Národnie Noviny, október-december 1878 (IX/117-153)
1878-12-03 / nr. 142
alebo pretvarovaná slepota nevidí čili nechce vidieť to, čo my cítiť musíme. Preto by sme sa už ani nezapodievali s týmto predmetom, keby nám sám vládny „Eli.“ nepodával taký dôkaz, ktorý veru tiež markantne cbaraktarizuje rovnoprávnosť. Počas poslednej adressnej debatty udalo sa totižto, že rumunský vyslanec Partén Kozma pripominajúc potláčanie Románov vystrýhal vládu a snem pred sledovaním doterajšej politiky proti nemaďarským národuostiam. A ačpráve pán Tisza tajil potláčanie nemaďarov v Uhorsku a pán Szoutágh, tam z Novohradskej, vyhrážal sa revisiou a či kassáciou národnostného zákona: predsa „Ellenőr“ hneď na to usiloval sa sta tistickými dátami dokázať Kozmovi, ak málo pravdy hovoril, keď sa opovážil tvrdiť o potlá čaní národností. Prečo sa teraz tak velmi po ponáhlal „Ellenőr“ dokazovať Románom rovnoprávnosť tak, že jej k vôli hodný kus štatistiky ako plesknutím biča preštudoval, bude mať zajiste tiež svoju príčinôčku. Zajiste videl pred očima krásne vyobrazený fantom maďarskoromansko - gréckej alliancie proti Slavianstvu. Nuž ale veď jim ju nezávidíme. Preto radšej ani slova viac o nej, a pozrime si radšie tie „Ellenorové“ štatistické dáta. Sú ony poučlivé. Keď „Ellenőr“ pripomenul, že na pešťanskej a kološvárskej universite sú sriadené kathedry pre románsku reč a literatúru a keď vy počítal počeť štipendií, ktoré sú tak pre románsku ako pre maďarskú študujúcu mládež, vypočituje študujúcich grécko sjeduoteného a nesjednoteného vierovyznania na uhorských vysokých školách a Románov v stredných a elementárnych školách. Konečne udáva, že je v celom Uhorsku 15.282 školských sieni, z tých prednáša sa v 6834 sienach po maďarsky, v 1257 po nemecky, v 3096 po románsky v 1259 vo dvoch rečiach a v 93 sienach v troch rečiach. Z tejto štatistiky „Ellenőr“-ovej učíme sa po prvé, že sú síce kathedry pre románsku reč na oboh uhorských universitách a škoda len, že nedoložil, kto asi zaujal kathedru pre slovanské reči na pešťanskej universite po odumretí Josefa Ferenca. Ale ktože by sa zapodieval teraz so Slavianmi, keď maďarsko románsko-grécka alliancia stojí na dennom poriadku. Zvieme sa z nej ďalej i to, že štatistik „Ellenôrov“ vie spočítať síce Románov v elemen-i tárnych a stredných školách, ale že to nevie docieliť na vysokých školách, kde už nenachádza ani jednoho Romána, a aby predsa nečo len dokázal, utieka sa k náboženstvu a pripomíua študentov gr. sjed. a nesjed. vyrovyzuania, ktorí bez ohladu na to, či sú Rusíni, Srbi, Románi majú snáď platiť za Románov. I to sa zvieme, že sú štátne štipendia tak pre Románov ako pre Maďarov. Uhorských Slavianov nepripomína, tí sú už zajiste všetci pomaďarčení a tak i vymazaní z radu živých. Najpoučlivejší je však posledný odstavec štatistiky „Ľllenôrovej.“ Z toho vysvitá, že z tých 15.282 teremov je dohromady 12.539 teremov, v ktorých prednáša sa v maďarskej, nemeckej, románskej, maďarsko-nemeckej a maďarsko-nemecko-romanskej reči. Zbýva teda 2743 teremov, o ktorých nehovorí, v akej reči sa tam vyučuje. Týchto 2743 teremov ponechané sú zajiste pre slavianské reči, alebo aby v nich popri maďarskej aspoň trpené boly. Treba li makavejší dôkaz cieľom toho, ako sa v Uhorsku nakladá so Slavianstvom! Slavianstvo, ktoré tvorí jednu tretinu uhorského obyvateľstva uti snuté je do 2743 teremov, kdežto ostatnie dve tretiny obyvateľstva v 12.539 teremoch požívajú duševný pokrm. Nuž hľa! A tieto dáta neposkladal dáky vlastizradný panslav, ale číročistý vlastenecký Maďar. Ale preto nech žije rovnoprávnosť, stejné výhody a rovné ťarchy! *__* Galac, 27. novembra 1878. Ako pred rokom dlhé časy na dennom poriadku stála otázka „prejdeme či neprejdeme za Dunaj ?