Národnie Noviny, júl-september 1879 (X/75-114)
1879-09-16 / nr. 108
Zajímavé je, že už tohto školského roku má byt otvorená prvá trieda židovského gymnasia. Stalo sa totižto, že pri zapisovaní žiakov na tunajších katol. gymnasiach bol tohto roisu taký nával, že pp. direktori pre nedostatok miesta nemohli prijaC prihlásivších sa židovských mladíkov. Predstavenstvo židovskej krajinskej kancellárié obrátilo sa teda na ministerstvo o odpomoc, ktoré vec tak riešilo, že židovské gymnasium má sa otvoriť ako oddiel krajinského rabínskeho semináru. V rébskej stolici boly tohto roku mnohé obce neúrodou a povodňami postihnuté. Všetkým týmto obciam má byť 25.608 zl. krajinskej dane odpustené a krém toho má sa jim dať krajinská pôžička na 5%. Takéto podporovanie ubiedených obcí je zajiste chvályhodné, len by bolo želateľné, aby sa to tak robilo po celej krajine. Na slovenských stranách, menovite v Orave a v H. Trenčíne sú početné obce, ktoré z takej biedy ani nevychodia a predsa neslýchať, žeby sa boly stály účastnými dákeho štátneho dobrodenia. Z CISLAJTÁNIE. Minulú nedelu bola v Prahe valná porada strany Mladočechov. V prijatej resolúcii vyznačené je stanovisko, ktoré majú zaujať mladočeskí vyslanci v prípade oboslania rajchsrátd. Predo všetkým majú pracovať na prevedení Skutočnej rečovej rovnoprávnosti; dalej aby autonómia bola rozšírená a aby daný bol výraz spolupatričnosti krajín českej koruny. V smysle spravodlivosti a rovnosti má sa previesť oprava volebného poriadku a zákony, ktoré ústavnú svobodu garantujú, majú byť doplnené a aj do života uvedené, tak menovite tlačový zákon, zákon o svobode osoby, spolkový zákon, ako aj školské a konfessionalné zákony. Tiež nakladá sa vyslancom, aby pracovali „proti reakcionárskym a ultramontanskym tendenciám.“ Pri pojednávaní otázky okupácie Bosny a Hercegoviny nech ničoho nepodniknú, čo škodilo by slovanskej vzájemnosti a solidarite alebo svobodnému vývinu Juhoslovanstva. Vyslanci majú pracovať na ' tom, aby štátne výdavky znížené a dane umenšené boly. Konečne naložila porada vyslancom, aby zasadili sa za svobodu svedomia. — Za predsedu strany vyvolený bol aj ďalej dr. Sladkovský a za podpredsedu dr. Trojan. Prehľad časopisov. „Nár. Listy“ uvažujú rusko-nemecký spor a vidia v ňom trhanie sa trojcisárskeho spolku. — „Za takových pomérfiv nabývá myšlenka alliauce národfiv slovanských a románských proti státúm germánským vždy vétší pűdy na Rusi a spolek trojcísaŕský považuje se za pouhý pŕátelský pomér dynastií tri severních ŕíší, jenž na politiku státúv nemusí nadále jeviti rozhodující vliv. Nedá se upŕíti, že ze slovanského stanoviska alliance ta poskytla by národúm slovanským nejvétších výhod a že mohla by zbaviti Evropu nynejší nesnesitelné nadvlády panovačného plemene germánského. Ačkoliv možno vysloviti nádeji, že rozpínavost Nemecka donúti Rusko a Francii najisto jednou k této allianci, dnes arci uejsme ješté tak daleko. — Dne3 jsme teprve na počátku rozpa- * I nad oknom stál rebrík na pokrov vztýčený. Myšlienka a čin zamilovancov: vliezť po rebríku do mlyna oknom a poprehliadať tam, čo zakliaty zámok, bolo jedno. Podivné! .... Vo mlyne spusta a prázdnota. Žiadon mech, žiadon kôš a podobné náradie na mlynici, steny bez múky —.holé, ani