Národnie Noviny, október-december 1880 (XI/118-153)
1880-10-09 / nr. 119
cností podstatne zhoršilo sa následkom poslednej nóty. — Ako zo všetkého vidno, porta s jej nótou nikde nenachodí záštity! * * * Dosial za jisté považované bolo, že zo všetkých mocností Francťizsko najmenej vôle ukazuje k ráznemu zakročeniu. Ale zprávy najnovšie i z tade dokazujú obrat. Podlá telegramom z Paríža od 6. okt. „z najlepšieho prameňa zvestujú, že Barthelemy Saint-Hilair včera sdelil zástupcom Nemecka a Angiié, ako v oči Európu urážajúceho držania sa porty Francúzsko najplnšou mierou vyplní svoje v berlínskej smluve prevzaté zaviazanosti, a uzná viac nežli kedykoľvek solidaritu podpisovatelov tejže smluvy, keď i tak vidí v tom jediný spôsob prinútiť portu k uskutočneniu ustanovení berlínskej smluvy a vyhnúť najhorším zamotaninám Európy. Ostatne kabinet francúzsky že je presvedčený, že vzdor oposícii jistej čiastky časopisectva, komory schváľa a odobria túto politiku mieru. — Dosť zretedine píše i „Journ. de Débats:“ poťahom na tureckú nótu: „Tá nóta prevyšuje všetko, čo očakávať sa mohlo od zlej vôle porty. Porta ufá na rozklad mocností. Cieľom zničenia tejto nádeje, a udržania shody nesmú mocnosti usporadovat všetky otázky súčasne, ale počiatok urobiť s Olgúnom. Jedná sa o to, náhle zakročiť na jednom mieste, a tak poskytnúť porté dôkaz o jednote a odhodlanosti mocností. Potom pokúša sa mocnosti i o riešenie ostatných tureckých otázok. * * * Berlín, 6. okt. Posledný návrh porty — je on dobre číslovaný deviaty už — zdá sa vyčerpal trpezlivosť mocností. Odoprenie tohto najnovšieho návrhu zdá sa dľa behu poťažných vyjednávam' bezprostredne nasledovať Čo stane sa ohľadom demonštrácie lodstva, v tomto okamžení nenie ešte rozhodnuté. Teraz medzi mocnostiami uvažuje sa otázka, či by nemala sa previesť demonštrácia loďstva na jinom mieste, nežli pred Olgúnom. Londýn, 6. okt. Turecká nóta nielen obsahom, ale i svojou formou urobila tu veľmi trapný dojem. V ministerských kruhoch tak považujú vec, že turecká nóta zjavuje sa ako posmievanie mocností. I samé konservatívne kruhy vyhlasujú požiadavky porty za neprijatelné, a že česť Angiié vyžaduje rázne odmrštenie. Proti Gladstonovej politike zamýšľané meetingy predbežne nestanú sa. Podľa najnovších zpráv sú pomery také, že vojna Číny s Ruskom zjavuje sa ako neodbytná. Cudzí ministri robia prípravy k opusteniu Pekinga a odchodu do prístavného mesta Chefvo, kde nachodia sa anglické, francúzske a nemecké lode. — Včerajší meeting konservatívcov ohľadom východnej otázky, zmýlený bol natoľko, že celebrity stránky nedostavily sa. (To jest utrpel fiasko.) — Ohľadom írska koluje povesť, že vláda pripravuje násilué ustanovenia. Belehrad, 6. okt. Knieža Alexander bulharský o 11. hodine prišiel sem, a prijatý bol kniežaťom' Milanom, ministrami a náčelníkmi vrchností. Obecenstvo pozdravilo knieža Bulharské súhlasným a nadšeným spôsobom. Castelnuovo, 6. okt. V zálive Teodo panuje streľba ku pocte černohorského následníka prestolu, ktorý obzerá loďstvo. Všetky lode sú v úplnej kráse zástav. Paríž, 7. okt. Francúzsky kabinet upustil konečne od oposície a uznal, aby Rakúsko-Uhorsko obdržalo predsedníctvo v dunajskej kommissii so všetkými k tomu prislúchajúcimi prerogatívami. Berlín, 7. okt. Londýnsky dipisovateľ „Voss. Ztg.“ oznamuje ujisťovanie jeduobo ministra, že za-mýšľa sa podelenie Turecka medzi Rakúskom a Ruskom. Ďalej osvedčil ten jistý minister oproti tomuže dopisovateľovi: „Anglia v žiadnych okolnostiach neopustí hnetené národy europejskej ríše; jestli dosiahneme cieľ náš bez vojny, ako Gladstone myslí, tým lepšie; jestli nie, musíme to dosiahnuť vojnou, ale ufáme, že europejský koncert rozváži vec, kým nás k tomu prinúti. Paríž, 7. okt. „Ag. H.