“ tak teraz už vyšše mesiaca hlavne zaujímala obecenstvo otázka „pôjdeme či nepôjdeme do Dobrudže?“ Už vyšše mesiaca stálo v Brahilove shromaždené vojsko určené k obsadeniu novonadobudnutej krajiny, lež tie najrúznejšie chýry kolovaly v záležitosti tejto; tak že konečne dopúšťala sa možnosť neobsadenia. Posledný týždeň zo dňa na deň čakali príchod kniežaťa do Brahilovi, lež zavše prišly telegrafičné odročenia; konečne došiel knieža Karol, sprevádzaný ministrom Bratianom včera o 9 hod. ráno. Na stanici privítaný bol mešťanostom Brahilova dlhšou rečou vyzdvihujúcou význam priechodu a obsadenia Dobrudže. Vojsko rozostavené bolo von z mesta pri „monumente“ (je to ruský pomník z roku 1812 na tom mieste, kde sa prv nachodila turecká pevnosť); tuná po odbavení služieb božích biskupom Melchisedecbom, prezrúc vojsko vydal knieža nasledujúci „denní rozkaz:“ „Vojaci! Velmocnosti v berlínskom traktáte spojily Dobrudžu (bývalý majetok našich starých hospodárov) s Romániou. Dnes vstúpite na túto pôdu, ktorá sa stáva pôdou rumunskou. Vy nevstupujete do Dobrudže ako výbojníci ale ako priatelia,,' ako bratia obyvatelov, ktorí sú od teraz vaši spoluobčania. zomrel, zanechajúc po sebe 600.000 frankov majetku. Vy ste jediným jeho dedičom. I prosím vás, dopošlite mi príslušné listiny, aby ste čím skôr do úžitku tohoto vašeho dedictva vstúpiť mohol. Uplyne síce nekolko mesiacov, až záležitosť táto cez všetky predpísanosti prejde, no— už s dnešným dňom stávate sa vlastníkom tohoto dedictva. S Bohom atď. „Tak... teraz podpíš, koho chceš; na obálku listu prilepím sám už upotrebený kolok a.. .“ „A ďalej čo zamýšlaš ... čo s tým chceš?“ pýtal sä zvedavosťou trápený priateľ. „Vec je jednoduchá-----Keď svet o tom presvedčím, že stal som sa dedičom, budem aspoň za niekolko mesiacov na veru skvele žiť a jako taký obdržím Iabko primeranú stanicu!“ „Výborná myšlienka!“ „Počtujem, na tvoju mlčanlivosť, priateľu!“ „Buď presvedčený; neprezradím ťa!“ * * * * Marion odišiel — predstavil sa svojmu domovodému pánovi. „Vy tu?“ okríkol ho tento. Iste doniesol ste mi podlžný peniaz za byt?“ „To nie ... prichádzam, abych vám oznámil, že z štvrtého do prvého poschodia bývať idem. Co?... za obývanú jednu chyžu platiť nie ste v stave a chcete druhý, tak drahý byt?“ „Áno.... čítajte tento list, ktorý mi verejný notár z druhého sveta písal!“ „Nuž vy dopisujete s mrtvými?“ Vojaci.! v novej Románii nájdete obyvateľstvo väčšinou rumunské, lež nájdete aj občanov druhého kmeňu a viery. Všetci títo stávajúc sa členami rumunského štátu, majú jednaké právo na vašu ochranu a lásku. Medzi týmito nájdete aj občanov musulmanských, ktorých viera, obyčaje a mravy sú velmi rúzne od našich. Ja zvlášte odporúčam vám tieto k šetreniu. Buďte medzi vašimi novými spoluobčanmi čo ste boli posial po čas vojny a pokoja, s pýchou vám to môžem povedať a celá Europa vám to uznala a síce: vzor zmužilosti a disciplíny, bráuitelia práv Románie a predvoj práva a civilisácie európskej. Šťastnú pút teda vojaci a Bôh nech vás ochraňuje. Moje najsrdečnejšie blahoprania sú nerozdielne s vami. — Nech žije Románia! Dané v Brahilove, 14. nov. 1878. — Karol.“ Za týmto vuišiel knieža a vojská cez brahilovskú hlavnú ulicu (teraz „calea Dobrudžei“ pomenovanou) popod vystavené brány, ktorých hlavnia nosila nápisy: „Aperatorilor independentei románe de la Plevna, Rabova, Nicopole si Vidin“ a „Virtute romana rediviva.