pavučín zamúčených, ani zápach meľoviny, ktorý vo mlynoch obyčajne bytúva. Len os z mlynského kolesa, zemným prachom hrubo zalahlá ležala v kúte na zemi a na nej vychudlá, rozježená kočka v polospánku. I v samom byte nevidelo oko prítomných inšie jako biedu a spustu — dolámaná posteľ, roztočené šaty, kus suchého chleba na výschodí a pri tomto tri, štyri podraté mechy, plné nie s múkou ale s drobulinkým bielym pieskom, ktorý sa rozpáraninami von vysýpal. Toto bolo to tajomstvo Rohoňovo. Chtiac zadržať česť svojmu vetromlynu, vychádzal v nočnom šere von do póla na svojom oslíku a donášal na ňom plné mechy piesku, aby postretnuvší ho vesničania uverili, že je zbožie na mletie .. . Biedny vetromlyn biedny Rohou! Dávno to bolo, čo posledný melač praby tvoje prekročil — letáče ozrutné mátožily vetrom neprestajne jako o závod, ale kamene hladné trely v nedostatku zrna samé seba. dání se spolku tŕí sevemích ŕíší a tvorení se nových allianci a čím vice síliti se bude Francie, tím blíže budeme u kýženého obratu v Evropé. Až pak nastane doba, kdy Evropa bude moci setŕásti se sebe nynejší téžké jho pruské pikelhauby, tu i pro soustátí rakouské pŕíjde doba, aby se rozhodlo, zda-li chce držeti se štáty evropskými, jimž jde o znovuzŕízení rovnováhy a o zakončení politiky péstního práva v Evropé. Nechať štátnici vídenští rozhodnou se jakkoliv, národové slovanští Rakouska budou státi svými sympatiemi a bude-li treba i obétmi po strane práva a proti násilí némeckému.“ „Pokrok“ uverejňuje dopis zo Slovenska v ktorom hovorí sa medzi iným: „Nepŕátelé naši nás nejen tlačí, nejen duševné vraždí, ale i tupí a posméch z nás mají. Že by je to k žádoucímu cíli vedlo a pŕivedlo, pochybujeme. Necht se jen sméjí naši trýznitelé, at vysmívají se barbarsky, ten dobrý zachovalý a ctnostný slovenský lid zná maďarské, celému svétu ohavné zloŕády zicbyovsko-váradiovské, ale nesméje se, vždyť ví, že, kdo se poslední sméje, ten se dobre sméje! Jen aby zpupnosť našich renegatú jednou pri našem smíchu neplakala; ba pravda naše, jako jest búh, jednou zvítézit musí! Co sa však té vykrikovaué zaujatosti Slovákú .za maďarskou kulturu dotýče, proti tomu rozhodné musím protestovati. Nenít Slováka, ať si jest on kdokoli, učený neb pospolitý, který by se s hnusnou ošklivostí od této maďarské nákazy rozhodné neodvracel. Zpomínaná zaujatosť za maďarisaci se ovšern od dávnych času zjevuje na Slovensku, však kdož se jí ujímají, to nejsou Slováci. jsou to slovenští renegáti, odpadlíci od národa svého, jsou to poslušní sluhové kohokoli, kdo jim dává kus mizerného chleba; teď slouží Maďarum, pokud mají chleba, když tu již víc nebude k dostaní, zverbují se do služby tŕebas ďáblú; técb my nikdy nereklamovali k nám, jest to zlotŕilá čeládka. — Cím vice blíži se rozhodué okamžení vašeho znovuzrození k novému životu, myslím vaše vyrovnám', s tím vétší radostí také my, tŕebas pod žernovem krutého osudu sténající Slováci, hledíme vstŕíc tomu okamžiku. Cím vice Slovanű svobodných, tím jistéjší záruka i naši kýžené svobody, tím bližší i naše spása z duševního manství, ve kterém od dávných časú úpíme. Ač pravda to jistá, že se nekojíme ilusemi, jakoby z vašeho vyrovnám' bezprostredné již i nám jitŕenka blaženéjších časú zasvítila, však