“ sdeluje z Baosiča od 7. t. m Viceadmirál Seymour vyzval ruského kontreadmirála Kremera, aby prípadne pripravený bol k odchodu. Princ Danilo a čeruoborskí ministri dnes vráta sa do Cetini. Florencia, 7. okt. „Nazione“ ujavňuje list francúzskeho ministra zahraničných diel, Barthelemy St. Hilaira na professors De Gubernatis. Osvedčuje v ňom, že je on priateľ pokoja a Italie; on zo svojej strany všetko možné urobi k udržaniu dobrých pomerov medzi oboma krajinami; želá, aby upokojilo sa italské časopisectvo, a v tom smysle účinkovať bude na francúzske novinárstvo; generál Cialdini že je náklonný podporovať ho; obidvaja sú presvedčení .o priaznivom výsledku. Londýn, 7. okt. Návrh Gladstonov, ktorý prítomne tvorí predmet vyjednávaní medzi mocnostiami, prekladá hlavnú akciu sjednoteného lodstva na prístav maloaziatského pobrežia, bezpochyby do Smyrny. Lode zatvoriť majú tento prístav a prekaziť jeho každé spojenie s Carihradom. Všetky príjmy tejto provincie majú byt zhabané. Spoliehajú na to, že v Carihrade nebudú môcť dlho vzdorovať tomuto hmotnému nátlaku. Keď návrh tento prijatý bude, tak časť demonštračného lodstva odpláva z Kotoru do besického zálivu. — („Pol. Korr.“) Medzi mocnostiami závislé vyjednávania o zodpovedaní tureckej noty zo strany Európy, dejú sa tak uspokojivým a neporušeným spôsobom, že jich zakončenie skôr očakávajú, nežli sa domnievalo pôvodne. Dnes už za pojistené možno považovať udržanie europejského koncertu, čo spôsobné je odstrániť v Európe povstalé obavy ohľadom pokoja a mieru. Knieža Alexander Bulharský dľa zprávy jednoho viedeňského časopisu zaslal nasledujúci list cisá rovi Ruska o prevedenej reorganizácii bulharskej armády: Ruščuk, 2. októbra. Síre! Práve zakončil som prehľad všetkého vojska a vojanskýcb ústavov, a nakoľko uspokojený som so všetkým, čo som videl, že ako povinnosť cítim, použiť príležitosť, abych z hlbokosti srdca môjho zad’akoval Vášmu Veličenstvu, že ste ráčili povoliť ruským dústojníkom príchod sem k reorganizácii bulharskej armády, aby hodná bola tých velikých cieľov, ku ktorým snažiť sa má. Dôstojníci títo úplne ospravedlnili dúveru a priateľstvo, ktoré som jim od prvopočiatku dokázal, a práve tým velikú službu preukázali svojej vlasti. Ráčte dovoliť Sire použijúc blahosklonné dovolenie Vášho Veličenstva, menovite oznámiť niektorých z tých dôstojníkov, ktorí majú najväčšie nároky na odmenu. Prosím súčasne Vaše Veličenstvo o dovolenie, aby som smel v denňom rozkaze ruským dústojníkom vysloviť vďaku zo strany Vášho Veličenstva. Uloba týchto dôstojníkov je tak vážna, že ako zdá sa mi, tých medzi nimi, ktorí poňali celú vážnosť ^vojho poslania, nemožno dosť pochváliť ___________Alexander. BESEDNICA. Literárne rozpomienky. VI. Bola raz krásna zahrada. V zahrade bývala dobrá vila a pestovala bielymi rúčkami svojimi kvety, zeliny a okrasy malého raja. Hospodár a majiteľ nebol veľmi bohatý na zemské statky, ale venoval predsa mnoho pozornosti sadu svojmu. Posledný groš obrátil na zakúpenie nových a sviežich okrás. Konečne urobil veľkú pôžičku a sosnoval v zahrade utešený sklenník, zavolal zkúseuébo záhradníka, ktorému sveril opateru celého. Jako utešene počala sa rozvíjať zahrada! Užitočné rastliny dávaly hojného pokrmu, kvety, pestované dobrou vilou dávaly vôňu. Blesky rannieho slnka metaly oheň do kvapôk rosy visiacich jako drobné diamanty z trávy. Pred severákom a včasným mrazom bránil útle kvietka sklenník. Bôb odtiahol ruku svoju od hospodára. Zahrad ník zomrel; srdcolotnný plač hospodára a slzy vily nemobly vzkrie iť