Národnie Noviny, október-december 1879 (X/115-152)

1879-10-09 / nr. 118

Üradoé i neúradné časopisy sdelujú tele­­grainmy, že „puč nevesinjský môže sa za úplne premožený považovať a že len jednotliví uprchli pandúri túlajú sa po horách a páchajú zbojstvá.“ Nám ani zďaleka nenapadá pochybovať o zá kladnosti tejto zprávy. Armáda, ktorá pod vod­covstvom Filipoviča dobyla Sarajevo; ktorá p >d vodcovstvom Jovauovičovým víťazoslávne prešla cez H rcegovinu až do jej srdca Mostam; ktorá pod vodcovstvom Szapáryho dokázala, že je schopuá j aj Xenophonských zpiatočuých pochodov; ktorá behom nekotko mesiacov udusila riadnym tu­reckým vojskom podporované, sorgauizované po­vstanie: tá armáda zajiste nedovolí, aby vtedy, ked ona takmer v rovnej sile ako pri počiatku okupácie všetky najdôležitejšie strategické miesta obsadené drží, aby nekoľko odvážiivých rnalkou­­tentov záhadným učinili jej tamojšie pobytie, alebo aby pred nekoľko „paudurmi“ cvičila sa v „rückwärtskonzentriruogoch.“ My teda pevne veríme, že puč v Nevesinji je dokonále udu­sený a že z Mostam do Nevesinji kommando­­vané posily celkom pokojne vracajú sa do svojej mostarskej garnizouy. Nie menej sme presvedčení i o bezzáklad­­nosti zprávy anglického „Standard“-u, ktorá, ho­vorí, že „v Bosne a Hercegovine panuje vo všetkých vrstvách obyvateľstva bez rozdielu ná­boženstva nespokojnosť s rakúskou vládou a že knieža Württemberg žiadal posily k uduseniu zmáhajúcej sa insurrekcie v Hercegovine.“ Orgán „priateľskej“ anglickej vlády, ktorý nedávno povedal toľko lichotiacich láskavostí Austrii, že ju postavil do jednoho radu s Tureckom, pria­teľský taký orgán iste nebude veľmi skrupnlózny vtedy, ked sa mu jedná o uverejnenie zprávy, ktorá mu je vítaná už aj preto, že je vhodným balsamoín na rany Beaconsfieldove, ktoré si tento ctihodný pán lord utŕžil v Afghanistane. Páv. dopisovateľ —StandaxAu“ -­alebo hľadel cez veľmi zväčšujúce okuliare, ked videl „zmáhajúcu sa insurrekciu v Hercegovine.“ Natoľko tam veci nemohly ešte dôjsť, ked aj dopustiť treba, že príkladná spokojnosť : epanuje v oných krajinách, ktoré už za rok oblažujeme. Je to teda len túžba priateľského Angličana, aby knieža Württemberg nachodil sa v rovnom položení s indickým vice-kráľom a žiadal posily k uduseniu „iusurrekcie.“ Tak daleko to ešte nedošlo. Pán Andrássy popri všetkých svojich chybách predsa neupaduul do takej chyby ako lord Beaconsfield v Kábule. Pán Andrássy bol obozretnejší, ked kompletnú armádu nechal v Bosne a Hercegovine cieľom udržania poriadku. Preto my aui nijak nemôžeme veriť v tú „iusur­­rekciu.“ Ved pán Andrássy ešte len rok oblá žuje Bosnu a Hercegovinu. Lístok sa však nepohne bez vetra a v ne­­vesinjských horách bez príčiny to tiež nehučí práve tak, ako nezdajú sa byť celkom bezzáklad-nými tie mnohé zprávy o zmáhajúcej sa nespo­kojnosti v okupovaných krajinách Andrássovskej oblažujúcej methody. následkom Niečo je teda na tej celej veci, akokoľvek to rakúsko­­uhorskej tbeoru a praxi vladárenia veľmi no­­lichotí. A veru ked veci dobre povážime, tá nespokojnosť je aj'odôvodnená. Skúmajme! Kto že má byť v Bosne a Hercegovine spokojný? Begovia snád následkom toho, že vzdor všetkej Atidrássyho láske predsa utratili z predošlej, pod tureckým panstvom požívavšej svobody rabovania? Zajiste nie, lebo z vlka ne­stane sa baránok a bosenskí begovia budú len vtedy spokojní, ked a kým musia. A či tá úbohá rája, ktorú osvobodzovať išli, ktorej hory doly nasľubovali a nič nesplnili ? Gróf Andrássy sľúbil raji vo svojej reformovej nóte polepšenie agrar­­ných pomerov a dosiaľ nespravilo sa nič v tom smere. Generál Filipovič sľúbil vo svojom ma­nifeste, že po prevedenej okupácii svolá bosenský snem a i tento sľub je dosiaľ nesplneuý. K tomu prišla nešťastná konvencia s Tureckom, násled­kom čoho i na ďalej podržaué sú tam turecké zákony a turecké ustauovizno, tak že uášmu vojsku nezbýva tam iošieho, ako hrať smutný zástoj: nahradzovať