Národnie Noviny, júl-september 1879 (X/75-114)
1879-09-11 / nr. 106
Ostatne my niesme dotieraví a uspokojíme sa s vyšším poznamenaním. Avšak predsa máme tolko sebapovedomia a aj svet predpokladá o nás toľko politického umu, že k zaobstaraniu uašíčh záležitostí nepotrebujeme maďarskej uárady, ktorá má opravdu viac a potrebnejšej pôdy v rámci uhorsko-šiátnej a stránkovej miserie.“ — či nieje to nadmieru poučlivé, čo „N. Fr. Pr.“ o uhorskej konštitúcii, o školstve v Uhorsku, o uhor. zákonodarstve a o hatení Nemad'arov vo vzdelanosti píše? Hľa, hľa, čoho všetkého sa svet dozvie, ked sa tí panáci pohašteria a keď sa jím jedná o kožu čili o „gšeft“! Z príčiny prekročenia novopazarských hraníc naším vojskom píše „Ellenőr:“ „To ešte nevieme, ako prijali Albánci naše vojsko. Je možné, že po bosenskej lekcii nebude treba, aby sa tento fanatický vrchársky lud znovu ubii, a aby sa pokojne spriatelil so svojim kiametom (osud).... Lebo naša monarchia musela prevzat na seba aktivnú úlohu na balkánskom polostrove. Priatelia Rakúsko - Uhorska a Turecka, môžeme povedať, že celá Europa, nielen že želajú, ale teraz už požadujú, aby sme zaujali stanovisko proti paoslavskému prúdu........Prajeme teda porté i našej oppozicii, aby stáli zostali v zotrvaní, poneváč niesme ešte u konca s východnou krízou.“ — Hla, hľa, kto by si to bol pomyslel, že sa páni od „Ellenôru“ budú tak hrozne tešiť tomu novopazarskému pochodu a tomu dalšiemu trvauiu „východnej krízy.“ Avšak teu passus, že priateľov Rakúsko-tfi^rska to jest celú Európu činí spolu aj priateľmi Turecka, zdá sa uárn veľmi prepodivným, keď povážime, že sa v tom samom čase teší nezakončeniu východnej krízy čili rozpadnutiu tureckej ríše. či tí „priatelia Rakúsko-Uhorska a Turecka, to jest celá Europa,“ skutočne tešia sa trvácnosti východnej krízy a jej následkom? Nie je to trochu nevkstenecký lapsus? — Aj to odvolávanie sa na bosenské naše víťazstvá a pripomenutie tureckého „kismetu“ v ústach turkofiiného „Ellenőr“ u sa tiež prepodivue vyníma. Nuž ale veď je úradný časopis a takému na viac menej nedôslednosti nezáleží. „S. P. V.“ píšu o pomeroch v Ázii nasledovne: „Rusko a ADglicko stoja v Ázii druh proti druhovi en garde. Anglicko hýbe sa z juhu, Rusko zo severu. Skôr lebo neskôr sa ony styknú bezprostredne, čoho dôkazom je afgbanistanská episoda. Ešte nejaký čas, niekoľko krokov, a medzi oboma obrama nezostane piaď svobodnej zeme a hranice jích sloj ú sa. Očividno, že toto sblíženie hraníc dvoch takých dŕžav, jako Anglicko a Rusko, vyvolá časom také svetové udalosti, ktoré teraz nemožno predvídať ani si predstaviť. Preto ozývajú sa jako v Anglicku tak aj v Rusku hlasy, navrhujúce dajaké pokojné vyrovnanie m aziatskej pevnine. Bars by takéto pokonanie želateľné bolo, predsa sa ono sotva dá previesť prakticky preto, že bárs záujmy oboch dŕžav sú v mnohých bodoch tie samé, ale jích politika je diametralno oproti postavená. Rozširujúc sa na Východe, Rusko nesie za sebou svobodu i občiansky rozvoj, Anglicko, oproti tomu, dlávi všetko čo zachytí, využíva pokorené národy tým najdivokejším spôsobom. Medzi týmito dvoma odrodami politiky, nemožné je porovnanie. Okrem toho sú aj iné okolDQSti, obťažujúce celkovite každé sblížeuie.“ „Novoje Vremä“ dokladá i i v spoločnosti, musí byt dôkladne obznámená aj so všetkými podrobnosťami domácnosti a musí byt v stave svoje deti vychovávať a čelaá spravovať.“ „Naozaj! No, to by bol pravý zázrak, ktorý má sa ešte len narodiť!