mrtvébo, ani nájsť mohutného ná sledníka. Krásne oči velebného starca sa zakryly, jeho následníci a pomocníci neboli tak bohatí na vplyv a silní k obrane; bárs mali srdce hojné láskou a vôľu svätú! I zbúrila sa smršť hrozná nad záhradou. E n c y k I i k a pápeža Lva XIII. o slovanských apoštoloch. Encyklika, ktorou pápež ustanovuje deň 5. júla za sviatok sv. Cyrila a Metoda v celej katolíckej cirkvi a ktorá ešte pred jej vydaním vzbudzovala pozornosť tak, že ju židovské a slavožrútske časopisectvo vyhlásilo za „panslávsku“, zneje s vynechaním i tak známeho životopisu sv. apoštolov v hlavnejších odstavcoch nasledovne: Vznešený úkol rozšírenia kresťanstva, ktorý predovšetkým pripadnul kniežaťu apoštolskému Petrovi a Pandravy, a udavačské húsenkyainý hmyz hodil sa na osirotenú zahradu, lejak s kamencom roztrieskaly table sklenníka. Zarachotil hrom, udrel do strechy milej stavby i zhorela na prach-Vila zaplakala a opustila zahradu. Utiahla sa do hory, a tam pestuje teraz kvietka horské, ktoré nepotrebujú teplej hrady a ochrany sklenníka. Literárná činnosť „Matice Slovenskej“ nebola ešte v žiadúcnom prúde, keď ju vyťali a vrhli na oheň. Ústav náš bojoval ešte tak rečeno s detskými chorobami, nevyhnutnými pri každom novom organisme. Ale vajatanie sľubovalo úspech. Chyby neboly tak vážne, žeby hatily boly vývin. Smrť preťala vývin. A toto je jediná príčina, prečo literárne účinkovanie ústavu nestačilo pustiť hlbšie korene do slovenskej drahej pôdy. Nechala nám Matica sklamané nádeje, bôl ztraty a svätý hnev v srdciach. Vplyv závažný na literatúru neuspela si upevniť, a preto literárny historik má s činnosťou Matice viac roboty jako sám národný život, nemohúci v tak krátkom čase vpraviť sa do nových kolají. Avšak boli by sme nespravodliví, keby sme nevideli ten kŕdel peknoduchých prác slovenských, ktoré ďakujú povstanie svoje tak skoro umorenému ústavu. Prvé dielo, Letopisu sväzok prvý, má len cenu pre históriu ústavu. Pripojený je bibliografický prehľad od roku 1860—G4. Druhý ročník Letopisu (1870) zapodieva sa výlučne so zovuútornými záležitosťami jeho nástupcom, primal rimských pápežov, aby v každý čas, keď pomery a úmysly Boha zdaly sa to požadovať, vysielali vierozvestov k rôznym národom zeme. Tak vyslali sv. mužov Cyrila a Metoda cieľom vykonávania apoštolského úradu medzi slovanské národy. Jích práci a namáhaniu treba ďakovať, že tie národy uzreli svetlo evangelia a že z pohanskej nevedomosti boli privedené k mravnému a poriadnemu životu. Jako ľud slovanských krajín, pamätlivý tých dobrodení po všetky doby chválami slávil šľachetných apoštolských bratov Cyrila a Metoda, tak aj cirkev rimská ctila jich s veľkou pilnosťou. Už od r. 1863 dovolil náš nesmrteľnej pamäti predchodca Pius IX., aby v Čechách, na Morave a v Horvatsku, kde sa dotedy slávnosť sv. Cyrila a Metoda každoročne dňa 9. marca odbývala, slávnosť tá na deň 5. júla preložená a pamiatka oboch svätých zbožne uctená byť mohla. Onedlho na to, v čas veľkého vatikanského koncilu prosili početní biskupi apoštolskú stolicu, aby úcta a slávnosť tých svätých rozšírila sa na celú cirkev. Poneváč sa ale záležitosť dosial nevybavila a poneváč behom času nastala v slovanských krajinách zmena v štátnych pomeroch, zdá sa nám že prišiel okamih, aby sme podporovali slovanské národy, jíchž blaho a spása nám tak veľmi na srdci leží. A poneváč nechceme, aby sa nečo postrádalo na našej otcovskej láske, prajeme si, aby ustavične viac a viac šírilo sa ctenie tých sv. mužov, ktorí hlásaním katolíckej viery zachránili slovanské národy od záhuby a sú teraz jích mocnými prímluvcami v nebi. S radosťou velikou hľadíme na minulosť, ktorá