tureckú žandarmeriu. A či majú byť spokojní tí dovandrovavší a usadli vší sa tam „kolonisti,“ ktorí hnaní túžbou po ma­mone a sklamaní vo svojich nádejách násled­kom zmáhajúcej sa nespokojnosti nevidia dosta­­točue pojistené ani to málo, čo pri tamejších smutných pomeroch nadobudnúť sú si v stave? Veru i títo nie a tak pomocou Andrássovskej oblažujúcej methody doviedli to za jedon rok tak daleko, že jedna čiastka obyvateľstva ne­návidí Austriu, poneváč utratila svoje prerogatívy ohľadom svobodného fafárenia; že je druhá na­mrzená, poneváč vidí, že nezadržaly sa jej sláv­nostne dané sľuby a konečne ž_e i poslednia IHastKa ODyvateľstva, to zrno tej budúcej „civi­lizácie“ vidí sa sklamaným vo svojich očaká­vaniach Zkadiaľ má teda pochádzať tá spokoj­nosť? Má snád napomáhať spokojnosť v Bosne a Hercegovine tá okolnosť, že vidia, ako celkom ináč vyvinujú sa veci v tých osvobodených kra­joch , ktoré pripadly Srbsku a Čiernej Hore alebo z ktorých utvorilo sa Bulharsko? Či je potom div, že to v tých nevesinjských horách hučí a hučí? Gróf Andrássy vysťahoval sa už z bálo­vého námestia a dnes zajtra zaujme jtho miesto barón Haymerle. Uhorský snem a rakúsky ríšsky snem zasadly a predostre sa jim otázka ustro­jenia Bosny a Hercegoviny. Skoro uvidíme, či barón Haymerle s ostatnými údajnými „maršru­­tami“ sdedil aj Andrássyho systém a methodu oblažovania. *—* BESEDNICA. Žurnalistika v lete. Vzdor všetkým príznakom jasene, panuje ešte vždy hodná „saisou mori“ v politickom a žurnali­stickom svete. Ani tie neačDelné návštevy neobživily velmi značne politický ruch. Jedine tá rusko-nemecká dišputa budí trochu prievanom politický vozdoch. A keby si Angličania tu i tu neodniesli trochu bitky, čo jím ja z mojej stránky zo srdca prajem, nemali by sme sa ani nad čím potešiť. Humor síce neopúšťa daktoré žurnály, najmä maďarské. Je to síce nútený humor, ktorý iba trochu neprajného čitateľa poteší. Lebo veru je už v tom humor, ked osem svetových maďarských denníkov dohromady má iba štrnásť tisíc odberateľov. Takto pre dennú potrebu slavného a velacteuého obecen­stva bolo by to utcunque dosť, ale pre národ, za­kazujúci a nedovolujúci všelijaké svetové vojny — je to veru humoristické. „Egyetértés“ píše hrmotným humorom, vie zna­menite nadávať, a neunavené krúti frázy — ale ide, jako sa to pri krútení obyčajne stáva — chrbtom do múru. Od múru ďalej nikam. On má vždy na­­ježeué fúzy, polfuntové ostrohy a vonia republika­­nismom, ktorého spoluúdovia kričia: „éljen respu­blika és a király.“ Na raňajky ztroví dvoch mini­strov a na obede odúbä Tiszu. Čo má robiť? „Magyarország“, nemajúc predplatiteľov a pi­kantného obsahu hodil sa na niektorých ministerial­­ných pánov ä la Várady Zichy, a vyvŕšil sa na nich za tú dihú chvílu, vejúcu z jeho stĺpcov. Poslúžilo mu to. Jeho Asboth stal sa asom a prebil pár abo­nentov. A tak si urobil kratochvíľu, Zichymu ale dlhú chvíľu — lebo tento úradník nemôže už ani len úradné hodiny — zanedbávať, a to je chyb3. „Pesti Napló“ je o mnoho aristokratickejšieho rázu. I{eď „Magyarország“ vyhral iba jednoduchého spisovateľa, vyhodil „Pesti Napló“ baróna Kaasa, baróna to s dvoma a! Poslal ho do Česka, zkadiaľ tento barónsky cestovateľ písal siahodlhé články — skoro tak dlhé jako nudné! Tak si pomáhaly tieto listy ! Jako si mal pomáhať „Ellenőr^? To večné rusožrútstvo sa prinuvalo aj jemu aj jeho čitateľom. A okrem toho potratilo to rusožrútstvo jakosi všetky krajšie motívy. Mor sa zamoril, húsenky zdochly, kobylky nechcely nijako zjiesf celú Rossiju! Eleman­ O Rakúsku a jelio úlolie na východe, pojednáva v „S. P. V.