“ zasmiala sa tetka; „ja obdivujem Vašu skromnosť môj drahý. — Ale dajme tomu, žeby ste našli takú osobu, čože ste vy v stave na vzájom poskytnúť? Alebo snáď myslíte, že Vaša príjemná osobnosť, právo Vaše meno nosiť a ťažkou prácou k Vašej výžive prispievať, sú už dosť lákavé veci, aby Vám taký poklad získaly? Čož<> by ste boly v stave Vy poskytnúť takému zriedkavému dielu stvorenia, ktoré by Vás za svojho pána a majstra vziat zamýšľalo?“ „Seba samého! keď sme už tak ďaleko vyslovili, seba samého“, odpovedal Janko ohnive. „Ale rozumejte dobre, drahá tetuška, nie na spôsob terajších mladých ladí by som sa jej venoval — dušu a telo; za takú ženu pracoval by som ako otrok, ak by bolo treba; za takú ženu by som — nehovorím zomrel, lebo to je absurdné — ale žil, žil jej samej a ochraňoval by som ju pred každým uebezpečím. Zbavil by som ju všelikých starostí — skrátka, jej šťastiu a jej spokojnosti venoval by som celú svoju bytnost!“ v tejto otázke: „Resultat anglických výskumov, priviedol ministerstvo Beaconsfieidovo k uznaniu nevybnutosti, upevniť sa v Strednej Ázii a potriasť tam naše položenie. Afganská vojna dala možnosť naším protivníkom, čiastočne vyplniť jích plan; avšak naša expedícia na tekinské oázy, ktorá slúži odvetou Anglii na jej pohyby v Afganistane, ruší plány anglické. Anglicko teraz všetko podujme, aby zamedzilo náš pochod na Merv. Či možno pri takýchto okoluosťach počítať na to, že anglická vláda pomerí sa s Ruskom a naopak? A keby aj chcelo Anglicko, či otázka o Herate, hlavnom stredisku Ázie, nevyzve také ťažkosti, ktoré nemožno odstrániť? Rusko ide na Herat z dvoch strán, od Buchary i od Mervu. Anglia tiská sa na ten samý Herat rovnejšou dráhou cez Afganistan. V terajšom čase má ona viac výhladu opanovať toto mesto, jako my, avšak každý jej krok k Heratu bol by narušením nedávno uzavretej s emirom srnluvy, a bol by nepriateľským činom proti Rusku i Persku. A tak napriek geografickej možnosti, nemôže Anglicko zaujať stredno-aziatické centrum. Ale aby nám to tiež znemožnili, nesťahujú vojska z Kandaharu.“ Na to dodávajú „S. P. V.“: „Musíme uznať, že vo všetkom tomto väzí voľačo osud uého. Oba národy,, anglický aj ruský ženú sa neústupné napred, jeden proti druhému, nechovajúc v sebe žiadnych určitých vraždobných citov, ale večne prijímajú oproti sebe rozličné miery. V tomto pohybe dvoch ľudských okeánovipiznú tamorodé štáty j e do n za druhým, a pripravuje sa pôda dia jak ý chsi nových, ešte neznámych svetových zjavov, či sa zobudí k životu mnohomillionové indické plemeno, ťažko je tvrdiť, ale posial my vidíme v Ázii iba štyry mohutné národnosti: ruskú, anglickú, čínsku a japonskú. Velmi je možné, že medzi nimi rozdelené bude panstvo nad áziatskou pevninou.“ — Takto hovoria ruské časopisy, ktorým ešte nedošla zpráva o hroznej katastrofe v Kabuli, kde zavraždili anglického residents. Divno, predivno, že jísh predtucha jakási viedla práve teraz na aziatskú. otázku. i) o p i nj,' Rožnov na Morave, 9. septembra. Pod slavným „Radhoštom,“ odkial má svoje meno aj pražský spolok „Radhošť,“ leží v romantickom kraji chýrečné liečebné úhľadné mestečko Rožnov s asi 3000 obyvatclmi. Rodolubé mešťanstvo, prechovávajúc vo vďačnej pamiatke meno slavného Palackého, ktorý narodil sa v neďalekých Hodslavicacb, postavilo mu dobrovoloými milodary pod správou mestského predstavenstva pekný pomník (na žulovej postávke broncové popjsie) v tak zvaných Palackého sadoch, neďaleko velkého liečebného domu. Slávnosť odhalenia tohto pomníku ustanovená bola na 7. t. m., ku ktorej — aby aj Slovensko zastúpené bolo — vyslaný bol z Turč. Sv. Martina redaktor „Nár. Novín.