pŕece pevné veríme, že vyrovnání Vaše bude jisté rníti v zápétí i pro nás Slováky duševní a mravní následek, neboť jsme pŕesvédčeni, že svobodný bratr nemuže zapomeuout na svého spoutaného bratra, že ruce šťastnejších bratŕí tím víc délati mohou a budou, když jich život v ŕadé vzdelaných národu bude pevné zabezpečen, — A že bratŕí Cechové víre v bratrskou jednotu padnouti nedají, že vzájemná láska naše časem hojné ovoce ponese, o tom nikdo z nás nepochybuje. A proto, končíce ŕádky tyto, ze hlubin duše privolávame: Na zdar českému vyrovnání! Na zdar vzájemnosti česko-s 1 o v e n s k é!“ Viedeňská „]). Ztg.“ píše o nebezpečí novej okupácie. Turci žiadajú, aby v Tašlidže aj turecké vojsko zostalo. Vieme, že takéto spoločné posádky vždy boly príčinou nekonečných nepríjemností a že Zamilovaná spoloč vrátila sa zpät s plačom a rozprávala mi, čo tam videla. Mne dobre, že srdce žialom nepuklo, pobral som sa, nebežal ale letel som od súseda ku súsedovi, vyprával som jim i ja, čo som počul v málo slovách, usniesli sme sa, zaniesť celú zásobu zbožia do mlyna Rohoňovho. Povedané, učinené.... Celá obec vzala sa na nohy hotujúc pochod oslov obťažených zbožím, pravým zbožím! — Mlyn bol na široko otvorený. Pred dvermi sedel Rohoň na plnom mechu a zarýval si tvár do vysúkaných rúk ... Spozoroval, že práve v neprítomnosti jeho vodral sa ktosi do mlyna a vyskúmal jeho tajomstvo. „Ja bedár“, hovoril, „teraz mi jiné nepozostáva, jako zomreť... mlyn môj je zneuctený!“ A v tom pustil sa do štukania a vyčitovauia žialneho, že ozaj mrtvé skaly zaplakaly, menoval svoj mlyn menami sladkými a hovoril ku nemu sťaby ku živej bytnosti. V tom vesničania s obťaženými oslami došli na blízky vrch privolávajúc z neho živou rezkou rečou, jako za starých, dobrých čias: hora sa... otvárajte bránu. Vstávajte, mlynárRohoň, nesieme Vám zbožie! A ťažké mechy, plné zlatým zbožím kopia sa mu pred dvere a odpadky pre hladné vtáctvo po zemi... bývalý zárodkom vojny. A konečne musíme aj na to byť pripravení, že Turci budú proti nám kuť ustavičnú zradu, že budú mohamedánov proti nám popudzovat a potom môže sa našej posádke dačo takého prihodiť, ako prihodilo sa anglickej v Kábule. Ale keby aj všetko ako po masle išlo, predsa sa naša situácia na východe novou okupáciou nepolepší. Kým boli sme ešte len v Bosne, nepotrebovali sme sa starať o udalosti v Albánii, Macedónii a v Bulharsku, akonáhle sme však vkročili do Nového Pazaru, dostali sme sa do oboru miešaných záujmov a tak vystavení sme aj novým starosťam a novému nebezpeční. Pokojamilovný občan nemôže byt za túto okupáciu zaujatý, lebo kde môže každý mohamedánsky uličník našu zástavu pošpiniť, tam možné sú aj zápletky, ktoré stoja mnoho krve a groša.______ O li ý r n i k. — K slávnosti odhalenia pomníku Palackéh o v Rožnove poslali pozdrav aj „nitranskí Slováci.“ — Nová poštová stanica, ktorá bola dočasne pristavená, otvorí sa zase dňa 16. t. m. v Belej v hontianskej stolici. — Hja, mikor darmo! Akýsi Szekrényessy Kálmán už žaluje sa vo verejnej hovorni „Ellenôra“, že v pešťanskom hoteli „k loveckej trúbe“ sotva mohol dostať maďarský cenník jedál a že kellner nevedel sa s ním rozprávať po maďarsky. Pán Sz. upozorňúva P. T. publikum na „tento škandál.