“ známy učenec ruský, A. Budilovič. Austria — hovorí — už svojím názvom pouka­zuje na svoju historickú úlohu, ktorú dosial z čiastky už vyplnila, z čiastky ešte len vyplniť má. Ne­mecké „Ostmark, Ostarrichi, Oesterreich, Austria — to všetko je synonymné s latinským: orientalis pro­vincia, regnum orientale, t. j. východnia zem, vý­­chodnie cisárstvo. Austria nikdy nezabúdala na tie účele, ku ktorým ju organisoval Karol Veľký: aby bola totiž východnou hatou pre západnú Európu a spolu aj predným jej pionírom na grécko-slavianskom východe. S neobyčajnou tvrdošijnosfou a fenomenál­nym šťastím pohybovala sa Austria dolu Dunajom, rozširujúc postupne svoje kriedla i na Alpy, i ua hory české, až konečne prekročila Karpaty a oprela sa o Balkány na východe i na juhu. Darmo bolo by pomýšlat, že Austria zostane štát pred fyzickými, etnografickými lebo politickými ťažkosťami. Austria utratila by celý svoj smyseľ a právo na jestvovanie, keby ztratila svoj „Drang nach Osten,“ svoje pohy­bovanie sa na slaviansky východ s cieľom podmaniť ho západným sociálnym, politickým i cirkevným ideám. Všetky minulé i prítomné úspechy Austrie, možno vysvetliť jedine tou podporou a sympatiou, ktorú ona mala u všetkých opravdových zastupiteľov západnej civilizácie. Bolo by aj divné, keby feudalismus, zá­padná cirkev a západné veľké mestá nepodporovaly štát, ktorý rozširuje sféru jích činnosti na východ. Niet pochybnosti, žeby Austria bola prítomne o mnoho ďalej na východe, keby sa jej v štrnástom století ne­­boly oproti postavily dve nové a hrozné sily: Tu­recko a Rusko. To prvé odstrčilo Rakúšanov a Ma­ďarov nielen od Balkánov, kam už prenikol Ludvik, Žigmund, Hunacf i Korvin, ale aj od dolín stredného Dunaja, ktoré boly v štyroch stoletiach (9—12) za­plavované feudalismom a nemeckou kolonizáciou. Tu­recké jarmo bolo zajiste ťažkým pokúšaním pre po­­balkánskych i podunajských Slavianov ; ale ono predsa donieslo aj svoj úžitok, obrániac jich od Austrie, tejto avantgardy celej západnej Európy. Turecko bolo ostatne iba dočasným faktorom historickým, jemu bolo súdené vyplnit biely list histórie medzi 14. a 18. sto­­letím, medzi pádom juhoslavianskych dŕžav, a utvo­rením ruskej dŕžavy. Koncom 17. a začiatkom 18. stoletia počal sa rozklad Turecka pod dvojnásobnými úderami z vý­chodu i zo západu, zo strany Ruska i Rakúska. Zpo­­čiatku zdalo sa, že sú politické ciele týchto dvoch dŕžav pokrevné: spojujúcim ohnivom, že bolo spo­ločné nepriateľstvo naproti musulmanskému Turecku. Ale v ďalšom priebehu sa ukázalo, že vo skutočnosti Rusko a Rakúsko majú cefkovite oprotipostavené úlohy a ciele: to jedno pohybovalo sa z východu na západ, v záujmoch východnej civilizácie a rasy sla­­vianskej; to druhé sa rozvíjalo v protivnom smere t«k geografickom, jako kultúrno-historickom. Jedno predstavovalo idey a záujmy východu, druhé západu. Pozoruhodné je, že tento rezký historický kontrast medzi dvoma dŕžavami, spozorovaný bol u nás tak neskoro: až roku 1849. O Rakúšanoch sa to isté nedá povedať: oni od počiatku cítili nepriateľstvo k Rusku, ale vedeli úkryt tieto city, aby takto roz­­hrabať nechali vatru ruským rukám. Ešte Metternich tárne škody nebolo radno spomínať pri Segedíuoch, Miškovcoch atd. Vo veľkej nesnádzi odhodlal sa môj „Ellenőr“ k hrdinskému skutku, a zostal taký suchý a nudný jako predtým. Ale poďme aj za Litavu. Tam o volačo ľahšie pretrpeli tú „saison mort.“ Mali Čechov a české vy­rovnanie. Krotušký „Fremdenblatt“ s v í j a 1 sa jako báda, rozprával v hádankách jako sphynx — ale ne­­svrhol uikoho do priepasti. Jeho dvojité postavenie medzi tvorivším sa ministeriumom a medzi odchádza­júcim ministrom zahraničia naučilo ho takú reč, z ktorej všetko možno vytiahnuť — día ľúbosti, jako z Krátkeho Bašíka divotvornej fľašky. „Neue freie Presse“ sa nič nepremenila, lebo nieto veľa peňazí v tureckých a polotureckýeh po­kladniciach. Ona stále voňala a vonia rastlinou, veľmi príjemnou pri rostbeafi. „Tagblatt“ trudil si hlavu na frappantuých titu­loch článkových, metal smelé konjektúry. prorokoval jako na mukách a pracoval pri tom v sňatkových nabídnutiacb. Viedeňské noviny vôbec premáhaly mrtvú saisonu 8 Bismarkom. Všetkého ste sa mohli v nich dočítať: jako Bismark dýcha, jako pluje, jakou nohou vykročil

Next