budí v nás rozpomienku na spojenie sa všetkých slovanských národov s cirkvou rímskou, započaté s nádejami veľmi skvelými. Oba menovaní šíritelia kresťanskej viery vyšli ovšem z Carihradu k národom pohanským, avšak jejícb vyslanie muselo byt apoštolskou stolicou buď direktne nariadené, alebo výslovne potvrdené. Skutočne skladali však v Ríme účty o správe svojho úradovania a tam odpovedali na žaloby, proti ním pozdvihnuté; na hroboch sv. Petra a Pavla složili vyznanie katolíckej viery a tam obdržali vysvätenie za biskupov. Tam získali si dovolenie k užívaniu slovanského jazyka pri sv. obradoch a práve týmto rokom končí sa desiate storočie, čo pápež Ján VIII. písal Svätoplukovi, kniežaťu moravskému: „Užívanie slovanského jazyka..., nímž preukazuje sa česť a chvála Bohu prislúchajúca, potvrdzujeme a nariaďujeme, aby v tom jazyku spievaia sa sláva a česť Kristu, Pánu našemu, a aby v ňom boly velebené diela Jeho. V náuke viery niet zákazu, aby omša svätá nebola slúžená v slovanskom jazyku, a aby sv. evangélium a zbožné čítanie starého a nového zákona, nakoľko sú správne preložené, nemohly byt prednášané v tomže jazyku.“ Toto potvrdil aj Benedikt XIV. apoštolským listom od dňa 25. augusta 1754. Kedykoľvek rímski pápeži boli požiadaní o pomoc kniežatmi, nachodiacimi sa na čele národov, získaných Cyrilom a Metodom viere kresťanskej, prejavili vždy najväčšiu dobrotivosť ochotným prispením, láskavosť pri poučovaní, najlepšiu vôľu pri udelovaní rady a vôbec preukazovali vždy neobmedzenú ochotu, pokiaľ to len možné bolo. Zvlášte Rastislav, Svätopluk, Kocel, sv. Ludmila a Bogoris našli u našich predkov lásky plného uznania. I my zaviazaní sme vďakou Bohu, že nám daná vhodná príležitosť, že môžeme slovanským národom toto dobro preukázať a prispeť k jích blahu, jako vždy naši predkovia. Prajeme si a namáhame sa všetkými prostriedky, aby slovanské národy väčším počtom biskupov a kňazov boli vyučované a zároveň posilnené vo vyznávaní pravej viery a v úprimnej poslušnosti k cirkvi Ježiša Krista, aby každodennými zkúsenostiami vždyj viac o! tom sa presvedčovali, jak blahodarne a utešene pôsobí nauka cirkve katolíckej na domáci život spoločný a na všetky štátne nariadenia. Neprajeme si ničoho tak vrele, než aby ústavu. Tretí a štvrtý ročník má už i poučnú čiastku s prácami veteránov Jána Galbavého, Licharda, Záhorského, potom Sasinka a Križku. Posledný pojednáva o považských hradoch. Dieneš Štúr priniesol vedeckú prácu o „Ztratenej,“ ku ktorej pridané sú aj obrázce. O doháne pojednáva svojím prijemným spôsobom Dr. Zechenter. Y piatom ročníku podáva Dr. Ivan Žoch vedecké názvoslovie, zajiste prepotrebná to práca; popri historických a archeologických prácach Sasinkovýcb, Záhorského, Križku a Hostinského nachádzame filosofické pojednanie od P. Hečku o slovenskej vede. Zaujímavé sú príspevky Križkove a Klemensove o rúnacb, nájdených na kremnických horách, ku ktorým pripojené sú kresby a zvláštne podarená kresba velestúrskej skaly od Bohdany Klemensovej. Pilní bádatelia histórie, nakoľko sa týka Slovákov i v šiestom ročníku pokračujú s krátkymi článkami; Sasinek, Záhorský. Samuel Ormis podáva filosofické úvahy, Hostinský pracuje na topografii, úhorom to ležiacom poli, Michal Algôver určuje astronomicky kedy máme poludnie. Dr. J. M. Húrban prináša článok historický: „Mikuláš Zriňský a potomci jeho po tristo rokoch.“ V druhom sväzku 7. ročníku vystupuje i náš básnik prvotriedny Sam. Chalúpka na historické poprište s článkom „Starožitnícke zápisy“ kde snaží sa vysvetliť Pliniovské pisármi kastrované miesto, majúce význam pre Slovensko. Ôsmy ročník prináša dve veľmi dôkladné práce z pera nášho