 137
I Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-TJhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrtroka 3 zl. Ročník VII. Redakcia, administrácia a expedícia V Turč. Sv. Martine. Utorok 21. novembra 1876. už dopisovateľov. Nefrankované listy sa neprijímajú. Číslo 137. T. Sv. Martin, 21. novembra 1B76. Turecko ešte vždy odporuje a protiví sa konferencii. Najnovšie zprávy hovoria síce, že už i Turecko privolilo na ňu a prijalo anglický program, ale z Carihradu sdelujú do Pešti, no a známa vec, že medzi Carihradom a PešCou je teraz v mnohom ohľade veľmi tuhé spojenie, a tak neomylne tam budú mat i hodnoverné, bo z prvého prameňa čerpané zprávy, — tedy zo Štambulu došla do Peštbudína zpráva, že „súhlas porty ku konferencii je Angliou formálne vyprešovaný. Ale vzdor tomu, že Anglicko neprestajne ešte vždy nalieha na sídetie konferencie, predsa pochybujú o jej uskutočnení, ba prevahu nabýva ten náhlad, že túže konferenciu udalosti zbytočnou urobia. Pripravení sú vraj v Carihrade, že vojna každý deň, bez predbežného vypovedania vojny, vypuknút môže.“ — Ako upomenulo, toto sú v Carihrade, pravdepodobne v kruhoch tureckých politikov kolujúce zprávy, a nezdá sa, žeby nemalý základu skutočnej i možnosti i pravdepodobnosti. Avšak keby i tak nebolo, to jedno zdá sa byť povýšené nad každú pochybnosť, že „vysoká porta“ až dosial s velikou nedôverou hľadí na jej „verným tútorom“ Angliou navrhnutú konferenciu, a nesľubujúc si od nej nič dobrého a prospešného pre seba, len z prinútenosti zakusuje do „kyslého jablka“, aby pri najbližšej vhodnej príležitosti s nevoľou odmrštila ho. A dozajista tureckým štátnikom nebude veľmi nevhod, ked uskutoční sa druhý okonferencii panujúci náhlad, ten totižto, že ona bezpochyby len dvoje zasedania mat bude, v prvom: že jej členovia sdelia si svoje poverujúce listiny, a v druhom, že gen. Ignatiev so všetkou úctou opustí zasedania konferencie, a tak koniec urobí jej dalšiemu účinkovaniu. Niet vraj pochybnosti, že po odchode gen. Ignatieva, i nemecký zástupca a pravdepodobne i italský nebudú sa dlho baviť v tejže konferencii, lež i títo „každý pôjde svojou cestou.“ — No, že Anglia, aby vyhla takémuto výsledku, všemožne účinkuje, toho dôkaz poskytuje, i ďalekopisná zpráva z Ríma od 18. t. m. znejúca: Od výsledku našich posledných volieb do parlamentu, ktorý postavenie ministerstva Depretisovho značne posilnil a za dlhý čas pojistil, veľmi živý obchod pozorovať medzi našim ministrom zahraničných záležitostí, a tunajším anglickým a t u r eckým poslanstvom. Ako sa tvrdí, obchod tento má za cieľ: italskú vládu značnými sluhami udržať,aby vo východnej záležitosti nešla spoločne s Ruskom.“ Čím väčšmej sbližuje sa doba sídetia sa konferencie, tým zrejmejšie vysvitá: s akou spôsobnosťou účinkovala diplomacia ruská až dosial; tak že i najzatatejší priatelia Turecka, a nasledovne nepriatelia Ruska, nemôžu sa hnúť, ked Rusko len to požaduje, a na uskutočnenie toho nalieha, čo práve títo tureckí priatelia za súrne a neodbytne potrebné uznali; a toho následok je, že i tie požiadavky ruské, ktoré z počiatku najtuhší odpor vzbudzovaly v kruhoch diplomatických, pomaly počínajú sa približovať ku platnosti. Tak z Londýna od 18. t. m. telegrafujú, že v tamojších diplomatických kruhoch povrávajú, že „anglická vláda nie je tak protivná už proti ruskému návrhu obsadenia niektorých častí tureckej ríše, ako predtým, a že tejto okkupácii dáva prednosť pred vojnou s týmto štátom. Následkom toho, má vraj konferencii predložený byť i ten návrh: aby Rakúsko, Rusko, Anglia a Italia, prípadne i Romania spolu obsadily niekoľko tureckých pohraničných pevností vBulharsku, Bosne, Albánsku a na pobreží Trácie, lebo v spoločnej okkupácii niet nebezpečenstva proti celistvosti tureckej ríše.