“ Slavnosí vypadla v celku velkolepe, ačkolvek velkú ujmu utrpela tým, že práve v ten deň bola v Olomúci vefká slávnosť sokolská. Večer dňa 6. bola hlučná strelba k uvítaniu valného počtu z bližších ďalších krajín doputovavších hosťov a na námestí hrala hudba. Okolo 8. hodiny usporiadaný bol z námestia pochod s lampionami a hudbou k bytu mestského starostu, kde spolok „Tetŕev“ zaspieval primeranú pieseň. Ked sa starosta krátkymi, ale srdečnými slovy poďakoval, nastúpil sa pochod zpiatočný. — Večer strávený bol po rozličných miestach. „Pomaly, pomaly, synak“, odpovedala tetka trasúcim hlasom. „Len nie tak horlivé! A či poznáte mladé dievča, ktoré Váš ideál aspoň približne dosahuje ?“ „Poznám jedno —• odpovedal on chúlostivé — ale obávam sa, že má len jednu čiastku potrebných vlastností — najvážnejšie chybia. A čo by som za to dal, keby aj tie mala! Ráčte sama posúdiť: ja som teraz v dobrých pomeroch; ale či to dlho potrvá? — Ja potrebujem ženu, ktorá bola by dobrou hospodinou — skvelá krása so všetkými možnými talentami spoločenského obcovania, bývajú často zkazou manžela, a krém toho nie som ani v stave viesť drahú domácnosť. Tá jedua, na ktorú myslím, je Vaša vnučka Marina, bez otázky najmilšie dievča, ktoré som kedy videl; ale či ona nepatrí medzi tie dámy, ktoré nič bez podmienky neurobia, ktorým je domácnosť práve tak neznáma, ako známe sú jitn divadlá?“ „Čo myslíte? zvolala tetka — Marina hodí sa práve tak do spoločnosti, ako je aj dušou domácnosti svojej rodiny; všetko v dome stojí pod jej správou a ona sama neštíti sa pracovať.“ „Skoro by som myslel, že žartujete! Ja som to Marine už viac ráz pripomenul, že ja to za nevy-V deň slávnosti ozývala sa záv.čas rána strelba a hudba na námestí. Mesto bolo zástavami ozdobené. Hostia ešte vždy prienád/.ali vo valných zástupoch, medzi inými valašské a hanácke banderie v národnícli krojoch so zástavami. Po 9. hod. dorazil aj dr. Rieger, ako známo zať Palackého, so svojou dcérou a bol hlučne uvítaný. — Obecenstvo shrotnaždilo sa pred mestskou radnicou, odkial okolo 11. hod. po službách božích nastúpil slávnostný pochod ku pomníku v ustanovenom poriadku. Vopred išly banderia, potom zástupcovia a spolky z Čiech, zo Slovenska, zo Sliezska a z Moravy, medzi týmito poslednými veľký počet dievčat v malebnom valašskom kroji. Miesto pomníku bolo pekne okrášlené. Keď zástupy obecenstva ta dorazily a v ustanovenom poriadku sa postavily, zavznel slávnostný sbor a na to vystúpil na rečnište slávnostný rečník p. Ant. Pŕibyl, miestny kaplán, ktorý vzletnými slovy poukázal na význam slávnosti. Po odhalení pomníku zavznelo búrlivé slávovolanie a kláelly sa dookola skvostné vence. Redaktor „Nár. Novín“ položil veniec s nápisom: „Slávnej pamiatke Palackého — Tatranskí Slováci.“ — Pokladník slávnostného výboru, p. H. Seichert odovzdal pomník v opateru mestskému starostovi pánu Bayerovi, ktorý zo strany mesta slúbil všelikú starostlivosť. A ked ešte zaspieval „Tetŕev“ pieseň „Kde domov nmj?“, zanôtilo obecenstvo jednohlasne hymnu „Hej Slované!