“ — Spojenie chvalinského morasazovským, čo ešte Petor Velký previesť chcel, vo velkej miere zaujíma ruské kruhy. Výdavky podniku vypočítali na 40—50 millionov rublov. Po prevedení tohoto podniku vovedie sa aj Amu Darja do chvalinského mora a tak bude možné po vode dostať sa do srdca Ázie. ■—„Maďar“ od koreňa. B. Edelsheim-Gyulai má syna, ktorý dosial vo Viedui študoval; teraz dal ho do 8. gymu. triedy v Budíne, lebo že chce z neho takého Maďara vychovať, akoby bol na Tise vyrástol. Ba prečo ho ozaj až dosial vo Viedni držal? — Za Váradyho „česť.“ V Brašove vyzval stoličný notár tamojšieho služného na súboj, preto, že pán služuý nebars lichotivé vyslovil sa o Váradyho gšeftoch. Pokus zachránenia cti sa nepodaril, lebo notár stal sa boja neschopným. — Hromadné sťahovanie z Uhorska. Z Butinu v temešskej stolici píšu, že tamejšie obyvateľstvo biedou a ohromnými daňami umorené sťahuje sa v celých zástupoch do Bosny a Hercegoviny. — Nepriateľ železníc. Hagje Costa z Carihradu chodieva každé leto do Karlových Varov a do českých Teplíc do kúpelov, ale nikdy neide po železnici. Do Triestu cestuje po lodi a ztadiaľ vždy s fiakrom. Teraz je už na zpiatočnej ceste vo Viedni, kam prišiel z Teplíc s fiakrom, ktorému zaplatil na päť dní 100 zl. Z Viedne pôjde na Peší do Triestu tiež s fiakrom. Hagje Costa, ktorý má dnes už 70 rokov, bojí sa vraj železnice od tých čias, čo utratil manželku následkom železničného nešťastia. — PoštovnéreformyvAnglii. Angličania sú neúnavní, aby obecenstvu poštovný obchod obfahčili a zpríjemnili. Teraz uvažujú návrh, sby každý jednotlivec mohol si žiadať recepis na obyčajný list alebo krížovú zásilku, na dôkaz, že písmo skutočne na pošte odovzdal. U nás stojí rekomandácia 10 kr. a ináč nemá človek nikdy istoty, či list dostal sa na patričné miesto. — Nové zlepšenie telegrafu. Prof. Rlinkerfuess má nový vynález pre telegraf. Je to aparát, ktorým možno telegrafickou cestou napodobniť podpisy, signatúry firiem atď., zkrátka všetky rukopisy, ktoré majú dáku dôležitosť. Prístroj možno použiť aj pre kratšie telegrafické zprávy a možno ho kedykoľvek vsadiť alebo vysadiť, bez toho, žeby to vadilo ostatnej manipulácii. Mlynár Rohoň roztiahol na široko oči. Prezeral zbožie a vážiac ho na vychudlej vráskovitej svojej dlani preriekol kŕčovite: „Áno, pšenica, pravá, čistá pšenica!... Bože na nebi, nechaj že ma ešte raz na tvoje požehnanie popatriť!“ A zkusujúc zrno dalej, bozkával ho od radosti. Potom obrátil sa ku nám a riekol uveličene: „Hej, hej, znal som aj to, že vy zas ku mne príjdete.... No keď ste sa len raz predsa presvedčili, že sú tie paromlyny nanič.“ My sme chceli Rohoňa víťazoslávne do dediny priviesť, ale on: „nie, nie, deti moje, povinnosť moja je nakŕmiť si najprv svoj mlyn," lebo znajte, že neborák od dávna už neokúsil živnosti....“ Nás všetkých zalíaly slzy, vidiac omdleného starca sem a tam sa krútiť; rozväzoval plné mechy, nasýpal ťažké zrno nad kamene a toto prašťalo meniac sa v nežnú, sťa sniežik bielu múku do hotovej nádoby padajúcu. Nám náleží pochvala, že od tohoto dňa Rohoňa nenechali sme viac bez práce, až raz za jedneho jasného rána usnul — na večnosť. S Rohoňom usnul i posledný vetromlyn v našom okolí.... tak sa časy menia, tak tento svet beží.“ V r b i c a.