“ — No, a ako s touto okkupáciou, ktorá ako zpomenuto, dosial najväčší odpor vzbudzovala, tak to bude koniec koncom i s ostatnými požiadavkami, ktoré Turecko ochotne príjme a splní, ked — musí. Všetko aspoň poukazuje na to: že Anglia, vzdor štrnkaniu šabľou lorda Beaconsfielda, až potom zamieša sa do vojny, jestliby Rusko pre seba vydobyť chcelo časti tureckej ríše, čo ako známo, z ruskej strany rozhodne upierajú, dotedy vzdor válečuej chuti Disraeliho Anglia nehne sa k záštite osmanstva. A že bez Angiié ani jiní nebudú spiechať Turkom k pomoci, o tom vary netreba ani zpomínať, Dňa 15. nov. prezeral ruský cisár vojsko a pri tej príležitosti preriekol ku generálom a dôstojníkom. „Pánovia! želajme hlavnému veliteľovi najlepší zdar!“ podlá telegrafickej zprávy. Dľa jiných zpráv hovoril k vojsku v podstate toto: „Von z hraníc Ruska býva takmer toľko Slovanov , ako v našej vlasti. Slovania Turecka nachodia sa v nešťastnom postavení, a prosili už dávno o našu pomoc. My použili sme všetky prostriedky pokojného vyjednávania, aby sme na tejto ceste pomohli príbuzným nám dľa rodu a viery. Žiaľ naše snahy ostaly bez výsledku. Teraz odvolávam sa na Vás dietky, ktorí povolaní ste, uskutočniť nám prozretelnostou poverenú svätú úlohu; spolieham sa na Vás dietky; znám, že každý z Vás starú dávnu slávu ruského vojska okrášli novými vencami.“ Z Grécka došla táto zpráva: pred niekoľko dňami je rusko-grécka smluva už uzavrená. Obsahuje šesť bodov. Najvážnejší íje ten, ktorý Grécku pojišťuje Epir a tú čiastku Tesalie, v ktorej grécka obyvateľstvo tvorí väčšinu. — Naproti tomu z Viedne od 18. t. m. sdeluje ďalekopisná zpráva, ako Anglia dala osvedčiť v Aténach, že nebude trpet, aby ešte ďalšie ašpirácie tým väčšmej zamotávaly východnú otázku. Petrohrad, 18. nov. V noci na 13. nov. rímskokatolícky biskup Volbynie uväznený je ruským četníctvom a do Moskvy odvedený. Zásoba kompromitujúcich ho listín bola zhabaná a do Petrohradu poslaná. I v Poľsku uväznili vraj viac duchovných. Cisársky úkaz rozkazuje sriadiť generálnu direkciu k riadeniu pochodov pre vojsko, a za náčelníka tejto správy, ako i za správcu všetkých vojanských transportov menuje generála Katalei. Druhý úkaz vymenúva generála Stahl za správcu polňej pošty a ďalekopisu. Následkom čiastočnej mobilizácie vojska, pripravujú i sriadenie a vystrojenie zdravotného sboru, menovite vystrojenie nemocníc. Okrem toho i rozličné súkromné spolky tým cieľom sriadujú sa. Počuť, že cisárovná a veľkokňahyna prejmú protektorát nad týmito spolkami. Londýn, 18. nov. Lord Derby rozkázal veľposlanstvu v Petrohrade, aby menom anglickej vlády opýtalo sa o ruskom zbrojení. To jisté dala sa opýtať ruská vláda v Londýne. Belehrad, 18. nov. Ruský general S e m e k a dosial veliteľ vojanského okresu v Odese, menovaný je cisárom ruským za veliteľa všetkých prípadne v Srbsku operovať majúcich vôjsk. Súčasne prejme na miesto Čerňajeva i veliteľstvo srbskej armády. — Marino v i č, bývalý