“ Vojsko šlo v nasledujúcom poriadku: a) jedon bataillon myslivcov; b) 4, 5 a 7 pluk pechoty; c) jedon pluk artillerie; d) jedon pluk „rošiorov“ (husárov); e) ambulance. Zíduc k brehu Dunaja, kde stála tiež brána s nápisom: „Justitia regnorum fundamentum“ sadli na pohotové stojace lode najprv „rosiori“, potom jedna stotina infanterie a prevezení boli na druhý breh Dunaja do Ghičetu, neskôr prevezení bol na troch šlepoch dunajskej paroplavebnej spoločnosti loďou „Árpád“ 5 pluk infanterie. Knieža v sprievode viacej hodnostárov sadnul na voj. rumunskú loď „Stefan čel mare“ previezol sa tiež na pravý breh Dunaja, kde vezmúc kus zeme oddal ju generálovi Dr. Davilovi s tým doložením, aby ju preniesol do Románie na pamiatku tohto slavného dňa. Potom prezrúc ešte prešlé vojská, vrátil sa do Brahilova, odkiaľ o 4 hod. večer odjechal do Bukareštu, kde dnes otvoril snem. Dnes a zajtra prechodí ostatnie vojsko, určené pre Dobrudžu. a síce: na lodi „Árpád“, patriacej dunaj. paroplav. spoločnosti smerom k Černovode a na lodiach patriacich galackému kupcovi Foskolovi smerom k Tu'či. Nuž „tak sa časy menia, tak tento svet beží“, pred rokom výnduc na breh Dunaja, hľadeli sme za breh do — Turecka na východ ale rozprestierala sa do dialky Románia; dnes ale máme na juh Romániu a na východe — RuskoI ....o.— BESEDNICA. Marionovo dedictvo. (Udalosť z terajších pomerov.) „Volno!“ „Dobré ráno, drahý Edgar!“ „Vítaj, Marion! Čože ťa ku mne priviedlo?“ „Či bys’ mi nemohol požičať jedon louisdor?“ „Braček, keby som tak mnoho peňazí na svojom bydle mal, nuž bych sa veru s maľovaním tohoto, jako vidíš život skromný predstavujúceho obrazu, ktorý si jedon obrazár objednal, netrúdil!“ „Ach, ty máš teda objednanky? Šťastný človek!“ „Ach ty — stojíš na suchom? Biedny človek!“ „Veď znáš? že to bol doteraz vždy môj živel! No teraz — ide mi už na čisto velmi zle. Môj domový pán stal sa nestydatým a pýta zaostalý peniaz za byt. Hostinský vypovedal každú ďalšiu veru (kredit). Snáď.... no jest ešte jedon prostriedok, ktorý by ma od všetkých takýchto nepríjemností razom osvobodiť mohol...“ „A ty nespiešiš s jeho uskutočnením?!“ „Ja... chceš napísať, čo ti poviem?“ „S radosťou!“ „Nuž sadni si a píš: Ctený Pane! Sdelujem vám radostnú novinu. Jedon z vašich ujcov menom Anastáz Marion vystehoval sa asi pred dvadsať rokami do Ameriky a našiel tu svoje šťastie. Tento pán práve Domáce zprávy. PEŠŤ, 1. decembra. Dioskúri Tisza-Andrássy mali dnes velmi horúci deň. Prvý vo sneme, druhý vo finančnom výbore rakúskej delegácie. Tiszovi spravila záležitosť „foršpontov“ veľké muky. Najkrajnejšia lavica žiadala, „Myslím z Ameriky.“ „A o čo že sa jedná? Čo. .. či to možné... vy... vy dedičom 600.000 frankov —?“ „Jako čítate!“ „Ach, tak vám zo srdca privolám: na zdarí Vy ste zaslúžilý umelec a hoden šťastia!“ „No prvý to raz, čo si má vážite a uznávate!“ „Nuž žiadate byt v prvom poschodí? „Áno, ten sa mi páči, bo obsahuje v sebe svetlú miestnosť, velmi príhodnú k práci.“ „Čo, a maliarstva sa predsa nezrečiete ?“ „Od teraz vždy budem šitý a bez hladu pracuje sa prospešnej... Kedy mi možno nový byt zaujať?“ „Dia vôle vašej trebárs v tomto okamžen(!“ * * * Marion ďakujúc hrdo domovému pánovi, pobral sa ďalej — navštíviť tapetníka. „Čo?“ zvolal tento dozvediac sa o obsahu listu, „vy ste zdedil 600.000 frankov?“ „Áno, budiž vďaka môjmu ujcovi, že tak zdarné pre mňa hospodáril!“ „Tak na rozkaz — pristrojím váš nový byt s najvkusnejším náradím!“ „O to vás prosím; lež znáte, že hneď platiť nemôžem ?“ „Ech — vyplatíte pri obdržanom dedictve. Viem ja to dobre, že vybavenie takýchto záležitostí potrebuje čas!“* * *