“, na čo pri hudbe vrátil sa pochod na Dámestie s hlučným slávovolaním. Po druhej h. po p. bol spoločný obed vo velikánskej dvorane liečebného domu, na ktorom súčastnilo sa 150 osôb, medzi inými *dr. Rieger, moravskí rajcbsrátski vyslanci dr. Mikyška a dr. Kusý, početní žurnalisti atd.; zo Slovákov A. Pietor a Ján Ivánka z Turč. Sv. Martina. — Rad toastov zahájil mestský starosta p. J. Bayer prípitkom panovníkovi. Ďalej pripíjali: dr. Mikyška pamiatke Palackého, dr. Kalus dr. Riegerovi. Dr. Ricger pozdvihnul pohár všetkým tým, čo chodia cestami Palackého a tým, ktorí dnešniu slávnosť usporiadali. A. Pietor, redaktor „Nár. Novíu“ pripil po slovensky vzájomnosti československej, ale takej vzájemnosti, ktorá javí sa v skutkoch a nie v puhých slovách a časopiseckých výlevoch a nadto vzájemnosti, ktorá má a musí mat svoj základ a najpevnejšiu oporu v idei vzájemnosti všeslovanskej, poneváč len tu život, sláva i sila všetkých slovanských národov. Prof. Demel pripil Slovákom, dr. Viktor z Krakova shode česko-polskej. Zacpal, red. „Op. Týd.“ vyslovil pozdrav českému národu od Slezanov; II. Seichert pripäl ministrovi dr. Pražákovi atd. — Rozumie sa, že všetky toasty boly s hlučným slávovolaním prijaté a slovenský toast menovite a neobyčajne živo naladil stolujúcich hosťov i ostatné poslucháčstvo. — Ku koncu stolovania čítané boly početné telegrafické pozdravy a prípisy, medzi inými aj srdečný prípis ministra Pražáka. Zo Slovenska došlý telegramy: z Turč. Sv. Martina dva a z Kláštora pod Znievom jeden, a prípisy od dr. Hurbana a od Pavla Mudroňa. Večer toho dňa bolo v „liečebnom dome“ ochotnícke divadelné predstavenie „Veselohry,“ pôvodnej veselohry v 2. dejstvách od Fr. V. Jeŕábka. Po divadle tanečná zábava, pri ktorej menovite obdivovali sme krásny valašský kroj, zvlášť u ženských. Dňa 8. bol zavčas rána výlet do Hodslavic, rodiska Palackého ku jeho rodnému domku, ktorý bol skvostne ozdobený. Hostia uvítaní boli obecným starostom. Po poludní o 4. h. bola v Rožnove koncertná akadémia, ktorú usporiadal spevácky spolok „Tetŕev“ pri spoluúčinkovaní pani Červínkovej rodeuej Riegerovej a mladého českého umelca professora Janáčeka z Brna. — Slávnostný „proslov“ napísal Ad. Heyduk. Za tým prednesené boly rozličné hudebné kusy a spevy; medzi inými spievaná bola v štvorhlase naša slovenská: „Bože môj, otče môj, jak je ten svet zmotaný,“ a pani červínková zaspievala k nášmu miléniu prekvapeniu slovenskú: „Ja som šuhaj z Kapušian.“ — Po koncerte bola velká tombola, a tým program slávností ukončený. My opúšťame Rožnov milo dojatí a v tom pevnom presvedčení, že aj táto slávnosť valne prispela hnutné považujem, aby mladé dievča aj v domácnosti zkúsené bolo; ale ona mi nikdy neprisvedčila, tak že som sa obával, že sa jej náblady mojim zrovná protivia.“ „Hja, Marina to nikdy neurobí, odvetila tetka. Ale pôjdete zajtra so mnou k raňajšej návšteve a ja Vám sľubujem, že ju nájdete v celej sláve.“ A tak sa stalo!“ Marina uičoho netušila, keď tetka ráno prišla a bola v úplnom pracovnom obleku. „Vy máte privilégium, tetuška, pre každého iného som v tomto čase neviditelná. A čo si žiadate? Či mi snád chcete pomôcť? Tu spozorovala za tetkou Janka. Vidiac, že je prezradená, bok z počiatku v rozpakoch a vyhovárala sa, že je len tak po domáce oblečená. Janko ale dlho neprekážal; vzdialil sa zanedlho vtom presvedčení, že našiel dievča, aké dávno hladal. Marina a Janko sa v krátkom čase sobrali a žijú šťastne. Morálka z tejto rozprávky ale je asi táto: „Mužovia radi podávajú ruku vznešeným dámam ku štvorylke, nie ale k dlhému a často obťažnému spoločnému pochodu po ceste života.“ Frb.