minister, zajtrá odcestuje v zvláštnom poslanstve do Petrohradu. — Na miesto Nikol i č a, Sava Gruič prejal ministerstvo vojenstva. Carihrad, 17. nov. Sultán a porta, veľmi úradovaní nad udelením povolením zo strany rakúskouhorskej v Kleku a v Dubrovníku môcť na lode brat ranených, naložili tureckému poslancovi vo Viedni, zato cisárovi celkom zvláštne ďakovať. Veľmi veľké zarazenie zapríčinilo vo Francúzsku, že Nemecko zrovná odoprelo účasť brat na výstave, ktorá sriadeDá má byť v Paríži roku 1878. — Je to nie len pre Francúzsko, ale i pre ďalšie kruhy veliké prekvapenie, a držia to zrovná za obrazenie, ktorého by ša Bismarck pri celej svojej bezohľadnosti sotvy bol dopustil, keby nebol jistý, že priateľstvo Nemecka s Ruskom je pojistené. — Hovoria, že následkom tohto odoprenia zo strany nemeckej i z celej výstavy sotvy čo bude. Belehrad; 19. nov. Srbská armáda, dľa vzoru ruského úplne znovu sriadená bude. Očakávajú vyšších veliteľov. Z Moskvy včera večer došlo 500 dobrovoľníkov. oznámený je príchod 10.000. Dnes vysvätil metropolit železný ruský kostol. Gen. Cerňajev a množstvo dústojníctva bolo prítomno. (No, ten gen. Čerňajev je tiež všade; „P. Ll.“ ho videl nocovať v Moháči, jiné časopisy v Záhrebe, a viedeňské vo Viedni, a to vtedy, ked je v Belehrade prítomný). Skadar, 19. nov. Turci z Podgorice prekročili Čiernou Horou vyznačenú demarkačnú čiaru smerom ku kučskému územiu, ale Kučania a Čiernohorci zbrojou a s krvavými hlavami poslali jich nazpät. Na oboch stranách boli mŕtvi i ranení. Mostar, 19. nov. Čata povstalcov, patriaca ku sboru Despotovičovmu, pod Simokratom, uderila na Grahovom poli na turecké lúpeže prevodiace vojsko, a zahnala toto do Glamoču. Petrohrad, 19. nov. Následkom cisárskeho úkazu od 6. t. m. oznamuje štátna banka, že otvorený je podpis na 100 millionov rubľov, za cenu 92. Pôžička táto upotrebená bude na zapravenie mimoriadnych výdavkov ohľadom terajších politických okolností, a očakáva sa, že všetky triedy obecenstva súčastnia sa. Nečo z krajinského snemu. Náš krajinský snem sotva kedy zasedal vo vážnejších, dôležitejších a osudnejších okolnosťach jako sú prítomné. Kamkoľvek obrátime náš zreteľ, či na vnútornie pomery našej vlasti a či zraky naše zaletia ta von za jej hranice, všade nám kynú ťažkosti a nebezpečenstvá sotva prekonateľné. Je to menovite hmotný stav krajiny a svetom hýbajúca východnia záležitosť, ktoré pútajú našu pozornosť a svojou gigantickou tarebou na zem nás povaliť a zadláviť hrozia. Nikto netají, že i v jednom i v druhom ohľade stojíme na osudnom rozcestí: treba tu ozaj rázuosti ale i obozretnosti neobyčajnej, jestli jak tak vybŕdnuť a vlasť našu od konečnej zábuby zachrániť chceme. Vyrovnaním z r. 1867 vložený bol náš osud do našich vlastních rúk; avšak vydobudnutá samostatnosť bola pre nás čo býva britva v rukách nedospelého decka. Gazdovali a trovili sme nemilo Bohu; na divadlá, boulevardy a nesčislné iné luxuriósne, zbytočné veci vydávali sme tisíce a milliony; všelijakých potrebných i nepotrebuých úradov nastvárali sme od výmyslu sveta; pritom úpadok vo všetkom a všade hrozný a len dane a dlžoby riastly z roka na rok do obrovskej výšky, až konečne po ešte neprejdenom desaťročí samostatného šafárenia octli sme sa v položení, že nevieme si rady nie pomoci. Nebol to nejaký „panslávsky“ nespoko jenec, lež Maďar od koreňa, gróf Ferdinand